3. Tento všeobecný Boží plán spásy ľudstva sa neuskutočňuje iba akoby tajne v ľudských srdciach alebo prostredníctvom podujatí – i keď náboženských –, ktorými ľudia hľadajú Boha rozmanitým spôsobom v úsilí dosiahnuť ho alebo nájsť, lebo nie je ďaleko od nikoho z nás (porov. Sk 17, 27): tieto podujatia treba totiž osvecovať a upravovať, hoci podľa láskavých úmyslov Božej prozreteľnosti ich možno neraz považovať za výchovnú cestu k pravému Bohu alebo za prípravu na evanjelium.8
Boh však, aby zmieril ľudí so sebou a vytvoril s nimi spoločenstvo a medzi nimi, hoci sú hriešni, bratskú pospolitosť, rozhodol sa vstúpiť do ľudských dejín novým a definitívnym spôsobom, keď poslal svojho Syna v tele podobnom nášmu, aby skrze neho vytrhol ľudí z moci tmy a satana9
a v ňom zmieril svet so sebou.10
Jeho teda, skrze ktorého stvoril aj vesmír,11
ustanovil za dediča všetkého, aby v ňom všetko opäť zjednotil.12
Ježiš Kristus bol poslaný na svet ako pravý prostredník medzi Bohom a ľuďmi. Keďže je Bohom, v ňom telesne prebýva celá plnosť božstva (porov. Kol 2, 9) a svojou ľudskou prirodzenosťou je novým Adamom, „plným milosti a pravdy“ (Jn 1, 14), ustanoveným za hlavu obnoveného ľudstva. A tak Boží Syn prostredníctvom svojho skutočného vtelenia urobil ľudí účastnými na božskej prirodzenosti. Hoci bohatý, stal sa pre nás chudobným, aby sme sa jeho chudobou obohatili.13
„Syn človeka neprišiel, aby sa dal obsluhovať, ale aby sám slúžil a položil svoj život ako výkupné za mnohých“, to jest za všetkých.14
Svätí otcovia neustále hlásajú, že čo Kristus nevzal na seba, nebolo uzdravené.15
A on vzal na seba celú ľudskú prirodzenosť, akú máme my biedni a úbohí, pravda, okrem hriechu.16
Lebo Kristus, „ktorého Otec posvätil a poslal na svet“ (Jn 10, 36), vyhlásil o sebe: „Duch Pána je nado mnou, lebo ma pomazal, aby som hlásal evanjelium chudobným. Poslal ma oznámiť zajatým, že budú prepustení, a slepým, že budú vidieť“ (Lk 4, 18). A opäť: „Syn človeka prišiel hľadať a zachrániť, čo sa stratilo“ (Lk 19, 10).
To, čo Pán raz hlásal, alebo čo sa v ňom uskutočnilo na spásu ľudstva, má sa ohlasovať a rozširovať až na kraj sveta,17
počnúc Jeruzalemom,18
takže to, čo sa raz vykonalo na spásu všetkých, má v priebehu vekov dosiahnuť svoje účinky u všetkých.
4. Aby sa tak stalo, Kristus zoslal od Otca Ducha Svätého, aby zvnútra uskutočňoval jeho spasiteľné dielo a podnecoval rozvoj Cirkvi. Duch Svätý nepochybne účinkoval vo svete už predtým, ako bol Kristus oslávený.19
Ale keď na Turíce Duch Svätý zostúpil na učeníkov, aby zostal s nimi naveky,20
Cirkev verejne vystúpila pred zástup a kázaním sa začalo šírenie evanjelia medzi národmi; napokon sa Cirkev novej zmluvy stala predobrazom jednoty národov v katolíckosti viery, lebo hovorí všetkými jazykmi, v láske rozumie a osvojuje si všetky reči a tak prekonáva babylonskú rozptýlenosť.21
Na Turíce sa začali „skutky apoštolov“, tak ako bol Kristus počatý vtedy, keď Duch Svätý zostúpil na Pannu Máriu, a ako dostal podnet na svoje účinkovanie, keď na neho pri modlitbe zostúpil ten istý Duch Svätý.22
Sám Pán Ježiš, prv než dobrovoľne položil svoj život za svet, tak usporiadal svoju apoštolskú činnosť a prisľúbil poslať Ducha Svätého, aby obidvaja vždy a všade spoluúčinkovali pri uskutočňovaní diela spásy.23
Duch Svätý po všetky časy celú Cirkev „zjednocuje v spoločnom nažívaní a službe a vystrojuje ju rozmanitými hierarchickými a charizmatickými darmi“,24
oživuje ako duša25
cirkevné ustanovizne a vlieva do sŕdc veriacich toho istého misijného ducha, ktorý viedol samého Krista. Niekedy priam očividne predchádza apoštolskú činnosť26
a takisto ju rozličným spôsobom neprestajne sprevádza a usmerňuje.27
15. Duch Svätý semenami Slova a hlásaním evanjelia povoláva všetkých ľudí ku Kristovi a vzbudzuje v srdciach otvorenosť pre vieru. A keď v lone krstného prameňa zrodil veriacich v Krista pre nový život, zhromažďuje ich do jediného Božieho ľudu, ktorý je „vyvolený rod, kráľovské kňazstvo, svätý národ, ľud určený na vlastníctvo“ (1 Pt 2, 9).81
Preto nech misionári, Boží spolupracovníci,82
utvárajú spoločenstvá veriacich, dôstojne žijúce podľa povolania, ktorého sa im dostalo,83
a nech plnia kňazské, prorocké a kráľovské poslanie, ktoré im Boh zveril. Takto sa kresťanské spoločenstvo stáva znamením Božej prítomnosti vo svete. V eucharistickej obete totiž neprestajne prichádza spolu s Kristom k Otcovi;84
horlivo živené Božím slovom,85
vydáva svedectvo o Kristovi86
a napokon žije v láske a prekypuje apoštolským zápalom.87
Kresťanské spoločenstvo sa má hneď od začiatku utvárať takým spôsobom, aby sa podľa možnosti samo mohlo starať o svoje vlastné potreby.
Takéto spoločenstvo veriacich, obohatené kultúrou vlastného národa, nech zapustí v ľude hlboké korene. Nech v ňom vzrastajú rodiny preniknuté duchom evanjelia88
a nech sú im pritom na pomoci primerané školy. Nech si zakladajú aj združenia a skupiny, pomocou ktorých bude môcť apoštolát laikov preniknúť celú spoločnosť duchom evanjelia. Nakoniec nech žiari láska medzi katolíkmi rozličných obradov.89
Nech sa medzi novopokrstenými živí aj ekumenický duch: nech si osvoja správnu mienku, že bratia, ktorí veria v Krista, sú Kristovými učeníkmi a znovuzrodení krstom majú účasť na mnohých dobrách Božieho ľudu. Pokiaľ to dovoľujú náboženské pomery, nech sa organizuje ekumenická činnosť takým spôsobom, aby sa vylúčila akákoľvek forma indiferentizmu a synkretizmu, ako aj nerozumnej žiarlivosti, aby tak katolíci družne spolupracovali s oddelenými bratmi podľa ustanovení dekrétu o ekumenizme, a nakoľko je to možné, spoločne vyznávali vieru v Boha a Ježiša Krista pred tvárou národov a spolupracovali v sociálnej a technickej oblasti, ako aj v kultúrnej a náboženskej oblasti. Nech spolupracujú najmä pre Krista, ich spoločného Pána, ktorého meno ich spája! A táto spolupráca sa má nadväzovať nielen medzi súkromnými osobami, ale podľa zváženia miestneho ordinára aj medzi cirkvami alebo cirkevnými spoločenstvami a ich dielami.
Kresťania zhromaždení v Cirkvi zo všetkých národov „nelíšia sa od ostatných ľudí krajinou pôvodu ani rečou, ani politickými ustanovizňami“,90
a preto majú žiť pre Boha a pre Krista podľa čestných obyčají svojho národa. Ako dobrí občania nech pestujú pravú lásku k vlasti a varujúc sa rasovej nenávisti a prehnaného nacionalizmu, nech šíria lásku medzi všetkými ľuďmi.
Na dosiahnutie týchto úloh majú veľký význam a zasluhujú si osobitnú pozornosť laici, to jest veriaci krstom privtelení ku Kristovi, ktorí žijú vo svete. Ich vlastným poslaním je, aby preniknutí Kristovým Duchom, pôsobili znútra ako kvas na časné záležitosti a usporadúvali ich tak, žeby sa vždy diali podľa Krista.91
Nestačí však len to, aby kresťanský ľud bol v nejakom národe prítomný a organizovaný ani aby konal len apoštolát dobrého príkladu. Ustanovený je tam na to, aby svojim spoluobčanom nekresťanom slovom aj skutkom zvestoval Krista a pomáhal im plne ho prijať.
Aby Cirkev zapustila korene a aby sa vzmáhalo kresťanské spoločenstvo, potrebné sú aj rozličné služby, ktoré vznikajú z Božieho podnetu v kruhu samých veriacich a ktoré majú všetci veľmi starostlivo podporovať a mať v úcte. Medzi ne patrí poslanie kňazov, diakonov a katechétov i Katolícka akcia. Podobnú nevyhnutnú službu konajú rehoľníci a rehoľníčky jednak modlitbou, jednak aktívnym pôsobením, aby sa Kristovo kráľovstvo ujalo a upevnilo v dušiach a ďalej sa rozširovalo.