20. Táto skartácia sa prejavuje mnohými spôsobmi, ako napríklad v posadnutosti znižovať cenu práce bez toho, aby sme si uvedomovali vážne následky, pretože priamym dôsledkom nezamestnanosti, ktorú to vyvoláva, je rozširovanie hraníc chudoby.15 Skartovanie okrem toho nadobúda také ničomné formy, o ktorých sme si mysleli, že sú už prekonané, ako napríklad rasizmus, ktorý sa skrýva a stále znovu objavuje. Rozličné prejavy rasizmu nás opäť napĺňajú hanbou, lebo ukazujú, že údajný pokrok spoločnosti nie je taký reálny, nie je daný raz a navždy.

21. Existujú ekonomické pravidlá, ktoré sú síce účinným východiskom na rast, ale nie zároveň na integrálny ľudský rozvoj.16 Zväčšilo sa bohatstvo, ale bez spravodlivosti, a preto sa deje aj to, že sa „rodia nové formy chudoby“.17 Keď sa hovorí, že moderný svet zredukoval chudobu, robí sa to meraním podľa kritérií iných období neporovnateľných so súčasnou realitou. Kedysi sa napríklad nepovažovalo za znak chudoby alebo dôvod na znepokojenie, ak človek nemal prístup k elektrickej energii. Chudoba sa analyzuje a chápe vždy v kontexte reálnych možností konkrétneho historického okamihu.

Ľudské práva, ktoré nie sú dostatočne univerzálne

22. Často sa konštatuje, že ľudské práva nie sú v skutočnosti rovnaké pre všetkých. Rešpektovanie týchto práv „je základnou podmienkou spoločenského i ekonomického rozvoja krajiny. Keď sa rešpektuje dôstojnosť človeka, priznávajú a garantujú sa mu jeho práva, rozkvitá aj kreativita i podnikavosť, a ľudská osobnosť môže rozvíjať svoje rozličné iniciatívy v prospech spoločného dobra“.18 No „keď pozorne sledujeme súčasnú spoločnosť, stretávame sa s mnohými protirečeniami, ktoré nás vedú k tomu, aby sme si kládli otázku, či sa naozaj rovnaká dôstojnosť všetkých ľudských bytostí, slávnostne proklamovaná pred 70 rokmi, priznáva, rešpektuje, chráni a podporuje za každých okolností. Dnes vo svete stále pretrvávajú mnohé formy nespravodlivosti živené zredukovanými antropologickými víziami a ekonomickým modelom založenom na zisku, ktorý neváha využívať, zničiť, ba dokonca aj zabiť človeka. Zatiaľ čo jedna časť ľudstva žije v nadbytku, ďalšia časť hľadí na to, ako jej ľudská dôstojnosť zostáva nepriznaná, opovrhnutá alebo pošliapaná a jej základné práva sú ignorované alebo porušované“.19 Čo to hovorí o rovnosti práv založenej na tej istej ľudskej dôstojnosti?

23. Podobne spoločnosť na celom svete nie je ani zďaleka zorganizovaná tak, aby jasne odzrkadľovala, že ženy majú presne tú istú dôstojnosť a identické ľudské práva ako muži. Slovami sa isté veci tvrdia, ale rozhodnutia a realita kričia iné posolstvo. Faktom je, že „dvojnásobne utrápené sú ženy, ktoré trpia vylúčením, zlým zaobchádzaním a násilím, pretože často majú ešte menej možností brániť svoje práva“.20

24. Rovnako tiež zisťujeme, že hoci „medzinárodné spoločenstvo prijalo mnohé dohody s cieľom ukončiť otroctvo vo všetkých jeho formách a zaviedlo rozličné stratégie na boj s týmto fenoménom, ešte i dnes sú milióny ľudí – detí, mužov i žien každého veku – zbavené slobody a prinútené žiť v podmienkach porovnateľných s podmienkami otrokov. [...] Dnes, rovnako ako včera, spočíva koreň otroctva v takom chápaní ľudskej osoby, ktoré s ňou umožňuje zaobchádzať ako s predmetom. [...] Človek, stvorený na Boží obraz a podobu, je mocou, lžou alebo fyzickým či psychickým nátlakom zbavený slobody, komercionalizovaný, redukovaný na niečie vlastníctvo; zaobchádza sa s ním ako s prostriedkom, a nie ako s cieľom“. Kriminálne siete „zvyčajne využívajú moderné informačné technológie, aby nalákali mladých a mladistvých zo všetkých kútov sveta“.21 Táto abnormalita nemá hraníc, keď sa zotročujú ženy, a potom sú nútené ísť na potrat. Je to ohavné konanie, ktoré siaha až k únosom ľudí s cieľom predávať ich orgány. To všetko spôsobuje, že obchod s ľuďmi a iné formy otroctva sa stávajú svetovým problémom, ktorý si vyžaduje, aby ho celé ľudstvo vzalo vážne, „keďže zločinecké organizácie používajú na dosiahnutie svojich cieľov globálne siete – práca na odstránení tohto fenoménu si vyžaduje spoločné a navyše globálne úsilie rozličných aktérov, ktorí tvoria spoločnosť“.22

Konflikt a strach

25. Vojny, atentáty, prenasledovanie z rasových alebo náboženských dôvodov a časté násilie páchané proti ľudskej dôstojnosti sa posudzujú rôznymi spôsobmi podľa toho, či to vyhovuje alebo nevyhovuje určitým, v podstate ekonomickým záujmom. Ak to, čo je pravdivé, vyhovuje mocnému, prestáva to byť pravdivé, keď to nie je v jeho záujme. Takéto situácie násilia sa „v mnohých regiónoch sveta bolestne znásobili, až tento stav možno označiť za ,rozkúskovanú tretiu svetovú vojnu‘“.23

26. To však neprekvapuje, ak si všimneme, že chýbajú horizonty, ktoré by nás boli schopné zjednocovať, pretože v každej vojne sa zničí práve „projekt bratstva, ku ktorému je povolaná ľudská rodina“ , a tak „každá situácia ohrozenia živí nedôveru a vedie ku stiahnutiu sa do vlastnej bezpečnej zóny“.24 Náš svet tak napreduje k nezmyselnej dichotómii s výhovorkou, že treba „garantovať stabilitu a mier, na základe falošnej istoty opierajúcej sa o mentalitu strachu a nedôvery“.25

27. Paradoxne existujú obavy, ktoré neprekonal ani technologický pokrok. Dokonca sa dokázali skryť a zosilnieť na pozadí nových technológií. Aj dnes je za múrmi starovekého mesta priepasť, teritórium nepoznaného, púšť. To, čo pochádza odtiaľ, nie je dôveryhodné, pretože to nepoznáme, nedôverujeme tomu, pretože to nepatrí do rodiny či obce. Je to „barbarské“ teritórium, ktorému sa treba brániť za každú cenu. Preto sa vytvárajú také nové bariéry sebaobrany, že už viac neexistuje svet, jestvuje len „môj“ svet, a to až do tej miery, že mnohí ľudia už nie sú viac pokladaní za ľudské bytosti s neodňateľnou dôstojnosťou, ale stávajú sa „tamtými“. Znovu sa objavuje „pokušenie budovať kultúru múrov, dvíhať múry, múry v srdci, múry na zemi, na zabránenie tohto stretnutia s inými kultúrami, s inými ľuďmi. A kto dvíha múr, kto stavia múr, skončí ako otrok medzi múrmi, ktoré postavil, bez horizontov. Pretože mu chýba táto rôznosť“.26

28. Samota, obavy a neistota mnohých ľudí, ktorí sa cítia opustení systémom, spôsobujú, že sa vytvára úrodná pôda pre mafiu. Tá sa totiž vnucuje tak, že sa predstavuje ako „ochrankyňa“ zabudnutých, často prostredníctvom rozličného druhu pomoci, zatiaľ čo sleduje svoje vlastné kriminálne záujmy. Existuje typicky mafiánska pedagogika, ktorá s falošným komunitným zmyslom vytvára zväzky závislosti a podriadenosti, od ktorých je veľmi ťažké sa oslobodiť.

Globalizácia a pokrok bez spoločného smerovania

29. S veľkým imámom Ahmadom Al-Tayyebom neignorujeme pozitívny vývoj, ktorý sa deje vo vede, v technológii, medicíne, priemysle a sociálnej starostlivosti, predovšetkým v rozvinutých krajinách. Napriek tomu „chceme zdôrazniť, že súčasne s týmto historickým, veľkým a cenným pokrokom sa prejavuje etický úpadok, ktorý ovplyvňuje konanie na medzinárodnej úrovni a oslabuje duchovné hodnoty i zmysel pre zodpovednosť. Všetko to prispieva k šíreniu všeobecného pocitu frustrácie, izolácie a beznádeje [...]. V ohniskách napätia sa hromadia zbrane i munícia, a deje sa to v celosvetovej situácii ovládanej neistotou, sklamaním i strachom z budúcnosti, kontrolovanej krátkozrakými ekonomickými záujmami“. Okrem toho si všímame „vážne politické krízy, nespravodlivosť a nerovnomerné rozdelenie prírodných zdrojov. [...] Na medzinárodnej úrovni vládne vzhľadom na tieto krízy vedúce k smrti miliónov detí, ktoré zomierajú vychudnuté na kosť z dôvodu chudoby a hladu, neakceptovateľné ticho“.27 Hoci nás priťahuje pokrok, zoči-voči tejto panoráme nenachádzame skutočné smerovanie k ľudskosti.