Alkimus žaluje u Demetria. –
114,1 n.
Po troch rokoch sa Júdovi prívrženci dozvedeli, že Demetrius, syn Seleukov, pristál v tripolskom prístave so silným vojskom a veľkým loďstvom,
2zmocnil sa krajiny a dal zabiť Antiocha a jeho poručníka Lyziáša.
33 n.
Akýsi Alkimus, bývalý veľkňaz – ale v časoch nejednoty sa stal vierolomníkom –, po uvážení, že sa nijakým spôsobom nezachráni, ani už nebude mať prístup k svätému oltáru,
4vybral sa v stopäťdesiatom prvom roku ku kráľovi Demetriovi a priniesol mu okrem obvyklých chrámových olivových ratolestí aj zlatú korunu a palmovú ratolesť. V ten deň bol ešte tichý.
5Naskytla sa mu však vhodná príležitosť (uskutočniť svoj) hanebný zámer, keď ho Demetrius povolal do poradného zboru, kde sa ho opýtal, aká nálada a zmýšľanie panuje medzi Židmi.
66
Odpovedal: „Tí zo Židov, ktorí sa nazývajú Asidejci a ktorých vodcom je Júda Machabejec, rozduchujú vojnu a vyvolávajú vzbury a nedovoľujú, aby sa ríša dožila pokoja.
7Preto aj keď som bol olúpený o zdedenú dôstojnosť, to jest o veľkňazstvo, teraz som sem prišiel
8predovšetkým z úprimnej starostlivosti o záujmy kráľa, ale tiež z ohľadu na svojich spoluobčanov. Veď títo ľudia nie málo ožobráčili celý náš národ svojím nerozumným počínaním!
9Ráč sa, kráľu, sám presvedčiť o všetkých tých veciach a ujať sa nášho ubiedeného národa podľa svojej láskavosti, ktorá každému vychádza v ústrety.
10Lebo dokiaľ je Júda nažive, pokoja v ríši nebude.“
1111 n.
Keď takto hovoril, aj ostatní jeho priatelia, ktorí boli nepriateľsky naladení proti Júdovi, rýchlo huckali Demetria.
12On hneď zavolal Nikanora, niekdajšieho veliteľa slonov, a ustanovil ho za miestodržiteľa Júdska. Vyslal ho
13s rozkazmi, aby Júdu odstránil, jeho prívržencov rozohnal a Alkima ustanovil za veľkňaza hlavného chrámu.
14Pohania, ktorí utiekli z Júdska pred Júdom, hromadne sa pridávali k Nikanorovi. Nazdávali sa, že nešťastie a pohromy Židov budú pre nich samých šťastím.
Boj pri Desau. –
15Keď sa dopočuli, že Nikanor prichádza proti nim a že sa pridávajú k nemu pohania, posypali (si hlavy) zemou a prosili toho, ktorý zabezpečil večné trvanie svojmu ľudu a vždy sa zjavne zaujal svojho dedičného podielu.
1616 n.
Na rozkaz vojvodcu sa rýchlo odtiaľ vybrali a pri obci Desau sa zrazili s nepriateľmi.
17Šimon, brat Júdov, zrazil sa s Nikanorom, ale trochu ho zarazilo, keď sa nepriateľ náhle vynoril.
18Nikanor sa však bál previesť rozhodnutie krviprelievaním, lebo sa dopočul o udatnosti, ktorou vynikali Júdovi spoločníci, a tiež o ich veľkodušnosti v bojoch za vlasť.
Pokojné riešenie. –
1919-22
Preto poslal Posidonia, Teodota a Matatiáša, aby ponúkli a prijali podmienky mieru.
20Vyjednávanie sa preťahovalo. Potom vojvodca oznámil stav veci svojmu vojsku a dohoda bola schválená jednohlasným rozhodnutím.
21Ustálili tiež deň, kedy sa mali stretnúť medzi štyrmi očami. Od každého vyšiel napred bojový voz a postavili kreslá.
22Ale Júda si rozostavil do pohotovosti ozbrojencov na vhodných miestach pre prípad, keby nepriatelia nečakane zákerne zaútočili. Rozhovor sa však dial nerušene.
23Potom sa Nikanor zdržoval v Jeruzaleme a neurobil nič, čo by bolo neprístojné; ba prepustil aj stádovité zástupy vojska, ktoré zhromaždil.
24Júdu mal ustavične pri sebe a bol úprimne naklonený tomuto mužovi.
2525
Povzbudzoval ho, aby sa oženil a založil si rodinu. Oženil sa teda, bol šťastný a tešil sa životu.
Alkimus znovu žaluje u kráľa. – 26Keď Alkimus spozoroval ich vzájomnú dôvernosť, vzal odpis dojednaných zmlúv, prišiel s tým k Demetriovi a nahovoril mu, že Nikanor pomýšľa (spáchať) zradu, pretože ustanovil Júdu, úkladného nepriateľa ríše, za jeho nástupcu. 27Tu sa kráľ rozhneval a podráždený ohováraniami toho vyvrheľa napísal Nikanorovi, že tie zmluvy neschvaľuje a že mu nariaďuje, aby Machabejca ihneď poslal v okovách do Antiochie.
28Táto správa Nikanora veľmi vzrušila, lebo mu ťažko padlo, že má zrušiť ujednania, keď druhá stránka nepodnikla nič nespravodlivé. 29Kráľovi však odporovať nemohol, a preto čakal na vhodnú príležitosť, aby previedol rozkaz podvodne.
3030-33
Keď Machabejec pozoroval, že Nikanor sa stáva voči nemu menej vľúdnym a pri ich obvyklom stretnutí sa stáva bezočivejším, porozumel, že táto nevľúdnosť neznamená nič dobré. Preto zobral značný počet svojich ľudí a skryl sa pred Nikanorom.
31Keď ten spoznal, že ho poriadne previedol, odobral sa k presvätému chrámu, keď práve kňazi prinášali príslušné obety a žiadal ich, aby mu vydali toho muža.
32Oni však pod prísahou vyhlásili, že nevedia, kde je ten, ktorého hľadá. Nato vystrel pravicu proti chrámu
33a zaprisahal sa takto: „Ak mi nevydáte Júdu zviazaného, tak zrovnám tento Boží dom so zemou, zbúram oltár a postavím tu nádherný chrám Dionýzovi!“
34Po týchto vyhrážkach odišiel.
Kňazi však vystreli ruky k nebu, vzývali toho, ktorý vždy bojoval za náš národ, a hovorili takto: 35„Ty, Pane, si úplne nezávislý na bytostiach, a predsa si chcel mať chrám, v ktorom by si prebýval medzi nami. 36Preto teraz, svätý Pane, pôvodca všetkej svätosti, zachovaj naveky nepoškvrnený tento príbytok, ktorý sme len nedávno mohli očistiť.“
Razisova samovražda. –
3737 n.
Tu obžalovali u Nikanora akéhosi Razisa z jeruzalemských starších. Bol to muž veľmi dobrej povesti, ktorý miloval svojich spoluobčanov. Pre jeho láskavosť ho nazývali otcom Židov.
38On už prv, za čias roztržky, bol obvinený za to, že sa rozhodne pridržiaval židovstva a za židovstvo bol hotový obetovať svoje telo i život.
39Nikanor zrejme chcel dať najavo svoju nenávisť, ktorú prechovával voči Židom, preto poslal vyše päťsto vojakov, aby ho zatkli.
40Nazdával sa totiž, že keď ho zatkne, zasadí im ťažký úder.
41Ale keď sa oddiely chystali zmocniť sa jeho príbytku, už aj vyrazili bránu do dvora a kázali priniesť oheň, aby mohli podpáliť drevo, vrhol sa, uzavretý zo všetkých strán, na meč. 42Chcel radšej čestne zomrieť, ako sa dostať do rúk zločincov a za svoje šľachetné zmýšľanie nechať sa nedôstojne potupovať.
43Lenže v rýchlosti a rozčúlenosti nezasiahol sa smrteľne. A zástupy sa už predierali dverami. Preto vybehol odvážne na múr a vrhol sa statočne na zástup vojakov. 44Oni sa rýchle rozostúpili, takže vznikla medzera, a padol doprostred na prázdne miesto. 45Ale ešte bol pri živote, ba vo vášnivom rozčúlení aj vstal, hoci sa mu krv prúdom liala z bolestných rán. Behom sa predral cez zástupy 46a vystúpil na akúsi strmú skalu. Hoci skoro celkom vykrvácal, predsa ešte uchopil svoje vnútornosti a hodil ich oboma rukami na zástupy. Pritom vzýval Panovníka života i ducha, aby mu ich vrátil. Takto dokonal.