Spásonosný plán Boha Otca

2.  Putujúca Cirkev je svojou povahou misionárska, lebo má svoj pôvod v poslaní Syna a v poslaní Ducha Svätého podľa plánu Boha Otca.6

Tento plán vyviera z „prameňa lásky“, čiže z lásky Boha Otca, ktorý je prvopočiatkom bez počiatku, z ktorého sa zrodil Syn a z ktorého skrze Syna pochádza Duch Svätý. On vo svojej nesmiernej a milosrdnej láskavosti zo slobodného rozhodnutia stvoril i nás a okrem toho nás veľkodušne a bez našich zásluh pozýva mať účasť na jeho živote i na jeho sláve. On slobodne rozlial a neprestajne rozlieva svoju božskú dobrotu, aby ten, ktorý je Stvoriteľ všetkého, bol napokon „všetko vo všetkom“ (1 Kor 15, 28) a získal sebe slávu a zároveň nám blaženosť. Bohu sa však zapáčilo pozvať ľudí k účasti na jeho živote nie iba každého osobitne, bez akéhokoľvek vzájomného spojenia, ale utvoriť z nich jeden ľud, aby sa v ňom zhromaždili vedno jeho roztratené deti.7

Poslanie Syna

3.  Tento všeobecný Boží plán spásy ľudstva sa neuskutočňuje iba akoby tajne v ľudských srdciach alebo prostredníctvom podujatí – i keď náboženských –, ktorými ľudia hľadajú Boha rozmanitým spôsobom v úsilí dosiahnuť ho alebo nájsť, lebo nie je ďaleko od nikoho z nás (porov. Sk 17, 27): tieto podujatia treba totiž osvecovať a upravovať, hoci podľa láskavých úmyslov Božej prozreteľnosti ich možno neraz považovať za výchovnú cestu k pravému Bohu alebo za prípravu na evanjelium.8 Boh však, aby zmieril ľudí so sebou a vytvoril s nimi spoločenstvo a medzi nimi, hoci sú hriešni, bratskú pospolitosť, rozhodol sa vstúpiť do ľudských dejín novým a definitívnym spôsobom, keď poslal svojho Syna v tele podobnom nášmu, aby skrze neho vytrhol ľudí z moci tmy a satana9 a v ňom zmieril svet so sebou.10 Jeho teda, skrze ktorého stvoril aj vesmír,11 ustanovil za dediča všetkého, aby v ňom všetko opäť zjednotil.12

Ježiš Kristus bol poslaný na svet ako pravý prostredník medzi Bohom a ľuďmi. Keďže je Bohom, v ňom telesne prebýva celá plnosť božstva (porov. Kol 2, 9) a svojou ľudskou prirodzenosťou je novým Adamom, „plným milosti a pravdy“ (Jn 1, 14), ustanoveným za hlavu obnoveného ľudstva. A tak Boží Syn prostredníctvom svojho skutočného vtelenia urobil ľudí účastnými na božskej prirodzenosti. Hoci bohatý, stal sa pre nás chudobným, aby sme sa jeho chudobou obohatili.13 „Syn človeka neprišiel, aby sa dal obsluhovať, ale aby sám slúžil a položil svoj život ako výkupné za mnohých“, to jest za všetkých.14 Svätí otcovia neustále hlásajú, že čo Kristus nevzal na seba, nebolo uzdravené.15 A on vzal na seba celú ľudskú prirodzenosť, akú máme my biedni a úbohí, pravda, okrem hriechu.16 Lebo Kristus, „ktorého Otec posvätil a poslal na svet“ (Jn 10, 36), vyhlásil o sebe: „Duch Pána je nado mnou, lebo ma pomazal, aby som hlásal evanjelium chudobným. Poslal ma oznámiť zajatým, že budú prepustení, a slepým, že budú vidieť“ (Lk 4, 18). A opäť: „Syn človeka prišiel hľadať a zachrániť, čo sa stratilo“ (Lk 19, 10).

To, čo Pán raz hlásal, alebo čo sa v ňom uskutočnilo na spásu ľudstva, má sa ohlasovať a rozširovať až na kraj sveta,17 počnúc Jeruzalemom,18 takže to, čo sa raz vykonalo na spásu všetkých, má v priebehu vekov dosiahnuť svoje účinky u všetkých.

Poslanie Ducha Svätého

4.  Aby sa tak stalo, Kristus zoslal od Otca Ducha Svätého, aby zvnútra uskutočňoval jeho spasiteľné dielo a podnecoval rozvoj Cirkvi. Duch Svätý nepochybne účinkoval vo svete už predtým, ako bol Kristus oslávený.19 Ale keď na Turíce Duch Svätý zostúpil na učeníkov, aby zostal s nimi naveky,20 Cirkev verejne vystúpila pred zástup a kázaním sa začalo šírenie evanjelia medzi národmi; napokon sa Cirkev novej zmluvy stala predobrazom jednoty národov v katolíckosti viery, lebo hovorí všetkými jazykmi, v láske rozumie a osvojuje si všetky reči a tak prekonáva babylonskú rozptýlenosť.21 Na Turíce sa začali „skutky apoštolov“, tak ako bol Kristus počatý vtedy, keď Duch Svätý zostúpil na Pannu Máriu, a ako dostal podnet na svoje účinkovanie, keď na neho pri modlitbe zostúpil ten istý Duch Svätý.22 Sám Pán Ježiš, prv než dobrovoľne položil svoj život za svet, tak usporiadal svoju apoštolskú činnosť a prisľúbil poslať Ducha Svätého, aby obidvaja vždy a všade spoluúčinkovali pri uskutočňovaní diela spásy.23 Duch Svätý po všetky časy celú Cirkev „zjednocuje v spoločnom nažívaní a službe a vystrojuje ju rozmanitými hierarchickými a charizmatickými darmi“,24 oživuje ako duša25 cirkevné ustanovizne a vlieva do sŕdc veriacich toho istého misijného ducha, ktorý viedol samého Krista. Niekedy priam očividne predchádza apoštolskú činnosť26 a takisto ju rozličným spôsobom neprestajne sprevádza a usmerňuje.27

Cirkev poslaná Kristom

5.  Pán Ježiš hneď na začiatku „povolal k sebe tých, ktorých sám chcel, a oni prišli k nemu. Vtedy ustanovil Dvanástich, aby boli s ním a aby ich poslal kázať“ (Mk 3, 13).28 Takto boli apoštoli zárodkom nového Izraela a zároveň počiatkom posvätnej hierarchie. Potom, keď Pán svojou smrťou a svojím zmŕtvychvstaním v sebe raz navždy uskutočnil tajomstvá našej spásy a obnovy všetkého a dostal všetku moc na nebi aj na zemi,29 a prv než bol vzatý do neba,30 založil svoju Cirkev ako sviatosť spásy a rozposlal svojich apoštolov do celého sveta tak, ako aj jeho poslal Otec,31 a rozkázal im: „Choďte teda, učte všetky národy a krstite ich v mene Otca i Syna i Ducha Svätého a naučte ich zachovávať všetko, čo som vám prikázal“ (Mt 28, 19 – 20); „Choďte do celého sveta a hlásajte evanjelium všetkému stvoreniu. Kto uverí a dá sa pokrstiť, bude spasený; ale kto neuverí, bude odsúdený“ (Mk 16, 15 – 16). Preto povinnosť Cirkvi šíriť Kristovu vieru a spásu vyplýva jednak z výslovného príkazu, ktorý po apoštoloch zdedili biskupi, ktorým pomáhajú kňazi v jednote s Petrovým nástupcom a najvyšším pastierom Cirkvi, jednak z účinnosti toho života, ktorý vlieva svojim údom Kristus. „Z neho celé telo, pevne zviazané a pospájané všetkými oživujúcimi spojivami, podľa činnosti primeranej každej časti, rastie a buduje sa v láske“ (Ef 4, 16). Tak Cirkev, poslušná Kristovmu príkazu a podnecovaná milosťou a láskou Ducha Svätého, uskutočňuje svoje misijné poslanie činnosťou, ktorou sa stáva v plnej miere aktívne prítomnou medzi všetkými ľuďmi a národmi, aby ich privádzala príkladom života a ohlasovaním evanjelia, sviatosťami a inými prostriedkami milosti k viere, k slobode a ku Kristovmu pokoju a tak im otvorila slobodnú a bezpečnú cestu k plnej účasti na Kristovom tajomstve.

Keďže toto poslanie pokračuje a v priebehu dejín rozvíja poslanie samého Krista, ktorý bol poslaný hlásať evanjelium chudobným, Cirkev, inšpirovaná Duchom Svätým, sa má uberať tou istou cestou, ktorou šiel sám Kristus, totiž cestou chudoby, poslušnosti, služby a sebaobetovania až na smrť, z ktorej on svojím zmŕtvychvstaním vyšiel ako víťaz. Takto, posilňovaní nádejou, postupovali aj všetci apoštoli, ktorí mnohými súženiami a utrpeniami dopĺňali, čo chýbalo Kristovmu utrpeniu – na dobro jeho tela, to jest Cirkvi.32 A krv kresťanov bola často semenom.33

Misijná činnosť

6.  Táto úloha, ktorú má plniť episkopát na čele s Petrovým nástupcom, sprevádzaný modlitbami a spoluprácou celej Cirkvi, je jedna a tá istá na všetkých miestach a v každej situácii, hoci vzhľadom na okolnosti sa neuskutočňuje vždy tým istým spôsobom. A tak rozdiely, ktoré treba v týchto činnostiach Cirkvi priznať, nevyplývajú z vnútornej povahy jej poslania, ale z podmienok, v ktorých sa toto poslanie uskutočňuje.

Spomínané podmienky závisia tak od Cirkvi, ako aj od národov, skupín a ľudí, na ktorých je jej poslanie zamerané. Lebo Cirkev, hoci sama má v plnosti všetky prostriedky spásy, neuplatňuje ich a ani ich nemôže uplatňovať všetky vždy a bezprostredne, ale jej činnosť, ktorou sa usiluje uskutočňovať Božie plány, pozná svoje začiatky aj štádiá vzostupu, ba niekedy je nútená po sľubnom počiatočnom rozvoji s bolesťou pozorovať i ústup, alebo prinajmenej zostať v stave neúplnosti a nedostatočnosti. Pokiaľ ide o ľudí, spoločenstvá a národy, Cirkev sa k nim dostáva a preniká do nich iba postupne a tak ich začleňuje do katolíckej plnosti. Každej situácii alebo stavu majú však zodpovedať primerané činy a vhodné prostriedky.

Osobitné iniciatívy, v rámci ktorých Cirkvou vyslaní hlásatelia evanjelia idú do celého sveta a plnia úlohu ohlasovať evanjelium a zakladať Cirkev medzi národmi alebo skupinami, ktoré ešte neveria v Krista, sa všeobecne nazývajú misiami a realizujú sa misijnou činnosťou. Spravidla sa konajú na určitých územiach, ktoré uznala Apoštolská stolica. Vlastným cieľom misijnej činnosti je hlásať evanjelium a udomácňovať Cirkev v národoch a skupinách, v ktorých ešte nezapustila korene.34 Takto sa majú zo semena Božieho slova vzmáhať miestne domorodé cirkvi, v dostatočnom množstve ustanovené po celom svete, sebestačné a vyspelé, disponujúce vlastnou hierarchiou spätou s veriacim ľuďom a dostatočne vystrojené primeranými prostriedkami, aby mohli žiť plným kresťanským životom a prispievať svojím podielom k dobru celej Cirkvi.35 Hlavným prostriedkom tejto sejby je hlásanie evanjelia Ježiša Krista. Na jeho ohlasovanie Pán vyslal svojich učeníkov do celého sveta, aby ľudia, znovuzrodení Božím slovom, boli krstom pričlenení k Cirkvi, ktorá ako telo vteleného Slova prijíma pokrm a život z Božieho slova a eucharistického chleba.36

V misijnej činnosti Cirkvi sa vyskytujú rozličné situácie, ktoré sa niekedy prelínajú: najprv sú to začiatky, čiže štádium zakladania, potom štádium novosti alebo mladosti. Ani po skončení týchto etáp však misijná činnosť Cirkvi neprestáva, ale miestne cirkvi, ktoré sú už ustanovené, majú povinnosť v nej pokračovať a hlásať evanjelium tým, ktorí ešte stoja mimo nej.

Okrem toho skupiny, medzi ktorými Cirkev pôsobí, sa nezriedka z rozličných príčin od základov zmenia, takže môže vzniknúť celkom nová situácia. V tom prípade musí Cirkev skúmať, či daná situácia nevyžaduje jej opätovnú misijnú činnosť. Ďalej sa niekedy môžu vyskytnúť okolnosti, pre ktoré sa blahozvesť evanjelia predbežne nedá hlásať priamo a bezprostredne. Vtedy zasa misionári majú, ba musia trpezlivo, rozvážne, ale aj s veľkou dôverou podávať aspoň svedectvo Kristovej lásky a dobročinnosti a tak pripravovať cestu Pánovi a určitým spôsobom ho sprítomňovať.

Je teda zjavné, že misijná činnosť vyplýva z hĺbok samej podstaty Cirkvi, veď šíri jej spasiteľnú vieru, prehlbuje a rozširuje katolícku jednotu, riadi sa jej apoštolskosťou, uplatňuje kolegiátny rozmer jej hierarchie a dosvedčuje, šíri a napomáha jej svätosť. Misijná činnosť medzi národmi sa teda líši od pastoračnej činnosti, ktorá sa má konať medzi veriacimi, ako aj od iniciatív, na ktoré sa treba podujímať v záujme obnovenia kresťanskej jednoty. Avšak obidve tieto činnosti veľmi úzko súvisia s misijným úsilím Cirkvi.37 Veď nejednota kresťanov je na ujmu posvätnej veci hlásania evanjelia všetkému stvoreniu38 a mnohým zamedzuje prístup k viere. Potreba misií teda nabáda všetkých pokrstených, aby sa zhromaždili v jednom stáde a tak mohli pred národmi jednomyseľne vydávať svedectvo o Kristovi, svojom Pánovi. Pokiaľ nie sú plne schopní vydávať svedectvo tej istej viery, nech ich vedie aspoň vzájomná úcta a láska.

Dôvody a potreba misijnej činnosti

7.  Opodstatnenie misijnej činnosti vychádza z vôle Boha, ktorý „chce, aby boli všetci ľudia spasení a poznali pravdu. Lebo jeden je Boh a jeden prostredník medzi Bohom a ľuďmi – človek Kristus Ježiš“, ktorý vydal seba samého ako výkupné za všetkých“ (1 Tim 2, 4 – 6). „A v nikom inom niet spásy“ (Sk 4, 12). Preto je potrebné, aby sa všetci obrátili ku Kristovi, ktorého spoznali z ohlasovateľskej činnosti Cirkvi, a aby sa krstom pričlenili k nemu a k Cirkvi, ktorá je jeho telom. Veď sám Kristus „výslovne zdôraznil nevyhnutnú potrebu viery a krstu39 tým súčasne potvrdil nevyhnutnú potrebu Cirkvi, do ktorej ľudia vstupujú krstom akoby cez bránu. Preto by sa nemohli spasiť tí ľudia, ktorí hoci by vedeli, že Katolícku cirkev založil Boh skrze Ježiša Krista ako nevyhnutne potrebnú, predsa by nechceli do nej vstúpiť alebo v nej vytrvať.“.40 Hoci Boh môže cestami, ktoré pozná jedine on, priviesť ľudí, ktorí bez vlastnej viny nepoznajú evanjelium, k viere, bez ktorej nie je možné páčiť sa mu,41 Cirkev má povinnosť42 a zároveň sväté právo ohlasovať evanjelium všetkým ľuďom, a preto si misijná činnosť udržiava a bude navždy udržiavať svoju platnosť a nevyhnutnosť.

Misijnou činnosťou Kristovo tajomné telo neprestajne sústreďuje a usmerňuje sily na vlastný rozvoj.43 Do tejto činnosti pobáda členov Cirkvi láska, ktorou milujú Boha a ktorá v nich spôsobuje túžbu deliť sa o duchovné dobrá tak terajšieho, ako aj budúceho života so všetkými ľuďmi.

Napokon misijnou činnosťou sa zvrchovane zvelebuje Boh, keď ľudia vedome a v plnej miere prijímajú jeho dielo spásy uskutočnené v Kristovi. A tak sa ňou napĺňa Boží plán, ktorému sa poslušne a s láskou zasvätil Kristus na slávu Otca, ktorý ho poslal,44 aby celé ľudstvo utvorilo jeden Boží ľud, splynulo do jedného Kristovho tela a bolo vybudované ako chrám Ducha Svätého. Toto všetko napomáha bratskú svornosť a zároveň zodpovedá najvnútornejším túžbam všetkých ľudí. Takto sa nakoniec naozaj uskutočňuje plán Stvoriteľa, ktorý stvoril človeka na svoj obraz a na svoju podobu, aby všetci, ktorí majú účasť na ľudskej prirodzenosti, v Kristovi znovuzrodení mocou Ducha Svätého, svorne upriamení na Božiu slávu, mohli povedať: „Otče náš.“45

Misijná činnosť v ľudskom živote a v dejinách

8.  Misijná činnosť je veľmi úzko spätá aj so samou ľudskou prirodzenosťou a jej požiadavkami. Lebo tým, že Cirkev zjavuje Krista, vyjavuje ľuďom číru pravdu o ich postavení a o ich integrálnom povolaní, keďže Kristus je základom a vzorom obnoveného ľudstva preniknutého bratskou láskou, úprimnosťou a pokojamilovným duchom, po ktorom všetci túžia. Kristus a Cirkev, ktorá o ňom vydáva svedectvo hlásaním evanjelia, prekonávajú každý rasový a národnostný partikularizmus, a preto ich nikto nikde nemôže pokladať za cudzích.46 Kristus sám je pravda a cesta, ktorú hlásanie evanjelia odhaľuje všetkým, keď im pripomína slová samého Krista: „Kajajte sa a verte evanjeliu“ (Mk 1, 15). Keďže však ten, kto neverí, je už odsúdený,47 Kristove slová sú slovami súdu a zároveň milosti, smrti aj života. K novosti života môžeme totiž dôjsť jedine tak, že necháme odumrieť to, čo je staré. A hoci sa to vzťahuje v prvom rade na osoby, platí to aj o rozličných hodnotách tohto sveta, ktoré nesú na sebe pečať ľudského hriechu a zároveň Božieho požehnania: „Veď všetci zhrešili a chýba im Božia sláva“ (Rim 3, 23). Nik sa nevládze oslobodiť od hriechu sám, svojimi vlastnými silami, ani prekonať samého seba. Nik nie je schopný úplne sa vymaniť zo svojich slabostí, zo svojej osamelosti, zo svojho otroctva.48 Všetci potrebujú Krista ako vzor, učiteľa, osloboditeľa, spasiteľa a oživovateľa. Evanjelium bolo v ľudských dejinách naozaj kvasom slobody a pokroku – a to aj z časného hľadiska – a neprestajne sa javí ako kvas bratstva, jednoty a pokoja. Teda nie bez príčiny oslavujú veriaci Krista ako „očakávanie národov a svojho Spasiteľa“.49

Eschatologická povaha misijnej činnosti

9.  Misijná činnosť sa teda odohráva medzi prvým a druhým Pánovým príchodom, keď sa Cirkev ako žatva zhromaždí zo štyroch svetových strán do nebeského kráľovstva.50 Lebo prv než príde Pán, evanjelium sa musí ohlasovať všetkým národom.51

Misijná činnosť nie je nič iné a nič menšie ako zjavenie – čiže epifánia – Božieho zámeru a jeho uskutočňovanie vo svete a v jeho dejinách, v ktorých Boh prostredníctvom misií jasne uskutočňuje dejiny spásy. Hlásaním slova a vysluhovaním sviatostí – ktorých stredobodom a vyvrcholením je najsvätejšia Eucharistia – misijná činnosť sprítomňuje Krista, pôvodcu spásy. Všetko, čo sa z pravdy a milosti nachádzalo už u pohanov ako skrytá Božia prítomnosť, táto činnosť oslobodzuje od vplyvov zla a prinavracia svojmu pôvodcovi – Kristovi, ktorý zvrháva vládu diabla a zabraňuje mnohotvárnej zlobe hriechu. Preto čokoľvek dobré je zasiate v ľudských srdciach a mysliach alebo v obyčajoch a kultúrach národov, nielenže sa nestráca, ale sa ozdravuje, povznáša a dozrieva na Božiu slávu, na zahanbenie zlého ducha a na blaho človeka.52 Misijná činnosť tak smeruje k eschatologickej plnosti,53 lebo ňou sa do miery a do chvíle, ktorú si vyhradil Otec svojou vlastnou mocou,54 rozrastá Boží ľud, na ktorý sa vzťahuje prorocká výpoveď: „Rozšír priestor svojho stanu, kože obydlia si roztiahni a nezužuj, predlžuj!“ (Iz 54, 2).55 Ňou sa rozvíja tajomné telo do miery plného Kristovho vzrastu56 a rastie a buduje sa duchovný chrám, kde je Boh uctievaný v Duchu a pravde,57 na základe, ktorým sú apoštoli a proroci, a na uholnom kameni, ktorým je sám Ježiš Kristus (porov. Ef 2, 20).