1617,1-27Nato kráľ Dávid šiel, posadil sa pred Pána a hovoril: „Kto som ja, Pane, Bože, a čo je môj dom, že si ma priviedol až sem? 17Ale to bolo, Bože, v tvojich očiach málo, nuž hovoríš o dome svojho sluhu aj do budúcnosti a zhliadol si na mňa ako na človeka, ktorého povyšuješ, Pane, Bože. 18Čím by mohol Dávid ešte prispieť k tvojej sláve? Veď ty poznáš svojho sluhu! 19Pane, kvôli svojmu sluhovi a podľa svojho srdca si urobil celú túto veľkú vec; chcel si zjaviť všetky veľké veci. 20Pane, tebe podobného niet a podľa toho, čo sme na vlastné uši počuli, okrem teba niet Boha. 21A ktorý iný národ na zemi je ako tvoj ľud, Izrael, ku ktorému prišiel Boh vykúpiť si ho za ľud; chcel si si urobiť veľké a obávané meno a chcel si vyhnať národy spred svojho ľudu, ktorý si vykúpil z Egypta. 22Svoj ľud, Izrael, si urobil svojím ľudom naveky a ty, Pane, stal si sa jeho Bohom. 23A teraz, Pane, nech sa naveky splní slovo, ktoré si hovoril o svojom sluhovi a jeho dome, a urob tak, ako si hovoril! 24Nech tvoje meno trvá a preslávi sa naveky! A budú hovoriť: Pán zástupov, Boh Izraela, je Bohom nad Izraelom. A dom tvojho sluhu Dávida bude pred tebou trvalý. 25Lebo ty, môj Bože, dal si svojmu sluhovi zjavenie, že mu vybuduješ dom. Preto tvoj sluha našiel odvahu modliť sa pred tebou. 26A teraz, Pane, ty si Boh, ty si sľúbil svojmu sluhovi toto dobrodenie. 27A teraz si začal žehnať dom svojho sluhu, aby večne trval pred tebou. Keď ho ty, Pane, požehnáš, bude požehnaný naveky.“