Znesvätenie chrámu a zákaz židovskej posvätnej tradície. –
1Čoskoro potom vyslal kráľ istého starca pôvodom z Athén donucovať Židov, aby odpadli od otcovských zákonov a neriadili sa Božími príkazmi.
26,2Mal tiež znesvätiť jeruzalemský chrám a pomenovať ho menom Zeusa Olympského; a ten na Garizime mal, vzhľadom na povahu tamojších obyvateľov, nazvať menom Zeusa Pohostinného.
3To bol príval zloby, priťažký a odporný najmä obyčajnému ľudu.
44-6Lebo pohania naplnili chrám výstrednosťami a radovánkami, bavili sa tam so smilnicami a vo svätých nádvoriach sa stýkali so ženami, ba vnášali dovnútra aj neslušné veci
5a obetný oltár napĺňali neprístojnosťami, ktoré zákony nedovoľovali.
6Nebolo možné svätiť soboty, zachovávať otcovské sviatky; ba nik sa už nesmel ani priznať, že je Židom.
77Po krutom donucovaní vláčili ich k obete, ktorá sa konávala každý mesiac na deň kráľových narodenín. Alebo keď bol Dionýzov sviatok, nútili Židov, aby sa zúčastnili na sprievode s brečtanovými vencami.
88-11Do susedných gréckych miest tiež došlo nariadenie, a to na popud Ptolemea, aby takisto postupovali proti Židom a donucovali ich obetovať;
9a takých, ktorí by nechceli prestúpiť na grécke mravy, aby usmrtili. Bolo, pravda, aj vidieť, aká nastala bieda.
10Tak udali dve ženy, ktoré obrezali svojich synov. Zavesili im nemluvňatá na prsia, verejne ich viedli mestom a potom zhodili z múru.
11Keď sa zasa iní zhromaždili do najbližších jaskýň, aby tajne svätili sobotu, a udali ich Filipovi, boli upálení, pretože sa vzdali svojej obrany z veľkej úcty pred sviatočným dňom.
Napomenutie spisovateľovo. –
1212-17Prosím však čitateľov, ktorým raz príde do ruky táto kniha, aby sa nepozastavovali nad tými ťažkými navštíveniami; nech si uvážia, že tie tresty nie sú na záhubu, ale na poučenie nášho národa.
13Veď práve to je dôkazom veľkého dobrodenia, keď sa bezbožníci neponechávajú na svojvôľu, ale ak ich hneď stíhajú tresty!
14U iných národov zhovievavo čaká Pán s navštívením, až kým sa nenaplní miera ich hriechov,
15s nami sa však rozhodol zaobchádzať inak, aby sa nemusel na nás pomstiť až potom, keď už došli naše hriechy k vrcholu.
16Preto nám nikdy neodníma svoje milosrdenstvo, ale poučuje navštívením: svoj ľud však neopúšťa.
17Toľko na povzbudenie! Ale po tejto skromnej poznámke vráťme sa k rozprávaniu.
Mučenícka smrť Eleazara. –
1818-20Istý Eleazar, jeden z popredných zákonníkov, muž hoc aj pokročilého veku, predsa krásneho výzoru tváre, bol nútený jesť bravčové mäso, pričom mu násilne otvárali ústa.
19Ale on radšej volil slávnu smrť než potupný život a dobrovoľne šiel k mučidlu,
20keď to už vypľul. Takto postupovať bolo povinnosťou tých, ktorí sa vytrvalo bránili proti tomu, čo nie je dovolené požívať, pri všetkej láske k životu.
21Tí, čo dozerali nad nezákonnou obetnou hostinou, odviedli muža nabok a vzhľadom na dávnu známosť s ním ho nahovárali, aby si dal priniesť mäso podľa svojej žiadosti, nech si ho sám pripraví a nech naoko je ako z obetného mäsa podľa kráľovho rozkazu, 22aby sa tým činom vyhol smrti; a že mu pre dávne priateľstvo poskytnú ohľaduplné zaobchádzanie.
23On však urobil rozhodnutie ozaj hodné svojho veku a dôstojnosti starca, prirodzenej šľachetnosti svojich šedín i krásneho života od mladi, ba viac, v úplnom súlade so svätým, od Boha daným zákonom. Odpovedal rýchlo a povedal, nech ho radšej pošlú do podsvetia! 24„Lebo“ – riekol – „nesluší sa na náš vek pretvarovať sa. Veď mnohí mladíci by sa mohli domnievať, že deväťdesiatročný Eleazar prestúpil na pohanstvo, 25a tak by sa mohli pomýliť pre moju pretvárku a trošku nestáleho života. Ja však by som si privolal len odpor a hanbu na moju starobu. 26A keby som nateraz aj unikol ľudským mukám, rukám Všemohúceho neuniknem ani živý, ani mŕtvy. 27Preto sa teraz mužne rozlúčim so životom a ukážem sa hodným svojej staroby. 28Mladíkom zase zanechám šľachetný príklad, ak ochotne a bez bázne podstúpim smrť za vznešené a sväté zákony.“ S týmito slovami išiel hneď, aby ho umučili.
2929-31Sprevádzali ho tí, ktorí síce krátko predtým boli k nemu milí, ale po jeho slovách sa rozbesnili, lebo si mysleli, že hovoril z blúznivej odvahy.
30Už pod ranami dokonával, keď si zavzdychal a riekol: „Pán, ktorý má svätú múdrosť, vie, že hoci som mohol vyhnúť smrti, na tele síce znášam kruté muky bičovania, ale v duši rád trpím z bázne pred Bohom.“
31Tak dokonal a zanechal svoju smrť nielen mladíkom, ale väčšine národa za vzor veľkodušnosti a ako pamiatku statočnosti.