1.1. Osoba proroka. Jonáš (hebr. Jónáh = »holubica«) bol podľa nadpisu Knihy Amitajovým synom zo Zabulonovho kmeňa. V 2 Kr 14,25 sa o ňom hovorí, že pochádzal z Gat-Chéferu a ako prorok pôsobil za panovania izraelského kráľa Jarobeáma [Jeroboama] II. (783-743 pred Kr.). Keďže sa v Biblii na inom mieste prorok Jonáš nespomína, ide podľa niektorých biblistov v oboch prípadoch o tú istú osobu. Mnohí však túto totožnosť popierajú, lebo proroka Jonáša nepokladajú za autora knihy, ale vidia v ňom iba hlavnú postavu opísaného deja, podľa ktorej spis dostal názov Jonášovo proroctvo.
1.2. Kniha. Spis proroka Jonáša sa v hebrejskej Biblii uvádza ako piaty z dvanástich, tzv. menších prorokov, kým v Septuaginte je na šiestom mieste medzi nimi. Na rozdiel od ostatných starozákonných prorockých spisov sa v knihe neuvádza zbierka Jonášových výrokov, lež poučné rozprávanie o samom prorokovi, ktorým je pravdepodobne Jonáš spomínaný v 2 Kr 14,25 a po dlhom časovom odstupe opradený legendárnymi prvkami.
1.3. Vznik knihy. Autor knihy je neznámy, ale štýl, aramaizmy a najmä náboženské posolstvo naznačujú, že spis vznikol po exile. Výroky o prorockej službe sa nápadne podobajú Jeremiášovým úvahám (porov. napr. Jon 3,10 s Jer 18,7-8; Jon 4,3.8-9 s Jer 20,14-18). A židovský partikularizmus, ktorý reprezentuje Jonáš, je charakteristickým znakom poexilového obdobia (porov. Knihu Nehemiášovu). Okrem toho treba povedať, že modlitba vďaky (porov. 2,2-10) sa z väčšej časti skladá z veršov žaltára a je neskorším dodatkom. Vložili ju do Jonášových úst, lebo sa v nej spomína »lono podsvetia«, »priepasť«, »hlbiny mora«, »vlnobitia a vlny« a pod., všetko výrazy, ktoré sú známe z ďakovných žalmov a individuálnych žalospevov a výborne vystihujú Jonášovu kritickú situáciu.
2.1. Obsah. Jahve posiela Jonáša do mesta Ninive, aby jeho obyvateľom ohlasoval pokánie. Ale on odoprie poslušnosť a loďou chce utiecť do Taršišu. Na mori sa však strhne veľká búrka a námorníci zistia, že ju zapríčinil Jonáš svojou neposlušnosťou. Preto ho hodia do mora a búrka sa utíši. Zhltne ho veľká ryba a on v jej útrobách žalmom vzdáva Bohu vďaky za vyslobodenie. Na tretí deň ho ryba vyvrhne na zem. Jahve opäť posiela Jonáša do Ninive, jeho obyvatelia robia na prorokovo kázanie pokánie a Boh im odpúšťa ich prečiny. Jonáš sa nad týmto činom Božej dobroty rozhorčuje. Jahve mu dáva účinnú lekciu a odhaľuje mu význam svojho milosrdného konania.
2.2. Rozdelenie knihy. Podľa obsahu možno knihu rozdeliť na tieto časti:
3.1. Literárny druh. V určení literárnej povahy knihy sa biblisti rozchádzajú. V minulosti zastávali názor, že Jonášov príbeh sa naozaj odohral. V súčasnosti však vládne presvedčenie, že kniha nepodáva historický dej, ale podobenstvo (mášal), ktorým chce autor sprístupniť dôležitú pravdu o Božom milosrdenstve a o Božej vôli spasiť nielen vyvolený izraelský ľud, ale všetky, aj pohanské národy. Tomuto cieľu slúžia aj mnohé zázraky a dramatizácia Jonášovej životnej a náboženskej skúsenosti. Najmä primárna funkcia, ktorú má v Knihe Boh, nasvedčuje, že jej hlavný cieľ je teologický. Slovom, všetko smeruje k záveru, že autorovi šlo viac o hlboké náboženské posolstvo, ako o historickosť deja. Ak teda máme na zreteli, že ide o poučné rozprávanie, v ktorom má hlavná osoba iba spoločné meno s prorokom z 8. stor. pred Kr., a že nepresné dejepisné údaje slúžia len ako historický rámec, do ktorého autor vkladá svoje rozprávanie, interpretácia spisu nerobí nijaké ťažkosti. Z rozboru Knihy vysvitá, že jej autor žil v čase, keď o meste Ninive, ktoré Médi a Babylončania v r. 612 pred Kr. vyvrátili, kolovali už iba hmlisté rozpomienky a neurčité správy. Svedčia o tom napr. fantastické rozmery, ktoré autor o meste uvádza: „Ninive bolo veľkým mestom; bolo treba tri dni, aby sa prešlo cezeň“ (3,3) a žilo v ňom viac ako stodvadsaťtisíc detí (porov. 4,11). Je jasné, že ide o zveličenú ľudovú predstavu: archeologické vykopávky svedčia totiž o tom, že mesto malo oveľa menšiu rozlohu. Ani o prekvapujúcom pokání Ninivčanov a o ich masovom obrátení k Bohu (porov. 3,5.10) niet v historických prameňoch ani najmenšej zmienky.
3.2. Cieľ knihy. Kniha proroka Jonáša verne odzrkadľuje mentalitu Židov, ktorí po trpkej a ponižujúcej skúsenosti v babylonskom zajatí zaujali nevraživý a odmietavý postoj k pohanským národom a netrpezlivo očakávali deň, keď sa Jahve na nich za to bezprávie vypomstí. Kniha je jemnou satirou a zároveň konštruktívnou kritikou tohto úzkoprsého šovinizmu Židov, lebo učí, že Boh je Bohom všetkých národov a všetky chce priviesť k spáse. Kľúčom k správnemu pochopeniu posolstva spisu je vieroučná pravda, ktorú prorok vyjadril takto: „Jahve je láskavý a milosrdný Boh, trpezlivý a veľký v zľutovaní“ (4,2). Svätopisec ilustroval túto základnú pravdu zaujímavým príbehom Jonášovho prorockého poslania. Kniha je teda mimoriadne významným dielom v biblickom zjavení hlavne preto, že svojím učením o všeobecnom povolaní všetkých ľudí k viere v jediného pravého Boha, anticipuje evanjeliové posolstvo.
4.1. Celkové posolstvo knihy. Na lepšie pochopenie náboženského učenia spisu treba spomenúť najmä tie obsahové zložky diela, ktorými autor postupne pripravuje a vedie čitateľa k celkovému posolstvu knihy.
Jonáš vystupuje ako autentický prorok, ktorého Boh posiela k Asýrčanom, nenávideným utláčateľom vyvoleného ľudu. Pozná Božiu dobrotu a predvída, že ak Asýrčania budú robiť pokánie, uniknú Božiemu trestu. Myšlienka, že nepriatelia židovského národa by sa mohli stať predmetom Božieho milosrdenstva, ženie ho k jeho nerozvážnemu činu, k úteku na západ (porov. 1,1-3).
Ako protiklad tejto prorokovej úzkoprsej mentality autor majstrovsky predstavuje sympatický otvorený postoj zainteresovaných pohanov. Námorníci sú prestrašení už pri myšlienke, že sa niekto sprotivil Božiemu rozkazu (porov. 1,10) a zdráhajú sa hodiť proroka do mora (porov. 1,13-14). Ninivský kráľ a všetci obyvatelia mesta hneď a bezpodmienečne veria prorokovmu slovu, robia pokánie a obracajú sa (porov. 3,5-9). Všetko sa podáva s jemnou, ale zjavnou iróniou: Jonášovo poslanie má i napriek jeho neochote mimoriadne veľký úspech v pohanskom veľkomeste, kým ohlasovanie Božieho slova vyvolenému ľudu veľkými prorokmi ostalo mnoho ráz bez ozveny!
Boh prijal pokánie a obrátenie Ninivčanov a zmiloval sa nad nimi (porov. 3,10), ale „Jonášovi sa to veľmi nepáčilo a nahneval sa“ (4,1). Čaká, že predsa len bude očitým svedkom zničenia mesta, ktoré ohlasoval (porov. 4,5). Vtedy Boh ukazuje svoju trpezlivosť a dobrotu aj tvrdohlavému prorokovi a dáva mu spasiteľné poučenie a praktický príklad svojho milosrdenstva. Dáva vyrásť ricínovému kru, aby robil Jonášovi tieň nad hlavou, ale aby hneď aj vyschol. Jonášovi je ľúto tejto rastliny (porov. 4,6-9). A Boh z toho dedukuje záver, ktorý je pointou celej rozpravy a krásne ukazuje Božiu lásku a Božie milosrdenstvo, ktorými Boh obklopuje bez rozdielu všetky svoje stvorenia (porov. 4,11).
4.2. Jonáš v evanjeliu. Ježiš Kristus sa v evanjeliu odvoláva na obrátenie Ninivčanov ako na príklad hodný nasledovania (porov. Mt 12,41 a Lk 11,29-32) a na »znamenie proroka Jonáša« (= znamenie, ktorým je Jonášova osoba) ako predobraz svojho zmŕtvychvstania (porov. Mt 12,40). Treba však mať na zreteli, že v týchto evanjeliových textoch sa Ježiš odvoláva jednoducho len na Knihu proroka Jonáša. To teda svedčí skôr o veľkom teologickom význame tohto starozákonného spisu, a nie o historickosti Jonášovho príbehu. Inými slovami: Ninivčania a Jonáš sú obrazy, ktorými Ježiš ilustruje svoje učenie. Z toho však nevyplýva, že ide o historické fakty a osoby. Spôsob Ježišovej argumentácie je čisto biblický: odkazuje na starozákonnú postavu Jonáša a Ninivčanov tak, ako ich predstavuje Biblia.
Niet sa čo čudovať, že Ježiš pripomenul svojim poslucháčom svedectvo proroka Jonáša. Veď práve on nielen slovom a skutkami, ale celým svojím životom ohlasoval a uskutočňoval učenie tohto biblického spisu s jeho špecifickým posolstvom, že Boh je Bohom všetkých ľudí, že je milosrdný a zmilúva sa nad každým svojím stvorením, ktoré vyznáva a ľutuje svoje hriechy. Ján evanjelista neskôr komentoval túto milosrdnú Božiu lásku ešte dojímavejšie: „Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna.“ (Jn 10,11.16 s Lk 15,3-6).