Počúvaj, syn môj, napomínanie svojho otca
a neopúšťaj naučenie svojej matere,

bo krášlia tvoju hlavu vencom ľúbezným
a tvoju šiju (zlatým) náhrdelníkom.

Keby ťa, syn môj, navádzali hriešnici, neprivoľ!

Keby vraveli:
„Poď s nami striehnuť na bezúhonného (človeka),
klásť nevinnému pre nič za nič tajné nástrahy;

pohlťme ich sťa ríša mŕtvych, zaživa
a do chĺpka, jak tých, čo zostupujú do hrobu.

Získame všelijaký cenný majetok,
naplníme si domy korisťou.

Hodíš si s nami kocku vospolok,
my všetci budeme mať mešec spoločný.“

Nekráčaj s nimi, syn môj, po ceste,
zdrž svoju nohu od ich chodníka!

Lebo ich nohy bežia za zlým
a ponáhľajú sa prelievať krv.

Veď darmo rozťahovať sieť
pred zrakmi okrídlencov!

Títo však svojej vlastnej krvi kladú nástrahy,
sami si nastavujú kosílku.

Takáto sudba (stíha) každého, kto baží po zisku;
(chamtivosť) ho pripravuje o život.

Múdrosť sa prihovára na ulici hlasito,
na priestranstvách miest vydáva svoj hlas,

na samom vrchu hradieb zaznieva jej volanie,
pri vrátach brán v meste svoje reči prednáša:

„Dokedy, nerozumní, budete mať radi nerozum
a (dokedyže), posmievači, budete sa z chuti posmievať
a, blázni, nenávidieť poznanie?!

Pripusťte si k srdcu moje napomínanie!
Ja vylejem na vás svojho ducha,
oznámim vám svoje zásady!

Pretože som vás volala, a vzpierali ste sa,
rukou som (na vás) kývala, a nik si nevšímal,

a (pretože) ste odbíjali každú moju radu
a nepripúšťali ste moje karhanie,

ja tiež sa budem zo záhuby vašej smiať,
posmievať sa budem, keď vás úľak prikvačí,

keď ako búrka príde na vás strach
a vaša záhuba sa dovalí jak víchrica,
(keď úzkosť na vás doľahne a súženie).

Vtedy ma budú volať, ale ja sa neozvem,
budú ma vyhľadávať, no nenájdu ma.

Pretože mali v nenávisti poznanie
a nevyvolili si bázeň pred Pánom,

o moju radu nedbali;
pohŕdali každým mojím dohováraním,

nech sa teda najedia ovocia svojich ciest
a nech sa nasýtia svojich zámerov.

Veď odvrat nerozumných je ich smrť
a bezstarostnosť bláznov je ich záhuba.

Kto však mňa počúva, ten býva bezpečne
a pokojne (si žije), bez strachu, že sa mu zle (povodí).“

Syn môj, ak prijmeš moje výroky
a moje prikázania schováš u seba,

ak budeš napínať ucho za múdrosťou
a nakloníš si srdce k umnosti,

keď budeš vzývať rozumnosť,
dovolávať sa svojím hlasom umnosti,

ak ju budeš hľadať ako strieborniak
a sliediť za ňou ako za skrytými pokladmi,

vtedy porozumieš bázni pred Pánom
a získaš Božie poznanie.

Bo múdrosť udeľuje Pán,
z jeho úst (pochádzajú) poznanie a rozumnosť.

Ukladá pomoc pre statočných,
bude štítom tým, čo žijú neporušene,

lebo chráni cesty spravodlivosti
a stráži dráhu svojich ctiteľov.

(Až) vtedy porozumieš, (čo je) spravodlivosť a (čo) právo (je),
(čo je to) statočnosť (a) každý dobrý chodník,

bo sa ti múdrosť nasťahuje do srdca
a tvoju dušu blažiť bude poznanie,

rozvaha bude bedliť nad tebou
(a) rozumnosť ťa bude strážiť

tak, že ťa od zlej cesty zachová,
od človeka, čo vraví mam a klam,

od (tých), čo zanechali priame chodníky
a vykračujú temravými cestami,

ktorí sa tešia, keď sa môžu podopúšťať zla,
rozplývajú sa radosťou z (tých) najmrzkejších výčinov,

(od ľudí), ktorých cesty sú kľukaté
a sú podlí (všade), kde len nohou vykročia.

Zachová ťa (tiež) od manželky blížneho,
od cudzinky, čo zalieča sa líškavými rečami,

čo zanecháva druha svojej mladosti
a zabúda na zmluvu svojho Boha.

Jej dom sa vskutku zvažuje do smrti,
jej cesty (vedú) k nebohým.

Nevráti sa nik z tých, ktorí zalietajú k nej,
(nik z nich) viac nevkročí na chodník života.

Preto sa cestou dobrých uberaj
a zachovávaj spravodlivých chodníky!

Lebo (len ľudia) správni budú bývať v krajine
a zostanú v nej (iba) počestní.

Nečestní sa odstránia z krajiny
a zločinci sa vykorenia z nej.

Syn môj, nezabudni moju náuku
a tvoje srdce nech sa pridržiava mojich príkazov,

bo predĺžia (ti) dni a roky života
a prinesú ti hojnosť pokoja.

Láska a vernosť nech ťa (nikdy) neopúšťajú!
Priviaž si (moje prikázania) na hrdlo,
napíš ich na tabuľu svojho srdca!

Takto si získaš obľubu a priazeň nevšednú
pred Bohom i pred ľuďmi.

Dôveruj celým svojím srdcom Pánovi
a nespoliehaj sa na svoj um!

Na všetkých svojich cestách mysli na neho
a on ti bude rovnať chodníky.

Nezdaj sa múdrym sebe samému.
Boj sa Pána a vyhýbaj sa zlu!

(To) bude (zachovávať) tvoje telo pri zdraví
a tvoje kosti vzpružovať.

Cti Pána svojím majetkom
a (prinášaj mu) prvotiny z každej svojej úrody

a naplnia sa zbožím tvoje stodoly
a tvoje lisy budú muštom pretekať.

Nevzpieraj sa, syn môj, keď ťa cúdi Pán
a nech ťa neomŕza jeho karhanie,

lebo Pán karhá toho, koho miluje,
ako otec syna, ktorého má rád.

Blahoslavený človek, ktorý dosahuje múdrosť,
a muž, čo nadobúda rozumnosť!

Lebo je výhodnejšie zarobiť si ju, než zarobiť striebro,
a získať si ju (hodno viac), ako najvyberanejšie zlato.

Je cennejšia než koraly
a nevyrovnajú sa jej všetky tvoje drahocennosti.

Dlhé dni (skrýva) vo svojej pravici,
bohatstvo a slávu v svojej ľavici.

Jej cesty (sú) cesty krásy
a (na) jej chodníkoch (je plno) pokoja.

Je stromom života pre tých, čo ju chytili,
a tí, čo sa jej držia, sú blažení.

Pán založil zem múdrosťou,
nebesá poupevňoval umnosťou.

Jeho vedomosťou vyrazili morské priehlbne
a rosu kropia oblaky.

Nech ti to, syn môj, z očí neschodí,
zachovaj rozvahu a rozmysel

a budú tvojej duši životom
a skvostom na tvoj krk.

Vtedy si budeš bezpečne chodiť svojou cestou
a noha sa ti nepotkne.

Ak uložíš sa, strachovať sa nebudeš,
ak budeš odpočívať, bude sa ti sladko spať.

Nebude sa ti treba náhlej hrôzy ľakať,
ani presily ničomníkov, keď prikvačí,

lebo Pán bude tvojou dôverou
a chrániť bude tvoju nohu pred slučkou.

Neodopieraj dobrodenie núdznemu,
ak je to v tvojej moci urobiť.

Nehovor svojmu blížnemu: „Choď preč a (inokedy) príď!“
a „Zajtra ti dám,“ keď máš naporúdzi (hneď).

Nezáviď násilníkovi
a nevoľ ani jednu z jeho ciest,

lebo sa hnusí zvrheľ Pánovi,
lež priatelí sa so statočnými.

Na dome bezbožného kliatba Pánova,
ale príbytok spravodlivých požehnáva.

Posmievačom sa posmieva
a milosť udeľuje pokorným.

Múdrym sa podostáva cti
a blázni hanbu ponesú.

Počujte, deti, nabádanie otcovo
a pozorujte, aby ste sa naučili poznaniu.

Lebo vám dávam dobré ponaučenie:
Neopúšťajte moju náuku!

Lebo kým som bol (ešte ako) dieťa u otca,
útly jedináčik pod dozorom matkiným,

poučoval ma a vravel mi:
„Nech sa ti srdce pridržiava mojich slov!
Zachovávaj moje príkazy (a budeš žiť.

Zadovažuj si múdrosť, zadovažuj si rozumnosť)!
Nezabúdaj (na ne) a neodchyľuj sa od slov mojich úst!

Neopúšťaj ju, tak ťa bude chrániť,
obľubuj si ju, tak ťa bude strážiť.

Začiatok múdrosti (je): Zadováž si múdrosť
a celým svojím imaním si zadovažuj rozumnosť!

Vyzdvihuj ju, a zvýši tvoju (vážnosť),
dopomôže ti ku cti, ak ju privinieš.

Ovinie ti hlavu nádherným vencom
(a) obdarí ťa zdobnou korunou.“

Počúvaj, syn môj, a prijmi moje výroky
a rozmnožia sa ti roky života!

Ja ti ukážem cestu múdrosti
a povediem ťa po chodníkoch spravodlivosti.

Keď pôjdeš (po nich), nebude tvoj krok stiesnený,
a keď (nimi) pobežíš, nebudeš sa potkýnať.

Priviň sa (pevne) k náuke a nepusť ju,
nerozlúč sa s ňou, bo ona ti (je) životom.

Nevstupuj na chodník bezbožných
a nevykračuj cestou zlostníkov!

Varuj sa jej (a) neprechádzaj ňou!
Vyhni sa jej a obíď (ju)!

Lebo nespia, kým (niečo) zlé nevykonajú,
a obchádza ich spánok, ak (voľakoho) nezvedú.

Bo jedávajú chlieb nečestnosti
a pijú víno násilia.

Púť bezbožných je ako tmavá (noc),
nevedia, na čom sa potknú.

Lež chodník spravodlivých (je) sťa svetlo rozbresku
čo dužie čoraz väčšmi do bieleho dňa.

Vnímaj moje slová, syn môj,
a nakloň ucho k mojim výrokom!

Nespúšťaj oči z nich,
chráň si ich v hĺbke srdca!

Lebo sú život pre tých, čo ich nachodia,
a uzdravením pre ich telo vonkoncom.

Veľmi stráž svoje srdce,
lebo z neho (vyvierajú) žriedla života.

Odstráň od seba falošné ústa
a úskočné pery nech sú ďaleko od teba.

Nech tvoje oči hľadia priamo vpred
a tvoje mihalnice nech pozerajú pred teba!

Hľaď svojej nohe rovný chodník nájsť
a všetky tvoje cesty nech smerujú do cieľa.

Neodkloňuj sa (ani) vpravo, ani naľavo,
odvracaj svoju nohu od zlého!

Syn môj, všímaj si moju múdrosť
a k mojej rozumnosti nakláňaj svoj sluch,

aby si si uchránil rozvahu
a aby tvoje pery zachovali poznanie.

Cudzinkine pery sú medom z plásta tečúcim
a jej hrdlo je hladšie nad olej.

Lež koniec s ňou je horkejší než palina
a ostrejší ako meč na dve strany brúsený.

Jej nohy zostupujú do smrti,
jej kroky dosahujú záhrobie.

Nekráča cestou života,
jej kroky sú tackavé, ani nevie o tom.

Preto ma teraz, syn môj, počúvaj
a neustupuj od slov mojich úst!

Stráň od nej svoju púť
a nepribližuj sa k vchodu (do) jej obydlia,

aby si nevydával iným svoju mladú sviežosť napospas
a svoje roky ukrutníkovi,

aby sa cudzí nenasycovali tvojím imaním
a (aby neprepadali) v cudzincovom dome tvoje zárobky.

Musel by si kvíliť nakoniec,
keby ťa pripravili o kožu a o telo,

a musel by si doznať:
„Ako som (len) mohol nenávidieť napomínanie
a moje srdce pohŕdalo karhaním,

ako som mohol neslúchať hlas svojich učiteľov
a nenakláňať sluch k tým, čo ma učili?

Takmer by som bol celkom do nešťastia upadol
uprostred pospolitosti a zástupu.“

Pi vodu z vlastnej studnice,
tečúcu (vodu) z vlastnej studienky!

Aby sa nevylievali von tvoje pramene
a na námestia stružky vôd.

Nech patria iba tebe samému
a okrem teba nikomu!

Nech je požehnaný tvoj prameň
a teš sa žene svojej mladosti!

Je sťaby utešená laň a srnka pôvabná;
jej ňadrá nech ťa opájajú v každý čas,
kochaj sa jednostaj v jej ľúbosti!

Veď prečože by si sa kochal v inej, syn môj,
a (prečo) by si cudzinku objímal?!

Lebo pred Pánom sú cesty človeka,
on zvažuje všetky jeho kroky.

Cudzoložník sa polapí vo vlastných neprávostiach
a zapletie sa v putách svojich pokleskov.

Taký zomrie z nedostatku náuky
a zblúdi v množstve svojej hlúposti.

Syn môj, ak si sa zaručil za svojho blížneho
a dal si ruku za cudzieho (človeka),

padol si do klepca slov svojich úst,
lapil si sa v slovách svojich úst.

Urob teda, čo hovorím, syn môj, aby si sa vymanil,
lebo si vošiel do hrsti svojmu blížnemu:
choď, poníž sa a naliehaj na svojho blížneho.

Nedožič svojim očiam spať
a svojim mihalniciam podriemať!

Vytrhni sa jak srna z ruky (poľovníka)
a ako vtáča z ruky vtáčnika.

Choď, leňoch, k mravcovi,
pozoruj ruch jeho a skús!

Hoc nemá vojvodu,
predstaveného ani vladára,

pripravuje si v lete potravu,
zhromažďuje si pokrm cez žatvu.

Dokedy, leňoch, budeš vyspávať,
kedyže vstaneš zo spánku?!

„Trošičku pospať, trošku podriemať,
trošičku ruky zložiť na lôžku!“

a príde ako tulák bieda na teba
a núdza jak ozbrojený muž.

(Je) naničhodník, ničomník,
(kto) chodí s falošnými ústami;

(kto) žmurká okom, (kto) sa nohou dorozumieva,
(kto) naznačuje prstami,

(kto) v srdci svojom (prechováva) prevrátenosti,
(kto) zamýšľa zlo v každý čas, (kto) zvady rozsieva.

Preto naň príde náhle záhuba,
zaraz bude zgniavený a pomoci (mu) nebude.

Šestoro vecí nenávidí Pán
a sedmoro je preň ohavnosťou:

pyšné oči, jazyk falošný
a ruky, ktoré prelievajú krv nevinnú,

srdce, ktoré snuje zlé zámery,
nohy, čo bežkom utekajú za zlom,

kto hovorí lož ako svedok falošný
a (ten), kto medzi bratmi zvady rozsieva.

Zachovaj prikázania svojho otca, syn môj,
a nepohŕdaj naučením svojej matere!

Priviaž si ich navždy na srdce,
oviň si ich vôkol hrdla!

Keď (niekam) pôjdeš, budú ťa viesť,
keď budeš odpočívať, budú strážiť nad tebou,
keď sa zobudíš, budú ťa sprevádzať.

Lebo prikázanie je lampášom a naučenie svetlom (je)
a cestou života (sú) prekáravé (slová, aby si sa pridŕžal) náuky,

aby ťa zavarovali od zlej ženy,
od úlisného jazyka cudzinky.

Nedychti vo svojom srdci po jej peknote
a nedaj sa lapiť jej mihalnicami!

Veď za pobehlicu je vari peceň chleba dosť,
lež žena, (čo má) muža, na prevzácny život poľuje.

Či môže človek oheň vo svojom lone prenášať,
a nespáliť si odev?!

Alebo môže človek chodiť po žeravej pahrebe,
a nohy si nepopáliť?!

Nuž tak (povodí sa) tomu, kto vchádza k žene svojho blížneho:
nebude bez trestu, nech by sa jej dotkol ktokoľvek.

Neopovrhujú zlodejom, ktorý ukradne,
aby sa nasýtil, keď hladoval;

a keď ho chytia, nahradí sedemnásobne,
dá celý majetok svojho domu.

Ale kto cudzoloží so ženou, ten rozum potratil,
(iba) kto strmhlav sa rúti do skazy, ten (také niečo) urobí.

Stihne ho pohroma a potupa
a jeho hanbu (z neho) nik nezotrie.

Lebo žiarlivosť rozzúri muža,
nedá sa uprosiť v deň odplaty.

Nedá sa uchlácholiť kadejakým výkupným
a neuspokojí sa, ani keby si (ho) neviem akými darmi zahŕňal.

Zachovaj moje slová, syn môj,
a moje prikázania si uchovaj!

Zachovávaj moje príkazy a budeš žiť
a moje naučenie ako svoju očnú zrenicu!

Priviaž si ich na prsty,
napíš ich na tabuľu svojho srdca!

Povedz múdrosti: „Ty si moja sestra“
a dôvernicou volaj rozumnosť,

aby ťa zachránila od manželky blížneho,
od cudzinky, čo zalieča sa líškavými rečami.

Keď som (tak) oknom svojho domu (pozeral),
vyzeral spoza mriežky svojho obloka

a zahľadel som sa na neskúsených,
videl som medzi synmi mladíka, čo rozum potratil.

Poza roh išiel ulicou
a vykračoval po ceste k jej domovu

na mrku, keď sa nachyľoval deň,
keď spúšťala sa noc a (hustla) tma.

Zrazu mu akási žena vyšla v ústrety
v odedzi smilnice a s potmehúdskym zámerom;

náruživosť ňou zmietala a (bola) opovážlivá,
jej nohy nemali v jej dome spočinku.

Hneď bola na ulici a hneď na námestí
a striehla poza každý roh.

I dolapila ho a vtlačila mu bozk,
tvár sa jej nezapýrila, keď povedala mu:

„Pokojné obety som bola podlžná,
v dnešný deň som svoje sľuby splnila.

Preto som ti vyšla v ústrety
v túžbe vidieť ťa a nájsť.

Tkanicami som povystužovala svoje ležadlo,
pestrofarebným plátnom egyptským.

Napustila som myrhou svoju postieľku,
aloou a škoricou.

Poď, spíjajme sa ľúbosťou až do rána,
vychutnávajme samopaš!

Veď muža doma niet,
vybral sa na ďalekú púť.

Vrecúško s peniazmi vzal so sebou,
vráti sa domov až v deň splnu mesiaca.“

Naklonila ho mnohým prehováraním,
zviedla ho lichôtkami svojich pier.

Šiel za ňou, pochábeľ,
ako vôl, keď ho vedú na jatku,
a ako jeleň, čo sa zapletáva do puta,

kým pečeň prevŕta mu šíp,
ako keď vták sa rúti do slučky
a nevie, že mu ide o život.

Nuž teda, syn môj, počúvajže ma
a všímaj si slov mojich úst:

Nech sa ti srdce na cesty k nej nekloní,
nezatúlaj sa na jej chodníky!

Lebo je množstvo zabitých, čo zrazila,
a veľký počet tých, čo bez výnimky zmárnila.

Jej dom je cesta do pekla,
čo zvádza dolu do komôr, kde býva smrť.

Či múdrosť nevolá
a umnosť nevydáva svoj hlas?

(Vysoko) na temene výšin, pri ceste,
na križovatkách stojí,

pri bránach, ktoré vedú do mesta,
pri vchodoch, kade sa vstupuje, hlasito volá:

„Na vás volám, mužovia,
k ľudským synom (nesie sa) môj hlas.

Priúčajte sa opatrnosti, pochábli,
blázni, priúčajteže sa rozumu!

Počúvajte, bo znamenité (veci) zvestujem
a moje pery otvárajú sa (len) na správne (besedy).“

Áno, (čistú) pravdu vraví moje podnebie
a mojim perám sa oškliví neprávosť.

Spravodlivé sú všetky reči mojich úst,
nieto v nich falše ani podvodu.

Všetky sú priame človeku, čo rozumie,
a prosté tým, čo prišli k poznaniu.

Nie striebro, (ale radšej) prijímajte moju náuku
a (radšej) poznanie než najvyberanejšie zlato.

Lebo múdrosť je cennejšia ako koraly
a nevyrovnajú sa jej nijaké drahocennosti.

Ja, múdrosť, bývam s rozumnosťou
a dosahujem hĺbavé poznanie.

(Bázeň pred Pánom je nenávidieť zlo.)
Oproti pýche, nadutosti, ceste zlej
a ústam, ktoré prekrúcajú, prechovávam nenávisť.

U mňa je rada, u mňa je rozumnosť,
u mňa je umnosť, u mňa sila (hrdinská).

(Ja som tá), skrze ktorú králi (dobre) kraľujú
a podľa práva rozhodujú vladári.

(Ja som tá), skrze ktorú kniežatá sú kniežatami
a vysluhujú právo mocnári.

Ja svojich milovníkov milujem,
nachádzajú ma tí, čo ma včas a pilne hľadajú.

U mňa je bohatstvo a česť,
trvalá zámožnosť a blahobyt.

Lepší než zlato a než rýdze zlato je môj plod
a to, čo donášam, je (lepšie) ako striebro najlepšie.

Chodievam po ceste spravodlivosti,
prostriedkom chodníkov, (jak vyžaduje) súd,

aby som nadelila svojim milovníkom imania
a ponapĺňala ich pokladnice.

Pán vládol nado mnou od počiatku svojich ciest,
prv ako stvoril od pradávna čokoľvek.

Od večnosti som ustanovená,
od počiatku, prv ako povstal svet.

Nebolo ešte morských prehlbní,
keď som sa ja už zrodila,
nebolo ešte žriedel obťažených vodami.

Prv ako sa vrchy vhrúžili,
pred pahorkami som sa zrodila,

prv ako nivy urobil a planiny
a prvé hrudy na zemekruhu.

Keď zhotovoval nebesia, (bola) som tam,
keď odmeriaval klenbu nad priehlbinami morskými,

keď upevňoval mraky vo výši,
keď dával dužieť žriedlam morskej hlbiny,

keď vymedzoval moru jeho hranicu,
by vody neprelievali sa cez svoj breh,
keď ustaľoval základy zeme,

ja som bola uňho chovankou,
bola som deň po deň jeho rozkošou
a hrala som sa pred ním v každý čas;

hrávala som sa na okruhu jeho zeme
a moja rozkoš (je byť) medzi synmi ľudskými.

A teraz počúvajteže ma, synovia:
blahoslavení sú tí, čo cesty moje varujú.

Počujte naučenie, aby ste sa stali múdrymi,
a nezanedbávajte ho!

Blahoslavený človek, ktorý ma počúva
a bdie deň čo deň pri mojich dverách
a strežie na veraje mojich brán!

Lebo kto nájde mňa, ten nájde život
a dosiahne milosť od Pána.

Kto sa však prehrešuje proti mne, ten páše voči sebe ukrutnosť,
všetci, čo ma nenávidia, majú radi smrť.

Múdrosť si postavila dom;
na siedmich stĺpoch spočíva.

Pozabíjala svoj dobytok, namiešala víno
a prestrela svoj stôl.

Vyslala svoje služobnice zvestovať
z najvyššej mestskej výšiny:

„Ten, kto je pochabý, nech uchýli sa sem,
(a) komu chýba rozum, toho poučím.

Poďte (a) jedzte z môjho pokrmu
a pite z vína, čo som namiešala!

Opusťte pochabosť a budete žiť,
budete kráčať cestou rozvážnosti.

Kto dohovára posmievačovi, sám upadáva do hanby
a kto karhá bezbožného, (utržuje) potupu.

Nekarhaj posmievača, aby v ňom neskrsla voči tebe nenávisť,
pokarhaj múdreho a bude ťa mať rád.

Daj (poučenie) múdremu a bude ešte múdrejší.
Poučuj bezúhonného a pribudne mu ponaučenia.

Počiatok múdrosti je bázeň pred Pánom
a poznať Najsvätejšieho je rozumnosť.

Bo skrze mňa sa rozmnožia tvoje dni
a pridá sa ti k rokom života.

Ak si skúsený, sám pre seba si skúsený,
ak si posmievač, len ty sám budeš znášať trest.“

Pochabou ženou vášeň lomcuje
a vyzná sa len v zvádzaní.

Vysedá predo dvermi svojho príbytku
na stolci v meste vysoko,

by pozývala vôkolidúcich,
čo mieria priamo, kam im treba ísť.

„Kto je hlúpy, nech zabočí sem!“
A tomu, kto je bez rozumu, hovorí:

„Ukradnutá voda je sladšia
a pokútny chlieb je chutnejší!“

Ale nevie, že sú tam tiene
(a že) jej pozvaní sú v priepadlisku podsvetia.