„Vskutku viem, že je to tak,
že človek nie je v práve pred Bohom.

Keby sa niekto chcel s ním pustiť do hádky,
neodpovie mu ani na jedno z tisíca.

Má múdru myseľ a silu mohutnú.
Kto vzoprel sa mu už a zdravý vyviazol?!

On nebadane vrchy prenáša
a v rozhorlení ich poprehadzuje.

Aj zemou pohne on z vlastného jej miesta,
že sa jej stĺpy budú zachvievať.

On zakáže slnku a nevyjde
a pod pečaťou hviezdy zatvára.

On samojeden rozostiera nebesá
a prechádza sa po morských hlbinách.

Voz stvoril Veľký, Orion takisto
aj s Kuriatkami a juhu izbami.

On robí veci preveľké, nesmierne,
divy, ktorým počtu niet.

Keď kol‘ mňa ide, ani si to nevšimnem,
keď prešmykne sa, tiež ho nezbadám.

Ak niečo schytí, kto mu v tom zabráni?
A kto mu povie: »Čo to vystrájaš?«

Boh však svoj hnev nijak nezdržiava
a koria sa mu voje Potvory.

Tým menej teda smiem s ním rokovať ja
a proti nemu slová vyberať.

Keď v práve som snáď, nedostanem odpoveď;
len prosiť môžem svojho žalobcu.

Keď oslovím ho, nechá ma hovoriť,
že na môj hlas dbá, veriť nemôžem…

On, čo ma zaraz kruší pre maličkosť
a pre nič za nič mi rany rozmnoží,

nedá môjmu duchu ani vydýchnuť si
a nasycuje ma horkosťou.

Ak o moc ide, on je najsilnejší,
ak ide o súd, kto ho predvolá?!

Keby som tvrdil, že som spravodlivý,
vlastné ústa ma odsúdia,
keby som nevinný robil sa, dokáže moju skazenosť.

Či statočný som, ani to nepoznám,
nuž opovrhujem svojím životom.

Hej, povedal som: Všetko je už jedno,
on nevinného so zlým zahubí!

Ak náhle zájde voľakto pod bičom,
on posmieva sa dobrých zúfalstvu.

Ba kraj ak príde do rúk bezbožníka,
on zrak jeho sudcov pozahaľuje.
Ak on to nie je, kto by to bol teda?

Dni rýchlejšie mi ako bežec utiekli
a stratili sa, šťastie nezhliadli.

Sťa člnok z tŕstia sa iba prekĺzli,
ako keď orol zlieta na korisť.

Ak pomyslím si: Na svoj nárek zabudnem,
výzor si zmením, rozveselím sa;

hneď naľakám sa všetkých svojich bolestí,
lebo viem, že ma ich nezbavíš.

Nuž ak som teda vinovatý (pred tebou),
tak načo ešte mám sa namáhať?

Hoc snehom seba poumýval by som
a svoje ruky lúhom očistil,

ty ma zas pohrúžiš do špiny,
že vlastným šatom budem hnusiť sa.

On nie je človek ako ja, by som mu povedal:
Tak spolu sa pred súd postavme!

Niet kto by mohol medzi nami rozsúdiť,
kto na nás oboch ruku vložil by,

kto jeho metlu odo mňa by oddialil,
by hrôza z neho nedesila ma.

Lež prehovorím, pred ním strach mať nebudem,
bo moje veci sa tak nemajú.