Toto mi zjavil Pán, Jahve:
hľa, kôš ovocia!

I riekol: „Čo vidíš, Amos?“
Odpovedal som: „Kôš ovocia.“
Pán mi povedal:
„Príde koniec na môj ľud, Izrael,
neprejdem viac popri ňom.

Kvíliť budú piesne paláca v ten deň –
hovorí Pán, Jahve.
Bude veľa mŕtvol
a hocikde ich pohádžu. Ticho!

Čujte toto, vy, čo šliapete po chudákoch
a nivočíte bedárov krajiny.

Hovoríte: »Kedy prejde novmesiac,
aby sme mohli predávať obilie;
a sobota, aby sme otvorili sýpky,
aby sme zmenšili efu, zväčšili cenu
a klamali na falošnej váhe?

Chceme kúpiť za peniaz maličkých
a chudobných za pár topánok
a smeti predať ako obilie.«“

Pán sa zaprisahal na Jakubovu pýchu:
„Nikdy nezabudnem na ich skutky.

Či sa nemá pre toto triasť zem
a smútiť každý jej obyvateľ?
Nemá sa dvíhať celá ako Níl,
nadúvať sa a padať ako rieka Egypta?

V ten deň, hovorí Pán,
dám slnku zapadnúť napoludnie
a zem zatemním v jasný deň.

Sviatky vám obrátim na smútok,
všetky vaše piesne na žalospevy,
na každé bedrá dám vrecovinu
a na každú hlavu plešinu.
Urobím to ako smútok za jedináčikom
a koniec toho ako trpký deň.

Hľa, prídu dni – hovorí Pán, Jahve –
i pošlem na zem hlad;
nie hlad po chlebe a nie smäd po vode,
ale po počúvaní Pánovho slova.“

A budú sa tackať od mora k moru
a od severu na východ sa budú túlať,
čo budú hľadať Pánovo slovo, ale nenájdu.

V ten deň budú omdlievať
krásne panny a mládenci od smädu.

Tí, čo prisahajú na hriech Samárie
a vravia: „Ako žije tvoj boh, Dan,
a ako žije púť do Bersabe!“
Preto padnú a viac nevstanú.