Systematický ateizmus

20. Moderný ateizmus sa neraz predstavuje aj v podobe systému, ktorý - odhliadnuc od iných pohnútok - privádza požiadavku samostatnosti človeka tak ďaleko, že odmieta akúkoľvek závislosť od Boha. Prívrženci tohto druhu ateizmu tvrdia, že sloboda človeka spočíva v tom, že si je sám sebe cieľom, jediným tvorcom a správcom svojich dejín. To však podľa ich mienky vylučuje uznanie Pána, pôvodcu a cieľ všetkého, alebo robí takéto tvrdenie prinajmenej zbytočným. Túto mienku môže podporovať pocit moci, ktorý súčasný technický pokrok dodáva človeku.

Medzi formami dnešného ateizmu nemožno obísť ani tú, ktorá očakáva oslobodenie človeka predovšetkým prostredníctvom hospodárskeho a spoločenského oslobodenia. Tomuto oslobodeniu vraj náboženstvo prekáža svojou povahou, lebo vzbudzuje v človeku nádej na klamlivý budúci život a tým ho odvracia od budovania pozemskej spoločnosti. Preto prívrženci tohto učenia, keď sa dostanú k vláde, prudko útočia proti náboženstvu a rozširujú ateizmus, a to aj takými donucovacími prostriedkami, ktorými disponuje verejná moc, najmä pri výchove mládeže.

Postoj Cirkvi k ateizmu

21. Cirkev, verná Bohu i človeku, nemôže aj naďalej s bolesťou a s najväčšou rozhodnosťou nezavrhovať - ako to robila aj v minulosti24 - tieto zhubné náuky a spôsoby, ktoré protirečia ľudskému rozumu i všeobecnej skúsenosti a pozbavujú človeka jeho vrodenej dôstojnosti.

Pritom sa usiluje odhaliť v mysliach ateistov skryté príčiny ich popierania Boha, a vedomá si vážnosti problémov, ktoré vyvoláva ateizmus, i vedená láskou k všetkým ľuďom, pokladá za potrebné podrobiť tieto príčiny serióznemu a dôkladnému skúmaniu.

Cirkev tvrdí, že uznávať Boha vôbec nie je v rozpore s dôstojnosťou človeka, lebo táto dôstojnosť má práve v Bohu svoj základ a zavŕšenie. Lebo človek prijíma od Boha Stvoriteľa dar rozumu a slobody a má žiť slobodne v ľudskej spoločnosti. Boh ho však predovšetkým povoláva ako syna, aby mal spoločenstvo s ním samým a bol účastný na jeho blaženosti. Okrem toho Cirkev učí, že eschatologická nádej nezmenšuje dôležitosť pozemských povinností, ale skôr napomáha ich plnenie novými pohnútkami. Naopak, bez božského základu a bez nádeje na večný život ľudská dôstojnosť trpí veľmi ťažkú ujmu - ako to dnes často vidno - a záhady života a smrti, viny a utrpenia zostávajú nevyriešené, takže ľudia nezriedka upadajú do zúfalstva.

Napokon každý človek zostáva sám pre seba nevyriešeným a nejasne uvedomeným problémom. Lebo v určitých chvíľach, najmä pri významnejších udalostiach, nik sa nemôže celkom vyhnúť tejto otázke. A iba Boh dáva na ňu úplnú a celkom spoľahlivú odpoveď. On, ktorý nabáda človeka hlbšie uvažovať a pokornejšie hľadať.

Liek proti ateizmu treba očakávať od vhodne predkladaného učenia a od bezúhonnosti života Cirkvi a jej členov. Lebo Cirkev má sprítomňovať, ba priam zviditeľňovať Boha Otca a jeho vteleného Syna tým, že sa pod vedením Ducha Svätého neprestajne obnovuje a očisťuje.25 To sa dosiahne najmä svedectvom živej a zrelej viery, to jest viery pripravenej pravdivo vidieť ťažkosti a schopnej prekonávať ich. Skvelým svedectvom takejto viery boli a sú mnohí mučeníci. Činorodosť viery sa má prejavovať tým, že preniká celý, i svetský život veriacich a že ich pohýna k spravodlivosti a láske, hlavne voči tým, ktorí sú v núdzi. Čo však najviac prispieva sprítomňovať Boha, je bratská láska veriacich, ktorí jednomyseľne spolupracujú pri šírení evanjeliovej viery26 a slúžia ako znamenie jednoty.

Hoci Cirkev absolútne odmieta ateizmus, predsa úprimne uznáva, že všetci ľudia, veriaci i neveriaci, majú prispievať k budovaniu tohto sveta, v ktorom spoločne žijú. A to istotne nie je možné bez úprimného a rozvážneho dialógu. Preto Cirkev vyslovuje poľutovanie nad nespravodlivou diskrimináciou, ktorú zavádzajú niektoré občianske vrchnosti medzi veriacimi a neveriacimi, pričom neuznávajú základné práva ľudskej osoby. Pre veriacich sa dožaduje účinnej slobody, aby mali možnosť budovať na tomto svete aj Boží chrám. Ateistov však priateľsky pozýva, aby s úprimným srdcom uvažovali o Kristovom evanjeliu.

Cirkev veľmi dobre vie, že jej posolstvo je v súlade s najskrytejšími túžbami ľudského srdca, keď háji dôstojnosť povolania človeka a tak vracia nádej tým, ktorí už neveria vo svoje vyššie určenie. Toto posolstvo nielenže človeka o nič neoberá, ale naopak, slúži mu na rozvoj, keď šíri svetlo, život a slobodu. Bez neho nič nemôže uspokojiť srdce človeka: "Pre teba si nás stvoril, Pane, a nespokojné je naše srdce, kým nespočinie v tebe".27

Kristus - nový človek

22. Tajomstvo človeka sa stáva naozaj jasným iba v tajomstve vteleného Slova. Lebo Adam, prvý človek, bol predobrazom toho, ktorý mal prísť,28 to jest Krista Pána. Kristus, nový Adam, tým, že zjavuje tajomstvo Otca a jeho lásky, naplno odhaľuje človeka človeku a ukazuje mu jeho vznešené povolanie. Niet sa teda čo čudovať, že všetky tieto pravdy v ňom nachádzajú svoj základ a dosahujú svoje zavŕšenie.

On, "obraz neviditeľného Boha" (Kol 1, 15),29 je dokonalým človekom, ktorý Adamovmu potomstvu navrátil podobnosť s Bohom, znetvorenú hneď prvým hriechom. Tým, že prijal na seba ľudskú prirodzenosť a nezničil ju,30 bola naša ľudská prirodzenosť pozdvihnutá na vysoký stupeň dôstojnosti. Lebo svojím vtelením sa Boží Syn určitým spôsobom spojil s každým človekom. Pracoval ľudskými rukami, myslel ľudským rozumom, konal ľudskou vôľou,31 miloval ľudským srdcom. Narodený z Panny Márie, sa naozaj stal jedným z nás, bol nám podobný vo všetkom okrem hriechu.32

On, nevinný Baránok, zaslúžil nám život svojou vlastnou, dobrovoľne vyliatou krvou. V ňom nás Boh zmieril so sebou i medzi nami33 a vytrhol nás z područia diabla a hriechu, takže každý z nás môže povedať s apoštolom Pavlom: Syn Boží "ma miluje a vydal seba samého za mňa" (Gal 2, 20). Tým, že za nás trpel, nielenže nám dal príklad, aby sme kráčali v jeho šľapajach,34 ale nám aj otvoril cestu: ak sa ňou budeme uberať, budú posvätené a život i smrť nadobudnú nový zmysel.

Kresťan, keďže sa stal podobným obrazu Syna, prvorodeného medzi mnohými bratmi,35 prijíma "prvotiny Ducha" (Rim 8, 23), ktoré ho robia schopným plniť nový zákon lásky.36 Skrze tohto Ducha, ktorý je "závdavkom dedičstva" (Ef 1, 14), celý človek sa vnútorne obnovuje, kým nenastane vykúpenie tela (porov. Rim 8, 23): "A keď vo vás prebýva Duch toho, ktorý vzkriesil Ježiša z mŕtvych, potom ten, čo vzkriesil z mŕtvych Krista, oživí aj vaše smrteľné telá skrze svojho Ducha, ktorý prebýva vo vás" (Rim 8, 11).37 Isteže, na kresťana dolieha potreba a povinnosť bojovať proti zlu v mnohých útrapách a podstúpiť smrť. Ale majúc účasť na veľkonočnom tajomstve, podobný Kristovi v smrti, ide v ústrety vzkrieseniu,38 posilňovaný nádejou.

To neplatí len o tých, ktorí veria v Krista, ale o všetkých ľuďoch dobrej vôle, v ktorých srdciach neviditeľným spôsobom účinkuje milosť.39 Keďže Kristus zomrel za všetkých40 a konečné povolanie človeka je v skutočnosti len jedno, a to Božie, máme veriť, že Duch Svätý dáva všetkým možnosť, aby sa - spôsobom známym Bohu - stali účastnými na tomto veľkonočnom tajomstve.

Takéto a také veľké je tajomstvo človeka, ako sa veriacim javí vo svetle kresťanského Zjavenia. Skrze Krista a v Kristovi sa objasňuje záhada utrpenia a smrti, ktorá nás mimo Kristovho evanjelia tak ubíja. Kristus vstal z mŕtvych. Svojou smrťou zničil smrť a daroval nám život,41 aby sme ako synovia v Synovi volali v Duchu: Abba! Otče!42

Druhá kapitolaĽudské spoločenstvo

Úmysel koncilu

23. Medzi základné črty dnešného sveta patrí rozrastanie sa vzájomných medziľudských vzťahov, na ktorých rozvoj veľmi vplýva terajší technický pokrok. Bratský dialóg medzi ľuďmi sa však neuskutočňuje iba týmto pokrokom, ale hlbšie, v spoločenstve osôb, čo si vyžaduje vzájomnú úctu k ich plnej duchovnej dôstojnosti. Kresťanské zjavenie poskytuje veľkú pomoc rozvíjaniu tohto spoločenstva a zároveň nás privádza k hlbšiemu chápaniu zákonov spoločenského života, ktoré Stvoriteľ vpísal do duchovnej a mravnej prirodzenosti človeka.

Keďže však súčasné dokumenty Učiteľského úradu Cirkvi obšírne predložili kresťanské učenie o ľudskej spoločnosti,43 koncil pripomína iba niektoré základné pravdy a odôvodňuje ich vo svetle Zjavenia. Potom zdôrazňuje niektoré dôsledky, ktoré majú veľký význam v našich časoch.

Spoločenský ráz ľudského povolania podľa Božieho plánu

24. Boh, ktorý sa otcovsky stará o všetkých, chce, aby všetci ľudia tvorili jednu rodinu a správali sa k sebe ako bratia. Veď Boh, ktorý stvoril všetkých na svoj obraz "z jedného urobil celé ľudské pokolenie, aby obývalo celý povrch zeme" (Sk 17, 26), a tak všetci sú povolaní mať jeden cieľ, ktorým je sám Boh.

Preto láska k Bohu a blížnemu je prvým a najväčším prikázaním. Sväté písmo nás učí, že nemožno oddeliť lásku k Bohu od lásky k blížnemu. "Lebo… ktorékoľvek iné prikázanie je zahrnuté v tomto slove: Milovať budeš svojho blížneho ako seba samého. Teda naplnením zákona je láska" (Rim 13, 9 - 10; porov. 1 Jn 4, 20). Ďalekosiahly význam tohto prikázania sa potvrdzuje v dňoch, keď ľudia čoraz viac závisia jeden od druhého a keď sa svet čím ďalej tým väčšmi zjednocuje.

Dokonca keď sa Pán Ježiš modlí k Otcovi, "aby všetci boli jedno…, ako sme my jedno" (Jn 17, 21 - 22), otvára obzory nedostupné ľudskému rozumu, pričom naznačuje, že jestvuje istá podobnosť medzi jednotou božských osôb a jednotou Božích detí v pravde a láske. Toto podobenstvo ukazuje, že človek - jediný tvor na zemi, ktorého Boh chcel pre neho samého - nemôže nájsť sám seba v plnej miere, iba ak v nezištnom sebaobetovaní.44

Vzájomná závislosť medzi ľudskou osobou a ľudskou spoločnosťou

25. Zo spoločenskej povahy človeka je zjavné, že pokrok ľudskej osoby a rozvoj samej spoločnosti sú navzájom závislé. Lebo ľudská osoba, ktorá už od prírody nevyhnutne potrebuje spoločenský život,45 je a musí byť základom, subjektom i cieľom všetkých spoločenských inštitúcií. Keďže spoločenský život nie je pre človeka niečo vedľajšie, človek rozvíja všetky svoje schopnosti stykom s inými, vzájomnými službami a bratským dialógom a tak môže odpovedať na svoje povolanie.

Spomedzi spoločenských zväzkov, ktoré človek potrebuje na svoje zdokonaľovanie, niektoré, ako rodina a politické spoločenstvo, bezprostredne zodpovedajú jeho najvnútornejšej podstate, iné vznikajú skôr z jeho slobodného rozhodnutia. V našich časoch z rozličných príčin neprestajne narastajú vzájomné vzťahy a obojstranná závislosť a tak vznikajú rozmanité verejnoprávne, ako aj súkromné združenia a ustanovizne. A hoci tento jav, nazývaný socializácia, nie je bez nebezpečenstva, predsa prináša so sebou mnohé výhody, ktoré posilňujú a rozvíjajú schopnosti ľudskej osoby a umožňujú jej uplatňovať si svoje práva.46

No hoci ľudské osoby mnoho získavajú zo spoločenského života pre plnenie svojho povolania - a to aj povolania náboženského -, predsa nemožno poprieť, že spoločenské prostredie, v ktorom ľudia žijú a do ktorého sú od malička začlenení, ich často odvracia od konania dobrého a pohýna ich na zlé. Problémy, ktoré sa tak často vyskytujú v spoločenskom zriadení, majú svoj pôvod sčasti v napätí jestvujúcom v samých hospodárskych, politických a sociálnych štruktúrach. Ale korene majú hlbšie, rodia sa v ľudskom sebectve a ľudskej pýche, ktoré kazia aj spoločenské prostredie. Avšak tam, kde je spoločenský poriadok narušený následkom hriechu, človek, náchylný na hriech od narodenia, nachádza nové popudy na hriech, ktoré sa dajú prekonať iba húževnatým úsilím a pomocou Božej milosti.

Zveľaďovať všeobecné dobro

26. Pretože vzájomná závislosť neprestajne vzrastá a postupne sa šíri po celom svete, aj spoločné dobro - to jest súhrn tých podmienok spoločenského života, ktoré tak spoločenstvám, ako aj jednotlivým členom umožňujú plnšie a ľahšie dosiahnuť vlastnú dokonalosť - sa stáva čoraz univerzálnejším, a teda zahrnuje práva i povinnosti, ktoré sa týkajú celého ľudstva. Každé spoločenstvo má brať zreteľ na potreby a oprávnené požiadavky ostatných spoločenstiev, ba na spoločné dobro celého ľudstva.47

Zároveň vzrastá povedomie výnimočnej dôstojnosti, ktorá patrí ľudskej osobe, keďže ona prevyšuje všetky ostatné veci a jej práva i povinnosti sú všeobecné a nedotknuteľné. Preto treba človeku sprístupniť všetko, čo potrebuje, aby mohol žiť naozaj ľudským životom, teda výživu, šatstvo, bývanie, právo na slobodnú voľbu životného stavu, na založenie rodiny, na výchovu, na prácu, na dobré meno a úctu, na primeranú informovanosť, právo konať podľa správnej normy vlastného svedomia, právo na ochranu súkromného života a na spravodlivú slobodu, a to aj v náboženskej oblasti.

Teda spoločenský poriadok a jeho pokrok majú vždy vyúsťovať do dobra človeka, pretože poriadok vecí má byť podriadený poriadku osôb, a nie naopak, ako to potvrdil sám Pán, keď povedal, že sobota bola ustanovená pre človeka, a nie človek pre sobotu.48 Tento poriadok treba čoraz viac rozvíjať, upevňovať v pravde, budovať v spravodlivosti a oživovať láskou. A v slobode má nachádzať čoraz ľudskejšiu rovnováhu.49 S tým cieľom treba uskutočniť obnovu zmýšľania a hlboké spoločenské zmeny.

Boží Duch, ktorý s obdivuhodnou prozreteľnosťou usmerňuje beh časov a obnovuje tvárnosť zeme, je prítomný v tomto vývoji. Kvas evanjelia vzbudzoval a vzbudzuje v srdci človeka nepotlačiteľnú požiadavku vlastnej dôstojnosti.

Úcta k ľudskej osobe

27. Keď koncil vyvodzuje praktické dôsledky naliehavej povahy, kladie dôraz na úctu k človeku: teda každý má pokladať svojho blížneho, nikoho nevynímajúc, za svoje druhé ja a predovšetkým má brať ohľad na jeho život a na prostriedky, ktoré sú nevyhnutné, aby ho žil dôstojne,50 aby nenasledoval boháča, ktorý sa vôbec nestaral o chudobného Lazára.51

Najmä v našich časoch je naliehavo potrebné, aby sme sa stali blížnymi každému človeku bez výnimky a aby sme mu preukazovali činorodú službu, keď k nám prichádza, či už ide o starca opusteného od všetkých alebo o cudzieho robotníka, ktorým sa nespravodlivo pohŕda, či o exulanta, o nemanželské dieťa, nevinne trpiace za hriech, ktorého sa samo nedopustilo, alebo o hladujúceho, ktorý apeluje na naše svedomie, pripomínajúc nám Pánove slová: "Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste urobili" (Mt 25, 40).

Ďalej všetko, čo je proti samému životu, teda vraždy každého druhu, genocídy, potraty, eutanázia, ako aj samovraždy; všetko, čo poškodzuje celistvosť ľudskej osoby, ako zmrzačovanie, fyzické a duševné trýznenie a psychologické donucovanie; všetko, čo uráža dôstojnosť človeka, ako sú neľudské životné podmienky, svojvoľné väznenie, deportácie, otroctvo, prostitúcia, obchod so ženami a s mladistvými; taktiež nedôstojné pracovné podmienky, v ktorých sa zaobchádza s pracujúcimi ako s obyčajnými nástrojmi ziskuchtivosti, a nie ako so slobodnými a zodpovednými osobami; všetky tieto a im podobné veci sú naozaj hanebné činy a poškvrňujú civilizáciu, pričom sú viac na potupu tým, ktorí ich páchajú, než tým, ktorí podstupujú bezprávie, a napokon sú ťažkou urážkou Stvoriteľa.

Úcta a láska k protivníkom

28. Naša úcta a láska má zahŕňať aj tých, ktorí v sociálnej, politickej alebo aj náboženskej oblasti zmýšľajú alebo konajú inak než my. Veď čím lepšie pochopíme v duchu ľudskosti a lásky ich spôsob zmýšľania, tým ľahšie nám bude nadviazať s nimi dialóg.

Isteže, láska a vľúdnosť nás v nijakom prípade nesmú priviesť k ľahostajnosti voči pravde a dobru. Naopak, práve táto láska podnecuje Kristových učeníkov ohlasovať všetkým ľuďom spasiteľnú pravdu. Lenže treba rozlišovať medzi bludom, ktorý treba vždy odmietať, a blúdiacim, ktorý nikdy nestráca svoju ľudskú dôstojnosť, aj keď má pomýlené alebo nie celkom správne náboženské názory.52 Jedine Boh súdi a skúma srdcia, a preto nám nedovoľuje súdiť vnútornú vinu kohokoľvek.53

Kristovo učenie od nás vyžaduje odpúšťať aj krivdy54 a rozširuje príkaz lásky - ktorý je prikázaním Nového zákona - na všetkých nepriateľov: "Počuli ste, že bolo povedané: 'Milovať budeš svojho blížneho a nenávidieť svojho nepriateľa.' Ale ja vám hovorím: Milujte svojich nepriateľov a modlite sa za tých, čo vás prenasledujú" (Mt 5, 43 - 44).

Základná rovnosť všetkých ľudí a sociálna spravodlivosť

29. Všetci ľudia majú dušu obdarenú rozumom a stvorení na Boží obraz majú tú istú prirodzenosť a ten istý pôvod; ako Kristom vykúpení, majú aj to isté povolanie a Božie určenie. Preto je potrebné čoraz viac uznávať základnú rovnosť všetkých.

Avšak nie všetci ľudia sú si rovní svojimi fyzickými schopnosťami ani duševnými a mravnými vlastnosťami, keďže tie sú rozdielne. Treba prekonať a odstrániť každý druh diskriminácie týkajúcej sa základných práv osoby či už v oblasti sociálnej alebo kultúrnej, z dôvodov pohlavia, pôvodu, farby pleti, spoločenského postavenia, jazyka alebo náboženstva, lebo je v rozpore s Božím plánom. A je naozaj poľutovaniahodné, že sa tieto základné práva ľudskej osoby ešte nezachovávajú všade v plnej miere, napríklad keď sa žene upiera právo vybrať si slobodne svojho ženícha alebo vyvoliť si životný stav, prípadne keď sa jej nepriznáva to isté právo na vzdelanie a kultúru ako mužovi.

Ba čo viac, napriek oprávneným rozdielom medzi ľuďmi rovnaká dôstojnosť osôb si vyžaduje, aby sa dospelo k ľudskejším a spravodlivejším životným podmienkam pre všetkých. Lebo prílišné hospodárske a sociálne nerovnosti medzi členmi alebo národmi jednej ľudskej rodiny vyvolávajú pohoršenie a sú v protiklade so sociálnou spravodlivosťou, rovnosťou a dôstojnosťou ľudskej osoby, ako aj so spoločenským a medzinárodným mierom.

Nech sa súkromné i verejné humanitné ustanovizne usilujú slúžiť dôstojnosti a poslaniu človeka. Rovnako nech rozhodne bojujú proti všetkým formám sociálneho a politického otroctva a za zabezpečenie základných ľudských práv v každom politickom režime. Tieto ustanovizne majú postupne zodpovedať i tým najvyšším duchovným skutočnostiam, hoci niekedy treba dosť času na to, aby sa dosiahol želaný cieľ.