1.1. Názov a miesto v kánone. Jób je sapienciálny spis nazvaný podľa mena hlavnej postavy Jób (hebr. Ijjób), ktoré bolo veľmi rozšírené v oblasti západosemitských rečí (porov. napr. Ajabu = »Kde je otec?«), ale v ostatných starozákonných knihách sa spomína iba v Ez 14,14.20. V hebrejskej Biblii ju zaradili medzi ketubím (spisy), kým vo Vulgáte a v Novej Vulgáte má prvé miesto medzi didaktickými, poučnými spismi Starého zákona.
1.2. Text a staré preklady. Hebrejský text Knihy je vcelku dosť dobre zachovaný, ale je v ňom i viacero vsuviek, výpustkov, transpozícii textov a zámen spoluhlások. Niektoré state sú také nejasné, že ich ťažko preložiť (porov. napr. 24,18-24; 26,5-14), či komentovať (porov. napr. 16,7-8; 24,13-17). V 11. qumránskej jaskyni objavili targúm ku Knihe Jób, v ktorom sa zachoval aramejský preklad skoro jednej tretiny knihy (17,14 – 42,11). Tento targúm je najstarším jestvujúcim rukopisom Knihy Jób. Typ komentovaného textu a poriadok veršov sa sčasti zhoduje s Masoretským textom, iba epilóg je o 6 veršov kratší.
Grécky text Septuaginty je často parafrázou a sú v ňom mnohé chyby a nepresnosti. V snahe urobiť knihu čitateľom ľahšou na pochopenie, prekladatelia z nej vynechali jednu dôležitú časť hebrejského textu. Vulgáta je majstrovským dielom presnosti prekladu i štylistickej krásy textu. Zdá sa však, že Hieronym v niektorých prípadoch prekladal pod vplyvom vtedajšej rabínskej exegézy. V iných prípadoch podáva zasa súvekú kresťanskú interpretáciu textov, ako napr. v 19,25-26, kde vidí výslovný poukaz na zmŕtvychvstanie zosnulých na konci sveta.
1.3. Apokryf Knihy Jób. Pod názvom Jóbov testament je známy aramejský prepis Knihy Jób vo forme midráša (výklad, relektúra starozákonného spisu), ktorý zhotovil židovský autor v 2. stor. po Kr. Apokryf predstavuje Jóba ako egyptského kráľa, ktorý pred svojou smrťou rozpráva rodinným príslušníkom o svojom zápase so satanom a o diskusii so štyrmi kráľmi. Ako dôvod prenasledovania zo strany satana uvádza Jób svoju vernosť Bohu, ktorá ho priviedla až k tomu, že zničil modloslužobnú svätyňu.
2.1. Obsah. Kniha Jób sa usiluje riešiť záhadnú otázku, prečo trpí spravodlivý človek a ako sa má voči dobrému a svätému Bohu správať človek postihnutý telesným alebo duševným utrpením, chorobou, nešťastím a pod. Táto téma sa v knihe rozoberá umeleckým spôsobom vo forme dialógov trpiaceho Jóba s jeho tromi priateľmi Elífazom, Bildadom a Sófarom o záhade utrpenia a o príčinách všetkého zla, ktoré Jóba stihlo. Podľa názoru starého semitského sveta, ktorého predstaviteľmi sú Jóbovi priatelia, utrpenie a nešťastie sú vždy trestom za hriechy. Proti tomuto vtedy všeobecnému presvedčeniu sa Jób vzpiera a vyhlasuje, že nie je hriešny, takže jeho nešťastie nemožno vysvetliť na základe tézy, že utrpenie je trestom za hriechy. Vo svojej sebaobrane sa Jób búri a stavia sa dokonca aj proti samému Bohu (porov. 32,2). Do dramatického priebehu diskusie zasahuje Elíhu a pripomína, že utrpenie má za cieľ nielen potrestať, ale aj vnútorne očistiť človeka, pričom skúša jeho čnosť a zdokonaľuje ho. Na druhej strane však Elíhu upozorňuje Jóba, že pri svojej sebaobrane prekročil správnu mieru svojou prílišnou sebadôverou. Zdôrazňuje tiež dôležitosť Božej bázne, ako aj to, že Božia prozreteľnosť riadi všetko dobre, i keď sú jej plány nevyspytateľné. Spor ukončuje sám Boh, ktorý vo svojej reči poukazuje na divy svojej všemohúcnosti, ako sa javia v prírode, a zároveň pripomína, že človek má byť skromný vo svojich úsudkoch, aj keď mu treba zdanlivo nezaslúžene trpieť. O odmene v budúcom svete niet v Knihe nijakej zmienky.
Pre svoju jedinečnú literárnu formu, ako aj pre vždy aktuálnu tému o mučivom probléme ľudského života a utrpenia, patrí Kniha Jób k nájvýznamnejším dielam nielen starozákonného sapienciálneho písomníctva, ale svetovej literatúry vôbec.
2.2. Štruktúra. Autor koncipoval Knihu podľa presne rozvrhnutého plánu. Po prológu v próze (hl. 1 – 2), kde podáva situačný náčrt Jóbovho šťastného života a skúšok, ktoré ho postihli, v hlavnej časti knihy (hl. 3 – 31) autor básnickou formou uvádza tri cyklické diskusie Jóba s priateľmi, po ktorých nasleduje odpoveď a záverečné slovo Jahveho (hl. 38 – 41). V epilógu, napísanom prózou (hl. 42), autor opisuje blahobyt, ktorý Jób znovu dostal ako odmenu za svoj nábožný život. Chválospev na múdrosť (hl. 28) je pravdepodobne neskoršia vsuvka, ktorou chcel redaktor zdôrazniť, že človek nemôže dať uspokojivú odpoveď na problém utrpenia, ktoré je tajomstvom nepochopiteľnej Božej múdrosti. Takisto ani Elíhuove reči (hl. 32 – 37) nepatria do pôvodného plánu knihy, lebo narúšajú jej štruktúru. Veď Elíhu sa ani nespomína medzi Jóbovými priateľmi a niet o ňom zmienky ani v prológu, ani v epilógu. Podľa mienky biblistov vsunul Elíhuove reči do knihy neskorší židovský spisovateľ, ktorý chcel pravdepodobne korigovať príliš jednoduché a jednostranné závery Jóbových priateľov poukazom na to, že utrpenie nie je len Boží trest za hriechy, ale aj účinný výchovný prostriedok, ktorým Boh privádza človeka k obráteniu, k náprave života a k pokornému zmýšľaniu o sebe.
2.3. Rozdelenie knihy. Obsah knihy možno schematicky rozdeliť na tieto časti:
3.1. Prológ a epilóg prezrádzajú charakteristické črty naratívnych textov s poučným zámerom: umelecký štylistický postup, konvenčné čísla, stereotypné rozhovory, hyperbolické vyjadrovanie (napr. Jóbovo bohatstvo), mýtické predstavy (napr. scény na nebeskom dvore), zjednodušené podanie dramatickej situácie (napr. šablónovité predstavenie poslov prinášajúcich správy o pohromách), psychologická hĺbka opísaných duševných stavov vystupujúcich osôb atď.
3.2. Jóbove rozhovory s priateľmi patria do sapienciálneho písomníctva, ktorého literárny druh sa však líši od Knihy prísloví a od Knihy Kazateľ tým, že v Knihe Jób sa vypracúva iba jedna téma, a to vo forme dialógu, čo je v Starom zákone novota. Traja priatelia vo svojich rozhovoroch majstrovsky rozvíjajú klasickú formu literárneho druhu mášal (príslovie) v najširšom zmysle tohto biblického termínu. V Jóbových odpovediach sa vyskytujú početné a rôznorodé formy slovesnej tvorby: lyrické básne, žalospevy, hymny, spory, kliatby a iné. V Elíhuových rečiach prevládajú sapienciálne výroky s didaktickým cieľom, kým Jahveho reči majú hymnický ráz. Celá poéma má dramatický priebeh, ktorý sa vyznačuje silným citovým zafarbením, hlbokou umeleckou intuíciou a rečovou finesou. Bežne sa používa aj terminológia súdneho konania: Jób v dialógoch vystupuje ako obžalovaný, traja priatelia hrajú rolu obžalobcu a Elíhu je akoby advokát. Definitívny súdny výrok vynáša však Boh, ktorý troch priateľov odsudzuje, a Jóba oslobodzuje.
3.3. Pre tieto rôznorodé prvky slovesného umenia ťažko definovať literárny druh Knihy Jób. Vo všeobecnosti možno s istotou povedať len to, že Kniha patrí do sapienciálnej tvorby starozákonných spisov a je v nej veľa špecifických prvkov didaktického, lyrického, dramatického a právneho rázu. Slovom, Kniha Jób je literárne unikum, ktoré nemá paralely medzi biblickými spismi, a preto je takmer nemožné jednoznačne a presne určiť jej literárny druh.
4.1. Autor. Anonymný autor knihy bol hlboko nábožný Izraelita, od detstva vychovávaný v intímnom dialógu s Bohom. Žil pravdepodobne v Palestíne, ale nadobudol mnoho skúseností cestami do cudziny, lebo dosť dobre pozná Egypt, Sinajský polostrov a púšť. Pozná staré orientálne mýty, ale je diskutabilné, či pri písaní svojho diela použil mimobiblické pramene, ktoré sa zaoberajú podobnou tematikou (napr. egyptské a mezopotámske sapienciálne spisy). V každom prípade celková kompozícia a cieľ knihy, najmä hlboko náboženské presvedčenie autora a jeho úvahy o zmysle života vo svetle biblickej sapienciálnej tradície, vylučujú možnosť jej literárnej závislosti od mimobiblických spisov.
Autor má ako spisovateľ mimoriadny umelecký talent, vynikajúcu pozorovaciu schopnosť a nevšedné psychologické poznanie ľudských problémov. Zo skúsenosti poznal dobro i zlo človeka, utrpenie chorého, trpkosť nespravodlivo odsúdeného, duševnú úzkosť vyvolanú kontrastmi života, zdanlivú opustenosť od Boha a pod. Nie div, že ho biblisti ako básnika dramatickej tvorby pokladajú za Shakespeara Starého zákona a ako teológa ho kladú do myšlienkovej sféry, ktorá siaha od Mojžiša po Deutero-Izaiáša.
4.2. Čas vzniku knihy. V Knihe Jób chýbajú výslovné správy o historických udalostiach, ktoré by mohli slúžiť ako rámec opísaného deja. Kniha vo svojej dnešnej forme vznikla zaiste v poexilovom období. Svedčí o tom potreba a pokusy riešenia problému utrpenia, ktorý sa stal mimoriadne aktuálnym v čase po babylonskom zajatí, zdanlivé narážky na udalosti perzského obdobia (porov. 3,14-15; 19,23-24) a závislosť Knihy Jób od proroka Jeremiáša, Nárekov, Žalmov a Prísloví. Jej pôvod sa vo všeobecnosti kladie do obdobia medzi 5. a 3. stor. pred Kr. Určite jestvovala už okolo r. 200 pred Kr., lebo v hebrejskom texte Knihy Sirachovcovej sa uvádza spomienka na Jóba (porov. Sir 49,9 a v sloven. preklade poznámku k 49,11) a medzi qumránskymi zvitkami objavili aramejský targúm ku Knihe Jób, ktorý pochádza z 2. alebo 1. stor. pred Kr.
5.1. Náuka o Bohu. V knihe sa podáva jasný obraz jediného a osobného Boha (porov. 5,9; 9,10; 37,5), Stvoriteľa a Pána všetkých vecí (porov. 12,13), neprístupného (porov. 23,8-9) a transcendentálneho (porov. 11,7-9), ktorý svojou všemohúcnosťou všetko uskutočňuje (porov. 9,12; 11,10; 23,13-14), a preto aj v ľudskom živote všetko závisí od neho: radosť i utrpenie, choroba i uzdravenie (porov. 5,18; 22,18). Boh absolútne presahuje človeka a je od neho úplne nezávislý (porov. 38,4 – 39,30). Nekonečná Božia múdrosť a všemohúcnosť sa odzrkadľuje najmä v obdivuhodných dielach stvorenia (porov. 40,1 – 41,6), ľudský rozum však vládze pochopiť iba nepatrnú časť tajomstva Božieho diela (porov. 26,14).
Mená, ktorými sa v Knihe Jób označuje Boh sú Él (= Boh, všeobecný pojem božstva), Elóah (archaické meno, ktorým sa v Starom zákone 53-krát označuje Boh, a z toho v samej Knihe Jób 42-krát), Elohím (plurál od slova Él, používaný na označenie Božej veleby a slávy) a Šaddaj (= »Všemohúci«). Hoci Jób a jeho priatelia nie sú Židia – a preto nikdy nepoužívajú Jahve, osobné Božie meno zo Sinajskej zmluvy –, označujú týmito menami jediného a pravého Boha Izraela, ku ktorému majú vzťah len ako jeho stvorenia. Treba len obdivovať túto »ekumenickú« dimenziu a široký duchovný obzor autora Knihy, ktorý v Jóbovi a v jeho priateľoch vidí predstaviteľov všetkých ľudí, ktorí poznajú a uctievajú pravého Boha.
5.2. Náuka o anjeloch. Boh je obkľúčený záhadnými bytosťami nebeského dvora, ktorých autor nazýva »Boží synovia« (porov. 1,6; 2,1). Oni sú jeho čestným doprovodom, slúžia mu ako radcovia a poslovia, sú vznešenejší ako ľudia, ale aj oni majú svoje nedokonalosti (porov. 4,17-19; 15,14-16). Sú sprostredkovateľmi medzi Bohom a ľuďmi (porov. 33,23-24). Medzi nimi je aj jeden, ktorý si privlastňuje úlohu skúšať ľudí a obžalúvať ich pred Bohom (porov. 1,6); je to satan, odporca a úhlavný nepriateľ človeka, ktorý popiera ľudskú dobrotu, úprimnosť a vernosť Bohu (porov. 1,7-11).
5.3. Náuka o človeku. Život človeka – prameň nielen mnohého dobra ale aj nesmiernej mizérie – pochádza od Boha (porov. 3,3 – 5,27). Boh stvárňuje človeka v materskom lone (porov. 10,8-12) a svojím dychom ho udržuje pri živote (porov. 12,10; 33,4). Človek je od prírody slabým, biednym tvorom, ako „lístok vetrom zmietaný“ (13,25), prchavý ako tieň a krehký ako kvet (porov. 14,2), od malička hriešny a skazený (porov. 15,14-16). Život človeka je ustavičným bojom na zemi (porov. 7,1-3), sťažený chorobami, telesným a duševným utrpením, falošnosťou a nevernosťou priateľov (porov. 6,15-17; 9,13-17) a zvrátenou spoločnosťou (porov. 24; 36,7-12). Konečným osudom človeka je smrť, hrob, podsvetie, zatratenie. Smrť sa však pokladá aj za dobro, lebo je koncom utrpenia (porov. 3,11-12; 16,21-22; 6,8-9; 10,18-19) a vedie k odpočinku (porov. 3,17-19). Smrť zrovnáva spoločenské postavenie všetkých ľudí (porov. 3,14-15.19), lebo šeól, podsvetie, pohlcuje bez rozdielu všetkých mŕtvych, ktorí v ňom existujú akýmsi zomdleným, tienistým životom bez akejkoľvek možnosti vyslobodenia (porov. 14,7-12.18-22). V tejto smutnej perspektíve vzniká pálčivý problém zmyslu ľudskej existencie. Prečo Boh dáva život aj tým, ktorých čaká iba utrpenie a žalostný osud? Aký zmysel má život biednych ľudí, sužovaných telesnými a duševnými útrapami, ktorí nakoniec skončia v šeóle?
A predsa, hlboko veriaci človek objavuje vo všetkých životných situáciách zákroky a dôkazy Božej dobroty a starostlivosti. Boh dobre pozná skutky človeka, objektívne ich hodnotí a odmieňa (porov. 31,6) a je zárukou a ochrancom spravodlivosti (porov. 17,1-5). Jediným správnym postojom človeka voči Bohu je bázeň pred Pánom (porov. 1,1; 2,3), ktorá je pravou múdrosťou, lebo prikazuje strániť sa zla a konať skutky milosrdenstva (porov. 28,28). Účinným prostriedkom na obsiahnutie Božej priazne a ochrany je modlitba (8,5-7; 11,13-15; 27,8-10), ale akýkoľvek hriech odvracia človeka od Boha (porov. 8,13; 21,14-16). Osobitne sa odsudzuje krádež, cudzoložstvo a vražda (porov. 24,14-15), utláčanie chudobných (porov. 31,13-23) a uctievanie nebeských telies (porov. 31,26-28). Mravná náuka knihy, slobodná od rituálnych a kultových predpisov Mojžišovho zákona, je vernou ozvenou vysokého mravného učenia prorokov a teológie žalmov.
5.4. Utrpenie človeka. Je ústrednou témou a problémom Knihy Jób. Autor nechce tak objaviť alebo teoreticky zdôvodniť príčinu ľudského utrpenia, ale skôr poukázať na správny postoj, ktorý má človek zaujať v ťažkej životnej situácii telesného alebo duševného utrpenia. Jób, jeho priatelia a Elíhu sa v živej diskusii pokúšajú riešiť tento pálčivý problém, ale bez úspechu. Definitívna odpoveď prišla až potom, keď sa Jób stretol s Bohom a uvedomil si vlastnú ničotu, ale aj nekonečnú Božiu moc a múdrosť. Stretnutie s Bohom otriaslo celým jeho bytím, lebo spoznal, že beh sveta a ľudské osudy riadi Božia všemohúcnosť a múdrosť, ktoré ostávajú neprístupnými pre človeka. Kontradikcia medzi dôvodmi ľudského rozumu a nepochopiteľným Božím riadením jestvuje len pre človeka, nie pre Boha. Záhady ľudského života, ako utrpenie, bolesť a pod. sú časťou vznešeného Božieho plánu, ktorého konečným cieľom je dobro a spása človeka. Definitívne riešenie ťažkého problému utrpenia v Knihe Jób možno teda zhrnúť do týchto slov: úplná dôvera a odovzdanosť do Božej vôle. Takýto postoj sa zakladá na presvedčení, že záhadné a nepochopiteľné utrpenie človeka je súčasťou múdreho a spásneho Božieho plánu. Viera a dôvera v Boha, ktorými sa riešia všetky paradoxy ľudského života, sú najvyššími dobrami človeka; všetko ostatné, i utrpenie, je druhoradé.
Kniha Jób je bez nadsádzky stále aktuálny a provokačný spis, ktorý naliehavo vyzýva, ba priam núti čitateľa, aby k jeho posolstvu zaujal osobné a nekompromisné stanovisko. Kniha neodolateľne pôsobí najmä na dnešného človeka, ktorý má mimoriadny cit pre spravodlivosť a hlboký súcit s trpiacim a ktorý kriticky posudzuje a odsudzuje akúkoľvek nespravodlivosť modernej spoločnosti. Okrem toho otázky, ktoré Kniha v čitateľovi vyvoláva, sú naliehavým existenciálnym problémom každého človeka, ktorý postupom času stráca istotu a dôveru v ľudské sily a schopnosti a presvedčuje sa, že iba viera v Boha je jedinou trvalou hodnotou, ktorá nepodlieha zmenám času ani nezaniká. Táto viera vyžaduje však morálny boj a duševné utrpenie, ktoré veriaceho človeka sprevádzajú na namáhavej životnej púti, kým sa úplne a s dôverou neodovzdá do Božích rúk v každej situácii pozemskej existencie. Jób je predkom všetkých ľudí, ktorí by mohli s ním vo svojom telesnom alebo duševnom utrpení zvolať k Bohu: „Prečo svoju tvár skrývaš predo mnou a máš ma za svojho nepriateľa?“ (13,24) Len po dlhom a tvrdom boji objavia konečne aj oni pravú Božiu tvár a hodia sa mu s absolútnou vierou a dôverou do náručia. Toto je jediný záchranný pás pre každého človeka, ktorý nechce zahynúť v mori zúfalstva.
Kniha Jób je naozaj jeden z najaktuálnejších spisov Biblie, ktorý i po toľkých stáročiach nezostarol a môže ešte mnoho povedať aj modernému čitateľovi…