Dávidov žalm na spomienku.

Nekarhaj ma, Pane, v svojom rozhorčení
a netrestaj ma v svojom hneve,

lebo tvoje šípy utkveli vo mne,
dopadla na mňa tvoja ruka.

Pre tvoje rozhorčenie niet na mojom tele zdravého miesta,
pre môj hriech nemajú pokoj moje kosti.

Hriechy mi prerástli nad hlavu
a ťažia ma príliš, sťa veľké bremeno.

Rany mi zapáchajú a hnisajú
pre moju nerozumnosť.

Zohnutý som a veľmi skľúčený,
smutne sa vlečiem celý deň.

Bedrá mi spaľuje horúčka
a moje telo je nezdravé.

Nevládny som a celý dobitý,
v kvílení srdca nariekam.

Pane, ty poznáš každú moju túžbu;
ani moje vzdychy nie sú skryté pred tebou.

Srdce mi búcha, sila ma opúšťa
i svetlo v očiach mi hasne.

Priatelia moji a moji známi
odvracajú sa odo mňa pre moju biedu,
aj moji príbuzní sa ma stránia.

Tí, čo mi číhajú na život, nastavujú mi osídla
a tí, čo mi stroja záhubu, rozchyrujú o mne výmysly
a deň čo deň vymýšľajú úklady.

Ale ja som sťa hluchý, čo nečuje,
ako nemý, čo neotvára ústa.

Podobám sa človekovi, čo nepočuje
a čo nevie obvinenie vyvrátiť.

Pane, pretože v teba dúfam,
ty ma vyslyšíš, Pane, Bože môj.

A tak hovorím: „Nech sa už neradujú nado mnou;
a keď sa potknem,
nech sa nevystatujú nado mňa.“

Ja, pravda, už takmer padám
a na svoju bolesť myslím ustavične.

Preto vyznávam svoju vinu
a pre svoj hriech sa trápim.

Moji nepriatelia sú živí a stále mocnejší,
ba ešte pribudlo tých, čo ma nenávidia neprávom.

Za dobro sa mi odplácajú zlom a tupia ma za to,
že som konal dobre.

Neopúšťaj ma, Pane;
Bože môj, nevzďaľuj sa odo mňa.

Ponáhľaj sa mi na pomoc,
Pane, moja spása.