1. Cirkev vždy pokladala katechézu za jednu z prvoradých povinností, pretože zmŕtvychvstalý Kristus, prv než sa vrátil k Otcovi, dal apoštolom posledný príkaz, aby učili všetky národy zachovávať všetko, čo im prikázal.1
Tak im zveril poslanie a moc, aby ohlasovali ľuďom, čo počuli a videli, na čo hľadeli a čoho sa vlastnými rukami dotýkali: Slovo života.2
Súčasne im zveril poslanie a moc autenticky vysvetľovať to, čo ich Pán učil, čiže jeho slová, skutky, zázraky, prikázania. Dal im Ducha Svätého, aby splnili toto poslanie.
Čoskoro sa v Cirkvi katechézou nazývalo úsilie získať učeníkov, ktorí by ľuďom pomáhali veriť, že Ježiš Kristus je Boží Syn; aby cez túto vieru mali večný život v jeho mene,3
aby sa vychovávali a vyučovali v tomto živote, a tak budovali Kristovo telo. Cirkev nikdy neprestala venovať svoju energiu tomuto cieľu.
2. Poslední pápeži venovali katechéze význačné miesto vo svojom pastoračnom úsilí. Môj ctihodný predchodca Pavol VI. svojimi gestami, svojím hlasovaním, svojím spoľahlivým vysvetľovaním Druhého vatikánskeho koncilu – ktorý on sám pokladal za veľký katechizmus moderných čias – celým svojím životom slúžil katechéze Cirkvi osobitne príkladným spôsobom. Dňa 18. marca 1971 odobril „Generálne direktórium katechézy“, ktoré pripravila posvätná kongregácia pre klérus. Tento dokument zostáva základom, ktorý pobáda a orientuje obnovu katechézy v celej Cirkvi. Roku 1975 ustanovil aj Medzinárodnú katechetickú radu. Skvele definoval úlohu a význam katechézy v živote a poslaní Cirkvi, keď sa pri Prvom medzinárodnom kongrese katechézy 25. septembra 19714
obrátil na účastníkov a výslovne sa k tejto téme vrátil v exhortácii Evangelii nuntiandi5. Chcel, aby katechéza, osobitne katechéza pre deti a mládež, bola témou 4. generálnej schôdzky na biskupskej synode,6
ktorá zasadala v októbri 1977 a na ktorej som mal česť byť prítomný.
3. Na konci synody Otcovia predstavili Svätému Otcovi veľmi bohatú dokumentáciu, obsahujúcu rozličné prejavy počas ich zhromaždenia, posolstvá, ktoré s jeho súhlasom poslali Božiemu ľudu7, a najmä bohatú zbierku „Návrhov“, v ktorých vyjadrovali svoje náhľady na mnohé aspekty katechézy v súčasnej dobe.
Táto synoda pracovala vo výnimočnom ovzduší nádeje a vďačnosti voči Bohu. Videla v katechetickej obnove vzácny dar Ducha Svätého pre súčasnú Cirkev, dar na ktorý všade vo svete kresťanské spoločenstvá na každej úrovni odpovedajú veľkodušne a s vynaliezavou pohotovosťou, ktorá vzbudzuje obdiv. Potrebná diferenciácia sa teda mohla vykonávať na veľmi živej skutočnosti a nájsť v Božom ľude veľkú ochotu voči Pánovej milosti a voči direktívam Učiteľského úradu Cirkvi.
4. Ctihodní bratia a drahí synovia a dcéry, túto apoštolskú exhortáciu vám dnes posielam v tom istom ovzduší viery a nádeje. Z veľmi širokej tematiky si zachováva iba niektoré najaktuálnejšie a najdôležitejšie aspekty, aby sme zdôraznili najšťastnejšie výsledky synody. V podstate preberá úvahy pápeža Pavla VI. a využíva bohatú dokumentáciu, ktorú zanechala synoda. Pápež Ján Pavol I., ktorého horlivosť a dary katechétu nás všetkých udivovali, ich zozbieral a chystal sa ich vydať, keď ho náhle Boh povolal k sebe. Všetkým nám dal príklad katechézy sústredenej na podstatné veci a súčasne ľudovej, s jednoduchými počinmi a slovami, súcimi dotknúť sa sŕdc. Ja teda preberám dedičstvo týchto dvoch pápežov, aby som vyhovel žiadosti biskupov, ktorú vyjadrili na záver 4. všeobecného zhromaždenia synody a ktorú prijal pápež Pavol VI. vo svojom záverečnom príhovore.8
Robím to aj preto, aby som splnil jednu z hlavných povinností svojej apoštolskej funkcie. Napokon, katechéza bola vždy ústrednou myšlienkou mojej kňazskej a biskupskej služby.
Mojou vrúcnou túžbou je, aby táto apoštolská exhortácia, určená pre celú Cirkev, posilnila vieru a kresťanský život, dala novú životnú silu terajším iniciatívam, s potrebnou diskrétnosťou podnietila kreativitu a v komunitách prispela k zvýšeniu radosti, že môžu prinášať svetu Kristovo tajomstvo.
5. Generálne zasadanie biskupskej synody často nástojilo na kristocentrizme každej pravej katechézy. Môžeme si vziať dva významy slova, ktoré si neprotirečia, ani sa nevylučujú, ale sa vzájomne na seba odvolávajú a dopĺňajú.
Predovšetkým chcem podčiarknuť, že v samom strede katechézy nachádzame v podstate jednu osobu: osobu Ježiša z Nazaretu, „jednorodeného z Otca, plného milosti a pravdy“,9
ktorý trpel a zomrel za nás a teraz zmŕtvychvstalý vždy žije s nami. Je to Ježiš, ktorý je „cesta, pravda a život“,10
a kresťanský život spočíva v nasledovaní Krista: „sequela Christi“. Podstatným a prvoradým predmetom katechézy je – ak použijeme výraz drahý svätému Pavlovi, ako aj súčasnej teológii – „Kristovo tajomstvo“. Katechizovať je, v istom zmysle, viesť niekoho, aby skúmal toto tajomstvo vo všetkých jeho rozmeroch: „všetkým oznámiť, aký je plán tajomstva… Pochopiť so všetkými svätými, aká je to šírka, dĺžka, výška a hĺbka a poznať aj Kristovu lásku, presahujúcu každé poznanie, aby vás naplnila Božia plnosť celá.“11
Znamená to teda odhaliť v Kristovej osobe celý večný Boží plán, ktorý sa v nej spĺňa. Znamená to pochopiť význam Kristových počinov a slov, zázrakov, ktoré vykonal; lebo ony súčasne skrývajú a odhaľujú jeho tajomstvo. V tomto zmysle je definitívnym cieľom katechézy uviesť niekoho nielen do styku, ale do spojenia, do dôvernosti s Ježišom Kristom: on jediný môže priviesť niekoho k láske k Otcovi v Duchu a k účasti na živote Najsvätejšej Trojice.
6. Kristocentrizmus v katechéze znamená aj to, že jej prostredníctvom sa vylučuje, aby každý podával svoje učenie alebo náuku nejakého iného učiteľa, ale odovzdáva len učenie Ježiša Krista, teda pravdu, ktorú on prináša, alebo presnejšie Pravdu, ktorou je on sám.12
Treba teda povedať, že v katechéze je Kristus, vtelené Slovo a Boží Syn, ktorého podávame v učení a všetko ostatné je vo vzťahu k nemu; a že iba Kristus vyučuje, kým každý iný to koná iba natoľko, nakoľko je jeho tlmočníkom, dovoľujúc Kristovi, aby vyučoval jeho ústami. Neustálym úsilím každého katechétu – nech má v Cirkvi akúkoľvek mieru zodpovednosti – musí byť svojím vyučovaním a vlastným správaním tlmočiť učenie a život Ježiša. Nebude sa usilovať pritiahnuť pozornosť na seba, na svoje idey a osobné postoje, súhlas inteligencie a priľnutie srdca toho, koho katechizuje; a najmä nebude sa usilovať vnucovať svoju mienku a osobné opcie, ako keby vyjadrovali učenie a životné zásady Krista. Každý katechéta má konať tak, aby mohol na seba aplikovať tajomné Ježišovo slovo: „Moje učenie nie je moje, ale toho, ktorý ma poslal.“13
To robí svätý Pavol, keď sa zaoberá prvoradou požiadavkou: „Prijal som od Pána to, čo som vám odovzdal.“14
Ako sa katechéta musí neustále zaoberať Božím slovom, ktoré mu podáva Učiteľský úrad Cirkvi, akú hlbokú dôvernosť má pestovať s Kristom a s Otcom, akého ducha modlitby, aké odlúčenie sa od seba samého, aby mohol povedať: „Moje učenie nie je moje!“
7. Toto učenie nie je súhrnom abstraktných právd: je komunikáciou živého Božieho tajomstva. Kvalita toho, kto vyučuje evanjelium a povaha jeho učenia úplne prevyšujú „učiteľov“ v Izraeli vďaka dokonalej jednote, ktorá jestvuje medzi tým, čo hovorí a tým, čo koná a čo je. No ostáva fakt, že evanjeliá jasne spomínajú niektoré chvíle, keď Ježiš vyučuje. „Ježiš konal a vyučoval;“15
v týchto dvoch slovách, ktorými sa otvára kniha Skutky apoštolov, svätý Lukáš spája a súčasne rozlišuje dva póly v Kristovom poslaní.
Ježiš vyučoval: toto on sám svedčí o sebe: „Každý deň som sedával v chráme a vyučoval.“16
To si s obdivom všímajú evanjelisti, prekvapení, keď ho vidia vždy a na každom mieste vyučovať spôsobom a s autoritou dovtedy neznámou. „Opäť sa k nemu zišli zástupy a on ich zasa ako zvyčajne učil;“17
„Žasli nad jeho učením, lebo ich učil ako ten, čo má moc.“18
To konštatujú aj jeho nepriatelia, aby vyťažili dôvod na obžalobu a odsúdenie: „Poburuje ľud a učí po celej Judei, počnúc od Galiley až sem.“19
8. Ten, čo takto učí, zasluhuje si osobitný titul „Učiteľ“. Koľkokrát v celom Novom zákone a najmä v evanjeliách sa mu dostal tento titul Učiteľa!20
Samozrejme, najmä Dvanásti a iní učeníci, ba i zástupy poslucháčov ho s obdivom, dôverou a nežnosťou oslovujú Učiteľ.21
Dokonca aj farizeji a saduceji, učitelia Zákona, Židia vôbec sa nezdráhajú dať mu tento titul: „Učiteľ, chcem vidieť nejaké znamenie od teba;“22
„Učiteľ, čo mám robiť, aby som bol dedičom večného života?“23
No predovšetkým sám Ježiš v mimoriadne slávnostných a veľmi významných chvíľach sa nazýva Učiteľom: „Vy ma oslovujete „Učiteľ“ a „Pane“ a dobre hovoríte, lebo to som;“24
vyhlasuje jedinečnosť, jedinú úlohu svojho poslania ako učiteľa: „Len jeden je váš učiteľ“.25
Tak môžeme pochopiť, prečo viac ako dve tisícročia vo všetkých rečiach na zemi ľudia každého postavenia, rasy a národa mu s úctou dávali tento titul, opakujúc každý svojím spôsobom Nikodémovo zvolanie: „Rabbi, vieme, že si prišiel od Boha ako učiteľ.“26
Tento obraz učiaceho Krista, súčasne majestátneho, priateľského a láskavého, pôsobiaceho hlbokým dojmom, obraz, ktorý perom načrtli evanjelisti a často zvýraznili maliari už od starokresťanských čias,27
je taký úchvatný, že ho aj ja rád privolávam na začiatku týchto úvah o katechéze v súčasnom svete.
9. Keď to robím, nezabúdam, že velebnosť učiaceho Krista, dôslednosť a presvedčivá sila, jedinečné v jeho učení, sa dajú vysvetliť jedine tým, že jeho slová, jeho podobenstvá a jeho učenie sa nikdy nedajú oddeliť od jeho života a od samej jeho bytosti. V tomto zmysle bol celý Kristov život neustálym vyučovaním: jeho silenciá, zázraky, gestá, modlitba, láska k človekovi, záujem o malých a chudobných, totálne sebaobetovanie na kríži za spásu sveta, jeho zmŕtvychvstanie sú splnením jeho slova a celého zjavenia. Takže pre kresťanov je Ukrižovaný jedným z najvznešenejších a najľudovejších obrazov učiaceho Ježiša.
Všetky tieto úvahy, ktoré vychádzajú z veľkých tradícií Cirkvi, oživujú v nás nadšenie za Ježiša Krista a za Učiteľa, ktorý zjavuje Boha ľuďom a človeka človeku samému; za Učiteľa, ktorý prináša spásu, posväcuje a vedie; ktorý je živý, hovorí, burcuje, dojíma, karhá, súdi, odpúšťa, každý deň kráča s nami na ceste dejín; za Učiteľa, ktorý prichádza a príde v sláve.
Iba v hlbokom spoločenstve s ním nájdu katechéti svetlo a silu pre pravú a žiadúcu obnovu katechézy.