Zbormajstrovi. Jedutunovi. Dávidov žalm.

Povedal som: „Budem dávať pozor na svoje správanie,
aby som nezhrešil jazykom.
K svojim ústam postavím stráž,
dokiaľ je hriešnik predo mnou.“

Ako nemý som zatíchol a zamĺkol, šťastia zbavený,
bolesť sa mi však znova ozvala.

Srdce sa mi rozpálilo v hrudi
a pri rozjímaní vzplanul vo mne oheň.

A môj jazyk preriekol:
„Daj mi poznať, Pane, môj koniec
i aký je ešte počet mojich dní;
nech si uvedomím, aký je krátky môj život.“

Hľa na pár piadí si mi dní nameral
a dĺžka môjho žitia je ako nič pred tebou.
Veru, len zdaním je bytie človeka,

každý sa mihne ako vidina.
Naozaj len nadarmo sa pachtí a lopotí,
poklady zháňa, hoc nevie, kto ich zoberie.

A teraz, Pane, ešte čo mám čakať?
Ty si moja nádej.

Zo všetkých mojich neprávostí ma vysloboď
a nevystav ma hlupákovi na posmech.

Onemel som, neotvorím ústa,
lebo si to ty urobil.

Odním odo mňa svoje tresty,
bo hyniem pod úderom tvojej ruky.

Trestami za hriechy naprávaš človeka.
Ako moľ ničíš, čo má najcennejšie;
veru, každý človek je len márna vidina.

Pane, vyslyš moju modlitbu,
nakloň sluch k môjmu volaniu.
Nebuď mlčanlivý k mojim slzavým nárekom;
veď u teba som iba hosť,
len pútnik, ako všetci moji otcovia.

Odvráť odo mňa svoj prísny pohľad, aby som pookrial,
skôr, než odídem a než ma viac nebude.