Hymnus na lásku. – 113, 1-131Keby som hovoril ľudskými jazykmi aj anjelskými, a lásky by som nemal, bol by som ako cvendžiaci kov a zuniaci cimbal.

2A keby som mal dar proroctva a poznal všetky tajomstvá a všetku vedu a keby som mal takú silnú vieru, že by som vrchy prenášal, a lásky by som nemal, ničím by som nebol. 3A keby som rozdal celý svoj majetok ako almužnu a keby som obetoval svoje telo, aby som bol slávny, a lásky by som nemal, nič by mi to neosožilo.

4Láska je trpezlivá, láska je dobrotivá; nezávidí, nevypína sa, nevystatuje sa, 5nie je nehanebná, nie je sebecká, nerozčuľuje sa, nemyslí na zlé, 6neteší sa z neprávosti, ale raduje sa z pravdy. 7Všetko znáša, všetko verí, všetko dúfa, všetko vydrží.

8Láska nikdy nezanikne. Proroctvá prestanú, jazyky zamĺknu a poznanie pominie. 9Lebo poznávame len sčasti a len sčasti prorokujeme. 10Ale keď príde to, čo je dokonalé, prestane, čo je len čiastočné. 1111-12Keď som bol dieťa hovoril, som ako dieťa, poznával som ako dieťa, rozmýšľal som ako dieťa. Keď som sa stal mužom, zanechal som detské spôsoby. 12Teraz vidíme len nejasne, akoby v zrkadle, no potom z tváre do tváre. Teraz poznávam iba čiastočne, ale potom budem poznať tak, ako som aj ja poznaný.

13A tak teraz ostáva viera, nádej, láska, tieto tri; no najväčšia z nich je láska.