1. Obnoviť jednotu medzi všetkými kresťanmi je jedným z hlavných cieľov posvätného Druhého vatikánskeho všeobecného cirkevného snemu. Kristus Pán totiž založil jednu jedinú Cirkev, a predsa sa mnohé kresťanské spoločenstvá predstavujú ľuďom ako pravé dedičstvo Ježiša Krista. Všetky sa síce hlásia za Pánových učeníkov, ale vysvetľujú si to rôznym spôsobom a ich cesty sa rozchádzajú, akoby sám Kristus bol rozdelený1. Táto roztrieštenosť otvorene protirečí Kristovej vôli, je svetu na pohoršenie a poškodzuje presvätú vec hlásania evanjelia všetkému stvoreniu.
Avšak Pán vekov, ktorý múdro a trpezlivo uskutočňuje plán svojej milosti voči nám hriešnikom, začal v posledných časoch v hojnejšej miere šíriť medzi navzájom rozdelenými kresťanmi ducha pokorného uznania chýb a túžbu po jednote. Táto milosť zapôsobila na veľmi mnohých ľudí všade na svete. I medzi našimi oddelenými bratmi vzniklo pod vplyvom milosti Ducha Svätého čím ďalej tým viac sa vzmáhajúce hnutie za obnovenie jednoty všetkých kresťanov. Na tomto hnutí za jednotu, nazývanom ekumenickým, sa zúčastňujú tí, ktorí vzývajú trojjediného Boha a uznávajú Ježiša za Pána a Spasiteľa, a to nielen ako jednotlivci, ale aj spoločne v spoločenstvách, v ktorých počúvali evanjelium a ktoré nazývajú svojou a Božou cirkvou. Avšak takmer všetci, hoci rozličným spôsobom, túžia po jednej a viditeľnej Božej Cirkvi, naozaj všeobecnej a poslanej do celého sveta, aby sa svet obrátil k evanjeliu a spasil sa na Božiu slávu.
Tento posvätný cirkevný snem berie toto všetko na vedomie s radostným srdcom. A keď už vysvetlil učenie o Cirkvi, vedený túžbou po obnovení jednoty medzi všetkými Kristovými učeníkmi, chce navrhnúť všetkým katolíkom prostriedky, cesty a spôsoby, ktorými by mohli odpovedať na toto Božie volanie a na túto milosť.
2. Božia láska sa prejavila voči nám v tom, že Otec poslal jednorodeného Božieho Syna na svet, aby sa stal človekom a tak vykúpil, obnovil a zjednotil ľudstvo2. On, prv než by sa bol obetoval ako nepoškvrnená obeta na oltári kríža, modlil sa k Otcovi za veriacich týmito slovami: „… aby všetci boli jedno, ako ty, Otče, vo mne a ja v tebe, aby aj oni boli v nás jedno, aby svet uveril, že si ma ty poslal“ (Jn 17, 21); a ustanovil vo svojej Cirkvi obdivuhodnú sviatosť Eucharistie, ktorou sa naznačuje a uskutočňuje jednota Cirkvi. Svojim učeníkom dal nové prikázanie, aby sa navzájom milovali,3
a prisľúbil im Ducha Tešiteľa4, aby s nimi zostal naveky ako Pán a Darca života.
A keď bol Pán Ježiš povýšený na kríži a oslávený, zoslal prisľúbeného Ducha a skrze neho povolal a zhromaždil v jednote viery, nádeje a lásky ľud novej zmluvy, ako učí apoštol: „Jedno je telo a jeden Duch, ako ste aj povolaní v jednej nádeji svojho povolania. Jeden je Pán, jedna viera, jeden krst“ (Ef 4, 4 – 5). Veď „všetci, čo ste pokrstení v Kristovi, Krista ste si obliekli… Lebo vy všetci ste jeden v Kristovi Ježišovi“ (Gal 3, 27 – 28). Duch Svätý, ktorý prebýva vo veriacich a napĺňa i vedie celú Cirkev, vytvára obdivuhodné spoločenstvo veriacich a všetkých tak hlboko spája v Kristovi, že je základom jednoty Cirkvi. On rozdeľuje milosti a služby5
a obohacuje Cirkev Ježiša Krista rozličnými darmi, aby náležite pripravil svätých „na dielo služby, na budovanie Kristovho tela“ (Ef 4, 12).
Aby však Kristus upevňoval túto svoju svätú Cirkev na celom svete až do skončenia vekov, zveril kolégiu Dvanástich úlohu učiť, viesť a posväcovať6. Spomedzi nich vyvolil Petra a na ňom sa po jeho vyznaní viery rozhodol postaviť svoju Cirkev. Jemu prisľúbil kľúče od nebeského kráľovstva7, a keď mu Peter vyznal svoju lásku, zveril mu všetky svoje ovce, aby ich utvrdzoval vo viere8
a pásol v dokonalej jednote9; pričom sám Ježiš Kristus naveky zostáva uholným kameňom10
a Pastierom našich duší11.
Ježiš Kristus chce, aby prostredníctvom verného ohlasovania evanjelia, vysluhovania sviatostí a láskavého vedenia apoštolov a ich nástupcov na čele s Petrovým následníkom jeho ľud účinkovaním Ducha Svätého vzrastal; a uskutočňuje spoločenstvo svojho ľudu v jednote: vo vyznaní jednej viery, v spoločnom uctievaní Boha a v bratskej svornosti Božej rodiny.
A tak Cirkev, jediné Božie stádo, ako znamenie vztýčené uprostred národov12
predkladá evanjelium pokoja celému ľudstvu13
a s nádejou putuje k svojmu cieľu – do nebeskej vlasti14.
To je sväté tajomstvo jednoty Cirkvi, v Kristovi a skrze Krista, zatiaľ čo Duch Svätý spôsobuje rozmanitosť darov. Najvyšším vzorom a základom tohto tajomstva je jednota v Trojici osôb jedného Boha, Otca a Syna v Duchu Svätom.
3. V tejto jedinej Božej Cirkvi vznikli hneď na začiatku niektoré roztržky15, ktoré apoštol Pavol prísne karhá ako odsúdeniahodné16. No v neskorších storočiach sa vyskytli ešte väčšie spory a nemalé spoločenstvá sa oddelili od plného spoločenstva s Katolíckou cirkvou, niekedy vinou ľudí z jednej i druhej strany. Ale tých, ktorí prichádzajú na svet v týchto spoločenstvách teraz a v nich sú vychovaní vo viere v Krista, nemožno obviňovať z hriechu rozkolu a Katolícka cirkev ich objíma s bratskou úctou a láskou. Lebo tí, ktorí veria v Krista a boli riadne pokrstení, sú v istom, hoci nedokonalom spoločenstve s Katolíckou cirkvou. Pre isté rozmanité rozdiely, ktoré jestvujú medzi nimi a Katolíckou cirkvou vo vieroučnej a zavše i disciplinárnej oblasti, i čo sa týka štruktúry Cirkvi, plnému cirkevnému spoločenstvu sa stavajú do cesty mnohé a dakedy závažné prekážky. Tie sa snaží prekonať ekumenické hnutie. Napriek tomu sú členovia v krste ospravedlnení skrze vieru a tým privtelení ku Kristovi17, a preto právom majú česť nazývať sa kresťanmi a synovia Katolíckej cirkvi ich oprávnene uznávajú za bratov v Pánovi18.
Okrem toho niektoré, ba mnohé a význačné prvky a hodnoty, z ktorých sa vo svojom celku buduje a živí sama Cirkev, možno nájsť aj mimo viditeľného okruhu Katolíckej cirkvi: písané Božie slovo, život v milosti, viera, nádej a láska, ako aj iné vnútorné dary Ducha Svätého i viditeľné prvky. Všetky tieto veci, ktoré pochádzajú od Krista a vedú k nemu, právom patria jedinej Kristovej Cirkvi.
U našich oddelených bratov sa koná aj nemálo posvätných úkonov kresťanského náboženstva, ktoré môžu rozličným spôsobom bezpochyby vzbudiť skutočný život v milosti, podľa rozmanitého charakteru jednotlivých cirkví alebo spoločenstiev. Treba ich teda pokladať za schopné otvárať vstup do spoločenstva spásy.
Preto tieto oddelené cirkvi19
a spoločenstvá, hoci majú podľa nás nedostatky, predsa v tajomstve spásy majú zmysel i význam, lebo Kristov Duch sa ich nezdráha používať ako nástroje spásy, ktorých účinnosť sa odvodzuje z plnosti milosti a pravdy zverenej Katolíckej cirkvi.
Napriek tomu sa od nás oddelení bratia, tak jednotlivci, ako aj ich spoločenstvá a cirkvi, netešia tej jednote, ktorú chce Ježiš Kristus štedro udeliť všetkým, ktorých preporodil na jedno telo a spoločne vzkriesil k novému životu, jednote, ktorú hlása Sväté písmo i Posvätná tradícia Cirkvi. Dokonalá plnosť prostriedkov spásy sa dá totiž dosiahnuť jedine skrze Kristovu Katolícku cirkev, ktorá je všeobecným nástrojom spásy. Lebo veríme, že výlučne apoštolskému zboru, na ktorého čele stojí Peter, Pán zveril všetky poklady novej zmluvy na budovanie jediného Kristovho tela na zemi, do ktorého sa majú plne začleniť všetci, ktorí už nejakým spôsobom patria do Božieho ľudu. A tento ľud, hoci je za svojho pozemského putovania vo svojich členoch vystavený hriechu, predsa vzrastá v Kristovi a Boh ho láskavo vedie podľa svojich tajomných plánov, kým s radosťou nedosiahne plnosť večnej slávy v nebeskom Jeruzaleme.
4. Keďže dnes sa pod vplyvom milosti Ducha Svätého vo viacerých častiach sveta modlitbou, slovom i skutkom vyvíjajú mnohé úsilia, aby sa dosiahla plnosť jednoty, ktorú chce Ježiš Kristus, tento posvätný cirkevný snem vyzýva všetkých katolíckych veriacich, aby pochopili znamenia čias a horlivo sa podieľali na diele ekumenizmu.
Pod ekumenickým hnutím sa rozumejú aktivity a podujatia, ktoré vznikajú podľa rozličných potrieb Cirkvi a rôznych okolností našich čias a zameriavajú sa na jednotu kresťanov. Medzi ne patria na prvom mieste všetky úsilia o odstránenie slov, postojov a skutkov, ktoré podľa spravodlivosti a pravdy nezodpovedajú situácii oddelených bratov, a preto hatia vzájomné vzťahy s nimi. Ďalej sem patrí dialóg medzi náležite pripravenými odborníkmi na stretnutiach usporiadaných v náboženskom duchu medzi kresťanmi rozličných cirkví a spoločenstiev. Pri tomto dialógu každý dôkladne vyloží svoje učenie a jasne podá jeho charakteristické črty a tak všetci nadobudnú pravdivejšie poznanie a nestrannejšie hodnotenie učenia a života zúčastnených spoločenstiev. Vtedy tieto spoločenstvá dosiahnu aj užšiu spoluprácu v akejkoľvek činnosti pre spoločné dobro, ktorú požaduje každé kresťanské svedomie. Keď je to možné, spoločenstvá sa schádzavajú aj na spoločnú modlitbu. Napokon všetci skúmajú svoju vernosť Kristovej vôli, čo sa týka Cirkvi, a odhodlane sa podujímajú na dielo obnovy a reformy.
Toto všetko slúži spravodlivosti a pravde, svornosti a spolupráci, bratskému duchu a jednote, ak to veriaci Katolíckej cirkvi uskutočňujú múdro a trpezlivo pod starostlivým vedením duchovných pastierov, aby sa touto cestou všetci kresťania po prekonaní prekážok, čo sa stavajú do cesty dokonalej cirkevnej jednote, mohli postupne zísť na spoločné slávenie Eucharistie zjednotení v jedinej jednej Cirkvi, v jednote, ktorou Kristus obdaroval svoju Cirkev od prvopočiatku, o ktorej veríme, že neprestajne pretrváva v Katolíckej cirkvi a ktorá – ako dúfame – bude sa čoraz väčšmi prehlbovať až do skončenia vekov.
Je však zrejmé, že príprava a návrat jednotlivcov, túžiacich po plnom katolíckom spoločenstve sa svojou povahou líšia od ekumenického diela, ale nie je tu nijaké protirečenie, pretože jedno i druhé vzniká obdivuhodným Božím riadením.
Katolícki veriaci sa majú v ekumenickej činnosti bezpochyby starať o oddelených bratov, modliť sa za nich, zhovárať sa s nimi o veciach týkajúcich sa Cirkvi, urobiť k nim prvé kroky. Ale predovšetkým musia sami úprimne a pozorne uvažovať o tom, čo treba obnoviť a podniknúť vo vlastnej katolíckej rodine, aby svojím životom vydávala vernejšie a jasnejšie svedectvo o učení a ustanoveniach, ktoré jej prostredníctvom apoštolov zveril Kristus.
Hoci totiž Katolícka cirkev dostala všetku od Boha zjavenú pravdu a všetky prostriedky milosti, predsa jej členovia si nimi neslúžia s potrebnou horlivosťou, takže tvár Cirkvi sa javí našim oddeleným bratom i celému svetu menej žiarivou a tým sa spomaľuje rast Božieho kráľovstva. Preto sa všetci katolíci majú usilovať o kresťanskú dokonalosť20
a každý z nich sa má podľa svojich možností snažiť, aby sa Cirkev, nosiac na svojom tele Kristovo uponíženie a umieranie21, deň čo deň očisťovala a obnovovala, kým si ju Kristus nepripraví slávnu, bez škvrny a vrásky22.
V Cirkvi nech si všetci – podľa úloh, ktoré boli každému zverené – v rozličných formách duchovného života a disciplíny, v rozmanitosti liturgických obradov, a dokonca aj v teologickom rozvinutí zjavených právd ponechajú potrebnú slobodu, v nutných veciach zachovávajú jednotu a vo všetkom nech si prejavujú lásku. Takým spôsobom budú totiž oni sami v čoraz plnšej miere prejavovať pravú katolíckosť a apoštolskosť Cirkvi.
Na druhej strane je potrebné, aby katolíci s radosťou uznávali a vážili si ozajstné kresťanské hodnoty, prameniace v spoločnom dedičstve, ktoré sa nachádzajú u našich oddelených bratov. Je správne a spasiteľné uznávať Kristove bohatstvá a cnostné skutky v živote iných, ktorí vydávajú svedectvo o Kristovi, niekedy až po vyliatie krvi: Boh je totiž vždy obdivuhodný a nevyspytateľný vo svojich dielach.
Nesmieme zabudnúť ani na to, že čokoľvek sa u oddelených bratov uskutočňuje milosťou Ducha Svätého, môže slúžiť aj na náš rast. Čokoľvek je naozaj kresťanské, nikdy sa neprieči pravému dobru viery, ba vždy môže viesť k dokonalejšiemu prijatiu samého tajomstva Krista a Cirkvi.
Rozdelenosť kresťanov však prekáža Cirkvi uskutočniť jej vlastnú plnosť katolicity u tých členov, ktorí sú k nej síce pridružení krstom, ale sú oddelení od jej plného spoločenstva. Ba i samej Cirkvi je takto ťažšie prejaviť v každom ohľade plnosť katolíckosti v konkrétnom živote.
Tento posvätný cirkevný snem s radosťou pozoruje, že účasť katolíckych veriacich na ekumenickej činnosti zo dňa na deň vzrastá, a biskupom celého sveta odporúča, aby ju starostlivo rozvíjali a múdro viedli.
5. Starosť o obnovenie jednoty sa týka celej Cirkvi, tak veriacich, ako aj pastierov, a to podľa osobných schopností každého z nich, tak v každodennom kresťanskom živote, ako i v teologických a historických štúdiách. Už táto starostlivosť je určitým spôsobom prejavom bratských zväzkov, ktoré jestvujú medzi všetkými kresťanmi, a podľa Božej dobroty vedie k úplnej a dokonalej jednote.
6. Keďže každá reforma Cirkvi23
vo svojej podstate spočíva v stále rastúcej vernosti jej vlastnému povolaniu, to je bezpochyby aj dôvodom hnutia za jednotu. Kristus nabáda putujúcu Cirkev na túto ustavičnú reformu, ktorú ako ľudská a pozemská ustanovizeň neprestajne potrebuje, aby sa vo vhodnom čase dalo do správneho a potrebného poriadku to, čo sa azda vzhľadom na podmienky a okolnosti nie dosť verne zachovávalo, pokiaľ ide o mravy, cirkevnú disciplínu, alebo aj spôsob výkladu učenia, čo však treba starostlivo odlišovať od samého pokladu viery.
Táto obnova života Cirkvi má teda osobitný ekumenický význam. Rozličné spôsoby, ktorými sa už uskutočňuje – ako je biblické a liturgické hnutie, hlásanie Božieho slova a katechéza, apoštolát laikov, nové formy rehoľného života, manželská duchovnosť, učenie a činnosť Cirkvi v sociálnej oblasti – treba považovať za záruku a predzvesť budúceho vývoja ekumenizmu.
7. Pravý ekumenizmus nejestvuje bez vnútorného obrátenia. Túžba po jednote totiž vzniká a dozrieva v obnovenej mysli24, v sebazapieraní a vďaka veľkodušným prejavom lásky. Preto prosme Božieho Ducha o milosť úprimného sebazaprenia, poníženosti, pokornej služby a bratskej veľkodušnosti voči iným, ako hovorí apoštol národov: „Preto vás prosím ja, väzeň v Pánovi, aby ste žili dôstojne podľa povolania, ktorého sa vám dostalo, so všetkou pokorou, miernosťou a zhovievavosťou. Znášajte sa navzájom v láske a usilujte sa zachovať jednotu ducha vo zväzku pokoja!“ (Ef 4, 1 – 3). Toto napomenutie sa týka predovšetkým tých, ktorým sa dostalo hodnosti sviatostnej vysviacky, aby pokračovali v poslaní Krista, ktorý medzi nás „neprišiel dať sa obsluhovať, ale slúžiť“ (Mt 20, 28).
Aj o previneniach proti jednote platí svedectvo sv. Jána: „Ak hovoríme, že sme nezhrešili, jeho robíme luhárom a nie je v nás jeho slovo“ (1 Jn 1, 10). Preto v pokornej modlitbe prosíme o odpustenie Boha i oddelených bratov, ako i my odpúšťame svojim vinníkom.
Všetci veriaci nech pamätajú, že tým lepšie budú napomáhať, ba dokonca uskutočňovať jednotu kresťanov, čím bezúhonnejšie sa usilujú žiť podľa evanjelia. Lebo čím užšie budú spojení s Otcom, Slovom a Duchom Svätým, tým dôvernejšie a ľahšie budú môcť prehlbovať vzájomné bratské vzťahy.
8. Toto obrátenie srdca a túto svätosť života treba spolu so súkromnými a s verejnými modlitbami za jednotu kresťanov pokladať za dušu celého ekumenického hnutia a možno ich právom nazvať duchovným ekumenizmom.
Preto je zvykom katolíkov, že sa často spoločne modlievajú za jednotu Cirkvi, za ktorú sám Spasiteľ vrúcne prosil Otca v predvečer svojej smrti: „… aby všetci boli jedno“ (Jn 17, 21).
Pri niektorých zvláštnych príležitostiach, ako sú pobožnosti za jednotu a ekumenické stretnutia, je dovolené, ba priam želateľné, aby sa katolíci modlili spoločne s oddelenými bratmi. Takéto spoločné modlitby sú dozaista veľmi účinným prostriedkom na získanie milosti a úprimným prejavom zväzkov, ktoré ešte spájajú katolíkov s oddelenými bratmi: „Lebo kde sú dvaja alebo traja zhromaždení v mojom mene, tam som ja medzi nimi“ (Mt 18, 20).
Spoločnú účasť na svätých veciach (communicatio in sacris) však neslobodno pokladať za taký prostriedok obnovenia jednoty kresťanov, ktorý by sa dal uplatniť bez rozlišovania. Túto účasť podmieňujú najmä dva princípy: vyjadrenie jednoty Cirkvi a účasť na prostriedkoch milosti. Z dôvodu vyjadrenia jednoty je spoločná účasť spravidla neprípustná. Potreba milosti ju niekedy odporúča. O konkrétnom postupe nech múdro rozhodne miestna biskupská vrchnosť, ktorá nech berie do úvahy všetky miestne, časové a osobné okolnosti, ak nerozhodla ináč podľa svojich štatútov biskupská konferencia alebo Apoštolská stolica.
9. Treba poznať ducha oddelených bratov. Na to je potrebné pravdivo a dobromyseľne uskutočňované štúdium. Katolíci, náležite pripravení, sa majú čo najlepšie oboznámiť s učením a dejinami, s duchovným a liturgickým životom, s náboženskou psychológiou a kultúrou bratov. Na to sú veľmi užitočné stretnutia za účasti oboch stránok, aby rokovali najmä o teologických otázkach ako rovný s rovným, pod podmienkou, že tí, ktorí sa na nich pod dohľadom arcipastierov zúčastňujú, sú naozaj odborníci. Z takého dialógu jasnejšie vysvitne aj to, aký je skutočný postoj Katolíckej cirkvi. Týmto spôsobom možno lepšie poznať i zmýšľanie oddelených bratov a primeranejšie im vysvetliť našu vieru.