1. RADOSŤ LÁSKY, ktorá sa žije v rodinách, je aj potešením Cirkvi. Ako naznačili synodálni otcovia, napriek mnohým znakom krízy manželstva „túžba po rodine zostáva živá predovšetkým medzi mladými a motivuje Cirkev“.1 Ako odpoveď na túto túžbu je „kresťanské ohlasovanie, ktoré sa týka rodiny, naozaj dobrou správou“.2

2. Postup synody umožnil predstaviť situáciu rodín v súčasnom svete, rozšíriť náš pohľad a oživiť naše povedomie o dôležitosti manželstva a rodiny. Zároveň nám zložitosť predložených tém poukázala na nutnosť pokračovať v slobodnom prehlbovaní niektorých doktrinálnych, morálnych, duchovných a pastorálnych tém. Uvažovanie pastierov a teológov, ak je verné Cirkvi, čestné, realistické a kreatívne, nám pomôže dosiahnuť väčšiu zrozumiteľnosť. Debaty, ktoré možno nájsť v komunikačných prostriedkoch alebo v publikáciách, či dokonca medzi služobníkmi Cirkvi, siahajú od bezuzdnej túžby všetko zmeniť – bez dostatočnej reflexie alebo základu – až k postoju, ktorý predstiera, že všetko možno vyriešiť aplikovaním všeobecných normatív či vyvodzovaním prehnaných záverov z niektorých teologických reflexií.

3. Pamätajúc na to, že čas je nadradený priestoru, rád by som zdôraznil, že nie všetky doktrinálne, morálne alebo pastorálne diskusie musia byť vyriešené zásahmi magistéria. Samozrejme, v Cirkvi je nevyhnutná jednota doktríny a praxe, ale to nebráni tomu, aby existovali rozličné spôsoby interpretácie niektorých aspektov doktríny alebo niektorých dôsledkov, ktoré z nej vyplývajú. Toto sa bude diať, až kým nás Duch nedovedie k úplnej pravde (porov. Jn 16, 13), teda kým nás dokonale neuvedie do tajomstva Krista a kým nebudeme schopní všetko vidieť jeho pohľadom. Okrem toho v každej krajine alebo regióne je možné hľadať viac inkulturované riešenia, pozorné voči tradíciám a lokálnym výzvam. Vskutku, „kultúry sú navzájom veľmi odlišné a každý všeobecný princíp […] potrebuje byť inkulturovaný, ak má byť dodržaný a aplikovaný“.3

4. V každom prípade, musím povedať, že postup synody mal v sebe mnoho pekného a ponúkol veľa svetla. Ďakujem za mnohé príspevky, ktoré mi pomohli uvažovať nad problémami rodín vo svete v celej ich šírke. Celok príspevkov otcov, ktorých som počúval s neustálou pozornosťou, sa mi javil ako vzácny mnohosten, zložený z početných legitímnych starostí a čestných, úprimných otázok. Preto som pokladal za vhodné zostaviť posynodálnu apoštolskú exhortáciu, ktorá zozbiera príspevky dvoch nedávnych synod o rodine a pripojí ďalšie uvažovania, ktoré môžu usmerniť reflexiu, dialóg a pastoračnú prax, a zároveň dodať odvahu, stimul a pomoc rodinám v ich úsilí a v ich ťažkostiach.

5. Táto exhortácia nadobúda osobitný význam v kontexte Svätého roka milosrdenstva. Na prvom mieste preto, že ju zamýšľam ako podnet pre kresťanské rodiny, ktorý ich má stimulovať, aby ocenili dary manželstva a rodiny a aby si uchovali silnú lásku plnú hodnôt, ako štedrosť, horlivosť, vernosť a trpezlivosť. Na druhom mieste preto, že má za cieľ povzbudiť všetkých, aby boli znameniami milosrdenstva a blízkosti tam, kde sa rodinný život dokonale neuskutočňuje alebo sa nerozvíja s pokojom a radosťou.

6. Pri písaní tohto textu začnem úvodom inšpirovaným Svätým písmom, ktoré udá primeraný tón. Z tohto východiska budem pokračovať v uvažovaní nad aktuálnou situáciou rodín, aby som zostal „nohami na zemi“. Potom pripomeniem niektoré základné prvky učenia Cirkvi ohľadom manželstva a rodiny, aby som tak vytvoril priestor pre dve centrálne kapitoly venované láske. Následne zdôrazním niektoré pastoračné prístupy, ktoré nám pomáhajú budovať trváce a plodné rodiny podľa Božieho plánu, a venujem jednu kapitolu aj výchove detí. Zastavím sa pri pozvaní k milosrdenstvu a k pastoračnému rozlišovaniu v situáciách, ktoré celkom nezodpovedajú tomu, čo nám predkladá Pán, a napokon krátko naznačím línie rodinnej spirituality.

7. Kvôli bohatstvu dvoch rokov uvažovaní, ktoré priniesol postup synody, táto exhortácia rozličnými štýlmi rozoberá mnohé a rozmanité témy. To je dôvod jej nevyhnutného rozsahu. Neodporúčam preto všeobecné, unáhlené čítanie. Bude prospešnejšia – pre rodiny, ako aj pre pastoračných pracovníkov, ktorí sa venujú rodinám – ak ju budú trpezlivo prehlbovať, jednu časť po druhej – alebo ak v nej budú hľadať to, čo potrebujú pre jednotlivé konkrétne okolnosti. Je možné, že manželia sa nájdu predovšetkým vo štvrtej a v piatej kapitole, že pastorační pracovníci sa budú zaujímať najmä o šiestu kapitolu a že všetkých obzvlášť osloví ôsma kapitola. Dúfam, že každý na základe čítania pocíti povolanie s láskou sa starať o život rodín, pretože ony „nie sú problémom, ale predovšetkým príležitosťou“.4