3. S Druhým vatikánskym koncilom sa Katolícka cirkev nezvratne zaviazala nastúpiť cestu hľadania ekumény, a tak načúvať Duchu Pánovmu, ktorý nás učí pozorne čítať „znaky čias“. Skúsenosti, ktoré prinieslo hľadanie jednoty v týchto rokoch a ďalej prináša, osvetľujú ešte hlbšie jej identitu a poslanie v dejinách. Katolícka cirkev vidí slabosti svojich synov a dcér a vyznáva ich vo vedomí, že ich hriechy taktiež predstavujú nevernosť a prekážky pri uskutočňovaní plánu Vykupiteľa. Pretože sa cíti neprestajne vyzývaná na obnovu podľa evanjelia, neprestáva robiť pokánie. Súčasne však poznáva a chváli ešte viac Pánovu moc, ktorý ju zahrnul darom svätosti, priťahuje ju k sebe a pripája ju k svojmu utrpeniu a zmŕtvychvstaniu.

Vedomá si mnohorakých zákrut svojich dejín, Cirkev sa zasadzuje za oslobodenie sa od každého čisto ľudského postoja, aby prežívala v celej svojej hĺbke zákon blahoslavenstiev z evanjelia. Keďže si je vedomá toho, že pravda sa presadzuje „jedine svojou vlastnou silou, vniká do myslí lahodne a pritom dôrazne“2, neusiluje sa pre seba o nič iné, iba o slobodu zvestovať evanjelium. Naozaj jej autorita sa preveruje v službe pravde a láske.

Ja sám by som chcel podporiť každý užitočný krok, aby svedectvo celého katolíckeho spoločenstva mohlo byť chápané v celej svojej čistote a dôslednosti, predovšetkým s pohľadom na cieľ, ktorý Cirkev očakáva na prahu nového tisícročia, mimoriadneho okamihu, vzhľadom na ktorý prosí Pána, aby rástla jednota medzi všetkými kresťanmi až po dosiahnutie plného spoločenstva.3 Tento ušľachtilý cieľ má na zreteli aj táto encyklika, ktorá svojím predovšetkým pastoračným charakterom chce prispieť k tomu, aby podporila námahu všetkých, ktorí sú činní vo veci jednoty.

4. Toto je jasná povinnosť rímskeho biskupa ako nástupcu apoštola Petra. Ja ju plním s hlbokým presvedčením, že počúvam Pána s plným vedomím mojej ľudskej slabosti. Pretože aj keď Kristus zveril Petrovi toto zvláštne poslanie v Cirkvi a poveril ho, aby posilňoval bratov, zároveň mu dal poznať jeho ľudskú slabosť a zvláštnu potrebu jeho obrátenia: „A ty, až sa raz obrátiš, posilňuj svojich bratov“ (Lk 22, 32). Práve v ľudskej slabosti Petra je úplne zjavné, že pápež celkom závisí od milosti a Pánovej modlitby, aby mohol splniť tento zvláštny úrad v Cirkvi: „Ja som prosil za teba, aby neochabla tvoja viera“ (Lk 22, 32). Obrátenie Petra a jeho nástupcov sa opiera o modlitbu samotného Vykupiteľa a Cirkev sa stále podieľa na tejto prosebnej modlitbe. V našej, Druhým vatikánskym koncilom ovplyvnenej ekumenickej epoche sa poslanie rímskeho biskupa zameriava na to, aby sa pripomenula potreba plného spoločenstva Kristových učeníkov.

Rímsky biskup sa sám osobne musí vrelo stotožniť s Kristovou modlitbou za obrátenie, ktoré je pre „Petrovu“ službu bratom nutné. Zo srdca žiadam, aby sa k tejto modlitbe pripojili všetci veriaci Katolíckej cirkvi a všetci kresťania. Nech sa všetci spolu so mnou modlia za toto obrátenie.

Vieme, že Cirkev pri svojej pozemskej púti trpela a bude trpieť protivenstvami a prenasledovaním. Avšak nádej, ktorá je Cirkvi oporou, je neochvejná, rovnako ako je nezničiteľná radosť, ktorá z tejto nádeje vyplýva. Pevnou a večnou skalou, na ktorej je Cirkev založená, je totiž Ježiš Kristus, jej Pán.