Zbormajstrovi. Na nápev Idithuna. Asafov žalm.

Hlasne volám k Pánovi,
k Bohu volám a on ma počuje.

Boha hľadám v deň svojho súženia,
vystieram svoje ruky za noci
neúnavne.
Moja duša sa nechce dať potešiť,

na Boha myslím a vzdychám,
uvažujem a klesám na duchu.

Viečka mi držíš v bdelosti,
som rozrušený a nevládzem hovoriť.

Premýšľam o dňoch minulých
a dávne roky mám na mysli.

Za noci rozjímam vo svojom srdci,
premýšľam a v duchu sa pýtam:

Vari Boh zavrhuje naveky
a viac sa nezmiluje?

Vari je navždy koniec jeho dobrote,
prestalo jeho slovo z pokolenia na pokolenie?

Či Boh zabúda na zmilovanie,
či pre hnev zdržiava svoje zľutovanie?

Vtedy som si povedal: „To je tá bolesť moja,
že sa pravica Najvyššieho odvrátila odo mňa.“

Pamätám, Pane, na tvoje skutky,
pamätám na dávne zázraky.

O všetkých tvojich dielach rozmýšľam
a uvažujem o tvojich činoch.

Bože, tvoja cesta je svätá.
Ktorý boh je taký veľký, ako je náš Boh?

Ty si Boh, ty konáš zázraky,
národom si dal poznať svoju moc.

Svojím ramenom si vyslobodil svoj ľud,
synov Jakubových a Jozefových.

Bože, uzreli ťa vody,
uzreli ťa vody a rozbúrili sa
i zvírili sa hlbiny.

Oblaky vychrlili prúdy vôd,
v mračnách hrom zadunel
a zôkol-vôkol tvoje šípy šľahali.

Ako hrmot kolies zaburácal tvoj hrom,
blýskavica ožiarila zemekruh,
zem sa zachvela a zatriasla.

Tvoja cesta vedie cez more a cez veľké vody tvoje chodníky,
ale tvoje stopy nikde nebadať.

Ako ovce si viedol svoj ľud
rukou Mojžiša a Árona.