1. Láska v pravde, ktorej svedkom sa Kristus stal svojím pozemským životom a predovšetkým svojou smrťou a zmŕtvychvstaním, je základnou hybnou silou opravdivého rozvoja každého človeka a celého ľudstva. Láska – „caritas“ – je mimoriadna sila, ktorá podnecuje ľudí, aby sa odvážne a veľkodušne angažovali na poli spravodlivosti a pokoja. Je to sila, ktorá má svoj pôvod v Bohu, večnej Láske a absolútnej Pravde. Každý nachádza svoje dobro prijatím plánu, ktorý má s ním Boh, aby ho v plnosti uskutočnil: v tomto pláne totiž človek nachádza svoju pravdu a tým, že ju prijíma, stáva sa slobodným (porov. Jn 8, 22). Preto obhajovať pravdu, s pokorou a presvedčivo ju predkladať a životom o nej vydávať svedectvo sú náročné a nenahraditeľné formy lásky. Veď láska sa „raduje z pravdy“ (1 Kor 13, 6). Všetci ľudia cítia vnútornú potrebu milovať autentickým spôsobom: láska a pravda človeka nikdy úplne neopúšťajú, veď sú povolaním, ktoré Boh vložil do ľudského srdca a mysle. Ježiš Kristus očisťuje a oslobodzuje hľadanie lásky a pravdy od našich ľudských slabostí a v plnosti nám odhaľuje iniciatívu lásky a plán opravdivého života, ktorý nám Boh pripravil. V Ježišovi Kristovi sa láska v pravde stáva tvárou jeho osoby a pre nás povolaním milovať našich bratov v pravde Božieho plánu. Veď on sám je pravda (porov. Jn 14, 6).
2. Láska je zlatou niťou celej sociálnej náuky Cirkvi. Každá zodpovednosť a angažovanosť, vytýčená v tejto náuke, čerpá z lásky, ktorá je podľa Ježišovho učenia syntézou celého Zákona (porov. Mt 22, 36 – 40). Láska je opravdivou podstatou osobného vzťahu s Bohom a s blížnym. Je princípom nielen bezprostredných vzťahov medzi priateľmi, príbuznými a v malých skupinách, ale aj princípom sociálnych, ekonomických a politických vzťahov v ich najširších dimenziách. Pre Cirkev – formovanú náukou evanjelia – je láska všetkým. Veď ako učí sv. Ján (porov. 1 Jn 4, 8. 16) a ako som pripomenul v prvej encyklike Deus caritas est, z Božej lásky všetko pochádza, z nej všetko nadobúda svoju formu a k nej všetko smeruje. Láska je najväčší dar, ktorý Boh daroval ľuďom; je jeho prisľúbením a našou nádejou.
Som si vedomý rozmanitých skreslení a vyprázdnení zmyslu lásky – ako sa to stávalo a naďalej stáva –, z čoho pramení riziko nesprávne ju chápať, zbaviť ju jej etického rozmeru a v každom prípade sťažovať jej náležité ohodnotenie. V sociálnej, právnej, kultúrnej, politickej a ekonomickej oblasti, ako aj v kontextoch najviac vystavených tomuto riziku sa potom ľahko vyhlasuje, že nie je dôležité vyvodzovať z nej morálnu zodpovednosť. Tu pramení potreba spájať lásku s pravdou, a to nielen v línii, ktorú naznačil sv. Pavol – „veritas in caritate“, pravda v láske, (Ef 4, 15), ale aj v opačnej a navzájom sa dopĺňajúcej: „caritas in veritate“, láska v pravde. Pravdu treba hľadať, nachádzať a vyjadrovať v „ekonómii“ lásky, no i lásku treba chápať, hodnotiť a žiť vo svetle pravdy. Takto nielenže preukážeme službu láske, osvietenej pravdou, ale prispejeme aj k dôveryhodnosti pravdy a poukážeme na jej silu robiť autentickým sociálny život a prenikať jeho konkrétnu podobu. Dnes, keď sa v sociálnom a kultúrnom kontexte pravda relativizuje, nie je o ňu záujem a je odmietaná, to má nemalý význam.
3. Vďaka tejto úzkej spojitosti s pravdou možno lásku považovať za autentický prejav ľudskosti a za prvok, ktorý má základný význam v ľudských vzťahoch, a to aj vo verejných. Len v pravde žiari aj láska a možno ju autenticky žiť. Pravda je svetlo, ktoré dáva láske zmysel a hodnotu. Toto svetlo je svetlom rozumu a viery, vďaka ktorému myseľ objavuje prirodzenú a nadprirodzenú povahu lásky: chápe jej význam darovania, prijatia a spoločenstva. Bez pravdy láska ľahko skĺzne do sentimentalizmu. Láska sa stáva prázdnou škrupinou, ktorú možno ľubovoľne naplniť. V kultúre bez pravdy to znamená ohrozenie lásky. Stáva sa obeťou emócií a svojvoľných názorov, zneužívaným slovom, ktoré napokon nadobúda celkom opačný význam. Pravda oslobodzuje lásku od úskalí emotivizmu, ktorý ju oberá o sociálny rozmer a o rozmer vzťahu, ako aj od rizika fideizmu, ktorý jej odníma ľudský a univerzálny rozlet. V pravde láska odráža osobnú a zároveň verejnú dimenziu viery v biblického Boha, ktorý je zároveň „Agápe“ a „Lógos“: Láska a Pravda, Láska a Slovo.
4. Pretože je láska plná pravdy, človek ju môže spoznať v jej bohatstve hodnôt, mať na nej účasť a deliť sa o ňu. Pravda je totiž „lógos“, ktorý tvorí „diá-logos“, teda komunikáciu a spoločenstvo. Tým, že pravda umožňuje ľuďom vyjsť zo subjektívnych pocitov, pomáha im povzniesť sa nad kultúrne a historické determinácie a zhodnúť sa v posudzovaní hodnôt a v podstate vecí. Pravda otvára a zjednocuje mysle v lógos lásky: v tomto spočíva kresťanské ohlasovanie a svedectvo lásky. V súčasnom sociálnom a kultúrnom kontexte, v ktorom sa rozšírila tendencia relativizovať, čo je pravda, vedie život v láske a v pravde k uvedomeniu si, že prijatie hodnôt kresťanstva je nielen užitočné, ale aj nevyhnutné na budovanie dobrej spoločnosti a pravého integrálneho ľudského rozvoja. Kresťanstvo lásky bez pravdy by sa ľahko mohlo zmeniť na znôšku dobrých pocitov, osožných pre dobré sociálne spolužitie, ale okrajových. V takom prípade by však nebolo vo svete skutočné miesto pre Boha. Bez pravdy sa láska viaže na úzke prostredie, zbavené vzťahov s druhým človekom. Takto je vylúčená z procesov budovania ľudského rozvoja univerzálneho významu v dialógu poznania a činnosti.
5. Caritas, to je prijatá a darovaná láska. Je to „milosť“ (cháris). Jej žriedlom je láska prýštiaca z Otca k Synovi v Duchu Svätom. Je to láska, ktorá v Synovi zostupuje aj na nás. Je to stvoriteľská láska, vďaka ktorej jestvujeme; je to vykupiteľská láska, cez ktorú sa stávame novým stvorením. Láska, ktorú zjavil a uskutočnil Kristus (porov. Jn 13, 1) a ktorá „je rozliata v našich srdciach skrze Ducha Svätého“ (Rim 5, 5). Ľudia, adresáti Božej lásky, sa stali subjektmi lásky a sú povolaní stať sa nástrojmi milosti, aby šírili Božiu lásku a tkali siete lásky.
Tejto dynamike prijatej a darovanej lásky zodpovedá sociálna náuka Cirkvi. Ona je „caritas in veritate in re sociali“: hlásanie pravdy Kristovej lásky v spoločnosti. Takto chápaná náuka je službou lásky, ale v pravde. Pravda uchováva a vyjadruje oslobodzujúcu moc lásky v stále nových dejinných udalostiach. Je to súčasne pravda viery a pravda rozumu v rozlíšení a zároveň v synergii dvoch poznávacích sfér. Rozvoj, sociálny blahobyt, primerané riešenie závažných ekonomických a sociálnych problémov, ktoré trápia ľudstvo, potrebujú túto pravdu. No ešte viac potrebujú, aby bola táto pravda milovaná a dokazovaná skutkami. Bez pravdy, bez dôvery a lásky k pravde niet sociálneho svedomia a sociálnej zodpovednosti a sociálna činnosť je pohltená súkromnými záujmami a logikou moci s ničivými dôsledkami na spoločnosť, o to viac na spoločnosť smerujúcu ku globalizácii v ťažkých okolnostiach, ako sa to deje práve v súčasnosti.
6. „Caritas in veritate“ je princíp, okolo ktorého sa rozvíja sociálna náuka Cirkvi. Tento princíp nadobúda účinnú formu v kritériách morálneho konania, ktoré poskytujú orientáciu. Chcel by som z nich poukázať zvlášť na dve, osobitným spôsobom diktované úsilím o rozvoj globalizujúcej sa spoločnosti: spravodlivosť a spoločné dobro.
Predovšetkým spravodlivosť. Ubi societas, ibi ius: každá spoločnosť si vytvára vlastný systém spravodlivosti. Láska prevyšuje spravodlivosť, pretože milovať znamená dávať, ponúknuť „moje“ niekomu inému. Nikdy však nie je bez spravodlivosti, vedúcej dať druhému to, čo je „jeho“, čo mu patrí z dôvodu jeho bytia a jeho činnosti. Nemôžem „darovať“ inému z môjho, kým mu najskôr nedám to, čo mu patrí na základe spravodlivosti. Kto miluje druhých slúžiacou láskou, je voči nim predovšetkým spravodlivý. Spravodlivosť nielenže nie je cudzia láske, ani nie je paralelnou alebo alternatívnou cestou lásky: spravodlivosť je „neoddeliteľná od lásky“,1
je s ňou vnútorne zviazaná. Spravodlivosť je prvou cestou lásky, alebo, ako by povedal Pavol VI., jej „minimálnou mierou“,2
integrálnou časťou tej lásky, ktorá miluje „skutkom a pravdou“ (1 Jn 3, 18) a na ktorú nás vyzýva apoštol Ján. Na jednej strane láska si vyžaduje spravodlivosť: uznanie a rešpektovanie oprávnených práv jednotlivcov a národov. Slúži na budovanie „ľudského mesta“ podľa práva a spravodlivosti. Na druhej strane láska prevyšuje spravodlivosť a dopĺňa ju v logike daru a odpustenia.3
„Ľudské mesto“ nerastie len na vzťahoch práv a povinností, ale ešte viac a ešte skôr na vzťahoch nezištnosti, milosrdenstva a spoločenstva. Aj v ľudských vzťahoch láska vždy vyjadruje Božiu lásku, ona dáva teologickú a spásonosnú hodnotu každému úsiliu o spravodlivosť vo svete.
7. Veľkú pozornosť treba venovať aj spoločnému dobru. Milovať niekoho znamená chcieť jeho dobro a účinne sa o to pričiniť. Popri individuálnom dobre jestvuje aj dobro spojené so sociálnym životom ľudí: spoločné dobro. Je to dobro onoho „my – všetci“, tvoreného jednotlivcami, rodinami a prechodnými skupinami, ktoré sa spájanú v sociálnom spoločenstve.4
Nie je to dobro, hľadané preň samo, ale vzhľadom na osoby, ktoré tvoria sociálne spoločenstvo a ktoré len v ňom môžu skutočne a efektívne dosiahnuť svoje dobro. Chcieť spoločné dobro a pričiňovať sa oň je požiadavkou spravodlivosti a lásky. Angažovať sa za spoločné dobro znamená na jednej strane starať sa a na druhej slúžiť si tým komplexom inštitúcií, ktoré právne, občiansky, politicky a kultúrne vytvárajú štruktúru sociálneho života, ktorý tak nadobúda formu pólis, mesta. Blížneho milujeme o to účinnejšie, čím viac sa pričiňujeme o spoločné dobro, zodpovedajúce aj jeho skutočným potrebám. Každý kresťan je povolaný na takúto lásku v zhode so svojím povolaním a podľa možností pôsobenia v pólis. Toto je inštitucionálna – a môžeme povedať že aj politická – cesta lásky, nie menej hodnotná a účinná od lásky, v ktorej stretáme blížneho priamo, bez inštitucionálnych sprostredkovaní pólis. Keď ho oživuje láska, angažovanosť za spoločné dobro má väčšiu hodnotu ako čisto sekulárne a politické úsilie. Ako každé úsilie o spravodlivosť aj toto je súčasťou svedectva božskej lásky, ktorá hoci pôsobí v čase, pripravuje večnosť. Keď je činnosť človeka na zemi inšpirovaná a podporovaná láskou, prispieva k budovaniu toho univerzálneho Božieho mesta, ku ktorému smerujú dejiny ľudskej rodiny. V globalizujúcej sa spoločnosti spoločné dobro a úsilie oň by malo nevyhnutne nadobúdať dimenzie celej ľudskej rodiny, teda spoločenstva národov,5
aby sa dala ľudskému mestu forma jednoty a pokoja a stala sa istým spôsobom anticipáciou a predobrazom Božieho mesta bez hraníc.
8. Keď môj ctihodný predchodca Pavol VI. v roku 1967 zverejnil encykliku Populorum progressio, objasnil v nej veľkú tému rozvoja národov žiarou pravdy a jemným svetlom Kristovej lásky. Potvrdil, že ohlasovanie Krista je prvý a základný faktor rozvoja,6
a zanechal nám úlohu kráčať cestou rozvoja s celým naším srdcom a s celou našou mysľou,7
teda v horlivosti lásky a v múdrosti pravdy. Je to pôvodná pravda Božej lásky, milosť, ktorá nám bola daná a ktorá otvára náš život daru a umožňuje nám dúfať v „rozvoj celého človeka a všetkých ľudí“,8
prechádzajúc „z menej ľudských podmienok k ľudskejším“.9
Tento rozvoj sa dosahuje prekonávaním ťažkostí, na ktoré počas cesty nevyhnutne narážame.
Po viac ako štyridsiatich rokoch od zverejnenia tejto encykliky by som rád vzdal hold a uctil si pamiatku veľkého pápeža Pavla VI. tým, že sa vrátim k jeho náuke o integrálnom ľudskom rozvoji a v línii, ktorú načrtol, ju budem aktualizovať na podmienky súčasnosti. Tento proces aktualizácie sa začal encyklikou Sollicitudo rei socialis, ktorou si Boží sluha Ján Pavol II. chcel pripomenúť encykliku Populorum progressio dvadsať rokov po jej zverejnení. Až doteraz bola podobná spomienka venovaná len encyklike Rerum novarum. Po uplynutí ďalších dvadsiatich rokov vyjadrujem presvedčenie, že encyklika Populorum progressio si zaslúži, aby sme ju považovali za „Rerum novarum súčasnej epochy“, ktorá osvetľuje cestu ľudstva na ceste zjednotenia.
9. Láska v pravde – caritas in veritate – je veľká výzva pre Cirkev vo svete napredujúcej a čoraz širšej globalizácie. Nebezpečenstvo našich čias spočíva v skutočnosti, že vzájomnej faktickej závislosti ľudí a národov nebude zodpovedať etická spolupráca svedomí a myslí, bez ktorej nemôže vzniknúť skutočný ľudský rozvoj. Len s láskou, osvetľovanou svetlom rozumu a viery, možno dosiahnuť ciele rozvoja, ktoré budú mať ľudskejšiu a humanizujúcejšiu účinnosť. Deliť sa o dobrá a zdroje, z ktorých pochádza autentický rozvoj, nezaručuje samotný technický rozvoj ani pravidlá spolužitia, ale potenciál lásky, ktorá premáha zlo dobrom (porov. Rim 12, 21) a svedomia a slobodu otvára pre vzájomné dobro.
Cirkev nemá možnosť ponúknuť technické riešenia10
a „vôbec si nenárokuje miešať sa do politiky štátov“.11
V každom čase a pri všetkých príležitostiach má však plniť poslanie pravdy v prospech spoločnosti, ktorá by zodpovedala požiadavkám človeka, jeho dôstojnosti a jeho povolania. Bez pravdy sa upadá do empiristického a skeptického svetonázoru, ktorý nie je schopný povzniesť sa ponad prax, pretože nemá záujem o hodnoty – a neraz ani o význam –, ktorými by sa mohol posudzovať a usmerňovať. Vernosť človekovi si vyžaduje vernosť pravde, ktorá jediná je zárukou slobody (porov. Jn 8, 32) a možnosti integrálneho ľudského rozvoja. Preto ju Cirkev hľadá, neúnavne hlása a uznáva, kdekoľvek sa objaví. Tohto poslania pravdy sa Cirkev nikdy nemôže vzdať. Jej sociálna náuka je osobitným momentom tohto ohlasovania: je službou pravde, ktorá oslobodzuje. Sociálna náuka Cirkvi je otvorená pravde a prijíma ju, nech pochádza z akéhokoľvek poznania, spája do celku fragmenty, v ktorých ju často nachádza, a uvádza ju do vždy nového života spoločnosti, ľudí a národov.12