No mne sa temer nohy podlomili,
takmer som sa zapotácal.

Lebo som žiarlil na chvastúňov,
keď som videl, ako bezstarostne si žijú hriešnici.

Neprekáža im zhola nič,
sú zdraví a vypasení,

nesužujú sa ako iní smrteľníci,
ani netrpia ako iní ľudia.

Preto ich pýcha ovíja sťa náhrdelník
a násilnosť ich zahaľuje ako rúcho.

Akoby z tuku sa liahne ich zloba
a vybuchuje zlomyseľnosť.

Posmievajú sa a zlomyseľne hovoria,
povýšenecky sa zastrájajú.

Ústa dvíhajú proti nebu
a jazyk sa im vláči po zemi.

Sedia si na výšinách
a nezasahuje ich povodeň.

Vravia si: „Vari to vidí Boh?
A vie o tom Najvyšší?“

Hľa, to sú hriešnici: bezstarostne si žijú
a hromadia bohatstvo.

Nuž povedal som si: „Veru nadarmo som si srdce čisté zachoval
a v nevinnosti som si ruky umýval;

šľahaný som deň čo deň
a trestaný už od rána.“

Keby som si povedal: „Budem rozprávať ako oni,“
to by som, veru, zradil pokolenie tvojich synov.

Tu som sa zamyslel, aby som to pochopil;
zrejme to bolo nad moje sily,

kým som, Bože, nevstúpil do tvojej svätyne,
kde som pochopil, aký bude ich koniec.

Naozaj ich staviaš na pôdu šmykľavú
a vrháš ich do záhuby.

Ako vychádzajú navnivoč!
Náhle je po nich, hynú od hrôzy.

Ako sen prebúdzajúceho sa človeka,
tak sa rozplynú, keď zakročíš ty, Pane.

Moje srdce je plné trpkosti
a celé vnútro doráňané.

Hlúpy som bol a nechápavý
a pred tebou som bol ako dobytča.

Ale ja som stále pri tebe
a ty mi držíš pravicu.

Vedieš ma podľa svojho zámeru
a nakoniec ma prijmeš do slávy.

Veď kohože mám na nebi?
A keď som pri tebe, nič pozemské ma neteší.

Hynie mi telo i srdce,
no Boh je Boh môjho srdca a podiel večitý.

Hľa, ako hynú všetci, čo sa vzďaľujú od teba,
zatracuješ všetkých, čo sú ti neverní.

Pre mňa je slasťou byť v Božej blízkosti
a v Pánu Bohu svoju nádej mať
a ohlasovať všetky jeho diela
v bránach dcéry sionskej.