1.1. Názov. Názvom Starý zákon (Starý testament, Stará zmluva) sa v kresťanskej terminológii označuje zbierka biblických spisov, ktorú Židia tradične nazývajú „Zákon, proroci a spisy“ a v dnešných časoch aj neologizmom Tenak (Tanak), utvoreným z prvých písmen tradičného názvu v hebrejčine (Tóra = Zákon, nebiím = proroci a ketubím = spisy; značka TNK). Výraz „Stará zmluva“ sa vyskytuje už v Novom zákone (porov. 2 Kor 3,14), ale ešte neoznačuje zbierku kníh hebrejskej Biblie, ktorej bežným názvom v novozákonných spisoch je „Písmo“ alebo „Písma“ (porov. napr. Mt 21,42; Mk 14,49; Lk 24,27.45; Rim 15,4; 1 Kor 15,3.4; 2 Tim 3,16), prípadne „Sväté písma“ (porov. napr. Rim 1,2). Prvé starokresťanské doklady o použití názvu Starý testament sa nachádzajú v spisoch Melitóna Sardského († asi r. 190), Klementa Alexandrijského (asi r. 150-215) a severoafrického cirkevného spisovateľa Tertuliána (asi r. 155-225). Názvami Starý a Nový testament sa náležite odlíšili spisy hebrejskej Biblie, ktorá opisuje priebeh dejín spásy založenej na „starej“ zmluve medzi Bohom a izraelským národom, od apoštolských spisov, ktoré obsahujú posolstvo o „novej“ zmluve uzavretej medzi Bohom a celým ľudstvom prostredníctvom Ježiša Krista.
1.2. Obsah. Obsahom Starého zákona je prvá fáza Božieho zjavenia a plánu spásy, ktoré boli zamerané na to, aby pripravovali, prorocky ohlasovali a v rozličných predobrazoch naznačovali príchod Krista, Vykupiteľa sveta a Mesiášskeho kráľovstva (porov. DV č.15). Starozákonné zjavenie sa podáva vo forme prispôsobenej konkrétnym životným podmienkam, vývinovému stupňu poznania a kultúrnej úrovni starozákonného človeka. „Tento plán zjavenia (lat. revelationis oeconomia) sa uskutočňuje udalosťami a slovami, ktoré medzi sebou vnútorne súvisia, takže Božia činnosť v dejinách spásy odhaľuje a potvrdzuje učenie a skutočnosti vyjadrené slovami a slová zasa ohlasujú skutky a objasňujú v nich skryté tajomstvo“ (DV č. 2).
Božie zjavenie sa deje cez Jahveho zásahy a činy v živote vyvoleného národa. Boh sa dáva poznať svojmu ľudu (porov. Ex 6,2 n.; Ez 20,1-5), oznamuje mu svoju vôľu (porov. Ex 25,22), vyslobodzuje ho z Egypta (porov. Ex 12,17; 20,2), robí divy a zázraky (porov. 1 Kr 18,30-39) a potešuje ho (porov. Iz 52,9; 66,13). Najhlavnejšou čiastkou Božieho zjavenia sú Božie slová a výroky, vyslovené najmä prostredníctvom prorokov. Božím slovom sa uzatvára zmluva na Sinaji (porov. Ex 24,3-8), Boh povoláva prorokov (porov. 1 Sam 3; Iz 6,8; Jer 1,2), oddeľuje vyvolený ľud od ostatných národov (porov. Dt 4,8) atď.
Obsahom Božieho zjavenia je sám Boh (porov. Gn 35,7; 1 Sam 3,21), jeho meno (porov. Ex 3,14; Iz 64,1 n.), jeho sláva (porov. Iz 40,5) a spravodlivosť (porov. Iz 56,1), jeho plány (porov. Gn 41,25; Ex 33,12 n.; 1 Sam 16,3), ale aj výstražné upozornenia na Izraelove zločiny a hriechy (porov. Ez 21,19). Tí, čo dostali Božie zjavenie, majú ho podávať ďalej, tak jednotlivci (porov. Ex 18,16.20) ako aj celý národ (porov. Ex 12,25-27; Iz 12,4). Tým sa starozákonné zjavenie stáva prítomné a aktuálne pre všetky časy.
1.3. Cieľ. Cieľom Starého zákona je však skôr poukázať na Božie zásahy do dejín, ako sprostredkovať poznatky nadprirodzeného rázu. Biblické náboženstvo je osobitným spôsobom dejinné náboženstvo, pretože Božie zjavenie sa uskutočňuje nielen v dejinách, ale aj samými dejinami. Boh sa zjavuje nielen vtedy, keď hovorí (napr. prostredníctvom prorokov), ale aj keď koná v dejinách; svojimi činmi „hovorí“ človeku, kto je Boh (dobrotivý Pán, ale aj spravodlivý sudca), aké má zámery s človekom a ako sa majú ľudia stavať voči Božím plánom. Preto zjavenie prostredníctvom Božieho slova a zjavenie prostredníctvom Božieho činu úzko súvisí. Obe formy poukazujú na Božiu činnosť v záujme človeka a vyjavujú, že Boh chce človeka priviesť k spáse, ktorá sa dosahuje v dejinách. Dejiny spásy sú teda dejinami v pravom zmysle slova, lebo Božia aktivita smeruje k človeku v jeho konkrétnej životnej existencii a prebieha v určitej následnosti Božích činov: prisľúbenie spásy po páde prarodičov, vyslobodenie Izraela z egyptského otroctva, uzavretie zmluvy, zaujatie zasľúbenej zeme, založenie Dávidovho kráľovstva, poslanie prorokov, zánik Izraelského a Júdskeho kráľovstva, asýrske a babylonské zajatie, udalosti po návrate zo zajatia, ktoré viedli a pripravovali vyvolený národ na príchod sľúbeného Mesiáša… „Teda knihy Starého zákona, primerané položeniu ľudského pokolenia pred časmi spásy prinesenej Kristom, všetkým dávajú poznať Boha i človeka, ako aj to, akým spôsobom spravodlivý a milosrdný Boh zaobchádzal s ľuďmi. Tieto knihy, hoci sú v nich aj nedokonalé a prechodné veci, predsa ukazujú skutočnú Božiu pedagógiu“ (DV č. 15). „Práve preto tieto knihy inšpirované Bohom majú trvácu hodnotu: „Veď všetko, čo bolo kedysi napísané, bolo napísané nám na poučenie, aby sme skrze trpezlivosť a útechu z Písma mali nádej“ (Rim 15,4)“, (DV č. 14).
2.1. Protokánonické a deuterokánonické knihy. Katolícke, protestantské a židovské vydania Starého zákona sa navzájom líšia tým, že v katolíckych vydaniach je 46 kníh, v protestantských 39 kníh a v židovských iba 24 kníh. Tento číselný rozdiel vzniká tým, že sa v nekatolíckych vydaniach Starého zákona niektoré spisy neuvádzajú, lebo ich tieto vierovyznania od začiatku nepokladali za inšpirované, a preto ich neprijali do kánonu, čiže do zoznamu kníh Starého zákona. Ide o sedem spisov, ktoré sa nachádzajú iba v gréckom preklade Starého zákona, v Septuaginte. Sú to knihy Tobiáš, Judita, Múdrosť, Sirachovec, Baruch, Prvá a Druhá kniha Machabejcov a niektoré dodatky ku Knihe proroka Daniela (3,24-90; 13,1 – 14,42: iba vo Vulgáte) a ku Knihe Ester (10,4 – 16,24: iba vo Vulgáte). Tieto knihy alebo časti kníh sa nazývajú deuterokánonické, kým knihy, ktoré sa uvádzajú vo všetkých vydaniach, voláme protokánonické. V Katolíckej cirkvi sa však aj deuterokánonické knihy pokladajú za inšpirované biblické spisy, a preto sú zaradené spolu s protokánonickými spismi do kánonu Svätého písma.
Názvom „deuterokánonické knihy“ sa chce iba pripomenúť, že kánonickosť daných spisov sa neuznávala hneď od začiatku a všade v Cirkvi. Čo sa týka výrazu „deuterokánonické spisy“, treba poznamenať, že ide o termín zaužívaný iba od čias Sixta Sienského (1520-1569) v katolíckej tradícii, kým protestanti ich nazývajú apokryfy (názov, ktorým katolíci označujú židovské a kresťanské spisy, formou a obsahom podobné kánonickým knihám Svätého písma, ktoré však nepatria do kánonu inšpirovaných spisov; protestanti ich nazývajú pseudoepigrafy). V snahe vyhnúť tomuto rečovému chaosu, zaviedli v nemeckom ekumenickom preklade Biblie pre deuterokánonické knihy Starého zákona názov „neskoršie spisy Starého zákona“, ktorým môžu tak protestanti, ako aj katolíci jednoznačne určiť túto skupinu starozákonných kníh. Kvôli úplnosti poznamenávame, že protestanti do nej zaraďujú aj Menašeovu modlitbu, Tretiu (prípadne aj Štvrtú) knihu Ezdrášovu a Tretiu a Štvrtú knihu Machabejcov.
2.2. Katolícky kánon Starého zákona. Katolícky kánon definovaný na Tridentskom koncile je v tomto zložení: päť kníh Mojžišových, t. j. Genezis, Exodus, Levitikus, Numeri a Deuteronómium; Jozue, Sudcovia, Rút, Prvá a Druhá Samuelova, Prvá a Druhá kráľov, Prvá a Druhá kroník, Prvá Ezdrášova, Druhá Ezdrášova (alebo Nehemiášova), Tobiáš, Judita, Ester, Jób, Žalmy, Príslovia, Kazateľ, Pieseň piesní, Múdrosť, Sirachovec, Izaiáš, Jeremiáš (spolu s Baruchom a Nárekmi), Ezechiel, Daniel; dvanásť menších prorokov: Ozeáš, Joel, Amos, Abdiáš, Jonáš, Micheáš, Nahum, Habakuk, Sofoniáš, Aggeus, Zachariáš a Malachiáš; Prvá a Druhá Machabejcov. Súhrnný počet by bol teda 44 spisov, lebo Kniha proroka Barucha, Náreky a Jeremiášov list sa v tomto zozname pokladajú za časti proroka Jeremiáša. V skutočnosti sa však Bar a Nár pokladajú za osobitné knihy, a tak je v Starom zákone 46 spisov.
2.3. Protestantský kánon Starého zákona. Protestantský kánon má to isté poradie kníh ako katolícky kánon (i keď sa v ňom názvy niektorých spisov líšia), ale neuvádzajú sa v ňom deuterokánonické knihy a časti niektorých kníh. Je v ňom spolu 39 kníh: Prvá Mojžišova – Genezis, Druhá Mojžišova – Exodus, Tretia Mojžišova – Levitikus, Štvrtá Mojžišova – Numeri, Piata Mojžišova – Deuteronómium, Kniha Jozuova, Sudcovia, Prvá a Druhá Samuelova, Prvá a Druhá kráľov, Prvá a Druhá kronická, Ezdráš, Nehemiáš, Ester, Kniha Jóbova, Žalmy, Príslovia, Kazateľ, Veľpieseň, Izaiáš, Jeremiáš, Žalospevy, Ezechiel, Daniel, Ozeáš, Joel, Ámos, Abdiáš, Jonáš, Micheáš, Nahum, Abakuk, Sofoniáš, Aggeus, Zachariáš a Malachiáš.
2.4. Židovský kánon. Židovský kánon má, ako protestantský kánon, 39 spisov (tento počet Židia umele zredukovali na 24 preto, aby ich počet zodpovedal počtu písmen hebrejskej abecedy). Židovský kánon bol definitívne vymedzený a ustálený na „synode“ v Jamnii okolo r. 90 po Kr. v tomto poradí: (Zákon:) Genezis, Exodus, Levitikus, Numeri a Deuteronómium; (proroci:) Jozue, Sudcovia, Prvá a Druhá Samuelova, Prvá a Druhá kráľov, Izaiáš, Jeremiáš, Ezechiel, Ozeáš, Joel, Amos, Abdiáš, Jonáš, Micheáš, Nahum, Habakuk, Sofoniáš, Aggeus, Zachariáš a Malachiáš; (spisy:) Žalmy, Jób, Príslovia, Rút, Pieseň piesní, Kazateľ, Náreky, Ester, Daniel, Ezdráš, Nehemiáš, Prvá a Druhá kroník.
Ako vidno, v židovskom kánone sa medzi prorokov počítajú aj knihy Jozue, Sudcovia, Knihy Samuelove a Knihy kráľov, ktoré Židia pokladajú za „skorších prorokov“, na rozdiel od ostatných prorokov, ktorých nazývajú „neskorší proroci“. Knihu proroka Daniela však zaraďujú medzi „spisy“.
3.1. Hebrejský text. Takmer celý Starý zákon bol pôvodne napísaný v hebrejčine s výnimkou niektorých jeho textov, ktorých pôvodina je v aramejčine. Hebrejčina a aramejčina patria do skupiny severozápadných semitských jazykov, ktoré sa spolu s kanaánčinou používali v Sýrii a v Palestíne. Hebrejčina je vlastne nárečím starej kanaánčiny (porov. Iz 19,18) a jej terajší názov sa prvý raz vyskytuje v predslove Knihy Sirachovcovej. Aramejčina bola reč aramejských kmeňov druhého a prvého tisícročia pred Kr. Od 8. stor. pred Kr. sa postupne stala najrozšírenejšou hovorovou, obchodnou, úradnou a diplomatickou rečou v krajinách Blízkeho východu, najmä v období Novobabylonskej a Perzskej ríše. Židia si ju počas babylonského zajatia natoľko osvojili, že ostala ich hovorovou rečou aj po návrate do Palestíny.
3.2. Aramejské texty. Zo Starého zákona sú v aramejčine napísané tieto texty: Ezd 4,8 – 6,18; 7,12-26; Dan 2,4b – 7,28; Jer 10,11 a dve slová v Gn 31,47. Hoci sa okolo r. 300 pred Kr. presadila ako hovorová reč gréčtina koiné (= „všeobecne užívaná“), v nárečiach sa zachovala aramejčina. Ježiš Kristus a jeho učeníci hovorili západným nárečím s galilejskými prvkami. V Novom zákone sa v ňom zachovalo niekoľko aramejských výrazov: „Effatha!“ – „Otvor sa!“ (Mk 7,34), „Marana tha!“ – „Pane, príď!“ (1 Kor 16,22; pozri aj Mk 10,51; Jn 20,16; Mk 5,41; 15,34).
3.3. Grécke texty. Deuterokánonické knihy Starého zákona boli zväčša napísané v helenistickej gréčtine koiné, do ktorej bol urobený aj prvý preklad Starého zákona, známy pod názvom Septuaginta. V gréčtine vznikli aj všetky spisy Nového zákona, okrem Evanjelia podľa Matúša, ktorého pôvodina bola aramejská (alebo hebrejská), ale jeho text sa nám zachoval iba v gréčtine.
3.4. Autografy. Autografy, čiže pôvodné rukopisy biblických textov Starého a Nového zákona tak, ako vyšli z pera svätopiscov, sa k nám vôbec nedostali. Máme z nich len neskoršie odpisy a prepisy, ktoré nám cez stáročia zachovali text v pôvodných jazykoch i v preklade vo forme židovských zvitkov alebo v knižnej forme papyrusových a pergamenových rukopisov, tzv. kódexov. Najstaršie texty hebrejského Starého zákona sú zvitok proroka Izaiáša, fragmenty z Deuteronómia, z menších prorokov a zo žalmov, pochádzajúce z 2.-1. storočia pred Kristom, objavené v Qumráne, a Nashov papyrus s hebrejským textom dekalógu, zo začiatku 2. stor. po Kr., objavený r. 1902 v Egypte.
3.5. Masoretský text. Text hebrejskej Biblie bol pôvodne písaný iba spoluhláskami (tzv. konsonantický text). Jeho konečnú úpravu uskutočnili okolo r. 100 po Kr. židovskí učenci, ktorí kritickým porovnaním a výberom medzi množstvom hebrejských rukopisov ustálili definitívne spoluhláskový text Starého zákona. Tento autoritatívny text v 6. až 10. stor. po Kr. odborní židovskí znalci Biblie masoreti (= „vlastníci tradície“) vystrojili samohláskami, rôznymi diakritickými znamienkami, poznámkami a vysvetlivkami zachovanými tradíciou. Takto ustálili do najmenších podrobností definitívnu a jednotnú literárnu formu hebrejského biblického textu, známu pod menom masoretský text (značka MT i TM).
3.6. Rukopisy a vydania masoretského textu. Najstarší jestvujúci masoretský text je Káhirský kódex starozákonných prorokov, pochádzajúci približne z r. 895 z pera Mojžiša ben Ašera. Je vlastníctvom stúpencov radikálneho antirabínskeho hnutia karaitov v Káhire. Iný dôležitý rukopis hebrejskej Biblie je Aleppský kódex z obdobia okolo r. 910 po Kr. Pôvodne obsahoval všetky knihy Starého zákona na 380 pergamenových fóliách, ale zachovalo sa z nich iba 294. Jeho text použili za základ nového kritického vydania hebrejského Starého zákona, publikovaného Hebrejskou univerzitou v Jeruzaleme. Základom moderných kritických vydaní hebrejského textu Biblie (Kittelova ako aj Elliger-Rudolphova hebrejská Biblia) je Leningradský kódex z r. 1008/9, vokalizovaný tiberiadskými masoretmi z Ben Ašerovej rodiny.
V r. 1524-1525 D. Bomberg vydal v Benátkach rabínsku Bibliu, ktorú pripravil do tlače Jakub ben Chayyim. Toto vydanie Starého zákona získalo všeobecné prijatie a uznanie a stalo sa základnou normou takmer všetkých hebrejských Biblií, ktoré vyšli tlačou v priebehu nasledujúcich štyristo rokov (do r. 1929). Potom ho zatlačili do úzadia vyššie spomínané moderné kritické vydania hebrejského textu Starého zákona.
3.7. Samaritánsky Pentateuch. Pre históriu textu hebrejskej Biblie je dôležitý Samaritánsky Pentateuch, napísaný starohebrejským písmom. Je to jediná zbierka inšpirovaných kníh Starého zákona, ktorú prijali a uznávajú Samaritáni. Jeden jeho zvitok, pochádzajúci z 11. stor. po Kr., uchovávajú Samaritáni v Nablúse. Posledná časť zvitku podáva veľmi staré znenie biblického textu z predkresťanskej doby, ktorý sa značne líši od masoretského textu. Treba spomenúť aj vzácny rukopis Knihy Sirachovcovej v hebrejčine, objavený r. 1896/7 v káhirskej genize, úschovni opotrebovaných biblických rukopisov pri židovskej synagóge.
4.1. Septuaginta. Najstarší a najdôležitejší preklad Starého zákona do gréčtiny vznikol v 3.-2. stor. pred Kr. v Alexandrii (Egypt) a bol určený pre Židov, ktorí žili mimo Palestíny (v diaspóre) a nerozumeli už starozákonným spisom, napísaným v hebrejčine. Podľa legendy apokryfného Aristeovho listu, napísaného okolo r. 100 pred Kr., preklad pripravilo sedemdesiatdva židovských znalcov (šesť z každého kmeňa Izraela). Odtiaľ pochádza aj jeho názov Septuaginta (= „preklad sedemdesiatich“). Je známy aj pod menom „Alexandrijský preklad“. Používali ho a citovali aj autori Nového zákona a prvotná Cirkev, takže ho možno právom nazvať kresťanským Starým zákonom. Židia si Septuagintu najprv veľmi vážili, ale po „Synode“ v Jamnii (okolo r. 90 po Kr.) sa začali od nej dištancovať nielen preto, že ju používala kresťanská Cirkev, ale aj preto, že obsahovala spisy, ktoré neboli v židovskom kánone hebrejskej Biblie. Význam Septuaginty spočíva v tom, že sprístupnila Starý zákon helenistickému svetu, a tak pripravila cestu ohlasovaniu evanjelia medzi Židmi v diaspóre. Keďže však Septuaginta obsahovala v porovnaní s hebrejským textom nedôslednosti a nepresnosti, vznikli už v 2. stor. po Kr. iné grécke preklady známe pod menom Aquila, Symmachos a Teodoción.
4.2. Aquila. Aquila je meno židovského prozelitu a žiaka významného židovského učenca rabbiho Aqibu (asi 50-135 po Kr.), ktorý urobil okolo r. 135 po Kr. na základe hebrejského a aramejského textu grécky preklad Starého zákona, pomenovaný po ňom preklad Aquila. Preklad sa tešil veľkej obľube u Židov rozptýlených v Rímskej ríši i napriek nejasnostiam a gramatickým nedôslednostiam, zapríčineným snahou prekladateľa podať v gréčtine doslovné znenie hebrejského textu.
4.3. Symmachos. Koncom 2. stor. urobil Symmachos nový grécky preklad Starého zákona, z ktorého sa zachovali iba citáty na okraji kódexov revízie gréckeho textu Starého zákona v Origenovom diele Hexapla. Preklad je napísaný vycibrenou gréčtinou a je dosť voľný, ale dobre vystihuje zmysel hebrejského originálu. Sústavne sa odkláňa od Aquilovho prekladu a pridŕža sa Septuaginty.
4.4. Teodoción. Na podklade už revidovaného gréckeho textu Starého zákona urobil okolo r. 180 po Kr. Teodoción nový grécky preklad. Pre veľkú podobnosť so Septuagintou pokladajú niektorí odborníci tento preklad iba za jej opravu podľa hebrejského textu. Cirkevní Otcovia často používali Teodociónov preklad vo svojich dielach.
4.5. Origenova Hexapla. S úmyslom vyhotoviť opravený a jednotný grécky text Starého zákona zostavil Origenes v r. 228-240 v Cézarei Hexaplu (= „šesťstĺpcová Biblia“). V nej uviedol jednotlivé texty Starého zákona v šiestich stĺpcoch v tomto poradí: 1. hebrejský text napísaný hebrejskou abecedou; 2. jeho transkripciu gréckymi písmenami; 3. Aquilov grécky preklad; 4. Symmachov grécky preklad; 5. text Septuaginty a 6. Teodociónov preklad. Najdôležitejší je piaty stĺpec, v ktorom Origenes podáva svoju revíziu Septuaginty a dôkladne ju porovnáva s hebrejským textom. Z Hexaply sa zachovali iba fragmenty.
4.6. Rukopisy a vydania Septuaginty. Okrem početných rukopisných zlomkov Septuaginty, ktoré sa zachovali na papyrusoch z 2.-9. stor. po Kr. (je ich vyše 200), jej texty existujú v podobe majuskulových a minuskulových kódexov. Najdôležitejšie majuskulové kódexy (t. j. rukopisy knižného tvaru písané veľkou gréckou abecedou, tzv. majuskulou) sú: Vatikánsky kódex (z polovice 4. stor. po Kr.), Sinajský kódex (z druhej polovice 4. stor.) a Alexandrijský kódex (z 5. stor.). Minuskulové kódexy Septuaginty (písané kurzívou malých písmen gréckej abecedy, tzv. minuskulou) pochádzajú z obdobia od 9. stor. a neskôr. Je ich okolo 1500 exemplárov. Niektoré z nich obsahujú veľmi starý text, ktorý sa nenachádza ani v majuskulových kódexoch.
Medzi prvé vydania Septuaginty patrí jej text v Komplutenskej polyglote (1521) a v Sixtínskom vydaní Biblie po Tridentskom koncile (1587). Z moderných vydaní Septuaginty si zasluhuje spomienku najmä jej rozsiahle kritické vydanie Göttingenskej spoločnosti, s ktorým sa začalo r. 1931.
Zo starých prekladov hebrejskej Biblie najdôležitejšie sú aramejské, sýrske, latinské a koptské preklady.
5.1. Aramejské preklady: targúmy. Aramejské preklady hebrejského Starého zákona sa nám zachovali vo forme voľných prekladov, nazývaných targúmy. Po babylonskom zajatí, keď väčšina Židov už nerozumela hebrejčine a rozprávala po aramejsky, pri verejnom čítaní Biblie v synagogálnej liturgii parafrázovali hebrejský text v hovorovej aramejčine. Na začiatku sa tieto voľné preklady improvizovali a prednášali ústne, ale už v 1. stor. pred Kr. ich začali spisovať. Tak vznikli v Babylonii a v Palestíne zbierky targúmov, ktoré sú veľkou pomôckou pri štúdiu dejín výkladu Starého zákona.
5.2. Sýrske preklady. V sýrčine, literárnom nárečí východnej aramejčiny, sa zachovalo viacero prekladov Biblie. Zo starého sýrskeho prekladu hebrejskej Biblie (tzv. Vetus syra), urobeného z gréckeho textu, poznáme iba niekoľko citátov použitých v rôznych spisoch. V Biblii, známej pod názvom Pešitta (= „jednoduchá, spoločná, všeobecná“), je Starý zákon preložený z hebrejskej predlohy, ale vidno na ňom aj vplyv Septuaginty a targúmskej tradície. Sýro-hexaplárny Starý zákon je sýrsky preklad textu Septuaginty z Origenovho diela Hexapla. Preklad je dôkladný a presný. Je dielom viacerých autorov, z ktorých je známy iba biskup Pavol z Telly. Sýro-palestínsky preklad Biblie v západnej (palestínskej) aramejčine (teda nie v sýrčine) je silne poznačený vplyvom prekladu Pešitta a targúmskych spisov. Používal sa v Palestíne v liturgii Melchitov.
5.3. Koptské preklady. Preklady Biblie do koptčiny (reč, ktorou sa hovorilo v Egypte na začiatku kresťanskej éry) urobili už okolo r. 200 po Kr. z gréckej predlohy pre potrebu jednoduchých kresťanov, ktorí nerozumeli po grécky. Preklad celého Starého zákona sa nezachoval. Neúplné rukopisy starozákonných spisov v sahidskom a bohairskom nárečí koptčiny pochádzajú z 3. a 4. storočia.
6.1. Vetus latina. Starolatinské preklady Biblie, ktoré jestvovali pred latinskou Vulgátou alebo súčasne s ňou, sa označujú spoločným názvom Vetus latina (= „stará latinská Biblia“). Všetky urobili z veľmi starej gréckej predlohy. Keďže sa Vetus latina používala najmä v severnej Afrike a hlboko poznačila tamojšiu kresťanskú literatúru, volá sa preklad aj „africkým prekladom“. V minulosti sa Vetus latina i jej časti neraz označovali názvom Itala, ktorý sa zakladá na tradícii siahajúcej do čias sv. Augustína (354-430); je však nejasné a kontroverzné, čo rozumel on pod týmto názvom.
6.2. Vulgáta. V r. 393-406 Hieronym v Betleheme preložil priamo z hebrejského textu do latinčiny celý Starý zákon, ktorý je časťou latinskej Biblie známej pod menom Vulgáta (= „všeobecne rozšírená Biblia“). Nepodarilo sa mu preložiť všetky knihy rovnako dobre, ale latinská Vulgáta Starého zákona je ako celok jeden z najlepších starokresťanských prekladov Svätého písma. Na Tridentskom koncile r. 1546 vyhlásili Vulgátu za spoľahlivý úradný latinský preklad, ktorému bolo treba dať prednosť pred ostatnými prekladmi pri používaní v Cirkvi, najmä keď išlo o verejné čítanie, vyučovanie a teologické argumentácie zo Svätého písma. Po Tridentskom koncile Sixtus V. (r. 1590) a Klement VIII. (r. 1592) vydali opravený text Vulgáty, ktorý sa pod menom Sixto-Klementínska Vulgáta používal v Cirkvi až do Druhého vatikánskeho koncilu. Po koncile Hieronymovu Vulgátu revidovali a r. 1979 publikovali pod názvom Nová Vulgáta ako úradný latinský preklad v Katolíckej cirkvi.
6.3. Nová Vulgáta (lat. Nova Vulgata) i Neovulgáta. Tento kriticky zrevidovaný text latinskej Vulgáty urobili na základe hebrejskej, aramejskej a gréckej predlohy biblických spisov. Jej vydanie pripravila osobitne menovaná Pápežská komisia pre vydanie kníh Novej Vulgáty. Komisia opravila miesta, ktoré boli v evidentnom rozpore s najnovším biblickým výskumom. R. 1969 vyšiel text Knihy žalmov, r. 1970-71 v troch zväzkoch celý Nový zákon a r. 1976-77 v štyroch zväzkoch text Starého zákona. Prvé „typické vydanie“ úplného textu Novej Vulgáty promulgoval Ján Pavol II. Apoštolskou konštitúciou Scripturarum thesaurus (= Poklad Svätého písma) 25. apríla 1979. Druhé vydanie vyšlo r. 1986. Nová Vulgáta je určená pre Latinskú cirkev, ktorá používa jej texty v liturgii a v úradných dokumentoch.