Okrem Dejepisných a Sapienciálnych (poučných) kníh osobitnú skupinu spisov Starého zákona tvoria Prorocké knihy. Prorocké posolstvo je časťou Božieho zjavenia a základnou zložkou biblického učenia. Ono prispelo k lepšiemu pochopeniu dejín spásy a k vytvoreniu terminológie, ktorou bolo možno presnejšie formulovať pojem Boha, spásonosnej viery a hlavných biblických tém, ako sú zmluva, Božie prisľúbenia, Boží ľud, mesianizmus atď.
1.1. Miesto v hebrejskej Biblii. Prorocké spisy (nebiím) sú v židovskom kánone druhou časťou Starého zákona, ktorá pozostáva zo spisov prorokov rozdelených do dvoch skupín:
Kniha proroka Barucha v hebrejskej Biblii nie je a Kniha proroka Daniela je v nej zaradená medzi »Spisy«.
1.2. Väčší a menší proroci. Prorocké knihy sa zvyčajne rozdeľujú na »väčších« a »menších« prorokov. Titulom »väčší« proroci sa označujú Izaiáš, Jeremiáš, Ezechiel a Daniel preto, že ich prorocké spisy majú väčší rozsah a písali ich na osobitných zvitkoch, kým spisy »menších«, t. j. dvanástich prorokov, sú kratšie a tvoria jednu zbierku, napísanú na jednom zvitku. Teda názov »menší proroci« neznamená, že by mali menší význam a obsahovali menej dôležité posolstvo ako »väčší proroci«, ktorým sa v nejednom ohľade vyrovnajú.
1.3. Geograficko-politický rámec účinkovania prorokov. Prorokov možno deliť aj podľa ich príslušnosti k istej zemepisnej oblasti a politickému zriadeniu, v ktorých vyvíjali svoje prorocké poslanie: Izraelské (Severné) kráľovstvo, Júdske (Južné) kráľovstvo a Perzská provincia Judea.
Proroci Izraelského (Severného) kráľovstva (931 – 722/1 pred Kr.) sú Amos a Ozeáš. Ako proroci v ňom pôsobili aj Eliáš a Elizeus, ktorí však nepatria medzi prorokov »spisovateľov«.
Proroci Júdskeho (Južného) kráľovstva (931 – 587/6 pred Kr.) sú Proto-Izaiáš, Micheáš, Sofoniáš, Nahum, Habakuk, Jeremiáš, Ezechiel, Deutero-Izaiáš a Daniel.
Proroci Perzskej provincie Judey (538 – asi 450 pred Kr.) sú Aggeus, Zachariáš, Trito-Izaiáš, Malachiáš, Joel a Jonáš.
1.4. Čas a poradie pôsobenia prorokov. Potrebnejšie je aspoň zhruba zoradiť prorokov podľa času, v ktorom pravdepodobne vyvíjali prorockú činnosť od 8. do 5./4. storočia pred Kr. Toto obdobie je z historického hľadiska plné vojenských konfliktov, dramatických udalostí, politických a sociálnych zmien, ale najmä neblahých náboženských a mravných kríz izraelskej spoločnosti, ktoré boli rozhodujúcimi činiteľmi v živote a v pôsobení jednotlivých prorokov. Hlavná udalosť, ktorá evidentne viac ako ostatné poznačila osobnosť a činnosť viacerých prorokov, bol exil – babylonské zajatie. Z tohto hľadiska možno zadeliť prorokov do troch skupín: tí, ktorí pôsobili pred exilom, počas exilu a po ňom.
Predexiloví proroci (8. stor. – 587/6 pred Kr.) sú Amos, Ozeáš, Proto-Izaiáš, Micheáš, Sofoniáš, Nahum, Habakuk, Jeremiáš.
Exiloví proroci (587/6 – 538 pred Kr.) sú Ezechiel, Deutero-Izaiáš, (Daniel).
Poexiloví proroci (538 – asi 450 pred Kr.) sú Aggeus, Zachariáš, Trito-Izaiáš, Abdiáš, Malachiáš, Joel, Jonáš.
Uvedené rozlišovanie prorokov podľa historického obdobia ich účinkovania je veľmi dôležité, lebo je akoby »sprievodcom«, ktorý nám umožňuje s istotou a správne sa orientovať v komplikovanej historickej, kultúrnej a náboženskej situácii starovekého Blízkeho východu. Tieto orientačné údaje pomôžu aj lepšie pochopiť charakteristickú a pre nás často ťažko zrozumiteľnú reč prorokov, ktorou ohlasovali svoje posolstvo.
1.5. Charakteristiky a nosné idey predexilových prorokov. Títo proroci prebúdzajú izraelský národ k životu v čase, keď sa po zaujatí Palestíny a spoločnom kráľovstve jeho dejiny rozdelili a vyvíjali v rámci dvoch rozdelených kráľovstiev: Izraelského (Severného) a Júdskeho (Južného) kráľovstva. K rozdeleniu prišlo po smrti kráľa Šalamúna r. 931 pred Kr. Ale už r. 722/1 pred Kr., keď Asýrčania dobyli Samáriu, Izraelské kráľovstvo zaniklo. Júdske kráľovstvo trvalo až do r. 587/6 pred Kr., keď Jeruzalem padol do rúk babylonského kráľa Nabuchodonozora II.
U týchto prorokov je príznačné, že stále pripomínajú nosné idey »pravých« dejín Izraela: vyvolenie v Abrahámovi, vernosť Jahvemu počas exodu, úplná dôvera v Boha pri obsadení Palestíny, ale najmä istota, že prisľúbenia Dávidovmu potomstvu sa uskutočnia v Izraeli a pre Izrael. Tieto hlavné idey neboli však niečo abstraktné. Aktualizovali a slávili sa v liturgii a v chrámovom kulte, konkretizovali sa v osobe kráľa a v dejinnom povedomí, že Izrael je prvorodeným synom svojho Boha.
Keď však monarchia, kult a sám život národa nebol už znakom a prejavom tejto hlbokej viery v dejinné poslanie Izraela, a zvlášť keď tieto nosné idey stratili svoju náboženskú náplň a začali sa zneužívať pre osobné záujmy a voľnosť mravného života, vtedy sa zjavili proroci. Ostro odsudzovali zmluvy s okolitými pohanskými národmi, zneužívanie náboženských úkonov, synkretistický kompromis s modloslužbou, nespravodlivosť vládnucich a vyššie postavených sociálnych tried atď.
Predexiloví proroci sa odvolávali na „výrok Pánov“ alebo na „slovo Pánovo“, a tak sa usilovali priviesť izraelský národ k pôvodnej autentickej biblickej viere a k vernosti Jahvemu, aby si tak uvedomil zodpovednosť za svoje dejinné poslanie v oblasti náboženského, politického a sociálneho života. Keď Izrael odmietol »počúvať« (porov. Dt 5 – 11) „slovo Pánovo“, začali mu proroci vyhrážať trestom exilu.
1.6. Exiloví proroci a ich posolstvo. V čase babylonského zajatia proroci nehovorili o národnej katastrofe z r. 587/6 pred Kr. ako o historicko-politickej udalosti, ale vysvetľovali ju vo svetle viery v Boha, ktorý vyslobodil izraelský ľud z egyptského otroctva, voviedol ho do zasľúbenej zeme a aj napriek nevernosti vyvoleného ľudu ostal mu vždy verný. Proroci sľubujú ujarmenému národu, že tento Boh opäť urobí divy exodu, opäť mu dá zem do daru, opäť zhromaždí svoj ľud na Sione a vo svojom meste, opäť im dá život, pokoj, potomstvo... (Keby aj moderný človek nečítal Izaiášovo a Ezechielovo proroctvo vo svetle tohto Božieho spásneho riadenia a náboženského znovuzrodenia Izraela, stratil by základné biblické učenie a pravý význam posolstva exilových prorokov).
1.7. Poexiloví proroci a ich posolstvo. Historický kontext účinkovania týchto prorokov sú udalosti opísané v Knihe Ezdrášovej a Nehemiášovej, teda po r. 538 pred Kr., keď perzský kráľ Kýros daroval izraelským zajatcom slobodu a možnosť vrátiť sa do vlasti. Je to predovšetkým obdobie politickej, hospodárskej a náboženskej znovuvýstavby krajiny. Poexiloví proroci sa však neuspokojujú iba s týmito dimenziami obnovy. Návrat zo zajatia je pre nich predovšetkým návratom k autentickým biblickým tradíciám, k zachovávaniu zmluvy s Bohom, k obnoveniu pravého kultu v jeruzalemskom chráme atď., a to v zmysle »druhého exodu« a v očakávaní »dňa Jahveho«, ktorý sa raz pre pokorný a kajúci Boží ľud stane Mesiášovým dňom definitívneho vyslobodenia a spásy.
V očakávaní tohto dňa a definitívneho „Slova Pánovho“ proroci v poexilovom období v Izraeli postupne zanikajú, aby nechali miesto Ježišovi z Nazareta, „ktorý bol prorokom, mocným v čine i v reči pred Bohom aj pred všetkým ľudom“ (Lk 24, 19; pozri aj Hebr 1, 1-2).
2.1. Meno »prorok« a jeho význam. V hebrejčine sa prorok volá nabí. Pôvod a prvotný význam tohto slova je neistý. Niektorí ho odvodzujú od hebrejského koreňa nb’ (= hľadať, ohlasovať), ale pôvod tohto slova treba hľadať pravdepodobne v akkadskom nabú (= volať, povolať). Teda menom nabí, prorok, sa označuje ten, kto je »povolaný«. V Starom zákone boli proroci Bohom povolaní mužovia (i ženy), ktorí najmä v kritických chvíľach izraelského národa vystupovali v mene Jahveho a autoritatívne ohlasovali alebo tlmočili jeho vôľu.
V starých textoch sa proroci označujú aj deskriptívnymi menami: »videc« (hebr. róeh, napr. 1 Sam 9, 9 alebo chózeh, napr. 2 Sam 24, 11), lebo ich význačnou črtou boli videnia a sny (porov. 1 Sam 3, 1), »Boží muž« (porov. 1 Kr 17, 18) a »Pánov služobník« (porov. 2 Kr 21, 10), čím sa vyzdvihovalo, že boli v úzkom vzťahu s Bohom a pôsobili pod jeho vplyvom. Proroci sami seba nazývali menom »strážca« (hebr. šómer, napr. Iz 21, 11) alebo »hliadka« (hebr. sófeh, napr. Jer 6, 17; Ez 3, 17; 33, 7), lebo ich úlohou bolo chrániť duchovné posolstvo izraelského náboženstva, ohrozované pohanským synkretizmom okolitých národov.
V Septuaginte prekladajú nabí vždy slovom profétes (= prorok). Etymológia tohto gréckeho mena (ako aj príbuzného slova proféteia = proroctvo) nerobí nijaké ťažkosti, ale možno ho vykladať v dvojakom význame: vedeckom a populárnom. Prorok/proroctvo ako vedecké termíny označujú človeka, ktorý má oznámiť ľudu proroctvo, čiže Boží výrok o niečom minulom, prítomnom alebo budúcom. Prorok/proroctvo v populárnom, ľudovom význame sa zväčša používa na označenie predpovede budúcich udalostí. Obidva významy pochádzajú z gréckeho slovesa profémi, ktoré znamená »hovoriť namiesto niekoho« (v priamom zmysle slova), ale aj »hovoriť vopred« (v časovom význame, teda v ľudovom význame slova). I keď sa niekedy môžu oba významy kryť, v Biblii sa slová prorok/proroctvo používajú predovšetkým v priamom zmysle slova.
2.2. Prorocké hnutia a prorocké skupiny. Profetizmus nie je exkluzívny jav Izraela, i keď v ňom prorocké hnutie dosiahlo najvyšší stupeň a dokonalosť. Aj v ostatných starovekých národoch sa nachádzajú podobné prejavy náboženského života, ktoré vždy predpokladajú styk s božstvom na kultových miestach alebo pri svätyniach, ako aj formulovanie jeho posolstva či orákula oznámeného vo víziách alebo v snoch. V Egypte, v Mezopotámii, v Kanaáne a vôbec v krajinách antického Orientu jestvovali »organizované hnutia a združenia prorokov«. To isté možno povedať aj o Grékoch a Rimanoch. Vieme o viacerých takýchto organizáciách (napr. Baalovi proroci v Kanaáne, barú [»videc«] v Babylonii, muhhu [»veštec kňaz«] a apilu [»vykladači«] v Mari atď.). Ale mimobiblický profetizmus sa zväčša zakladal na osobných schopnostiach a na extatických stavoch členov týchto skupín, ktoré okrem toho boli pod vplyvom súvekých politických a náboženských prúdov. Ale práve v tom bola ich vnútorná slabosť, lebo záviseli od nestálych politických a náboženských pomerov, ktoré sa v priebehu dejín často menili najmä v krajinách Blízkeho východu.
V 9. stor. pred Kr. jestvovali aj v Izraeli pri svätyniach spoločensky nízko postavené prorocké združenia, ktorých členovia sa zhromažďovali okolo nejakého proroka, ktorého nazývali »otcom«. Títo členovia sa v Biblii označujú všeobecným názvom »synovia prorokov« (porov. 1 Kr 20, 35-38.41; 2 Kr 2, 3.5; 9, 1). Bývali pospolu (porov. 2 Kr 4, 38; 6, 1-4) aj so svojimi manželkami (porov. 2 Kr 4, 1), napr. v Bét-Eli, Jerichu a Gilgále (porov. 2 Kr 2, 3.5; 4, 38), teda v strediskách pohanskej bohoslužby, kde pôsobili ako hlásatelia a obrancovia monoteistického náboženstva Izraelitov. Niektorí biblisti ich pokladajú za »učeníkov prorokov« alebo za »prorokov profesionálov«. Je možné, že sa z nich neskoršie vytvorili »kultoví proroci« pri svätyniach alebo »proroci na kráľovskom dvore«. Nosili zvláštny odev (porov. 2 Kr 1, 8; Zach 13, 4), živili sa tým, čo im poskytovala príroda (porov. 2 Kr 4, 39), alebo z toho, čo im dávali ľudia (porov. 1 Sam 9, 8; 1 Kr 14, 2-3; 17, 9; 2 Kr 4, 8.10.42). Eliáš a po ňom Elizeus často navštevovali strediská »prorockých synov« (porov. 2 Kr 2, 1-5; 4, 38), ale ani Eliáš, ani Elizeus nepochádzali z ich kruhov.
2.3. Bohom povolaní proroci. Základným znakom izraelských prorokov je, že ich na toto poslanie osobitne povolal Boh a že oni si boli toho úplne vedomí (porov. 1 Sam 3, 1-15.19-21; 2 Kr 2, 13-14; Iz 6; Jer 1, 4-10; Oz 1, 2; Am 7, 15). Toto povolanie bolo bezpečnou zárukou pravdivosti ich posolstva, ako aj dôkazom, že prostredníctvom nich hovorí Boh. Ich činnosť a výroky vždy súviseli s konkrétnou a rozhodujúcou situáciou v živote izraelského národa alebo s dôležitými udalosťami dejín (napr. s pádom Samárie, Jeruzalema, s babylonským zajatím a návratom z neho atď.). Vyzývali izraelský ľud k obráteniu, k monoteizmu, k zachovávaniu zmluvy a Božích príkazov, upozorňovali na Božie tresty a prisľúbenia atď. Aj keď v istých prípadoch »predpovedali« budúce udalosti, ich posolstvo sa vzťahovalo na súčasnú náboženskú situáciu, v ktorej Boh dával národu možnosť znovu sa zapojiť do jeho plánu spásy (porov. pojmy ako »nový exodus«, »nová zmluva«, »nový Sion«, Mesiáš atď.). V súvislosti s náboženskou situáciou zohrali proroci dôležitú úlohu aj na poli sociálnom (napr. Amos a Micheáš) a politickom (Ozeáš, Izaiáš a Jeremiáš). Povolanie a poslanie proroka malo teda iba jediný cieľ: byť Božím hovorcom pred ľuďmi a dávať im to, čo dostal od Boha.
Prorocké posolstvo prorok dostával rozličným spôsobom: ako Boží výrok vo vízii, ako vnútornú názornú predstavu, alebo ako čisto rozumové pochopenie skutočnosti vo svetle Božieho zjavenia. Aj zverejnenie a ohlásenie prorockého posolstva mohlo byť vyjadrené slovami, symbolickými úkonmi alebo spisom.
2.4. Falošní proroci. Popri pravých prorokoch sa v Biblii spomínajú nepraví proroci, ktorí vystupovali a hovorili v mene cudzích božstiev (porov. Dt 18, 20; 1 Kr 18, 19; Jer 2, 8; 23, 13), alebo predstierali, že ich poslal Jahve (porov. Jer 23, 21-22; 28, 1-17; Ez 13, 6). Zväčša ohlasovali iba to, čo sa páči ľudu, ak napr. blahobyt a pokoj (porov. Jer 6, 13-14; 8, 10-11; 13, 13-14), alebo v kritických historických chvíľach mlčali a zdráhali sa hovoriť o Božích trestoch a vyzývať ľud na pokánie, či už preto, aby nestratili priazeň, alebo aby z toho mali zisk (porov. Mich 3, 5; Jer 6, 13; 8, 10). Tak zavádzali ľud do falošnej istoty (porov. napr. Jer 28, 15) a nechávali ho v modloslužbe a na ceste neprávosti. Preto sa v Dt 13, 2-5 a 18, 20 pre falošných prorokov predpisuje trest smrti. Zákon uvádza tri znaky na rozoznanie pravého od falošného proroka: 1. prorocké znamenie ako dôkaz pravdivosti toho, čo hovorí (porov. Iz 7, 11.14); 2. splnenie jeho predpovede (porov. Jer 28, 6-9); 3. pravoverný obsah učenia (porov. Dt 13, 1.5).
2.5. Proroci »spisovatelia« a proroci bez spisov. Výrazom proroci „spisovatelia“ sa označujú proroci, ktorí zanechali svoje prorocké výpovede v písomnej forme. Ich spisy sa uvádzajú medzi kanonickými knihami Starého zákona. Ale v Biblii sa spomína celý rad iných prorokov, ktorí nezanechali proroctvá v písomnej podobe. Medzi nimi vynikajú Eliáš a Elizeus. O ich rozsiahlej prorockej činnosti sa píše v starozákonných knihách, ktoré podľa katolíckeho kánona nepatria do prorockých spisov (porov. 1 Kr 17-19; 21; 2 Kr 1 [tzv. Eliášov cyklus] a 2 Kr 2-13 [tzv. Elizeov cyklus]). Okrem nich treba spomenúť dôležité účinkovanie proroka Samuela (pozri Úvod do Prvej a Druhej knihy Samuelovej, najmä 6. 1.), proroka Nátana (porov. 2 Sam 7, 1-17; 12, 1-5; 1 Kr 1-2) a Gáda (porov. 1 Sam 22; 2 Sam 24); potom Achiáša zo Šíla [Ahiáša, Sílana] (porov. 1 Kr 11, 29-39; 14, 1-18), Šemaiáša [Semeiáša] (porov. 1 Kr 12, 22-24), anonymného proroka, ktorý zlorečí oltáru v Bét-Eli (porov. 1 Kr 13, 11-32), Míkaiáša, Jimlovho syna [Micheáša, Jemlovho syna] (porov. 1 Kr 22, 9-28) a iných.
2.6. Prorokyne. Tieto ženy, obdarené darom proroctva, spravidla nepatrili do prorockých spoločenstiev (s výnimkou prorokýň, ktoré sa spomínajú v Neh 6, 14 a v Ez 13, 17-23). Ako prorokyňa sa spomína Áronova sestra Mária v súvislosti s tým, že viedla ženy k bohoslužobnej oslave Pána (porov. Ex 15, 20; pozri aj Nm 12, 1-2; Mich 6, 4). Prorokyňou bola aj Debóra (porov. Sdc 4, 4), u ktorej ľud hľadal radu a vedenie (porov. Sdc 4, 5.6.14), a Chulda [Holda], ku ktorej kráľ Jošiáš [Joziáš] poslal kňaza Chilkiáša [Helkiáša] (porov. 2 Kr 22, 12-20).
2.7. Prorocké videnie. Jeden z najčastejších prostriedkov Božieho zjavenia prorokovi bolo videnie alebo vízia. Tieto videnia môžu mať rozličnú podobu: videnie telesné (keď ho možno vnímať zmyslami), obrazotvorné a predstavivé (keď ide o vnútorné videnia) a rozumové (keď je rozum osvietený tak, že lepšie pochopí Božie tajomstvá). Proroci boli pevne presvedčení, že ich videnia nie sú výplodom ich fantázie, ani ilúziou, ale že zodpovedajú konkrétnej skutočnosti a pochádzajú priamo od Boha, ktorý nimi zjavuje svoje tajomstvá a svoju vôľu (porov. napr. 1 Kr 22, 19-22; Am 7-9; Dan 7-8; 10-12). V prípade videnia sa prorocké výroky začínajú vyhlásením: „Videnie…“ (napr. Iz 1, 1), alebo: „Videl som nebeské videnie“ (Ez 1, 1). Predmetom prorockého videnia je niekedy samo posolstvo (napr. Iz 1, 2-9), inokedy dajaký symbolický úkon (napr. Am 7, 7) alebo určitý predmet (napr. Jer 1, 11.13). V niektorých zriedkavých prípadoch má na videniach účasť nielen zrak, ale aj iné zmysly (napr. Jer 1, 9), prípadne celý človek so všetkými svojimi schopnosťami (napr. Ez 3, 1-3).
2.8. Prorocké výroky. Proroci odovzdávali svoje posolstvo zväčša vo forme výrokov. Štruktúra prorockých výrokov je stereotypná: poverenie proroka jeho úlohou a oznámenie osoby, spoločnosti alebo etnickej skupiny, ktorej je proroctvo adresované. Prorocký výrok sa uvádza formulou: „Toto hovorí Pán (Jahve):“, „Pánovo Slovo:“, „Pánov výrok:“ a pod. Nasleduje proroctvo, zvyčajne v básnickej podobe. Výrok sa často končí slovami: „To Pánov výrok“ alebo „Hovorí Pán“ (porov. napr. Jer 2, 1-3).
2.9. Symbolické úkony prorokov. Okrem slovných literárnych foriem proroci často používali na vyjadrenie svojho posolstva rôzne symbolické úkony. Tento spôsob prorokovania je charakteristickou črtou proroka Ezechiela (porov. napr. Ez 4, 1-3; 12, 6.11; 24, 24), ale používali ho aj iní proroci: napr. Symbolický význam Ozeášovho manželstva (porov. Oz 1-3), Izaiášovej nahoty (porov. Iz 20, 1-6) a symbolické meno jeho syna Šeár-jašúb (= »zvyšky sa vrátia«: Iz 7, 3), Jeremiášov celibát (porov. Jer 16, 1-4), zakúpenie Chanameelovho poľa (porov. Jer 32, 6-15) atď. Symbolickými úkonmi, ktorými sa naznačovali budúce udalosti a skutočnosti, sa prorocké slovo a posolstvo stávali názornejšími a účinnejšími. Aj sám život a činnosť prorokov boli niekedy názorným výkladom Božieho posolstva. Opis prorockého symbolického úkonu obsahuje zvyčajne tri prvky: Boží rozkaz vykonať symbolický úkon, uskutočnenie úkonu a vysvetlenie jeho významu, v ktorom je obsiahnuté posolstvo pre vtedajších Izraelitov.
3.1. Kompozícia prorockých spisov. Proroci ako Boží »hovorci« ohlasovali Božie výroky a orákulá vždy ústne, živým slovom. Hovorový štýl je zjavný aj v spisoch, v ktorých sa nám zachovalo ich slovo. Pritom používali rôzne literárne formy a štylistické prostriedky, aby ich posolstvo bolo čím účinnejšie a zodpovedalo životnej a dejinnej situácii poslucháčov. Je pravda, že niektorí proroci dostali rozkaz hneď Božie výpovede napísať (porov. Iz 30, 8; Jer 30, 2; 36, 2.28; Hab 2, 2; Ez 43, 11-12), ale to boli iba výnimočné prípady. Proroci boli viac ohlasovatelia ako spisovatelia. Z toho vyplýva, že prorocké knihy sú pravdepodobne neskoršie diela, ktoré zostavili sami proroci alebo ich učeníci z početných, zväčša krátkych formúl a literárnych jednotiek, usporiadaných najprv do menších zbierok v písomnej forme. Keď jednotlivým spisom dávali definitívnu podobu, pridali k nim aj všetok ostatný materiál toho-ktorého proroka. Pritom treba mať na zreteli, že kompilačný proces niektorej prorockej knihy mohol trvať dosť dlho, kým dostala dnešnú podobu. Napríklad Kniha proroka Izaiáša je výsledkom kompilačnej práce niekoľkých storočí.
3.2. Literárne druhy. Z toho vyplýva, že užitočné čítanie a správne porozumenie prorockých kníh bezpodmienečne vyžaduje, aby sa vopred presne vymedzili jednotlivé state a určil ich literárny druh. Medzi najdôležitejšie literárne druhy, ktoré sa používajú v prorockých spisoch, patria:
1. Orákulum je slávnostný výrok v Božom mene, ktorý proroci používali ako spôsob a prostriedok Božieho zjavenia. Takto formulovali napríklad »orákulá spásy«, ktoré oznamujú oslobodenie od zla alebo eschatologickú spásu (porov. Iz 43, 1-7; 41, 17-20; 11, 6-9) a orákulá proti pohanským národom (porov. napr. Iz 13-23; Jer 46-51; Ez 25-32). Orákulum sa uvádza zväčša formulou: „Toto hovorí Pán:“ a často sa končí slovami: »To výrok Pánov.«
2. Výzva. Vyznačuje sa povzbudzujúcim a naliehavým tónom, ktorým prorok chce presvedčiť poslucháčov, aby poslušne prijali Božie posolstvo, a priviesť ich k tomu, aby podľa neho aj konali a žili (porov. napr. Am 5, 4-5; Sof 2, 3).
3. Autobiografia. Na dôkaz svojho poslania, alebo aby jeho slová mali väčší účinok a vplyv na poslucháčov, prorok často opisuje dramatické udalosti a skúšky svojho života, alebo rozpráva o svojich hlbokých duchovných zážitkoch a skúsenostiach (porov. napr. Iz 6; Jer 1, 4-10; Oz 3, 1-3).
4. Videnia a sny. Prorok dopodrobna opisuje svoje prorocké videnia a sny. Tento literárny druh sa používa najmä po babylonskom zajatí a je charakteristickou črtou hlavne Ezechielovho, Danielovho a Zachariášovho proroctva (porov. napr. Ez 1; Dan 7-8; 10-12; Zach 1-6).
5. Naratívna biografia. Dlhé state prorockých kníh, v ktorých prorok naširoko a do detailov opisuje svoj život a svoje poslanie v rámci súvekých historických udalostí (porov. napr. Jer 26-29; 32-45; Am 7, 10-17).
6. Vyznania. Hlboko precítené autobiografické state, v ktorých prorok vylieva svoj žiaľ pred Pánom, vyznáva mu svoje duševné útrapy a vnútorné boje, ponosuje sa mu na svoj trpký životný údel a obviňuje ho, že všetko je následok toho, že verne plní svoje prorocké poslanie. Známe sú najmä Jeremiášove vyznania (porov. Jer 11, 18-23; 12, 1-6; 15, 10-21; 17, 14-18; 18, 18-23; 20, 7-18).
7. Vyhrážky a výroky »beda«. Výpovede, ktorými proroci karhajú a odsudzujú hriechy Izraelského národa a hrozia mu Božími trestami a pohromami. Začínajú často výhražnou časticou »Beda!« (hebr. hój). Po nej sa zvyčajne uvádza príčina hrozby (porov. napr. Iz 5, 8-25; Jer 7, 16-20; Oz 7, 8-16; Am 1, 3-2, 16).
3.3. Iné literárne formy. Vo viacerých prorockých textoch sa posolstvo podáva vo forme žalospevu (porov. Ez 19, 2-14; 27, 3-9) alebo podobenstva (porov. napr. Iz 5, 1-7). Iné prorocké výroky sú modelované podľa vzoru chrámovej liturgie (porov. Mich 6, 1-8; Joel 1-2) alebo na spôsob vykladania tóry, vo forme súdneho sporu a výroku, diskusie, výčitky, prisľúbenia spásy alebo vyslobodenia atď. Pritom treba mať stále na zreteli, že dôležitým literárnym prostriedkom prorockého vyjadrovania je básnická a rytmická štruktúra výrokov.