Ona prvostvoreného otca sveta chránila,
kým bol ešte stvorený len sám,
vytrhla ho z jeho poklesku;

dala mu tiež silu vládnuť nad všetkým.

Nespravodlivý však v svojom hneve od nej odpadol;
zhynul zášťou bratovražednou.

Keď preň prišla na zem potopa,
zas to bola múdrosť, ktorá prinášala záchranu,
keďže na slabučkom dreve spravodlivého previedla.

Keď sa pre všeobecnú zločinnosť porozdeľovali národy,
ona našla spravodlivého, uchovala ho bez úhony pred Bohom
a zachovala ho silným napriek jeho útrpnosti so synom.

Pri záhube bezbožníkov ona zachránila spravodlivého,
keď on utekal pred ohňom, čo padal na Päťmestie.

Po nich, na svedectvo zločinu,
púšť dosiaľ ostala, z ktorej sa vše dymí,
stromy, čo v nevhodný čas nesú ovocie,
a pomník neveriacej duše, vyčnievavý soľný stĺp.

Keďže obchádzali múdrosť,
nielenže si škodili tým, že nepoznali, čo je šľachetné,
lež aj živým zanechali pomník svojej pochabosti,
aby to, čo popáchali, neostalo ukryté.

Múdrosť naopak zachránila od lopôt tých, ktorí jej slúžili.

Ona spravodlivého vodila po rovných cestách,
keď pred bratovým hnevom utekal,
dala mu zrieť Božie kráľovstvo,
udelila mu znalosť svätých vecí,
cez námahy ho priviedla k zámožnosti,
rozmnožila plody jeho roboty.

Bývala mu na pomoci proti hrabivosti utláčateľov
a dopomohla mu k bohatstvu.

Ochraňovala ho od nepriateľov,
pred prenasledovateľmi mu poskytovala bezpečnosť,
v ťažkom boji mu dopomáhala k víťazstvu,
aby poznal, že bohabojnosť je mocnejšia ako všetko (ostatné).

Ona predaného spravodlivca neopustila,
ale ochraňovala ho pred hriechom.

Zostúpila s ním do žalára,
neopustila ho v okovách,
kým mu nepriniesla žezlo kráľovské
a moc nad jeho utláčateľmi.
Usvedčila zo lží jeho ohováračov,
a udelila mu večnú slávu.

Ona vymanila od národa utláčateľov
ľud svätý a rod bezúhonný.

Vošla do duše Božieho sluhu,
takže zázrakmi a znameniami hrozným kráľom odolal.

Svätým za ich práce dala mzdu
a viedla ich cestou zázračnou.

Vo dne bola pre nich prístreším,
v noci svetlom hviezd.

Previedla ich morom Červeným,
odprevadila ich cez náramnú vodu.
Ich nepriateľov však potopila vo vlnách
a zas ich vyvrhla z morských priehlbín.

A tak spravodliví olúpili bezbožných.
Tvoje sväté meno, Pane, ospevovali,
velebili svorne tvoju ruku víťaznú.

Lebo múdrosť otvorila ústa nemých,
výrečnými urobila jazyky nemluvniat.

Ich podujatia završovala úspechom
pod vedením svätého proroka.

Prešli púšťou neobývanou,
na neschodných miestach stavali si stany.

Nepriateľom vzdorovali, odporcov odrážali.

Keď ich trápil smäd, nuž vzývali teba
a dostali vodu zo strmého skaliska,
uhasenie smädu zo žulového kameňa.

Čím boli ich nepriatelia trestaní,

toho sa im dostalo sťa dobrodenia v potrebe.

Miesto rieky ustavične tečúcej,
zamútenej krvou nečistou

ako trest za rozkaz vraždiť deti,
dal si im hojnosť vody nečakane

a predošlým smädom si im ukázal,
ako prísne si potrestal ich nepriateľov.

Keď ich skúšal, hoc len milosrdne boli trestaní,
poznali, aké veľké muky bolo treba pretrpieť pohanom,
v hneve trestaným.

Ich si skúšal ako otec napomínaním,
tamtých si však odsúdil a trestal ako prísny kráľ.

Ďaleko či blízko, rovnako boli trápení;

stihol ich totiž dvojaký zármutok
a ston, keď sa rozpamätali na minulosť.

Lebo keď počuli, že ich trestmi
sa tamtým pomáha, pocítili Pána.

Lebo toho, koho vyhodili kedysi a zamietli s posmechom,
museli obdivovať, keď bol udalostiam koniec,
keďže celkom ináč trpeli smäd ako spravodliví.

Za ich nezmyselné, bohaprázdne rozumy,
ktorými sa dali zviesť, že uctievali nemé plazy a hmyz ničomný,
poslal si na nich za trest množstvo nemých zvieratiek,

aby poznali, že čím kto hreší, tým aj potrestaný býva.

Veď nebolo nemožné tvojej všemohúcej ruke,
čo vytvorila svet z beztvárnej hmoty,
poslať na nich množstvo medveďov a levov ukrutných,

či novostvorenú zver, ľútu, neznámu,
ktorá vydychuje paru ohňom sršiacu,
alebo vypúšťa dym smradľavý,
alebo vystreľuje z očí iskry desivé,

takže nielen útok jej ich mohol zničiť,
ale i jej hrozný pohľad ich mohol usmrtiť.

Ba aj okrem toho – jedinému dychu mohli podľahnúť
pomstou tvojou stíhaní,
dychom tvojej moci odviati.
Lenže ty si mierou, počtom, váhou usporiadal všetko.

Lebo ty vždy môžeš uplatňovať svoju veľkú moc.
Ktože môže odolávať sile tvojho ramena?

Lebo celý svet pred tebou je sťa prášok na vážke
a sťa kvapka rosy, ktorá pred svitaním na zem dopadá.

Ty sa zmilúvaš nad všetkými, pretože si všemocný,
zhovievavý bývaš s hriechmi ľudí, aby sa kajali.

Lebo všetko, čo je, miluješ
a nič nemáš v nenávisti z toho, čo si urobil;
lebo keby si bol nenávidel niečo, nebol by si to utvoril.

Akože by mohlo obstáť niečo, keby si to nechcel ty?
Ako by sa bolo zachovalo niečo, keby si to nebol ty k jestvote povolal?

Lež ty šetríš všetko, lebo je to tvoje, Pane, priateľ života;

veď tvoj neporušiteľný duch je vo všetkom.

Preto mierne karháš tých, čo poblúdia,
napomínaš ich tým, keď im pripomínaš to, čím zhrešili,
aby zanechali hriech a verili v teba, Pane.

Lebo si nenávidel tých, čo dávno obývali tvoju svätú zem,

pretože sa dopúšťali ohavného čarodejníctva,
bezbožného modlárstva,

taktiež boli nemilosrdnými vrahmi dietok,
črevožrútmi na obetnom hodokvase, (kde sa jedlo) ľudské mäso a krv,
pretože sa dali zasväcovať uprostred šialencov,

tiež preto, že boli rodičmi, čo vlastnoručne zabíjali bezmocné deti,
a rukou našich otcov chcel si ich vyhubiť,

aby v Božích dietkach mala osadníkov, akých zasluhuje
krajina, ktorá ti je zo všetkých najdrahšia.

Lež aj ich si šetril, že to boli ľudia,
nuž poslal si osy sťaby svojho vojska predchodcov,
aby ich postupne ničili.

Hoci si mohol modlárov podrobiť spravodlivým v boji
alebo hroznou zverou, či prísnym slovom naraz znivočiť,

trestal si ich však postupne a dal si im čas na pokánie,
hoc si vedel, že ich pôvod je zlý
a ich zloba vrodená,
že ich zmýšľanie sa nikdy nezmení;

od počiatku boli totiž zlorečeným semenom.

A kto ti smie povedať: „Čo si to urobil?“,
alebo kto sa môže tvojmu súdu sprotiviť?
Kto ťa bude obviňovať, že si zničil národy, ktoré si ty stvoril?
Alebo kto proti tebe vystúpi a bude obhajovať ľudí nespravodlivých?

Lebo okrem teba nieto Boha, ktorý by sa staral o všetko,
žeby si prv dokazovať musel, že si nespravodlivo nesúdil.

Ani kráľ a ani uchvatiteľ moci nemôže ti vyčítať
pre tých, ktorých si potrestal.

Pretože však ty si spravodlivý, spravodlivo všetko usporadúvaš;
odsúdiť však toho, kto trest nezasluhuje,
ty pokladáš za vec s tvojou mocou nezrovnateľnú.

Tvoja moc je totiž základ spravodlivosti;
a že vládneš nad všetkými, pôsobí, že si voči všetkým plný ohľadu.

Lebo ty len vtedy ukazuješ svoju silu,
keď ľudia neveria v dokonalosť tvojej moci,
a tých, čo ju poznajú, tresceš za odbojnosť.

Ty však, hoci si mocný panovník, súdiš láskavo
a spravuješ nás s veľkou zhovievavosťou,
lebo kedy len chceš, máš moc poruke.

Takým počínaním si poučil svoj ľud,
že ten, kto je spravodlivý, má byť ľudomilný.
Svojim synom dal si nádej radostnú,
že im dávaš príležitosť na pokánie, keď zhrešia.

Lebo ak si nepriateľov svojich detí,
ktorí boli hodni smrti,
s toľkým ohľadom, ba s prosbou trestával,
že si im dal čas i príležitosť odvrátiť sa od zlého,

s koľkou zhovievavosťou si potom súdil svojich synov,
ktorých otcom si dal pod prísahou zmluvy plné krásnych prísľubov!

Kým nás teda karháš, šľaháš našich nepriateľov desaťtisíc ráz,
by sme mali na pamäti tvoju dobrotivosť, keď my súdime,
a keď zasa budeme my trestaní, aby sme tiež zľutovanie čakali.

Preto si nespravodlivých, tých, čo prežili svoj život pochabo,
trestával ich vlastnými ohavnosťami.

Veď až priďaleko zablúdili na chodníkoch omylu:
Pokladali za bohov,
čo medzi zvieratami je najodpornejšie a najopovrhovanejšie,
a sťa nerozumné deti dávali sa zavádzať.

Preto si tiež na nich, ako na deti, čo rozum nemajú,
poslal smiešny trest.

Tí však, ktorí takým smiešnym trestom nedajú sa napraviť,
tí musia okúsiť súd hoden Boha.

Lebo keď sa na nich, na domnelých bohov,
skrze ktorých boli trestaní,
sami vo svojom utrpení zlostili,
videli, že pravý Boh je ten,
ktorého prv poznať odopierali.
Preto ich stihol tiež najkrajnejší trest.

Hlúpi boli totiž všetci ľudia od rodu,
ktorým chybovala znalosť Boha,
ktorí z viditeľných dobier nevládali poznať toho, ktorý je,
a čo nepoznali tvorcu pri pohľade na diela,

ale oheň, vietor, či letmý vzduch,
hviezdny okruh, či vodu náramnú,
alebo svetlá nebies pokladali za bohov, čo riadia svet.

Keď už, zvedení ich krásou, pokladali ich za bohov,
nuž bolo im treba vedieť, o čo nádhernejší je ich Pán;
veď ich stvoril prapôvodca krásy.

A keď už ich moc a pôsobivosť budila v nich úžas,
mali poznať, o koľko mocnejší je ich Tvorca.

Lebo z veľkosti a krásy stvorení
sa úsudkom poznáva ich Stvoriteľ.

Ale títo zasluhujú jednako len menšiu výčitku,
veď oni blúdia hádam iba preto,
lebo hľadajú a chcú nájsť Boha.

Keď sa zapodievajú jeho dielami, skúmajú ich
a dávajú sa zviesť pohľadu, lebo to, čo vidia, také pekné je.

Lenže ani im nemožno odpustiť.

Lebo keď schopní boli toľkých znalostí,
že mohli svet preskúmať,
akože ešte prv nenašli tých vecí Vladára?

Nešťastní sú však a v mŕtve veci nádej skladajú
tí, čo bohmi nazývajú diela ľudských rúk:
Zlato, striebro, umelecké výtvory a podoby zvierat
abo kameň márny, spracovaný rukou pradávnou.

Taký drevorubač, napríklad, spílil riadny strom,
zručne z neho všetku kôru olúpal,
spracoval ho a obratne
spravil z neho užitočný nástroj pre domácu potrebu;

to, čo pri robote odpadlo,
upotrebil na prípravu pokrmu;

akýsi odpadok však, ktorý sa už nedá na nič použiť,
krivé drevo prerastené hrčami,
vzal a vyrezával ledabolo pre kratochvíľu,
sformoval ho zo zábavy bez prílišnej starostlivosti,
dal mu ľudskú podobu,

alebo ho pripodobnil hocakému zvieraťu,
zamazal ho hlinkou, líčidlom mu namaľoval do ružova pleť,
pozatieral na ňom každú poškvrnu.

Potom mu zhotovil vhodný príbytok,
postavil ho k stene a pripevnil železom.

Stará sa oň, aby nespadlo,
veď vie, že si samo pomôcť nemôže,
lebo je to soška, utisnutá na pomoc.

Jednako sa modlí k nemu za imanie, za ženu i za deti,
nehanbí sa osloviť to, čo bezduché je;
vzýva za zdravie to, čo je bezmocné,

za život sa modlí k mŕtvemu,
prosí o pomoc to, čo je bezvládne,
za šťastlivú cestu to, čo ani nehne nohami,

pre zárobok, práce zdar a úspech svojej roboty
žiada silu od toho, čo sám má ruky nevládne.

Iný zasa, čo sa hodlá plaviť po mori,
čo sa chystá precestovať divé vlniská,
vzýva drevo krehkejšie než loď, čo nesie ho.

Lebo túto vymyslela túžba po zisku,
zhotovil ju umelecký dômysel.

Tvoja prozreteľnosť, Otče, vedie ju,
lebo ty si aj po mori cestu dal,
spoľahlivý chodník medzi vlnami.

Ukázať si chcel, že môžeš z čohokoľvek zachrániť,
toho, čo nastúpi na loď, i keď nie je vycvičený námorník.

Ty chceš, aby ladom neležali diela tvojej múdrosti.
Preto ľudia zverujú svoj život drevu nepatrnému,
prejdú cez prúd na plti a nič sa im nestane.

Tak aj v praveku, keď pyšní obri hynuli,
nádej sveta vyhľadala útočište na plti,
a tak rukou tvojou riadená
zanechala svetu pre nový rod semeno.

Požehnané drevo, ktoré slúži spravodlivosti.

Prekliata je (modla) urobená rukou aj s tým, čo ju robil.
On preto, že ju spravil,
ona preto, že je nazývaná bohom, hoc je vecou pominuteľnou.

Boh rovnako totiž nenávidí modlára aj jeho dielo pohanské.

Veď výtvor i s výrobcom spolu stihne trest.

Preto príde súd i na pohanských bôžikov,
nakoľko sa stali ohavami v Božom stvorenstve
ľudským dušiam na pohoršenie,
tiež kosílkou nohám nemúdrych.

Vymyslenie modiel je začiatkom modlárstva
a ich vynález je skazou života.

Lebo od počiatku neboli,
ani večne nebudú.

Dostali sa na svet pre márnomyseľné ľudské blúznenie;
preto im je náhly koniec súdený.

Ktorýsi otec, príliš utrápený predčasným zármutkom,
dal si spraviť obraz svojho priskoro zomrelého dieťaťa
a pomaly začal ako boha uctievať toho, čo predtým zomrel,
a tým, ktorí mu boli podriadení, ustanovil tajný kult a svätenie.

Potom, po nejakom čase,
sa tento bezbožný zvyk rozmáhal stále viac,
napokon bol zachovaný ako zákon:
klaňali sa modlám, lebo tak rozkázali mocnári.

Pretože ich ľudia nemohli ctiť zblízka, lebo bývavali príliš ďaleko,
z diaľky si urobili o ich podobe predstavu
a zhotovili veľkolepý obraz svojho kráľa cteného,
aby mohli neprítomnému tak vrúcne pochlebovať,
akoby bol prítomný.

Ku zvýšeniu úcty poháňala umelcova ctibažnosť
aj tých, ktorí tohto kráľa ani nepoznali.

On sa totiž chcel vladárovi rýchlo zapáčiť
a vynaložil všetko svoje umenie, len aby obraz bol čo najkrajší.

Potom zástup, uchvátený krásou výtvoru,
toho, ktorého ešte prednedávnom ctil ako človeka,
pokladal za bytosť hodnu bohocty.

Toto teda bolo živým na skazu,
že ľudia, čo podrobovali sa buď nešťastiu, buď moci kniežacej,
prenášali neprenosné meno na kameň a na drevo.

Nebolo im dosť, že mali mylný názor o Bohu,
ale žijúc v mravnom rozvrate, čo prýštil z ich nevedomosti,
nazývajú šťastím také veľké zlá.

Ani pri deťovražedných obetách, či pri pokútnych tajných obradoch,
ani pri divých hostinách s výstrednými obyčajami

nedbajú ani na čistotu života, ani manželstva,
ale zákernícky zabíja druh druha,
alebo ho zarmucuje cudzoložstvom.

Všetko bez rozdielu drží krviprelievanie, vražda, krádež, podvod,
podplácanie, vierolomnosť, vzbura, krivá prísaha,

prenasledovanie dobrých, zabúdanie na dobrodenia,
sprzňovanie duší, smilstvo proti prírode,
rozvrat manželského zväzku, cudzoložstvo, samopaš.

Lebo uctievanie modiel bezmenných
je počiatok i príčina, i koniec všetkého zla.

Lebo buďto zúria na svojich zábavách, alebo prorokujú lož,
alebo sa oddávajú nerestiam,
alebo ľahkovážne prisahajú krivo.

Pretože sa spoliehajú na bezduchých bôžikov,
nečakajú trest, keď prisahajú falošne.

Ale za oboje ich neminie spravodlivý trest
preto, že si zle predstavovali Boha, keď sa pridŕžali bôžikov,
i že krivo prisahali v lesti, opovrhujúc svätosťou.

Veď nie moc tých, na ktorých sa prisahá,
ale trest, čo prináleží hriešnikom,
stíha vždycky prestúpenia zločincov.

Ty však, Bože náš, si dobrý a si verný,
si zhovievavý a všetko riadiš s milosrdenstvom.

I keď hrešíme, sme tvoji, známe tvoju moc;
ale nezhrešíme, lebo vieme, že patríme tebe.

Lebo teba poznať, to je zvrchovaná spravodlivosť
a uvedomiť si tvoju moc je koreň nesmrteľnosti.

Veď nás nezviedol zlý ľudský výmysel
ani márna práca maliarov:
Keď blázon pozrie na sochu pestro natretú farbami,

vzbudzuje v ňom dychtivosť,
takže túži po bezduchej kráse neživého obrazu.

Milovníci zla a hodni takých nádejí
sú tí, čo ich robia, aj tí, ktorí po nich túžia a ctia ich.

Hrnčiar namáhavo miesi mäkkú hlinu
a robí z nej rozmanité predmety pre naše potreby;
a z tej istej hliny robí nádoby,
ktoré slúžia na slušné účely,
lež i na opačné, všetky rovnako;
hrnčiar rozhoduje o veci,
na ktorý z tých dvoch cieľov treba použiť tú či onú nádobu.

A tak robí s námahou zle vynaloženou
z tej istej hliny ničotného bôžika:
On, čo sám len pred nedávnom povstal zo zeme
a zas onedlho musí vrátiť sa ta, odkiaľ vzatý bol,
keď sa bude požadovať od neho späť duša, čo mu bola vypožičaná.

Ale nestará sa o to, že mu treba zomrieť čoskoro
ani o to, že má krátky život pred sebou,
ale preteká sa so zlatníkmi, so strieborníkmi,
kovolejcov napodobňuje
a pokladá si za slávu, že robí napodobeniny.

Jeho srdce je popol a jeho nádej ničotnejšia ako zem,
jeho život je bezcennejší ako hlina,

lebo nepoznáva toho, kto ho utvoril,
kto mu dušu vdýchol, ktorá pracuje,
kto vložil do neho životodarný dych,

lež nazdáva sa, že náš život je detská hra
a žitie je len trhovisko výnosné,
lebo, vraví, treba na hocičom, hoc i na zlom zarábať.

Takýto vie lepšie než kto iný, že dopúšťa sa zlého,
keď (z tej istej) hmoty zeme tvorí krehké nádoby i bôžikov.

Oni sú však všetci spochabení načisto a biednejší než nemluvňa,
nepriatelia tvojho ľudu, ktorí ho zapriahli do jarma,

lebo všetky modly pohanov i oni pokladajú za bohov,
ktorí ani oči nemajú, aby videli,
ani nozdry, aby vdychovali vzduch,
ani uši, aby počuli,
ani prsty na rukách, aby hmatali,
čo i nohy majú chôdze neschopné.

Veď ich utvoril človek,
urobil ich taký, čo i sám má dušu vypožičanú.
Lebo ani jeden človek nevie spraviť boha, čo by mu bol podobný.

Smrteľný však dokáže len čosi mŕtve spraviť modlárskymi rukami.
Veď on lepší je než tí, ktorých uctieva,
pretože on žije, ale oni nie.

Dokonca ctia najhnusnejšie zvieratá,
lebo súdiac dľa ich nerozumu, tie horšie sú ako ostatné.

Ani pekné nie sú, žeby bolo možné mať v nich záľubu,
ako sa to môže pri pohľade na zvieratá prihodiť.
Takto stratili i chválu Boha, i jeho požehnanie.

Preto boli zaslúžene potrestaní podobnými (tvormi)
a mučilo ich množstvo hávede.

Namiesto takého trestu urobil si dobre svojmu ľudu.
Na ich vrúcnu žiadosť dal si im pokrm nevšedný –
jarabice za jedlo,

aby tamtí, žiadostiví pokrmu,
pre hnusobu (zvierat) na nich poslaných
stratili aj prirodzenú chuť,
títo však po chvíľkovom strádaní
okúsili pokrm nevšedný.

Bolo totiž treba, aby tamtých stihol
neodvratný nedostatok, lebo utlačovali,
týmto bolo treba ukázať len, ako veľmi boli ich nepriatelia trápení.

Bo i keď sa vyrútili na nich zúrivé a divé zvieratá
a keď boli kynožení pohryzením skrútenými hadmi,
predsa tvoj hnev až do konca netrval.

Iba pre výstrahu postrašení boli na chvíľu,
ale dostali znak spásy ako upomienku na príkazy tvojho zákona.

Lebo kto sa (k nemu) obrátil, zachránený bol, nie skrz to, čo videl,
ale skrze teba, spasiteľa všetkých.

Nuž i týmto si našich nepriateľov presvedčil,
že ty si ten, ktorý môžeš z každej biedy vytrhnúť.

Veď ich zabíjalo uhryznutie kobyliek a múch,
a nedal sa nájsť liek na záchranu ich života,
pretože si túto trýzeň zasluhovali.

Tvojich synov však neprevládli ani zuby jedovatých hadov,
lebo tvoja milosrdnosť proti tomu povstala a priniesla im vyzdravenie.

Boli totiž uhryznutí (iba) preto, aby pamätali tvoje slová,
skoro však boli zas uzdravovaní,
aby nezabudli celkom na tvoje ustanovenia,
a tak neprišli o tvoje dobrodenia.

Lebo ani zelina, ani náplasť ich nevyliečili,
ale tvoje slovo, Pane, ktoré lieči všetko.

Veď ty máš moc nad smrťou i nad životom,
zvádzaš k bránam podsvetia a zasa vyvádzaš.

Človek v svojej zlobe môže síce zabiť niekoho,
ale dych (života), čo vyšiel, nemôže už priviesť späť
ani vyslobodiť dušu, ktorá bola odňatá.

Tvojej ruke však uniknúť je nemožné.

Na bezbožných, ktorí odopreli poznať ťa,
doľahlo tvoje mocné rameno.
Stíhali ich nezvyčajné lejaky, ľadovec, hrozné nečasy
a bil do nich blesk.

A čo bolo najčudnejšie, vo vode, čo ináč všetko zaháša,
zúril oheň ešte mocnejšie,
lebo svet je bojovníkom za spravodlivých.

Občas totiž poľavil bes plameňov,
aby nespálili zvieratá, čo boli poslané proti modlárom,
ale aby sami navidomoči presvedčili sa,
že ich stíha Boží súd.

Inokedy zasa vzplanuli i prostred vody silnejšie,
než vzbĺka ináč oheň,
aby znivočili plody modlárskej krajiny.

Miesto toho si ty živil svoj ľud chlebom anjelským,
dával si im z neba hotový chlieb bez práce,
ktorý poskytoval akýkoľvek pôžitok
a spĺňal akúkoľvek chuť.

Lebo (tento) tvoj dar prejavoval
tvoju nežnú lásku k tvojim deťom.
Prispôsoboval sa chuti toho, čo ho požíval,
premenil sa na to, čo kto chcel.

Sneh a ľad však odolali ohňu a neroztopili sa,
aby zvedeli, že ten samý oheň,
ktorý v krupobití plápolal
a čo v lejakoch blýskal sa,
zničil nepriateľom úrodu;

lenže (oheň) zabudol i na svoju vlastnú moc,
aby sa len spravodliví mohli nasýtiť.

Lebo tvorstvo podriadené tebe, Tvorcovi,
stupňuje svoju moc na trestanie nespravodlivých
a (zasa) ju zoslabuje, aby dobre činila tým, čo dúfajú v teba.

Tak aj vtedy slúžilo tvojmu daru, sýtiacemu všetkých,
tým, že sa premieňalo vo všetko
podľa želania tých, čo ho potrebovali.

Lebo tvojim deťom, ktoré miluješ, ó Pane, bolo treba skúsiť,
že nie rozmanité plody živia človeka,
ale tvoje slovo zachováva tých, čo v teba dúfajú.

Lebo to, čo neznivočil oheň,
topilo sa priam, len čo ho zohrial letmý slnka lúč,

aby bolo známe, že tebe treba dobrorečiť ešte pred východom slnka
a už na úsvite zjavovať sa pred tebou.

Lebo nádej nevďačníka roztopí sa ako zimný srieň
a jak nepotrebná voda odtečie.

Lebo veľké sú a nevyspytateľné tvoje súdy.
Preto poblúdili duše neukáznené.

Pohanom totiž, čo sa domnievali, že svätý ľud môžu držať v porobe,
bolo treba ležať obklopeným tmou a poviazaným dlhou nocou,
uväzneným pod svojimi strechami
a vylúčeným z večnej prozreteľnosti.

Kým sa totiž nazdávali, že sú so svojimi skrytými hriechmi schovaní
pod tmavým závojom zabudnutia,
boli rozohnaní, predesení hrozne,
príšerami strašení.

Ani najtajnejší kútik, v ktorom boli skrytí,
neochraňoval ich od strachu,
lebo ich obkľučovali zvuky desivé.
Aj temné postavy zjavovali sa im so zachmúrenými tvárami.

Nijaká moc ohňa im nemohla dať svetlo,
ani bleskotné hviezd plamene
nevedeli osvetliť tú hroznú noc.

Svietil im len oheň, horiaci sám od seba a plný postrachu.
Keď tento zjav zmizol,
v hrôze pokladali to, čo videli,
ešte za horšie, než bolo.

Hókusy ich čarodejníckeho umenia tu boli bezmocné,
hanebne sa osvedčila skúška pre ich chvastanie sa vedou.

Lebo tí, čo sľúbili, že z chorej duše vypudia i strach, i zmätok,
na smiešny strach ochoreli sami.

I keď ich nestrašilo nič také hrozné,
boli takí poplašení prebehnutím hávede a hadím sipotom,

že sa temer zachádzali od hrôzy.
Neodvážili sa ani hľadieť do vzduchu,
ktorému sa predsa nedá vyhnúť nijako.

Zloba sama o sebe je zbabelá. Dokazuje to tým, že sama sa odsúdi.
Vždy si domýšľa to najhoršie
pod nátlakom zlého svedomia.

Báť sa totiž nie je iné,
ako vzdať sa prostriedkov, čo poskytuje zdravá úvaha.

Čím menšia je vnútri nádej na pomoc,
tým väčšie trápenie vidí strach pre neznalosť príčiny.

Tí však, ktorí onej noci, ozaj bezmocnej,
ktorá prišla z hĺbok bezmocného podsvetia,
spali spánkom rovnakým,

boli jednak prenasledovaní strašnými prízrakmi,
jednak boli ochromení malomyseľnosťou,
lebo ich náhle a nečakane strach zachvátil.

Takto teda každý klesol tam, kde bol,
zavretý bol ako väzeň do žalára bez závor.

Či už to bol roľník a či pastier,
alebo v samote zamestnaný robotník,
musel sa podrobiť nevyhnutnej nutnosti, prekvapený temnotou.

Všetci boli jednou reťazou tmy spútaní.
Či to bol šelestiaci van vetra,
či ladný spev vtáčat v húšti konárov,
či huk prudko valiacej sa vody

a či hrozný hrmot rútiacich sa skál,
abo neviditeľný beh skákajúcej zveri,
či ryk šeliem revúcich,
a či z horských dutín ozývajúca sa ozvena –
všetko naplňovalo ich ľakom ochromujúcim.

Lebo celý svet bol ožiarený jasným svetlom
a nehatene mohol venovať sa prácam;

iba nad nimi sa prestierala ťažká noc,
obraz temnôt, ktoré ich raz mali pohltiť.
Sami si však boli väčšmi na ťarchu než táto tma.

Lenže tvoji svätí prebývali v najjasnejšom svetle.
Tamtí síce počuli ich hlas, no nevideli postavy
a blahoslavili ich, hoci predtým trpeli i oni.

Vďační boli za to, že sa nepomstili na nich,
hoci predtým nakladali s nimi zle,
a odprosovali ich za svoje nepriateľstvo.

Miesto toho dal si im stĺp ohňom blčiaci
ako vodcu na neznámej ceste,
za neškodné slnko na povestnej púti.

Lebo tamtí zaslúžili veru, aby boli olúpení o svetlo a vo tme držaní,
pretože držali v zajatí tvojich synov,
skrze ktorých svet mal dostať neporušiteľné svetlo zákona.

Pretože si umienili pozabíjať nemluvňatá svätých
a že bolo vyložené jedno dieťa, ale zachránené,
za trest si im odňal veľa detí
a vo veľkej vode zhubil si ich všetky napospol.

Tá noc bola našim otcom oznámená vopred,
aby boli dobrej mysle,
keď jasne videli, akým uverili prísahám.

Tvoj ľud teda očakával
oslobodenie spravodlivých a zánik nepriateľov.

Lebo čím si protivníkov trestal,
tým si práve oslávil nás, keď si nás povolal.

Lebo sväté deti dobrých prinášali skryte obetu,
jednomyseľne sa zaviazali pred Božím zákonom,
že ten istý údel, dobrý i zlý, rovnako znášať budú,
a už zaspievali sväté piesne otcov dopredu.

Na odvetu zaznel neladný krik nepriateľov
a sem-tam sa niesol nárek za oplakávanými dietkami.

Trest rovnako stihol otroka i pána,
poddaný to isté trpel ako kráľ.

Všetci bez výnimky mali mŕtvych
na rovnaký spôsob smrti bez počtu.
Živí nestačili pochovávať mŕtvych,
keďže jedným razom bol zničený najvzácnejší diel ich potomstva.

Lebo tí, čo nechceli nič veriť pre čarodejstvá,
museli teraz pri záhube prvorodených
uznať, že (ten) ľud je synom Božím.

Veď kým všetko objímalo hlboké ticho
a noc v rýchlom behu došla do polovice,

zoskočilo tvoje všemohúce slovo z neba, z kráľovského trónu,
ako tvrdý bojovník
doprostriedka zeme, odsúdenej na záhubu.

Nieslo ostrý meč: tvoj rozkaz nezvratný;
vykročilo a smrť nieslo všade.
Dotýkalo sa neba, i keď kráčalo po zemi.

Vtedy ich naskutku naľakali v snách hrozné vidiny
a pojal ich nečakaný strach.

Jeden polomŕtvy klesol tu a iný tam
a dal jasne vedieť svojej smrti príčinu.

Lebo strašidelné sny im toto zvestovali popredku,
aby nezhynuli, pokým nezvedia,
prečo im také zlo treba pretrpieť.

Skúška smrti, pravda, dotkla sa aj spravodlivých;
veľké množstvo zahynulo na púšti,
ale hnev pridlho netrval.

Lebo ihneď vstúpil bezúhonný muž za nich na bojisko
zbrojou svojho úradu,
modlitbou a zmiernym tymianom;
postavil sa hnevu na odpor a tej biede koniec urobil.
Ukázal tým, že je tvojím sluhom.

Zdolal hnev nie silou tela ani mocou zbroje,
ale slovom podmanil si toho, ktorý trestal,
tým, že mu pripomenul zmluvy dané otcom, potvrdené prísahou.

Lebo keď už mŕtvi krížom-krážom na hromade ležali,
postavil sa doprostred a preťal hnev,
a tak zamedzil mu cestu, ktorá viedla k živým.

Celý svet bol totiž na splývacom rúchu (jeho),
slávne (mená) otcov na štvorrade vytesaných kameňov.
Na korune jeho hlavy bola tvoja veleba.

Tomu vyhol, toho sa bál kárateľ,
lebo už aj skúška hnevu sama stačila.

Na bezbožných však neľútostný hnev dopadal až dokonca,
bo predvídal budúce ich skutky,

totiž, že hoc sami nástojili na ich odchode
a rýchle ich posielali preč,
zmenia svoje zmýšľanie a prenasledovať ich budú.

Ešte boli zamestnaní smútočnými obradmi,
ešte nariekali nad hrobmi zomrelých,
keď sa ináč, nerozumne, rozhodli;
a tých, ktorých úpenlivo posielali preč,
prenasledovali ako utečencov.

Zaslúžený osud totiž poháňal ich k tomu koncu
a dal im zabudnúť na to, čo sa prihodilo,
aby doplnili trest, čo chyboval ich súženiam,

aby tvoj ľud prekonal (svoj) nevídaný prechod,
tamtí však by našli neslýchanú smrť.

Lebo všetko tvorstvo sa pretváralo znova vo svojej podstate,
aby poslúchalo celkom osobitné príkazy,
aby tvoje deti boli zachované neporušene.

Bolo vidieť oblak, ktorý zatieňoval tábor,
a tam, kde prv voda bola, vynoriť sa suchú zem,
nehatenú cestu z Červeného mora,
zeleňajúcu sa pažiť z prúdu dravého;

a keď cez ňu prešli, celý národ rukou tvojou chránený,
uvideli neslýchané zázraky.

Veď sa pásli ako paripy,
poskakovali jak baránky
a teba velebili, Pane, ako svojho záchrancu.

Veď sa ešte pamätali na to, čo sa stalo, pokiaľ boli v cudzine,
ako muchy neliahli sa zo zvierat, lež zo zeme
a jak miesto vodných zvierat vychrlila rieka množstvo žiab.

Neskôr videli i nový spôsob vzniku vtákov,
keď ich zmohla žiadostivosť bažiť po lahôdkach,

pretože k ich ukojeniu jarabice vystúpili z mora.

Ale tresty na hriešnikov neprišli
bez predchádzajúcich výstrah strašným blýskaním.

Spravodlivo veru znášali trest za svoju zločinnosť,
lebo veľmi rozhorčenou nenávisťou správali sa voči cudzincom.
Tamtí totiž iba odopreli prijať neznámych, čo prišli k nim,
títo si podrobovali za otrokov hostí, ktorí im dobro preukázali.

A to nie je všetko! Lebo
– za čo dozaista s ohľadom potrestaní budú –
tamtí prijali hneď od začiatku cudzích nepriateľsky,

títo však ich prijímali s oslavou,
a keď im už zaistili práva občianske,
utlačovali ich preukrutnými robotami.

Teraz boli bití slepotou takisto
ako tamtí pri dverách spravodlivého,
keď boli zahalení nepreniknuteľnou tmou
a keď každý hľadal prístup k svojim dverám.

Veď sa živly pretvárajú samy v sebe,
ako tóny na citare menia druh nápevu,
ale ich zvuk ostáva vždy rovnaký.
Pozorovaním sa toto môže nepochybne porozumieť z toho, čo sa stalo.

Lebo živočíchy suchozemské premieňali sa na vodné živočíchy
a čo prv plávali, vychádzali na zem.

Oheň prevyšoval svoju vlastnú silu vo vode,
a voda zabúdala na svoju hasivosť.

Plamene zas nestravovali
krehké telá zvierat,
ktoré sa do nich dostali,
ani sa neroztápal tak ľahko roztopiteľný nebeský pokrm,
ľadu podobný.