(Je) Božou slávou zatajovať veci,
(je) slávou kráľov veci vyskúmať.

Výška neba, hĺbka zeme
a srdce kráľov sú nevyspytateľné.

(Sťa) na strieborných misách zlaté jablká
(sú) slov(á), povedané v pravý čas.

(Sťa) zlatá obrúčka a klenot zo zlata
(je) múdry (mravo)kárca pre vnímavý sluch.

Ako (keď človek) ochladí sa snehom v horúčosti za žatvy,
(takým dobrodením je) spoľahlivý posol pre toho, kto ho posiela,
občerstvuje dušu svojmu pánovi.

Mraky a vietor, ale bez dažďa,
je človek, ktorý hory doly sľuboval, a nedal nič.

Trpezlivosťou sa dá knieža obmäkčiť
a kosti láme jazyk lichotný.

Kladivo, meč a ostrý šíp
je človek, ktorý krivo svedčí proti svojmu blížnemu.

Zlomený zub a noha vytknutá
(je) spoliehanie na neverného (človeka) v čase úzkosti.

Vyzliekať kabát za chladného (počasia),
(liať) ocot na ranu
(je) spievať piesne srdcu smutnému.

Severný vietor nosí dážď
a potmehúdsky jazyk nahnevanú tvár.

Je lepšie bývať v kútiku na streche,
ako s hašterivou ženou v jednom dome pospolu.

Studená voda pre vyprahnutú dušu
(je) dobrá zvesť z ďalekého kraja.

Zmútená studnica a prameň skazený
(je) spravodlivý (človek), čo sa zakolíše pred bezbožníkom.

Jesť veľa medu nie je na osoh,
nuž, (priam tak) šetri s pochvalnými slovami!

(Sťa) mesto s preboreninami, bez múru,
(je) muž, čo nevie svojho ducha držať na uzde.

Odpovedz pochábľovi podľa jeho bláznovstva,
aby sa nezdal múdrym sebe samému.

Nohy si odtína (a) zakusuje nešťastie,
kto posiela odkazy po pochábľovi.

(Ako sú) nanič stehná chromému,
priam tak je porekadlo v ústach pochábľov.

(Človeku, ktorý by) priväzoval kameň do praku,
(podobá sa ten), kto preukazuje česť bláznovi.

Ako tŕň, čo sa opitému zadrel do ruky,
je porekadlo v ústach pochábľov.

Strelcovi, (ktorý) raní všetkých vôkolidúcich,
(podobá sa ten), kto pochábľa a opitého najíma.

(Ako) pes, ktorý sa vracia k tomu, čo vydávil,
je blázon, ktorý opakuje svoje bláznovstvo.

(Ak) vidíš muža, čo sa zdá byť múdrym sebe samému,
(nuž vedz, že) pochábeľ (má) viacej nádeje než on.

Leňoch hovorí: „Strašný lev je na ceste,
na uliciach je lev.“

(Ako) sa dvere krútia na čapoch,
(priam tak sa krúti) na svojej posteli lenivec.

Ak leňoch strčí ruku do misy,
ťažko mu vrátiť, sa ňou k svojim ústam späť.

Leňochovi sa vidí, že je múdrejší
ako sedem (iných, ktorí vedia) odpovedať rozumne.

Psa, čo si beží svojou cestou, chytá za uši
ten, kto sa mieša do (cudzieho) sporu, ktorý sa ho netýka.

(Kde) niet dreva, (tam) vyhasne oheň
a kde niet klebetníka, tíchne svár.

Kozub je na uhlie a drevo na oheň
a škriepny človek na rozdúchavanie rozopry.

Slová klebetníka sú sťa lahôdky
a schádzajú až na samo dno žalúdka.

Sťa povlak nevyčisteného striebra na črepe
sú pery horúce a (pritom) srdce zlé.

I keby niekto kryl nenávisť pretvárkou,
v rade vyjde jeho zloba najavo.

Kto kope jamu (druhému, sám) do nej padne,
a kto gúľa kameň (na iného), privalí jeho samého.

Falošný jazyk nemá rád tých, ktorých rozdrvil,
a lichotivé ústa pripravujú pád.

Nechváľ sa zajtrajškom,
bo nevieš, čo prinesie deň.

Nech ťa chváli iný, a nie tvoje ústa,
cudzí človek, a nie tvoje pery!

Kameň je ťažký a piesok váži tiež,
no jedovať sa na blázna je ťažšie nad oba.

Zúrivosť je ľúta a povodňou je hnev,
ale kto zmôže žiarlivosť?

Lepšia je dohovárka, vyslovená doprosta,
ako láska tajne prechovávaná.

Viac úprimnosti (je) v bitke milujúceho (človeka),
ako v klamných bozkoch nenávidiaceho (človeka).

(Ten, kto je) sýty, pošliape (aj) čistý med,
hladnému človekovi je však každá horkosť sladkosťou.

Zo svojho hniezda vyhnanému vtákovi
(podobá sa) muž, ktorý svoju postať opúšťa.

Vonný olej a vonný dym rozveseľujú srdce
a (priam tak) duša (pociťuje) slasť z priateľovej porady.

Neopúšťaj svojho priateľa ani druha otcovho
a do príbytku svojho brata nevstupuj!

Buď múdry, syn môj, a buď môjmu srdcu na radosť,
aby som mohol svojho tupiteľa zahriaknuť.

Prozreteľný (človek) predvída nehodu (a) vyhne sa,
neskúsení (však) idú ďalej (neopatrne)
a doplácajú (na svoj nerozum).

Ber jeho rúcho, lebo sa zaručil za cudzinca
a za cudzinku vezmi záloh od neho!

Kto veľkým hlasom blahorečí svojmu priateľovi,
len čo vstal zaránky,
bude sa považovať (za človeka, ktorý chce) zlorečiť.

Železo brúsia železom
a človek šľachtí výzor svojho blížneho.

Pestovateľ figovníka bude jesť jeho ovocie
a ten, kto opatruje svojho pána, bude veľmi vážený.

Ako (sa) vo vode (odlišuje) tvár od tváre,
takisto ľudské srdce od (iného srdca) ľudského.

Záhrobie sa nenasýti, ani podsvetie,
a (takisto) sa nenasýtia (ani) oči človeka.

Téglik je na striebro a (taviaca) pec na zlato,
človek (sa) však (poznáva) podľa svojej dobrej povesti.

Keby si blázna roztĺkol tĺkom v stupke medzi krúpami,
neopustí ho jeho bláznovstvo.

Bezbožný uteká, hoc ho nik neplaší,
spravodlivý sa však cíti (taký) bezpečný ako levíča.

Bezprávie krajiny často mení kniežatá,
ale pod rozumným a rozvážnym mužom dlho sa žije v pokoji.

Zločinný hospodár, ktorý utláča bedárov,
(je ako) splavujúci dážď, po ktorom chleba niet.

Tí, čo nezachovávajú zákon, chvália bezbožníka,
tí však, čo zákon dodŕžajú, stavajú sa proti nemu na odpor.

Zlí ľudia nemajú rozvážneho úsudku,
lež (ľudia), čo hľadajú Pána, rozumejú všetko.

Lepší je chudák, ktorý chodí vo svojej bezúhonnosti,
ako boháč, (ktorý chodí) kľukatými cestami.

Kto zachováva zákon, je syn rozumný,
kto sa však kamaráti s hodovníkmi, robí hanbu svojmu otcovi.

Kto rozmnožuje svoj majetok úrokmi a úžerou,
zhromažďuje ho (pre toho, kto) sa zľutúva nad chudobnými.

(Ak niekto) odvracia svoj sluch, aby nečul zákon,
jeho modlitba je priam hanebnosť.

Kto na zlú cestu zvádza statočných, do svojej vlastnej jamy padne,
a bezúhonní zdedia blaženosť.

Boháčovi sa zdá, že múdrosť (vychlípal),
rozumný bedár ho však prezrie.

Keď spravodliví jasajú, je slávy dosť a dosť,
keď sa však bezbožní dostávajú napovrch, ľudia sa rozpŕchnu.

Tomu, kto tají svoje previnenia, povodí sa zle,
kto sa však vyzná (z nich) a nechá (hriech), dosiahne milosrdenstvo.

Blahoslavený človek, ktorý sa bojí jednostaj,
lež do nešťastia upadne ten, kto je srdca tvrdého.

Revúci lev a medveď túlavý
je nad úbohým ľudom bezbožný panovník.

Vladár, ktorý nemá rozumnosti, (býva) veľký vydierač,
(no iba) ten, kto nenávidí nestatočný zisk, bude dlho žiť.

Človeku, čo sa ľudskou krvou poškvrnil,
(hoc) uteká priam až po jamu, nech nik ruku nepodá.

Kto chodí neporušený, zachráni sa,
lež (ten, kto chodí) po dvoch cestách, padne na jednej.

Kto obrába svoju zem, má chleba dosýta,
kto sa však zháňa za daromnicami, nasýti sa chudoby.

Statočný človek bude veľmi požehnávaný,
lež toho, kto chce rýchle zbohatnúť, trest neminie.

Je mrzké nadržiavať osobám,
a nejeden človek sa pre kus chleba dopúšťa priestupku.

Závistlivý človek sa zháňa za majetkom
a nevie, že núdza príde naň.

Kto karhá človeka, potom nájde (uňho viac) vďačnosti
ako ten, kto sa mu podlizuje jazykom.

Kto kradne svojmu otcovi a svojej materi
a hovorí: „To nie je hriech,“
je roveň vrahovi.

Chamtivec nieti spor,
ale kto dúfa v Pána, bude (všetkým) oplývať.

Kto sa (len) na svoj rozum spolieha, je pochabý,
kto však chodí múdro, ten sa zachráni.

Kto dáva chudobnému, nemá nedostatok (ničoho),
kým tomu, čo si (pred ním) zrak zakrýva, zlorečiť budú veľmi.

Keď sa násilníci dostávajú navrch, treba sa skryť človeku
a keď je po nich, spravodliví sa vzmáhajú.

Človek, ktorý je (popri všetkom) dohováraní hlavatý,
bude znezrady zničený a záchrany (preň) nebude.

Keď vládnu spravodliví, ľud sa raduje,
no keď sa násilníci zmocnia vlády, národ lká.

Kto má rád múdrosť, naplňuje svojho otca radosťou,
ten však, čo vydržiava pobehlice, prehajdáka majetok.

Kráľ spravodlivým (počínaním) upevňuje krajinu,
lež borí ju, kto dane vydiera.

Človek, čo pochlebuje svojmu blížnemu,
pred jeho krokmi rozprestiera sieť.

V priestupku zlého človeka (skrýva sa) osídlo,
spravodlivý však plesá a je veselý.

(Ak) sa múdry muž súdi s mužom bláznivým,
už či sa (ten) jeduje a či sa smeje, nedá mu pokoja.

Krvilační nenávidia bezúhonného,
no zastávajú jeho život statoční.

Pochábeľ vybuchuje celou svojou prudkosťou,
múdry ho však opätovne chlácholí.

U panovníka, ktorý počúva rád nepravdu,
čo služobník, to bezbožník.

Utláčaný i utláčateľ patria dovedna,
Pán osvecuje zraky obidvom.

Trón kráľa, ktorý spravodlivo súdi bedárov,
bude stáť pevne naveky.

Korbáč a karhanie dopomáha k múdrosti,
no samopašné dieťa robí hanbu svojej materi.

Keď pribúda bezbožných, rozmáha sa aj hriech,
spravodliví však uvidia ich pád.

Karhaj svojho syna a dožičí ti pokojného (života)
a bude skytať tvojej duši slasť.

Bez zjavenia (sa šíri) v ľude bezuzdnosť,
no sláva tomu (ľudu), ktorý sa pridržiava zákona.

Nevoľníka nemožno vyučovať (iba) slovami,
lebo nepodrobuje sa, hoci rozumie.

(Ak) vidíš muža, ktorý sa prenáhľuje vo svojom konaní,
(nuž vedz, že) pochábeľ (má viac) nádeje než on.

Kto vychováva svojho sluhu zmladi maznavo,
(pozná, že) skončí s pánovitosťou.

Hnevlivý človek nieti roztržku
a prchký chlap (sa podopúšťa) veľa priestupkov.

Vlastná pýcha ponižuje človeka,
ponížený duchom však dosahuje slávu.

Ten, kto sa spriaha so zlodejom, nenávidí seba samého,
počuje kliatbu, ale neoznámi.

Strach z ľudí kladie nástrahu,
ten však, kto dôveruje v Pána, bude bezpečný.

Mnohí sa usilujú získať blahovôľu panovníka,
lenže od Pána (je) rozhodnutie pre každého (človeka).

Pre spravodlivých (je) bezbožník ohavou
a pre bezbožného (je) ohavou (ten, kto kráča) cestou statočnou.