VIII. Helenizmus a Machabejci

A. Helenizmus

Od r. 428 pred Kr. (porov. Ezd 7, 7 n.) do r. 167 pred Kr. (porov. 1 Mach 1, 54-59) nemáme v Starom zákone priamych chronologických údajov, ale ani správ o udalostiach a o živote židovského národa v Palestíne. Je však známe, že počas tohto dva a polstoročného obdobia sa náboženský život u Židov riadil Ezdrášovými a Nehemiášovými reformami a že v týchto časoch dostala veľká časť Starého zákona svoju definitívnu podobu. Pre správne pochopenie udalostí opísaných v PrvejDruhej knihe Machabejcov treba však v krátkosti načrtnúť obraz všeobecných dejín.

1. Historické pozadie

1.1. Koniec Perzskej ríše. Artaxerxes II. Mnémon (404-358) stratil r. 401 Egypt, ale jeho nástupca Artaxerxes III. Ochos (358-338) si ho r. 342 zas podmanil. Perzská ríša sa však nezadržateľne blížila ku koncu. Artaxerxa III. otrávili a takisto skončil aj jeho syn Arses (338-336). Jeho nástupca Dáreios III. Kondomannos (336-330) r. 333 a 331 prehral vojnu s Alexandrom Veľkým a r. 330 ho zavraždili. To urobilo definitívny koniec Perzskej ríši.

1.2. Alexander Veľký (336-323) za krátky čas postupne dobyl Malú Áziu, Sýriu, Egypt a Perziu, až po Indiu. Jeho vojská obsadili r. 332 Palestínu a r. 331 založil v Egypte mesto Alexandriu. Zomrel v Babylonii r. 323 vo veku 33 rokov. Po smrti Alexandra Veľkého boli mocné vnútorné boje o rozdelenie jeho obrovskej ríše a o následníctvo trónu. Pre biblické dejiny tohto obdobia majú najväčší význam králi Ptolemaiovci a králi Seleukovci.

1.3. Ptolemaiovci vládli v Egypte, kde od r. 323 do r. 30 pred Kr. tvorili poslednú egyptskú dynastiu. V rokoch 320-200 bola pod ich nadvládou aj Palestína. Už za panovania Ptolemaia I. Sotéra (323-285) sa Egypt stal bohatou helenistickou krajinou. V nej sa zo židovskej diaspóry postupne vyvinulo stredisko helenistického judaizmu. Židia v Alexandrii preložili okolo r. 250 pred Kr. do gréčtiny tóru a postupne celú Bibliu. To je tzv. Alexandrijský preklad, viac známy pod názvom Septuaginta. Židia v Palestíne žili pod nadvládou Ptolemaiovcov v relatívnom pokoji a blahobyte. Veľkňaz bol nielen náboženským, ale v určitom zmysle aj politickým predstaviteľom židovského spoločenstva. V rokoch 274-198 viedli Ptolemaiovci šesť vojen o moc nad Palestínou so Seleukovcami a Ptolemaios V. Epifanes (204-180) im ju musel r. 198 prepustiť. Neskoršie Ptolemaiovci pomáhali Židom v boji proti Seleukovcom. Ptolemaios VI. Filométor (180-145) im dovolil postaviť v Leontopole chrám a mal dobrý vzťah s Jonatánom (porov. 1 Mach 10, 51-66). List citovaný v 1 Mach 15, 16-21 bol adresovaný Ptolemaiovi VII. Fyskónovi (145-116 pred Kr.).

1.4. Seleukovci vládli v r. 312-64 pred Kr. nad územím Sýrie (s hlavným mestom Antiochiou nad Orontes) a za istý čas aj nad Babyloniou. Na začiatku boli k Židom dosť priazniví. Antiochos III. Veľký (223-187) sa po víťazstve nad Ptolemaiom Epifanesom V. pri prameňoch Jordánu (Panion) a pri Sidone (porov. Dan 11, 15) zmocnil r. 198 Jeruzalem a úradne potvrdil teokratický »status« Židov (porov. 2 Mach 4, 11; Jozef Flávius, Starožitnosti XII, 3, 3). Jeho nástupca Seleukos IV. Filopátor (187-175) sa chcel prostredníctvom svojho ministra Helidora zmocniť chrámového pokladu, ale jeho zámery boli zmarené (porov. 2 Mach 3, 4-4, 6). V tom čase vznikli rozbroje medzi veľkňazmi v Jeruzaleme a začali ťažkosti medzi Židmi a Seleukovcami, ktorí aj v Palestíne chceli nanútiť grécku helenistickú kultúru a ustanovizne a tak vykoreniť židovské náboženstvo. To vyvolalo povstanie Matatiáša a jeho synov, o ktorom rozpráva Prvá a Druhá kniha Machabejcov. Pre pochopenie opísaných udalostí treba nakrátko vysvetliť pojem helenizmu a helenizácie.

2. Helenizmus a helenizácia

2.1. Helenizmus. Týmto termínom sa označuje historické obdobie a príslušná fáza gréckej kultúry od smrti Alexandra Veľkého (r. 323 pred Kr.) až po vznik Rímskej ríše (r. 31 pred Kr. za cisára Augusta). Vplyv helenizmu však siahal až do stredoveku, ba až do obdobia renesancie. Vojenskými víťazstvami Alexandra Veľkého sa grécka civilizácia rozšírila po celom Blízkom východe, ale zároveň do nej vnikli rôzne kultúrne, náboženské a iné prvky podmanených národov. Centrom helenizmu sa stala Alexandria v Egypte. Literárnou a dorozumievacou rečou bola hovorová forma gréčtiny, nazývaná koiné. Po náboženskej stránke prevládal v období helenizmu synkretizmus, čiže spájanie rozličných, niekedy aj protikladných náboženských a kultových prvkov, čím sa na historicko-náboženskej rovine chceli urovnať a uviesť do súladu rozdiely medzi jednotlivými náboženstvami. Charakteristické črty synkretizmu boli: kult cisára, mystériové orientálne kulty, kult nebeských telies, fatalizmus a poverčivosť.

2.2. Helenizácia. Pod helenizáciou sa rozumie spontánne prenikanie, ale aj násilné šírenie helenistickej kultúry a reči v krajinách starovekého Blízkeho východu, ktoré si Alexander Veľký podmanil vojenskými výpravami. Národy, ktoré boli na nízkom kultúrno-spoločenskom stupni vývoja a vyznávali polyteistické náboženstvá, akceptovali kultúru, reč a synkretistický kult helenizmu bez ťažkostí. Ešte aj Židia v diaspóre sa – napriek ich prísnemu monoteizmu a nepoddajnému etnickému separatizmu – pod vplyvom prostredia, v ktorom žili, postupne prispôsobili helenizačnému procesu. Keď však Antiochos IV. Epifanes (175-163) začal po prvých nevydarených helenizačných pokusoch v Palestíne bezohľadne a násilím vnucovať Židom helenistickú kultúru, ustanovizne a spôsob života a začal ich otvorene prenasledovať, nevyhnutne tým vyvolal povstanie a odboj Židov pod vedením Machabejcov.

B. Machabejci

1. Historické pozadie

1.1. Antiochos IV. Epifanes (175-163). Jeho hlavným politickým úsilím bolo zjednotiť a upevniť kráľovstvo. S týmto zámerom začal systematicky, rozhodne, aj násilím uskutočňovať helenizáciu podrobených národov. R. 169 urobil proti Egyptu prvú (porov. Dan 11, 24 n.; 1 Mach 1, 16 n.) a r. 168 druhú vojenskú výpravu (porov. Dan 11, 29; 2 Mach 5, 1). Keď potom v r. 165 bojoval v Arménii a v Iráne proti Partom a odboj Machabejcov bol už v plnom prúde, Antiochos IV. poveril sýrskeho generála a miestodržiteľa v Celesýrii, Lyziáša, aby v Palestíne urobil poriadok. Lyziáš a vojvodca Nikanor urobili proti Židom dve výpravy. Obe sa však skončili ich porážkou. R. 163 Antiochos IV. zomrel v Perzii (porov. 1 Mach 6, 1 n.; 2 Mach 9).

1.2. Antiochos V. Eupátor (163-162) tiahol spolu s Lyziášom proti Jeruzalemu, musel však jeho obliehanie prerušiť, uzavrieť so Židmi prímerie a vrátiť im náboženskú slobodu (porov. 1 Mach 6; 2 Mach 11, 22-26; 13, 22-26).

1.3. Demetrios I. Sotér (162-150). Za jeho vlády sa miestodržiteľom Celesýrie stal Bakchides. R. 160 Nikanor urobil výpravu do Palestíny, Machabejci ho však porazili a on padol v boji (porov. 1 Mach 7, 26-50; 2 Mach 15). V tom istom roku vytiahol proti nim aj Bakchides a porazil Júdu Machabejca, ktorý v boji zahynul (porov. 1 Mach 9). Demetrios I., zamestnaný vojnou proti Alexandrovi Balasovi, ktorý ho chcel zbaviť trónu a paktoval so Židmi, urobil s Jonatánom prímerie. R. 150 ho Alexanderos Balas v bitke porazil a zabil a stal sa kráľom namiesto neho.

1.4. Alexandros Balas (150-145) si vzal za manželku Kleopatru Theu, dcéru Ptolemaia VI. Filométora. Na jeho svadbe sa Jonatán stal vojvodcom a miestodržiteľom Judey (porov. 1 Mach 10, 65). Miestodržiteľ v Sýrii Apollonios (Taos) vytiahol r. 146 proti Jonatánovi. On však nad ním zvíťazil a obsadil viaceré pobrežné mestá (porov. 1 Mach 10, 74-89).

1.5. Demetrios II. Nikátor (145-138) pomocou Ptolemaia VI. sa stal kráľom, ale prostredníctvom generála Tryfóna sa dostal na trón aj Antiochos IV. Epifanes Dionysos (145-142), syn Alexandra Balasa. Demetrios II. r. 145 udelil Židom výsady a potvrdil Jonatánovu autoritu nad Judeou a južnou Samáriou (porov. 1 Mach 11, 28-37), ktorú r. 144 takisto potvrdil aj Antiochos VI. Generál Tryfón, ktorý r. 142 zavraždil Antiocha VI. a stal sa kráľom pod menom Diodotos Tryfón (142-138), r. 143 zajal a zavraždil aj Jonatána (porov. 1 Mach 12, 48; 13, 23). Šimon r. 141 zaujal jeruzalemskú »pevnosť« Akru a definitívne zvrhol nadvládu Seleukovcov v Palestíne (porov. 1 Mach 13, 51). Demetrios II. r. 140 padol v boji proti Partom do zajatia, ale v rokoch 129-125 opäť prevzal vládu nad jednou časťou Sýrie.

1.6. Antiochos VII. Sidétes (138-129) sa stal kráľom po zavraždení Tryfóna. R. 130 dobyl Babyloniu a Médiu, ale po roku ho vo vojne proti Partom zabili. Jeho nástupcovia, zaneprázdnení vnútornými spormi v kráľovstve, sa viac o Palestínu nezaujímali.

2. Povstanie Machabejcov

2.1. Helenizácia Antiocha IV. Epifana. Politika Antiocha IV. spočívala v helenizácii podrobených národov, ktorou chcel dosiahnuť jednotu svojej ríše aj po kultúrnej a náboženskej stránke. V Palestíne mu v tom napomáhali s helenistickou kultúrou sympatizujúci Židia a ambiciózni členovia kňazských kruhov. Jason, brat veľkňaza Oniáša III., dostal r. 175 za úplatok od Antiocha IV. veľkňazský úrad a stal sa zaujatým propagátorom helenizácie (porov. 2 Mach 4, 7-12). Takisto sa stal r. 172 veľkňazom Menelaos, ktorý zahnal Jasona z Jeruzalema a dal zavraždiť jediného legitimného veľkňaza Oniáša III. (porov. 2 Mach 4, 23-26.30 n.; Dan 9, 25 n.; 11, 22). Antiochos IV. r. 169 na spiatočnej ceste z prvej vojenskej výpravy do Egypta vydrancoval jeruzalemský chrám (porov. 1 Mach 1, 16-24; Dan 11, 24 n.). Nasledujúci rok po neúspešnej výprave proti Egyptu opäť vyplienil Jeruzalem a s pomocou renegáta veľkňaza Menelaosa aj chrám (porov. 2 Mach 5, 1.15 n.). Antiochos IV. vyslal r. 167 do Jeruzalema Apollonia, aby z neho vybudoval »pevnosť« (= Akra) s vojenskou posádkou. V tom istom roku Antiochos IV. vydal dekrét o odstránení židovského náboženstva a kultu (porov. 1 Mach 1, 43-54), na oltári zápalných obiet postavil pohanský oltár (»ohavnosť spustošenia«, o ktorej hovorí Dan 9, 27; 11, 31; 12, 11), znesvätil chrám pohanskými obetami (porov. 1 Mach 1, 57 n.), pomenoval ho menom Zeusa Olympského (porov. 2 Mach 6, 2), začal Židov nútiť k odpadu od náboženstva a kruto prenasledoval tých, čo sa protivili jeho nariadeniam. To dalo podnet k povstaniu kňaza Matatiáša a jeho synov Machabejcov (porov. 1 Mach 2), ku ktorým sa pridali aj členovia židovskej náboženskej spoločnosti chasidejci (porov. 1 Mach 2, 42; 2 Mach 14, 6).

2.2. Odboj Machabejcov. Keď Matatiáš r. 166 zomrel, vodcom povstalcov sa stal Júda Machabejec (166-160), ktorý na čele ozbrojených jednotiek robil záškodnícke bojové akcie proti sýrskym helenizátorom. V lesnatých Efraimských vrchoch zaskočil a zabil generála Apollonia, ktorý tiahol proti židovským povstalcom (porov. 1 Mach 3, 10-12), a hneď nato pri Bét-Chorone [Bethorone] aj veliteľa Celesýrie Serona (porov. 1 Mach 3, 23-26). Keď bol Antiochos IV. zaneprázdnený vojnou proti Partom, poveril Lyziáša, aby potlačil židovské povstanie. Jeho prvú výpravu, ktorú r. 165 viedli vojvodcovia Nikanor a Gorgiáš, zahnal Júda Machabejec pri Emause na útek a porazil (porov. 1 Mach 4, 1-25). Nasledujúci rok vytiahol proti Židom sám Lyziáš, ale aj on utrpel pri Bét-Súre [Betsure] veľkú porážku a bol prinútený uzavrieť so Židmi prímerie (porov. 1 Mach 4, 26-35; 2 Mach 11, 1-12). Kráľ udelil Židom všeobecnú amnestiu a odvolal nariadenia, ktorými vyvolal povstanie. Židia r. 164 očistili a posvätili chrám a priniesli v ňom obetu podľa zákona (porov. 1 Mach 4, 36-58).

Júda Machabejec za vlády Antiocha V. Eupátora (163-162) obliehal pevnosť Akru, ale Lyziáš ho pri Bét-Zacharia [Betzachara] porazil. Antiochos V. urobil so Židmi pre vnútorné nepokoje v ríši prímerie a dal im úplnú náboženskú slobodu (porov. 1 Mach 6; 2 Mach 11, 22-26; 13, 22-26).

Alkimos, ktorý si proti vôli Júdu Machabejského nárokoval úrad veľkňaza, požiadal Demetria I. Sotéra (162-150), aby zakročil proti Júdovi. S veľkým vojskom vytiahol proti nemu Nikanor, ale 13. adara r. 160 bitku prehral a bol sťatý. Na pamiatku tohto víťazstva sa každoročne slávil »Nikanorov deň« (porov. 1 Mach 7, 26-50). V tom čase urobil Júda Machabejský dohodu a spojenectvo s Rimanmi (porov. 1 Mach 8). Po Nikanorovej porážke znovu vtrhol do krajiny Bakchides, Júda sa mu postavil na odpor, ale bitku prehral a sám v nej padol (porov. 1 Mach 9).

Po Júdovi prevzal vedenie jeho brat Jonatán (160-143). On sa však vyhýbal ozbrojenej konfrontácii s Bakchidesom a uzavrel s ním vojenské prímerie. V rokoch 157-152 bol Jonatán politickým vodcom Židov v Mikmáši (porov. 1 Mach 9, 23-30) a od r. 152 sa stal aj veľkňazom. Alexandros Balas (150-145) r. 150 porazil Demetria I. Sotéra a vymenoval Jonatána za miestodržiteľa a vojvodcu Judey (porov. 1 Mach 10, 65). Jonatán r. 146 zvíťazil nad miestodržiteľom Celesýrie Apolloniom a obsadil viaceré pobrežné mestá (porov. 1 Mach 10, 74-89). Keď sa na trón dostal Demetrios II. Nikátor (145-138), dekrétom udelil Židom výsady a potvrdil Jonatánovu autoritu nad Judeou a južnou Samáriou (porov. 1 Mach 11, 28-37). Keď aj Antiochos VI. Epifanes Dionysos (145-142) potvrdil jeho autoritu a Jonatán obnovil zmluvu s Rimanmi a so Spartou (porov. 1 Mach 11, 54-59; 12, 1-23), vzrastajúca moc Jonatána prestrašila Tryfóna, ktorý ho r. 143 zákerne zajal a potom zavraždil (porov. 1 Mach 12, 48; 13, 23).

Po ňom sa stal miestodržiteľom a veľkňazom Šimon (143-134). Keď Tryfón r. 142 zavraždil Antiocha VI. a stal sa kráľom Sýrie, Šimon začal vyjednávať s Demetriom II., ktorý uznal a potvrdil jeho politickú a náboženskú autoritu. To otvorilo Židom cestu k úplnej nezávislosti (porov. 1 Mach 13, 41 n.). Vtedy sa Šimonovi bez boja vzdala aj posádka »pevnosti« Akra a tým zanikol nenávidený symbol cudzej nadvlády v Jeruzaleme.

Keď sa r. 140 Demetrios II. dostal do zajatia Partov (porov. 1 Mach 14,1-3), jeho nástupca Antiochos VII. Sidétes (138-129) tiahol za Šimonovej pomoci proti Tryfónovi (porov. 1 Mach 15, 1-9), ale zakrátko potom sa postavil aj proti Šimonovi. Vyslal proti nemu vojvodcu Kendebaia, ktorého však Šimonovi synovia Ján a Júda porazili (porov. 1 Mach 16, 1-10). Šimon skončil tragicky. Jeho zať Ptolemaios ho na hostine v pevnosti Dok pri Jerichu zavraždil (porov. 1 Mach 16, 11-18). Jeho syn Ján unikol vrahom a stal sa po ňom kniežaťom a veľkňazom (porov. 1 Mach 16, 19-24). Správami o ňom sa končí biblické rozprávanie o Machabejcoch. Z mimobiblických prameňov je známe, že Ján Hyrkanos I. (134-104) dobyl Moab a r. 128 Samáriu, kde zrúcal chrám na vrchu Gerizím [Garizim]. Po ňom Machabejci vládli v Judei až do roku 37 pred Kr., keď Rimania dosadili na trón Herodesa, ktorý rod Machabejcov kruto vyhubil.