Laici a svetský charakter

15. Novosť kresťanstva je základom a oprávnením rovnosti všetkých členov Božiemu ľudu: „Všetky údy získavajú svojím znovuzrodením v Kristovi rovnakú dôstojnosť, spoločnú milosť dietok Božích, spoločné povolanie k dokonalosti, tú istú spásu, tú istú nádej a nerozdielnu lásku.“28 Na základe spoločnej krstnej dôstojnosti je laik s vysvätenými pastiermi a rehoľníkmi spoluzodpovedný za poslanie Cirkvi.

Spoločná krstná dôstojnosť je vlastná laikovi takým spôsobom, ktorý ho síce odlišuje od kňaza a od rehoľníka, avšak predsa neoddeľuje. Druhý vatikánsky koncil vyjadril túto modalitu v svetskom charaktere: „Pre laikov je vlastný a charakteristický svetský ráz“.29

Aby sme plne, pravdivo a špecificky chápali miesto laika v Cirkvi, musí sa hlbšie vyjadriť teologická závažnosť jeho svetského charakteru vo svetle Božieho plánu spásy a tajomstva Cirkvi.

Ako povedal už Pavol VI., „K Cirkvi patrí svetská dimenzia, ktorá podstatne prináleží k nej a k jej poslaniu, a ktorá sa rozličným spôsobom uskutočňuje v jej členoch“.30

Aj keď nie je Cirkev z tohto sveta, žije v tomto svete (porov. Jn 17,16) a je poslaná, aby pokračovala v spásnom diele Ježiša Krista, „ktoré je zamerané na spásu, ale aj výstavbu celého časného poriadku“.31

Všetci členovia Cirkvi majú rozličným spôsobom účasť na jej sekulárnej dimenzii. Predovšetkým laici špecifickým spôsobom aktualizujú a vykonávajú túto účasť, ktorá je podľa učenia Koncilu zvlášť vlastná. Označuje sa pojmom „svetský charakter“.32

Koncil opisuje túto svetskosť laikov predovšetkým ako miesto, na ktorom ich stretá Božie volanie: „Tam ich Boh volá“.33 Toto miesto sa predstavuje pomocou dynamických pojmov: laici „žijú vo svete, to jest, venujú sa všetkým svetským povinnostiam a prácam každého druhu vo zvyčajných podmienkach rodinného a spoločenského života, s ktorými ich existencia takrečeno zrástla“.34

Laici žijú vo zvyčajných štruktúrach sveta, študujú, pracujú, nadväzujú priateľské, sociálne, odborné a kultúrne vzťahy atď. Koncil chápe tieto ich životné podmienky nielen ako vonkajší a prostredím podmienený moment, ale ako skutočnosť, ktorá musí nájsť v Ježišovi Kristovi plnosť svojho významu.35 Tvrdí, že „vtelené Slovo chcelo byť účastné ľudského spoločenstva... posvätil ľudské vzťahy, najmä rodinné zväzky, ktoré sú žriedlom spoločenského života. Dobrovoľne sa podriadil zákonom svojej vlasti a chcel žiť životom remeselníka svojej doby a svojho kraja.“36

Tak sa stáva „svet“ oblasťou a prostriedkom spĺňania kresťanského povolania laikov, pretože sú určení k tomu, aby v Kristovi oslavovali Boha Otca. Preto môže Koncil poukázať na špecifický význam Božieho povolania, ktoré je adresované laikom. Nie sú povolaní k tomu, aby opustili svoje miesto vo svete.

Ako už učil Apoštol Pavol, krst ich nevyníma zo sveta: „Bratia, nech každý zostane pred Bohom v tom, v čom bol povolaný“ (1Kor 7,24). Krst obsahuje skôr poslanie, ktoré sa vzťahuje práve na situáciu vo svete: „Ta ich volá Boh, aby vykonávaním svojho zamestnania v duchu Evanjelia sa zvnútra sťa kvas pričiňovali o posvätenie sveta a tak urobili Krista zjavným ostatným ľudom, najmä svedectvom svojho života, jasom svojej viery, nádeje a lásky.“37 A tak bytie vo svete a konanie vo svete predstavujú pre laikov nielen antrpologickú a sociologickú danosť, ale aj – a predovšetkým – špecificky teologickú a cirkevnú. Vo svete im Boh zjavuje svoju vôľu a ich zvláštne povolanie, „hľadať Kráľovstvo Božie tým, že sa zapodievajú časnými záležitosťami a usporadujú ich podľa Boha.“38

V tomto smere ide aj tvrdenie synodálnych Otcov: „Svetský charakter laikov sa preto môže chápať nielen v sociologickom, ale aj v teologickom zmysle. O znaku svetskosti treba uvažovať vo svetle stvoriteľského a vykupiteľského aktu Boha, ktorý zveril svet ľudom, aby sa zúčastňovali na stvoriteľskom diele, oslobodzovali stvorenie od následkov hriechu a aby sa sami posväcovali v manželstve alebo bez manželstva, v rodine, v povolaní a v rozličných oblastiach spoločenského života“.39

Miesto laikov v Cirkvi sa musí zásadne definovať z hľadiska tejto novosti kresťanstva a charakterizovať prostredníctvom svetského charakteru laikov.40

Obrazy Evanjelia: soľ, svetlo a kvas sa týkajú všetkých Ježišových učeníkov bez výnimky, ale zvláštnym spôsobom laikov. Majú obdivuhodne hlboký význam pre nich, lebo vyjadrujú nielen hlboké zakotvenie a plnú účasť laikov na zemi, vo svetle, v spoločnosti ľudí, ale aj – a predovšetkým – to nové a originálne v zakotvení a účasti, ktorá nachádza svoj zmysel v rozširovaní spásonosného Evanjelia.

Povolaní ku svätosti

16. Dôstojnosť laikov sa nám naplno otvára, keď uvažujeme o prvom a základnom povolaní, ktoré Otec v Ježišovi Kristovi skrze Ducha Svätého adresuje na každého z nich: povolanie ku svätosti, to znamená k dokonalosti v láske. Svätý je najdokonalejším svedkom dôstojnosti, ktorá bola udelená Ježišovmu učeníkovi.

Druhý vatikánsky koncil povedal to podstatné o všeobecnom povolaní ku svätosti. Možno dokonca tvrdiť, že toto je najdôležitejšie poverenie koncilu, ktorý mal za cieľ obnovenie kresťanského života v zmysle Evanjelia41, poverenie pre všetkých synov a dcéry Cirkvi. Je to nielen morálne napomenutie, ale nevyhnutná výzva, ktorá vyplýva z tajomstva Cirkvi. Cirkev je vyvoleným viničom, ktorého ratolesti žijú z tajomného a posväcujúceho životného prúdu Kristovho; Ona je mystickým telom, ktorého údy sa zúčastňujú na živote svätosti samotnej Hlavy, ktorou je Kristus; Ona je milovanou Nevestou Pána Ježiša, ktorý vydal seba samého, aby ju posvätil (por. Ef 5,25n). Duch, ktorý posvätil ľudskú prirodzenosť Ježišovu v panenskom lone Márie (por. Lk 1,35), je tým istým Duchom, ktorý je prítomný a činný v Cirkvi, aby jej odovzdával svätosť vteleného Božieho Syna.

Výzva prítomného okamihu smeruje dnes viac než inokedy k tomu, aby všetci kresťania nastúpili cestu obnovy v duchu Evanjelia, aby sa veľkodušne dali k dispozícii výzve Apoštola, aby bol „ich celý život svätý“ (1Pt 1,15). Dvadsať rokov po skončení Koncilu poukázala mimoriadna Synoda 1985 na naliehavú nutnosť: „Pretože Cirkev je v Kristovi tajomstvom, musí byť chápaná ako znamenie a nástroj svätosti... V najťažších situáciách dejín Cirkvi stáli na počiatku obnovy vždy svätí. Dnes nutne potrebujeme svätých, ktorých si musíme vytrvalo od Boha vyprosovať.“42

Na základe členstva v Cirkvi, prijímajú a zdieľajú všetci univerzálne povolanie ku svätosti. Aj laici sú k tomu skrz-naskrz povolaní bez najmenšieho rozdielu, tak ako ostatní členovia Cirkvi: „Z toho je každému jasné, že všetci v Krista veriaci sú v každom stave a postavení povolaní k plnosti kresťanského života a k dokonalosti v láske.“43 „Všetci v Krista veriaci budú deň čo deň vzrastať vo svätosti vo svojich životných podmienkach.“44 Povolanie ku svätosti má svoje korene v krste a obnovuje sa v ostatných sviatostiach, predovšetkým v Eucharistii. Keďže si obliekli Krista a nasýtili sa z Ducha Svätého, sú kresťania „svätí“ a preto uschopnení a povinní prejavovať svätosť svojho bytia v svätosti celého ich pôsobenia. Apoštol Pavol neúnavne napomína všetkých kresťanov, aby tak žili, „ako sa patrí na svätých“ (Ef 5,3).

Život podľa Ducha, ktorého ovocím je svätosť (por. Rim 6,22; Gal 5,22), si vyžaduje od každého pokrsteného nasledovanie a napodobňovanie Krista a uschopňuje ho k tomu: v prijímaní blahoslavenstiev, v počúvaní a rozjímaní Slova Božieho, vo vedomej a aktívnej účasti na liturgickom a sviatostnom živote Cirkvi, v osobnej modlitbe, v modlitbe rodiny a spoločenstiev, v hlade a smäde po spravodlivosti, v spĺňaní príkazu lásky vo všetkých situáciách života a v službe bratom, predovšetkým malým, chudobným a trpiacim.

Dosiahnuť svätosť vo svete

17. Povolanie ku svätosti nesie so sebou to, že život podľa Ducha sa prejavuje predovšetkým v ich zapojení do svetskej oblasti a v ich účasti na pozemských činnostiach. Apoštol nás ešte raz napomína: „Všetko, čo hovoríte, alebo konáte, všetko robte v mene Pána Ježiša a skrze neho vzdávajte vďaky Bohu Otcovi!“ (Kol 3,17). Koncil aplikuje slová Apoštola na laikov a výslovne vyhlasuje: „Ani rodinné starosti, ani iné svetské záležitosti nemajú byť vylúčené z ich spôsobu duchovného života.“45 Otcovia Synody hovorili zo svojej strany: „Jednota života laikov má rozhodujúci význam: musia sa posväcovať vo svojom každodennom živote v povolaní a v spoločnosti. Aby spĺňali svoje povolanie, musia laici chápať svoju činnosť všedného dňa ako možnosť zjednotenia s Bohom a spĺňania Jeho vôle ako aj službu iným ľuďom, aby ich viedli v Kristovi k spoločenstvu s Bohom.“46

Laici musia chápať a uskutočňovať svoje povolanie ku svätosti ako nezrieknuteľnú povinnosť, ktorá ich vyzýva, predovšetkým však ako žiarivé znamenie lásky Boha, ktorý ich vykúpil k životu svätosti. Takéto povolanie sa musí chápať ako podstatná a neoddeliteľná súčasť nového života, ktorý nám bol darovaný v krste a tým ako konštruktívna súčasť dôstojnosti laikov. Povolanie ku svätosti je čo najužšie spojené s poslaním ako aj zodpovednosťou, ktorá je zverená laikom v Cirkvi a vo svete. Žitá svätosť, ktorá plynie z účasti na živote svätosti Cirkvi, predstavuje prvý a základný príspevok k budovaniu Cirkvi ako „spoločenstva svätých“. Vo svetle viery sa nám otvára obdivuhodný horizont: početní laici, muži i ženy, ktorí vo svojom živote a vo svojej každodennej činnosti sú často nepovšimnutí a dokonca nechápaní, neuznaní veľkými tejto zeme, ale Otec na nich hľadí s láskou, a sú neúnavnými pracovníkmi v Pánovej vinici, a tak sa stávajú pokornými, ale – silou Božej milosti – veľkými spolupracovníkmi na raste Božieho Kráľovstva v dejinách.

Svätosť je základnou podmienkou a nezrieknuteľným predpokladom pre spĺňanie spásneho poslania Cirkvi. Tajomným prameňom a neomylnou mierou apoštolskej účinnosti a misionárskej sily Cirkvi je jej svätosť. Iba v miere, akou sa ako Kristova nevesta vystaví jeho láske a opätuje ju, sa stane Cirkev v Duchu plodnou matkou.

Vráťme sa opäť k biblickému obrazu: vyháňanie a rast ratolestí je daný ich spojením s viničom. „Ako ratolesť nemôže prinášať ovocie sama od seba, ak neostane na viniči, tak ani vy, ak neostanete vo mne. Ja som vinič, vy ste ratolesti. Kto ostáva vo mne a ja v ňom, prináša veľa ovocia, lebo bezo mňa nemôžete nič urobiť.“ (Jn 15,4-5)

Tu je namieste, aby sme pripomenuli slávnostné blahorečenia a svätorečenia laikov, mužov i žien, ktoré sa konali počas Synody. Celý Boží ľud a predovšetkým laici môžu teraz pozerať na nové vzory svätosti, ktoré žili v obyčajných a všedných situáciách ľudskej existencie, na nové svedectvá heroickej čnosti. Synodálni otcovia o tom povedali: „Miestne cirkvi a predovšetkým tzv. mladé cirkvi sa musia pozorne snažiť spoznať medzi svojimi členmi tých mužov a ženy, ktorí v týchto situáciách (každodenných situáciách sveta a manželstva) vydali svedectvo svätosti a môžu byť iným vzorom, aby mohli byť poprípade navrhnutí pre blahorečenie alebo svätorečenie.“47

Na záver týchto úvah, ktoré chceli definovať miesto laikov v Cirkvi, prichádza nám na um známe napomenutie Leva Veľkého: „Kresťan, poznaj svoju dôstojnosť!“48 Podobné napomenutie má Maximus, turínsky biskup, všetkým, ktorí prijali pomazanie svätého krstu: „Uvážte česť, ktorej sa vám v tomto tajomstve dostalo!“49 Všetci pokrstení sú vyzvaní, aby nanovo počúvali slová sv. Augustína: „Tešme sa a ďakujme: stali sme sa nielen kresťanmi, ale Kristom... Žasnite a plesajte: my sme sa stali Kristom.“50

Kresťanská dôstojnosť, ktorá je pôvodom rovnosti všetkých členov Cirkvi, poskytuje a podnecuje ducha spoločenstva (communia) a bratskosti a je súčasne tajomstvom a prameňom síl apoštolskej a misionárskej dynamiky laikov. Táto dôstojnosť je náročná, je dôstojnosťou robotníkov, ktorých pozval Pán do svojej vinice. „Tak všetkých laikov“ – čítame v koncilových textoch – „viaže vznešené bremeno pričiňovať sa o to, aby božské rozhodnutie spásy dosiahlo viac a viac všetkých ľudí všetkých čias a všade na zemi.“51

Druhá kapitola
My všetci sme ratolesti jedného viniča

Účasť laikov na živote v communio Cirkvi

Tajomstvo Cirkvi ako communio

18. Ešte raz počúvajme Ježišove slová: Ja som pravý vinič a môj Otec je vinohradník... Ostaňte vo mne a ja zostanem vo Vás.“ (Jn 15,1-4).

Tieto jednoduché slová nám zjavujú tajomstvaplné spoločenstvo, ktoré spája do jednoty Pána a učeníkov, Pána a všetkých pokrstených. Je to živé a životodárne spoločenstvo, na základe ktorého kresťania nepatria sebe samým, ale ako ratolesti na viniči sú Kristovým vlastníctvom.

Vzorom, prameňom a cieľom spoločenstva kresťanov s Ježišom je spoločenstvo Syna s Otcom v oddanosti Svätého Ducha. Zjednotení zväzkom lásky Kristovho Ducha sú kresťania zjednotení s Otcom.

Ježiš pokračuje: „Ja som vinič, vy ste ratolesti.“ (Jn 15,5) Zo spoločenstva kresťanov s Kristom vyplýva ich vzájomné spoločenstvo: všetci sú ratolesťami jedného viniča, ktorým je Kristus. Pán Ježiš nám vysvetľuje toto bratské spoločenstvo ako žiarivý odraz života a lásky Otca, Syna a Svätého Ducha, na ktorom sa tajomným spôsobom zúčastňujú všetci pokrstení. O toto spoločenstvo sa modlí Ježiš: „Aby všetci boli jedno, ako Ty, Otče, vo mne a ja v Tebe, aby aj oni boli v nás, aby svet uveril, že si ma ty poslal.“ (Jn 17,21)

Toto communio je vlastným tajomstvom Cirkvi, ako nám to pripomína Druhý vatikánsky koncil slávnymi slovami sv. Cypriána: „Tak sa celá Cirkev javí ako jednotou Otca a Syna a Svätého Ducha zjednotený ľud.“52 Toto tajomstvo Cirkvi ako communia sa nám pripomína na začiatku každej eucharistickej slávnosti, keď nám kňaz opakuje pozdrav apoštola Pavla: „Milosť Pána Ježiša Krista a Božia láska i spoločenstvo Svätého Ducha nech je s vami všetkými.“ (2Kor 13,13).

Keď sme načrtli „podobu“ laikov v ich dôstojnosti, musíme sa teraz zamerať na ich poslanie a zodpovednosť v Cirkvi a vo svete. Možno ich však chápať správnym spôsobom iba v živom kontexte Cirkvi ako communia.

Koncil a communio-ekleziológia

19. To je základná predstava o sebe samej, ktorú vyjadrila Cirkev v Druhom vatikánskom koncile a ktorú pripomenula mimoriadna Synoda z roku 1985, dvadsať rokov po udalosti Koncilu: „Communio-ekleziológia je centrálnou a základnou myšlienkou koncilových dokumentov. Koinonia-communio, ktoré má svoj základ vo svätom Písme, zaberá prednostné postavenie v starej Cirkvi a vo východných Cirkvách až po naše dni. Preto sa od Druhého vatikánskeho koncilu veľa urobilo preto, aby sa podporovalo chápanie Cirkvi ako communia a aby sa konkrétnejšie prenášalo do života. Čo znamená toto mnohovrstvové slovo „communio“? V konečných dôsledkoch ide o spoločenstvo s Bohom skrze Ježiša Krista v Duchu Svätom. Toto communio je dané v Božom slove a vo sviatostiach. Krst je prístupom ku communiu Cirkvi a jej základom. Eucharistia je prameňom a vrcholom kresťanského života (por. LG 11). Prijímanie (communio) Kristovho eucharistického tela znamená a spôsobuje, to znamená, buduje hlboké communio (spoločenstvo) všetkých veriacich v Kristovom Tele, ktorým je Cirkev. (1Kor 10,16n)“.53

V ktoromsi dni po Koncile hovoril Pavol VI. veriacim: „Cirkev je communio. Čo znamená v tomto prípade communio? Odkazujeme na kapitolu katechizmu, ktorá pojednáva o sanctorum communionem, o spoločenstve svätých. A spoločenstvo svätých znamená dvojakú životnú účasť: začlenenie kresťanov do Kristovho života a ďalšie obežné prúdenie tejto lásky medzi všetkými veriacimi v tomto a inom svete. Jednota s Kristom a v Kristovi; a jednota medzi kresťanmi v Cirkvi“.54

Biblické obrazy, ktorými nás chce Koncil voviesť do uvažovania o tajomstve Cirkvi, vrhajú svetlo na realitu Cirkvi ako communia, v jej nerozlučnej dimenzii spoločenstva kresťanov s Kristom a spoločenstva kresťanov navzájom. Tieto obrazy hovoria o ovčinci, o stáde, o viniči, o duchovnom dome, o svätom meste.55 V popredí stojí predovšetkým obraz Tela, ktorý nám dal sv. Pavol a ktorého učenie nám prichádza v ústrety na mnohých miestach koncilových textov v celej jeho pôvodnosti a príťažlivosti.56 Koncil zasa čerpá z celých dejín spásy a predstavuje nám obraz Cirkvi ako Boží ľud: „Zapáčilo sa však Bohu posväcovať a spasiť ľudí, nie každého osve, bez akéhokoľvek vzájomného spojenia, ale vytvoriť z nich národ, ktorý by ho pravdivo poznal a sväto mu slúžil“.57 Už vo svojich prvých riadkoch zhŕňa konštitúcia Lumen Gentium toto učenie, keď píše: Cirkev je v Kristovi akoby sviatosťou, čiže znakom a prostriedkom dôverného spojenia s Bohom a jednoty celého ľudského pokolenia“.58

Realita Cirkvi ako communia je podstatnou súčasťou, ba tvorí centrálny obsah „tajomstva“, to znamená božského spásneho rozhodnutia pre ľudí. Preto nemožno pochopiť communio Cirkvi, ak o ňom uvažujeme iba ako o sociologickej alebo psychologickej danosti. Cirkev, ako communio je „nový“ ľud, „mesiánsky“ ľud, ktorý má „za Hlavu Krista“, „ktorému je vlastná dôstojnosť a sloboda božích detí“, ktorého „zákonom“ je nové prikázanie... „milovať, ako nás miloval Kristus“ a ktorého „určením konečne je Božie Kráľovstvo“; ktorý „založil Kristus ako spoločenstvo života, lásky a pravdy“.59 Zväzky, ktoré spájajú členov Božieho ľudu navzájom – a predovšetkým s Kristom – nie sú zväzkami „tela“ a „krvi“, lež zväzkami ducha, ešte presnejšie Svätého Ducha, ktorého prijali všetci pokrstení. (Por. Joel 3,1)

Ten istý Duch, ktorý od večnosti spája jedinú a nerozdielnu Trojicu, Duch, ktorý „keď prišla plnosť časov“ (Gal 4,4), nerozlučne spojil ľudské telo s Božím Synom, ten istý a rovnaký Duch je v priebehu kresťanských generácií nepremožiteľným a nevyčerpateľným prameňom communia Cirkvi a v Cirkvi.