Modlitba utláčaného, ktorý v súžení
prednáša Pánovi svoje žiale.

Pane, vyslyš moju modlitbu
a moje volanie nech dôjde ku tebe.

Neskrývaj svoju tvár predo mnou;
v deň môjho súženia
nakloň ku mne svoj sluch.
Kedykoľvek ťa budem vzývať,
čím skôr ma vypočuj.

Lebo moje dni sa tratia ako dym
a kosti mám rozpálené sťa pahreba.

Moje srdce je zdeptané ako tráva a vysychá,
takže zabúdam jesť svoj chlieb.

Od samého náreku
som iba kosť a koža.

Som ako pelikán na púšti,
ako kuvik uprostred zrúcanín.

Nemôžem spať a som ako osamelý vrabec na streche.

Moji nepriatelia ma potupujú každý deň,
preklínajú ma tí, čo zúria proti mne.

Veď popol jedávam ako chlieb
a nápoj miešam so slzami;

to pre tvoj hnev a výčitky,
lebo ty si ma najprv vyzdvihol a potom odsotil.

Moje dni sú ako tieň, ktorý sa nakláňa,
a ja schnem sťa tráva.

Ale ty, Pane, trváš večne
a spomienka na teba z pokolenia na pokolenie.

Vstaň a zľutuj sa nad Sionom,
lebo už je čas, aby si sa nad ním zľutoval,
lebo už je tu ten čas.

Veď tvoji služobníci milujú jeho kamene
a ľútostia nad jeho troskami.

Tvojho mena, Pane, budú sa báť pohania
a tvojej slávy všetci zemskí králi;

lebo Pán vystaví Sion
a zjaví sa vo svojej sláve.

Zhliadne na modlitbu núdznych
a nepohrdne ich prosbami.

Nech sa to zaznačí pre pokolenie budúce
a obnovený ľud oslávi Pána.

Veď Pán hľadí zo svojej vznešenej svätyne
a z nebies pozerá na zem;

čuje nárek zajatých
a odsúdeným na smrť vracia slobodu,

aby na Sione hlásali meno Pánovo
a v Jeruzaleme jeho slávu,

keď sa tam zídu vospolok národy
a kráľovstvá, aby slúžili Pánovi.

Cestou mi sily podlomil
a skrátil moje dni.
Hovorím: „Bože môj,

neber ma v polovici mojich dní;
tvoje roky trvajú z pokolenia na pokolenie.

Na začiatku si stvoril zem,
aj nebesia sú dielom tvojich rúk.

Ony sa pominú, ale ty zostaneš;
rozpadnú sa sťa odev,
vymeníš ich ako rúcho a zmenia sa.

Ale ty ostávaš vždy ten istý a tvoje roky sú bez konca.

Deti tvojich služobníkov budú bývať v bezpečí
a ich potomstvo bude pevné pred tebou.“