Výchovu prispôsobiť miestnym podmienkam

1.  Keďže pri toľkej rozmanitosti národov a krajín možno stanoviť len všeobecné predpisy, nech sa v jednotlivých národoch alebo obradoch vypracujú osobitné formačné plány kňazskej výchovy, ktoré majú stanoviť a v určených lehotách revidovať biskupské konferencie2 so schválením Apoštolskej stolice. V týchto plánoch nech sa všeobecné zákony prispôsobia osobitným miestnym a časovým okolnostiam, aby formácia kňazov vždy zodpovedala pastoračným potrebám krajín, v ktorých sa má uskutočňovať kňazská činnosť.

Zodpovednosť celého kresťanského ľudu

2.  Povinnosť napomáhať kňazské povolania3 sa týka celého kresťanského spoločenstva, ktoré plní túto úlohu predovšetkým dôsledným kresťanským životom. V tomto ohľade najviac môžu urobiť rodiny preniknuté duchom viery, lásky a nábožnosti, ktoré sa tak stávajú prvým seminárom, ako aj farnosti, na ktorých plodnom živote sa zúčastňuje aj mládež. Učitelia a všetci, ktorí majú akýmkoľvek spôsobom na starosti výchovu chlapcov a dospievajúcich, predovšetkým katolícke organizácie, nech sa usilujú vychovávať svojich zverencov takým spôsobom, aby boli schopní rozpoznať Božie volanie a ochotne naň odpovedať. Všetci kňazi nech prejavujú svoju apoštolskú horlivosť čo najúčinnejším napomáhaním povolaní a nech priťahujú srdcia dospievajúcich chlapcov ku kňazstvu prostotou a pracovitosťou svojho radostne prežívaného života, ako aj vzájomnou kňazskou láskou a družnou bratskou spoluprácou.

Biskupi zase majú povzbudzovať svojich veriacich do starostlivosti o povolania a s tým cieľom spájať všetky sily a iniciatívy. Oni sami nech otcovsky pomáhajú tým, ktorých pokladajú za povolaných od Pána, nešetriac nijakých obetí.

Táto činná spoluúčasť všetkého Božieho ľudu na pestovaní povolaní zodpovedá pôsobeniu Božej prozreteľnosti, ktorá udeľuje primerané vlohy tým, ktorí sú od Boha vyvolení mať účasť na Kristovom hierarchickom kňazstve, a pomáha im svojou milosťou, zatiaľ čo kompetentných služobníkov Cirkvi poveruje, aby povolávali kandidátov, ktorí sa s čistým úmyslom v plnej slobode uchádzajú o také veľké poslanie, a aby ich pečaťou Ducha Svätého zasvätili Božiemu kultu a službe Cirkvi,4 keď ich uznali za schopných a presvedčili sa, že sú pripravení.

Posvätný cirkevný snem odporúča predovšetkým tradičné prostriedky tejto spoločnej spolupráce, ako vrúcne modlitby, kresťanské pokánie a čoraz dôkladnejšie poučovanie veriacich o potrebe, povahe a vznešenosti kňazského povolania pomocou kázní, katechéz, ako aj prostredníctvom rozličných spoločenských komunikačných prostriedkov. Okrem toho koncil stanovuje, aby Diela pre povolania, ktoré sú už podľa príslušných pápežských dokumentov ustanovené alebo sa majú ustanoviť v jednotlivých diecézach, krajinách a národoch, metodicky a súvisle usmerňovali a s nemenšou rozvážnosťou a horlivosťou napomáhali celú pastoračnú činnosť v prospech povolaní, nezanedbajúc nijakú z vhodných pomôcok, ktoré poskytujú dnešné psychologické a sociologické vedy,5 a používali ich s horlivosťou a rozumným výberom.

Nech však Dielo pre povolania veľkoryso prekoná hranice jednotlivých diecéz, národov, rehoľných spoločenstiev a obradov, a prihliadajúc na potreby všeobecnej Cirkvi, nech poskytuje pomoc predovšetkým tým krajinám, kde sa naliehavejšie požadujú robotníci do Pánovej vinice.

Duchovná a intelektuálna formácia v malých seminároch

3.  V malých seminároch, zriadených na pestovanie klíčiacich povolaní, nech sa chovanci pripravujú osobitnou náboženskou výchovou a predovšetkým vhodným duchovným vedením veľkodušne a s čistým srdcom nasledovať Krista Vykupiteľa. Pod otcovským vedením predstavených, za primeranej spolupráce rodičov, nech žijú životom zodpovedajúcim veku, mentalite a vývojovému štádiu chlapcov, v plnom súlade so zásadami zdravej psychológie. A nech sa nezanedbáva ani primeraná znalosť ľudských vecí a dôverný styk s vlastnou rodinou.6 Okrem toho, čo je ďalej stanovené o veľkých seminároch, má sa prispôsobiť aj na malý seminár, pokiaľ to zodpovedá jeho poslaniu a povahe. Štúdiá, ktoré majú chovanci absolvovať, treba zariadiť tak, aby v nich mohli bez ťažkostí pokračovať inde, keby sa rozhodli pre iný stav.

S rovnakou starostlivosťou nech sa pestujú klíčiace povolania dospievajúcich chlapcov v osobitných inštitútoch, ktoré podľa miestnych okolností majú aj poslanie malých seminárov, ako i tých, ktorí študujú na iných školách alebo sa vzdelávajú iným spôsobom. A nech starostlivo napomáhajú aj inštitúty a iné podujatia pre tých, ktorí nasledujú Božie volanie v zrelšom veku.

Pastoračné zameranie formácie

4.  Veľké semináre sú pre kňazskú výchovu nevyhnutné. Celá výchova chovancov v nich musí smerovať k tomu, aby sa podľa vzoru nášho Pána Ježiša Krista, Učiteľa, Kňaza a Pastiera, formovali na pravých pastierov duší.7 Majú sa teda pripravovať: na službu slova, aby čoraz lepšie prenikli do zjaveného Božieho slova, osvojili si ho rozjímaním a vyjadrovali ho nielen slovom, ale aj životom; na bohoslužbu a posväcovanie, aby modlitbami a posvätnými liturgickými úkonmi uskutočňovali dielo spásy eucharistickou obetou a sviatosťami; na pastoračnú službu, aby vedeli ľuďom predstavovať Krista, ktorý „neprišiel, aby sa dal obsluhovať, ale aby slúžil a položil svoj život ako výkupné za mnohých“ (Mk 10, 45; porov. Jn 13, 12 – 17), a aby sa dali do služby všetkým, a tak získali čím viacerých (porov. 1 Kor 9, 19).

Preto všetky zložky duchovnej, intelektuálnej a disciplinárnej formácie majú byť súladne zamerané na tento pastoračný cieľ. O jeho dosiahnutie majú sa v horlivej a vo svornej spolupráci usilovať všetci predstavení a pedagógovia, vo vernej úprimnej podriadenosti autorite biskupa.

Výber predstavených a vyučujúcich

5.  Keďže formovanie seminaristov závisí od múdrych zákonov a najmä od schopných vychovávateľov, predstavení a učitelia seminárov nech sa volia spomedzi najlepších8 a nech sa svedomito pripravia dôkladnými vedomosťami, primeranými pastoračnými skúsenosťami a osobitnou duchovnou a pedagogickou výchovou. Preto sa majú na tento cieľ zriadiť vhodné inštitúty, alebo aspoň kurzy, a okrem toho majú sa v stanovených lehotách konať stretnutia predstavených seminárov.

Predstavení a pedagógovia nech si však živo uvedomujú, do akej miery závisí úspech formácie seminaristov od spôsobu ich zmýšľania a konania. Nech sa teda pod vedením rektora čo najužšie zjednotia v duchu i v činnosti a nech medzi sebou i so seminaristami tvoria rodinu, ktorá by bola v zhode s Pánovou modlitbou, „aby boli jedno“ (Jn 17, 11), a ktorá by v seminaristoch udržovala radosť z vlastného povolania. Biskup nech so stálou bedlivosťou a s osobitnou láskavosťou povzbudzuje tých, ktorí pracujú v seminári, a voči seminaristom nech sa správa ako opravdivý otec v Kristovi. Napokon všetci kňazi nech pokladajú seminár za srdce diecézy a nech mu ochotne poskytujú pomoc.9

Skúmanie pravého úmyslu

6.  Nech sa s bedlivou pozornosťou, podľa veku a stupňa vývoja jednotlivých kandidátov, skúma úprimnosť ich úmyslu a sloboda rozhodnutia, ich duchovná, mravná a intelektuálna spôsobilosť, ako aj primerané telesné a duševné zdravie, berúc do úvahy i prípadné dedičné sklony. Nech sa zvažuje aj schopnosť kandidátov znášať bremeno kňazstva a vykonávať pastoračné povinnosti.10

Pri výbere a potrebnom preskúšaní seminaristov nech sa však vo všetkom postupuje s náležitou rozhodnosťou, i keď sa trpí citeľným nedostatkom kňazstva.11 Veď Boh nedopustí, aby jeho Cirkev zostala bez služobníkov, ak sa súcim umožní pokračovať v štúdiu, kým nespôsobilým sa včas otcovsky odporučí zameriavať sa na iné úlohy a poskytne sa im pomoc, aby sa vo vedomí svojho kresťanského povolania horlivo zapojili do apoštolátu laikov.

Medzidiecézne semináre

7.  Ak jednotlivé diecézy nie sú schopné náležite sa postarať o vlastný seminár, treba zriadiť a podporovať semináre spoločné pre viaceré diecézy alebo pre celú krajinu, prípadne pre celý národ, aby sa tak mohla účinnejšie zabezpečiť solídna výchova seminaristov, ktorá sa v tomto ohľade má považovať za najvyššiu normu. Ak ide o oblastné alebo celonárodné semináre, tie sa majú spravovať podľa stanov, ktoré im určili príslušní biskupi a ktoré schválila Apoštolská stolica.12

V seminároch, ktoré majú mnoho zverencov, nech sa seminaristi vhodne zadelia do menších skupín, aby sa lepšie zabezpečila osobná formácia jednotlivcov. Pritom nech sa zachová jednota vedenia a vyučovania.

Prehlbovanie duchovného života

8.  Duchovná formácia má byť úzko spätá s odbornou a pastoračnou formáciou. Zvlášť s pomocou špirituála13 nech sa poskytuje takým spôsobom, aby sa seminaristi učili žiť v dôvernom a stálom spoločenstve s Otcom skrze jeho Syna Ježiša Krista v Duchu Svätom. Keďže sa kňazskou vysviackou majú pripodobniť Kristovi Kňazovi, nech si privykajú byť s ním ako priatelia dôverne spojení aj v celom živote.14 Nech tak prežívajú Kristovo veľkonočné tajomstvo, aby raz vedeli doň zasväcovať ľud, ktorý im bude zverený. Nech sa učia hľadať Krista verným rozjímaním o Božom slove, činnou účasťou na posvätných tajomstvách Cirkvi, najmä na Eucharistii a modlitbe posvätného ofícia.15 Nech sa ho učia hľadať v biskupovi, ktorý ich posiela, i v ľuďoch, ku ktorým sú posielaní, najmä v chudobných, maličkých, chorých, hriešnikoch i neveriacich. Nech so synovskou dôverou milujú a uctievajú Preblahoslavenú Pannu Máriu, ktorú Kristus, keď umieral na kríži, dal učeníkovi za matku.

Nech sa horlivo pestujú pobožnosti, ktoré odporúča úctyhodná tradícia Cirkvi. Treba však dbať, aby sa duchovná formácia neobmedzovala iba na ne ani aby sa nevenovala len nábožným citom. Nech sa seminaristi skôr učia žiť podľa vzoru evanjelia, utvrdzovať sa vo viere, v nádeji a láske, aby si cvičením v týchto cnostiach nadobudli ducha modlitby,16 dosiahli silu a odolnosť vo svojom povolaní, vzmáhali sa aj v iných cnostiach a aby v nich vzrastala túžba získať všetkých ľudí pre Krista.

Výchova k zmyslu pre Cirkev a pre poslušnosť

9.  Nech sa seminaristi dajú preniknúť tajomstvom Cirkvi, ktoré tento posvätný cirkevný snem zvlášť osvetlil, aby spojení s Kristovým námestníkom pokornou a synovskou láskou a – keď už budú kňazi – oddaní svojmu biskupovi ako verní spolupracovníci, v bratskej spolupráci s inými kňazmi podávali svedectvo tej jednoty, ktorá priťahuje ľudí ku Kristovi.17 Nech sa učia mať s veľkorysým srdcom účasť na živote celej Cirkvi podľa slov svätého Augustína: „Kto do akej miery miluje Kristovu Cirkev, do takej miery má Ducha Svätého“.18 Nech si seminaristi jasne uvedomujú, že nie sú určení na to, aby vládli ani aby prijímali pocty, ale že sa majú úplne venovať Božej službe a pastoračnej činnosti. Nech sú s osobitnou starostlivosťou vychovávaní v kňazskej poslušnosti, v chudobnom spôsobe života a v duchu sebazaprenia,19 aby sa vedeli ochotne zriekať aj dovolených, ale neosožných vecí a učili sa pripodobňovať ukrižovanému Kristovi.

Nech si seminaristi uvedomia bremená, ktoré majú vziať na seba, a nech sa im nezataja nijaké ťažkosti kňazského života. Avšak nech nehľadia len na nebezpečenstvá budúcej činnosti. Nech sú skôr vychovávaní k takému duchovnému životu, ktorý bude vedieť čerpať čím väčšiu posilu z ich pastoračnej činnosti.