Zbormajstrovi. Žalm Koreho synov.

Čujte to, všetky národy,
počúvajte, všetci obyvatelia zeme;

vy všetci, prostí aj vznešení,
všetci vospolok, bohatí aj chudobní.

Moje ústa hovoria múdrosť
a moje srdce uvažuje o tom, čo je rozumné.

K prísloviam ucho nakláňam,
pri zvukoch lýry vysvetlím svoju záhadu.

Prečo by som sa mal strachovať v dňoch nešťastných,
keď ma obkľučuje zloba tých, čo mi chcú nohy podraziť?

Pred tými, čo sa spoliehajú na svoju silu
a chvastajú sa nadmerným bohatstvom?

Veď sám seba nevykúpi nik,
ani nezaplatí Bohu výkupné za seba.

Cena za vykúpenie života je príliš vysoká;
nikdy nebude stačiť,

aby človek žil naveky a zánik neuzrel.

Veď vidí, že umierajú aj mudrci,
rovnako hynie blázon i hlupák
a cudzím nechávajú svoje bohatstvo.

Hroby im budú večnými domami,
príbytkami z pokolenia na pokolenie,
aj keď krajiny pomenovali podľa svojich mien.

Veď človek, aj keď má meno, nebude tu trvalo;
je ako lichva, čo hynie;
v tom je jej podobný.

Taký je osud tých, čo sa spoliehajú na seba,
a koniec tých, čo sa vo vlastných slovách kochajú.

Ako ovce sa ženú do priepasti
a smrť je ich pastierom.
Padajú strmhlav do hrobu,
ich zjav sa pominie:
podsvetie im bude príbytkom.

No moju dušu Boh vykúpi,
z moci podsvetia ma iste vezme k sebe.

Netráp sa, ak niekto bohatne
a ak sa poklad jeho domu zväčšuje.

Lebo keď zomrie, nič si nevezme so sebou,
jeho poklad s ním nepôjde.

Aj keď si blahoželal za živa:
„Budú ťa chváliť, že si si dobre počínal,“

predsa k pokoleniu svojich otcov musí zostúpiť
a tí už nikdy svetlo neuzrú.

A keby človek mal čo akú hodnosť, a toto by si nevšímal,
je ako lichva, čo hynie;
v tom je jej podobný.