1.1. Názov Machabejci. Knihy sa nazývajú podľa mena príslušníkov židovskej rodiny veľkňaza Matatiáša a neskôr celej dynastie, ktorá vládla v Judei od r. 166 do r. 37 pred Kr. Jozef Flávius ich vo svojich dielach nazýva Hasmoneovci (porov. Starožitnosti, XII, 6, 1; XX, 8, 11; 20, 10), pričom tvrdí, že Matatiášov starý otec Šimon bol Hasmoneovým synom (porov. Žid. vojna I, 1, 3); v 1 Mach 2, 1 sa však Šimon uvádza bez tohto bližšieho určenia. Menom Machabejec sa pôvodne označoval iba Matatiášov syn Júda (porov. 1 Mach 2, 4). Pôvod a význam mena sa vysvetľuje rozličným spôsobom. Meno pravdepodobne znamená »kladivo« (aram. makkabá), lebo Júda a jeho nástupcovia boli akoby kladivom na nepriateľov, alebo »ničiteľ« (z hebr. kabáh = ničiť, hubiť). Podľa iného výkladu meno znamená »vyvolený Jahvem« (hebr. makkabjahú); podľa rabínsko-kabalistického výkladu sa toto meno skladá z prvých hebrejských písmen (mkby) slov výroku: „Kto je rovný tebe medzi bohmi, Pane?“ (porov. Ex 15, 11).
1.2. Knihy Machabejcov. Týmto spoločným názvom sa označujú štyri starožidovské spisy, ktoré podávajú správy o helenizačnej politike Seleukovcov v Palestíne, o prenasledovaní Židov a o ich náboženskom a politickom odboji pod vedením Machabejcov. Prvá a Druhá kniha Machabejcov sú inšpirované deuterokánonické spisy Starého zákona, kým Tretia a Štvrtá kniha Machabejcov sú starozákonné apokryfy. V súvislosti s biblickými knihami Machabejcov je užitočné podať stručné vysvetlenie aj o týchto dvoch apokryfoch, lebo text oboch spisov je v Alexandrijskom a text Štvrtej knihy aj v Sinajskom kódexe Septuaginty.
Tretia kniha Machabejcov je navonok spis historického rázu, ale napriek svojmu titulu nemá nijaký vzťah k Machabejcom. Rozpráva o tom, ako Ptolemaios IV. Filopátor (221-205 pred Kr.). prenasledoval Židov v Egypte a opisuje fantastické incidenty, ktoré sa údajne stali na záchranu židovského spoločenstva pred hroziacim zánikom. Pod dojmom týchto udalostí kráľ nielenže upustil od svojho nepriateľského postoja voči Židom, ale dokonca stal sa ich ochrancom. Kniha bola napísaná po grécky v 1. stor. pred Kr. v Alexandrii.
Štvrtá kniha Machabejcov je filozoficko-teologický spis, ktorý na základe starozákonných príkladov, vzatých najmä z Druhej knihy Machabejcov (napr. mučenícka smrť Eleazara, siedmich bratov a ich matky), dokazuje, že stoický princíp o absolútnom ovládaní vášní rozumom je podmienkou zachovania predpisov zjaveného Zákona. Je dielom židovského autora, ktorý žil v diaspóre a vyznal sa v helenistickej literatúre a filozofii. Kniha bola napísaná po grécky okolo r. 40 pred Kr. pravdepodobne v Alexandrii.
2.1. Osobitý ráz kníh. Prvá a Druhá kniha Machabejcov sú deuterokánonické spisy Starého zákona, ale poradie Prvá a Druhá kniha je iba formálne, lebo ide o dve nezávislé diela, ktorých materiál je iba sčasti spoločný. Majú však aj odlišnú koncepciu spisu, literárny druh, štýl, náboženskú náplň a boli napísané každá v inom pôvodnom jazyku. To všetko presviedča, že knihy Machabejcov nie sú dielom jedného, ale dvoch rôznych spisovateľov; aj čas a miesto vzniku sú odlišné.
2.2. Datovanie udalostí. Udalosti sa v obidvoch spisoch datujú podľa lunárno-solárneho kalendára éry Seleukovcov, ale s tým rozdielom, že pre západnú sýrsku ríšu (éra macedónska) sa rok oficiálne začínal v jeseni (mesiacom Dios, ktorému zodpovedá hebrejský mesiac tišrí a náš september/október), kým pre východnú ríšu (éra babylonská) na jar (mesiacom Nisa-an-nu, ktorému zodpovedá hebrejský mesiac nísan, náš marec/apríl). Biblisti donedávna bežne zastávali názor, že sa roky v 1 Mach začínajú a počítajú od mesiaca nísan (na jar), kým v 2 Mach (s výnimkou 1, 1-2, 18) od mesiaca tišrí (v jeseni). Ale po objavení a zverejnení babylonskej tabuľky (tabuľka 35603 v Britskom múzeu), ktorá podáva chronologické údaje o vláde Seleukovcov, sa zistilo, že 1 Mach vo všeobecnosti datuje civilné udalosti podľa jesenného počítania macedónskej éry, kým udalosti, ktoré súvisia s chrámom a so slávením židovských sviatkov, sa uvádzajú podľa jarného systému babylonskej éry (porov. 1, 54; 2, 70; 4, 52; 9, 3.54; 10, 21; 13, 41.51; 14, 27; 16, 14). Udalosti opísané v 2 Mach sa spravidla datujú podľa babylonského počítania rokov.
2.3. Text a staré preklady kníh. Texty oboch spisov sa zachovali iba v gréckych majuskulových rukopisoch a v Starolatinskom preklade (Vetus latina). Hebrejský originál Prvej knihy sa stratil; jej kánonický grécky text sa uvádza v Sinajskom kódexe (4. stor.). Texty oboch kníh sú v Alexandrijskom (5. stor.) a Benátskom (8. stor.) kódexe a v početných minuskulových kódexoch (9.-14. stor.); z nich veľká časť podáva elegantnú recenziu, ktorú okolo r. 300 po Kr. urobil antiochijský kňaz Lukianos. Táto recenzia často ladí so Starolatinským prekladom urobeným okolo r. 200 na podklade starých gréckych, nám neznámych rukopisov. Text v Latinskej Vulgáte nepochádza od Hieronyma; je to neskorší preklad urobený sčasti podľa Lukianovej recenzie a sčasti podľa Starolatinského prekladu. Jozef Flávius vo svojich Starožitnostiach (XII.-XIII.) parafrázoval 1 Mach, a preto je jeho text užitočnou pomôckou pri revízii a úprave biblického textu.
2.4. Kánonickosť. V židovskom kánone sa knihy Machabejcov neuvádzajú. Je prekvapujúce, že ani qumránske spoločenstvo, ani farizeji – hoci obe náboženské skupiny mali veľmi blízko k chasidejcom, ktorí hrali veľkú rolu v Machabejskom povstaní – neprejavili primeraný záujem o tieto spisy. Vskutku, medzi qumránskymi rukopismi neobjavili ani jednu knihu Machabejcov a rabínska tradícia, ktorá pochádza z farizejského judaizmu, neuznala za kánonickú ani Prvú knihu Machabejcov, hoci jej pôvodný text bol napísaný v hebrejčine.
Katolícka cirkev prijala na podklade starokresťanskej tradície obe knihy do kánonu inšpirovaných spisov, tak ako aj ostatné deuterokánonické spisy, ktoré sa uvádzajú v Septuaginte. Spomedzi cirkevných Otcov ich prvý cituje Klement Alexandrijský (150-215), po ňom Hypolit Rímsky, Tertulián, Origenes, Cyprián, Eusébius, Hieronym, Augustín a Teodoretus. Oblastný Hipponský (r. 393) a Kartaginský (r. 397 a 419) koncil uznali posvätný charakter Prvej i Druhej knihy a všeobecný Florentský (r. 1441), Tridentský (r. 1546) a Prvý vatikánsky (r. 1870) koncil ich slávnostne vyhlásili za inšpirované spisy. Protestanti nepokladajú 1 Mach a 2 Mach za kánonickú literatúru, ale majú ich v úcte a dali im privilegované miesto medzi nekánonickými (podľa ich terminológie apokryfnými) spismi Starého zákona.