25. Laici sa zúčastňujú na živote Cirkvi nielen vykonávaním svojich služieb a chariziem, ale aj mnohými inými spôsobmi.
Táto účasť sa predovšetkým vyjadruje v živote a poslaní čiastkových cirkví, diecéz, v ktorých „je prítomná a opravdivo pôsobí jedna, svätá, katolícka a apoštolská Cirkev.“84
Aby sa laici správnym spôsobom zúčastňovali na živote Cirkvi, nutne musia mať jasnú a precíznu predstavu o čiatkovej cirkvi v jej pôvodnom vzťahu k univerzálnej Cirkvi. Čiastková cirkev nevzniká z akéhosi fragmentovania univerzálnej Cirkvi a univerzálna Cirkev sa nevytvára z jednoduchého súhrnu čiastkových cirkví; ale skôr sú navzájom spojené živým, podstatným a trvalým zväzkom, lebo univerzálna Cirkev jestvuje v čiastkových cirkvách a v nich sa vyjadruje. Preto tvrdí Koncil, že čiastkové cirkvi, v ktorých a z ktorých pozostáva jediná katolícka Cirkev, „sú utvorené na obraz všeobecnej Cirkvi.85
Koncil s rozhodnosťou vyzýva laikov, aby sa aktívne podieľali na svojej príslušnosti ku čiastkovej Cirkvi a súčasne rozširovali svoj pohľad stále viac pre „katolíckosť“. „Nech v sebe vytrvalo pestujú“ – tak čítame v Dekréte o apoštoláte laikov – „porozumenie pre diecézu, v ktorej je farnosť akoby bunkou. Nech sú vždy ochotní na výzvu svojho arcipastiera zapojiť aj svoje sily do diecéznych podujatí. Ba, aby išli v ústrety potrebám miest i vidieka, nech neobmedzia svoju spoluprácu len na farnosť alebo diecézu, ale nech sa ju snažia rozšíriť aj na medzifarskú, medzidiecéznu, celonárodnú alebo medzinárodnú oblasť, a to tým viac, že neprestajne rastúca sťahovavosť obyvateľstva, rozvoj vzájomných stykov a ľahkosť komunikácií už nedovoľujú nijakej spoločenskej zložke, aby zostala uzavretá do seba. Nech teda dbajú na potreby ľudu Božieho, roztrúseného po celom svete.“86
Posledná Synoda vzniesla v tomto zmysle prosbu o podporovanie zriadenia diecéznych pastoračných rád, ktoré majú naviazať na pomery a potreby. Na diecéznej úrovni to má byť najdôležitejšia forma spolupráce a dialógu, ako aj spoločného tvorenia úsudku. Spolupôsobenie laikov v týchto radách môže rozšíriť možnosti konzultácie, ako aj umožniť, aby sa princíp spolupôsobenia – ktorý je v jednotlivých prípadoch aj spolurozhodnutím – uplatnil intenzívnejšie a na širšej báze.87
Kódex predvída účasť laikov na diecéznych synodách a partikulárnych konciloch na provinciálnej a dekanátnej úrovni;88
táto účasť môže byť prínosom pre communio a poslanie čiastkovej cirkvi, či už v jej vlastnom rámci, či už v jej vzťahu ku iným čiastkovým cirkvám v cirkevnej provincii, alebo biskupskej konferencii.
Biskupským konferenciám prislúcha nájsť vhodné prostriedky a cesty, aby sa na národnej a regionálnej úrovni ďalej rozvíjala konzultácia a spolupráca laikov, mužov a žien. Tak je možné radiť sa o spoločných problémoch a tak sa môže prejavovať cirkevné communio všetkých.89
26. Aj keď communio Cirkvi pozná univerzálnu dimenziu, predsa svoj bezprostredný a hmatateľný výraz nachádza vo farnosti. Táto predstavuje konkrétnu formu miestneho realizovania sa Cirkvi; v určitom zmysle je ona Cirkvou, ktorá žije uprostred domov svojich synov a dcér.90
Všetci musíme znovu vo viere odhaliť pravú tvár farnosti, to znamená to „tajomstvo“ Cirkvi, ktoré v nej pôsobí a je v nej prítomné. Aj keď je dakedy chudobná na členov a na majetky, keď sa geograficky rozprestiera na veľkých územiach, alebo ju takmer nemožno nájsť uprostred husto zaľudnenej a problémami plnej modernej mestskej štvrti, predsa farnosť nepozostáva v prvom rade z nejakej štruktúry, z nejakého územia alebo z nejakej budovy, ale ona je skôr „Božou rodinou, je spoločenstvom bratov, preniknutých jedným Duchom,“91
ona je „domom farskej rodiny, bratským a pohostinným“92, je „spoločenstvom veriacich“.93
Napokon farnosť spočíva na teologickej danosti, pretože ona je eucharistickým spoločenstvom.94
To znamená, že ako spoločenstvo je uschopnená sláviť Eucharistiu, v ktorej nachádza živé korene pre svoj rast, ako aj sviatostné puto svojho communia s celou Cirkvou. Toto uschopnenie ku sláveniu Eucharistie je dané tou skutočnosťou, že farnosť je spoločenstvom viery a organickým spoločenstvom – to znamená zložené z vysvätených nositeľov úradu a z ostatných kresťanov, v ktorom farár zastupuje miestneho biskupa95
a predstavuje hierarchické spojenie s celou čiastkovou Cirkvou.
Úloha Cirkvi v našich dňoch je celkom iste nesmierna. A farnosť samotná nemôže na ňu stačiť. Preto Kódex predvída formy spolupráce medzi farnosťami a na dekanátnej úrovni96
a odporúča biskupovi starosť o všetkých veriacich aj o tých, ktorých nezahŕňa riadna pastorácia.97
Mnohé miesta a formy prítomnosti a činnosti Cirkvi sú potrebné, aby sa do najrozličnejších životných situácií moderných ľudí vnieslo slovo a milosť Evanjelia. Mnohé druhy náboženského pôsobenia a zacieleného apoštolátu prostredia v kultúrnej, sociálnej, pedagogickej, pracovnej oblasti atď. nemôžu mať svoj stredobod a východiskový bod vo farnosti. Predsa však prežíva táto aj dnes obdobie, ktoré sľubuje novú nádej. Na začiatku svojho pontifikátu poukázal Pavol VI. vo svojom príhovore rímskemu kléru na túto skutočnosť: „Sme jednoducho presvedčení o tom, že táto starobylá a hodnotná štruktúra farnosti má nezrieknuteľné a nanajvýš aktuálne poslanie; jej prislúcha vytvárať prvé spoločenstvo kresťanského ľudu; ona zhromažďuje ľud a vovádza ho do liturgického slávenia; ona chráni a oživuje vieru v ľuďoch našej doby; ona im poskytuje vyučovanie o spásonosnom učení Kristovom; ona uskutočňuje v postoji a v čine pokornú lásku v dobrých a bratských skutkoch“.98
Synodálni otcovia si zo svojej strany pozorne všimli momentálnu situáciu mnohých farností a naliehali na ich obnovu: „Mnohé farnosti v mestských oblastiach alebo na misijných územiach pre nedostatok potrebných materiálnych prostriedkov alebo vysvätených nositeľov úradu, alebo aj na základe ich geografickej rozlohy a zvláštnej situácie niektorých kresťanov, (napr. utečencov a vysťahovalcov) nie sú v stave spĺňať svoju úlohu s celou účinnosťou. Aby sa všetky tieto farnosti stali živými kresťanskými spoločenstvami, musia sa dotyčné miestne autority starať o to, aby:
a/ boli farské štruktúry prispôsobené situáciám s veľkou flexibilitou, ktorú umožňuje cirkevné právo predovšetkým podporovaním účasti laikov na pastoračnej zodpovednosti;
b/ rástli malé bázové spoločenstvá, nazvané aj živé spoločenstvá, v ktorých veriaci vzájomne môžu hlásať Božie Slovo a môžu byť činnými v službe a v láske. Tieto spoločenstvá sú v spoločenstve so svojimi pastiermi opravdivými skonkrétneniami cirkevného communia a centrami evanjelizácie...“99
V službe obnovenia farnosti a aby sa lepšie zaistila účinnosť ich iniciatív, majú sa podporovať aj inštitucionalizované formy spolupráce medzi rozličnými farnosťami jedného dekanátu.
27. Teraz si musíme bližšie všimnúť communio a účasť laikov na živote farnosti. Kvôli tomu sa musia znovu upozorniť všetci laici, muži a ženy, na opravdivo dôležité a povzbudzujúce slová Koncilu: „V rámci cirkevných pospolitostí“ – tak to znie v Dekréte o apoštoláte laikov – „ich činnosť je natoľko potrebná, že bez nej by ani apoštolát duchovných pastierov zväčša nemohol dosiahnuť plnú účinnosť“.100
Toto zásadné tvrdenie sa musí chápať prirodzene vo svetle „communio-ekleziológie“: Pretože sú všetky služby a charizmy rôzne a komplementárne, sú všetky, zodpovedajúce svojmu druhu, potrebné pre rast Cirkvi.
Laici musia byť stále viac presvedčení o zvláštnom význame apoštolského zaangažovania sa vo svojej farnosti. Koncil k tomu hovorí s celou svojou autoritou: „Farnosť je skvelým vzorom vospolného apoštolátu, lebo spája v jedno všetku ľudskú rozmanitosť, ktorá sa tam nachádza a zapája ju do cirkevnej všeobecnosti. Nech si laici navyknú pracovať vo farnosti v dôvernej jednote so svojimi kňazmi. Nech predkladajú cirkevnej vospolnosti vlastné i svetové problémy a otázky, týkajúce sa ľudského spasenia, aby ich spoločne skúmali a riešili. Podľa možnosti nech napomáhajú každé apoštolské a misijné podujatie svojej cirkevnej pospolitosti.“101
Poukaz Koncilu na preverenie a riešenie pastorálnych problémov „v spoločnej porade“ musí nájsť adekvátne a artikulované skonkrétnenie v rozhodnom, presvedčivom a široko založenom ocenení farských pastoračných rád, na čom synodálni Otcovia oprávnene nástojili.102
Za súčasných daností môžu a musia laici veľa investovať do rastu opravdivého communia Cirkvi v rámci svojich farností a do vzbudenia misionárskeho elánu voči neveriacim a voči veriacim, ktorí čiastočne alebo úplne zanechali náboženskú prax.
Ak je farnosť Cirkvou uprostred domov ľudí, musí byť jej prítomnosť a pôsobnosť hlboko zakorenená do ľudskej spoločnosti a čo najužšie solidárna s jej nádejami a núdzami. Často je spoločenské prostredie predovšetkým v určitých krajinách a oblastiach poznamenané tendenciami rozkladu a procesmi dehumanizácie: človek je stratený a bez smeru, ale v jeho srdci je stále veľké želanie zažiť a pestovať bratskejšie vzťahy. Odpoveď na to môže dať farnosť, keď na základe živej účasti laikov je verná svojmu pôvodnému povolaniu a poslaniu: byť vo svete „miestom“ spoločenstva veriacich a súčasne „znakom“ a „nástrojom“ povolania všetkých do communia; jedným slovom domom, ktorý je otvorený pre všetkých a je k službám všetkým, alebo ako rád hovorieval pápež Ján XXIII., studňou dedine, pri ktorej si všetci utíšia svoj smäd.
28. Spolu s kňazmi a rehoľníkmi vytvárajú laici jeden Boží ľud a Kristovo telo.
Byť „členom“ Cirkvi neznamená žiadne oslabenie jej jedinečnosti a neopakovateľnosti každého jedného kresťana. Ale skôr to zabezpečuje a prehlbuje najhlbší zmysel jeho neopakovateľnosti a jedinečnosti, ktoré sú prameňom rôznosti a bohatstva celej Cirkvi. V tomto zmysle Boh v Ježišovi Kristovi každého volá jeho vlastným a nezameniteľným menom. Pánova výzva: „Choďte aj vy do mojej vinice!“ sa zameriava na každého osobne a znie: „Poď aj ty do mojej vinice!“
Každý sa dáva do služby rastu communia Cirkvi so svojou jedinečnosťou a naopakovateľnosťou, so svojím bytím a so svojou činnosťou. Súčasne prijíma spoločné bohatstvo celej Cirkvi, aby si ho prisvojil. Toto je „spoločenstvo svätých“, ktoré vyznávame v Kréde: dobro všetkých sa stáva dobrom každého jedného, a dobro každého jedného sa stáva dobrom všetkých.„Vo svätej Cirkvi je každý oporou ostatných. A ostatní sú jeho oporou“, píše Gregor Veľký.103
Každý laik si musí vždy byť vedomý, že je „členom Cirkvi“, ktorému bola zverená originálna, nenahraditeľná a neprenosná úloha, ktorú musí spĺňať pre dobro všetkých. V tejto perspektíve nadobúda výpoveď Koncilu o absolútnej nutnosti individuálneho apoštolátu svoj plný význam. „Apoštolát, ktorý majú konať jednotlivci a ktorý má svoj výdatný prameň v opravdivom kresťanskom živote (por. Jn 4,14) je základom a podmienkou každého laického apoštolátu, aj organizovaného, a nedá sa ničím nahradiť. Na tento apoštolát, ktorý je vždy a všade užitočný a v určitých okolnostiach jedine vhodný a možný, sú povolaní a povinní všetci laici každého postavenia, aj keby nemali príležitosť alebo možnosť pracovať v združeniach.“104
Individuálny apoštolát obsahuje veľké bohatstvo, ktoré sa musí objaviť kvôli zintenzívneniu misionárskej sily každého jedného laika. Tento apoštolát umožňuje kapilárne vyžarovanie Evanjelia, ktoré preniká až k miestam a prostrediam, v ktorých sa uskutočňuje konkrétny a každodenný život laikov. Okrem toho poskytuje trvalé vyžarovanie, pretože vyplýva zo stálej koherencie vlastného života s vierou; ďalej zabezpečuje zvlášť do hĺbky pôsobiace vyžarovanie, pretože laici, keď sa podieľajú na životných a pracovných podmienkach, na bojoch a nádejách svojich bratov a sestier, prenikajú k srdciam svojich susedov, priateľov a kolegov a môžu im otvoriť celý horizont plného zmyslu svojho života: spoločenstvo s Bohom a medzi ľuďmi.
29. Communio Cirkvi, ktoré je prítomné a činné už v aktivite jednotlivej osoby, nachádza svoj zvláštny výraz v spoločnej činnosti laikov, to znamená v ich spoločnom zasadení sa, keď sa spoluzodpovedne zúčastňujú na živote a poslaní Cirkvi.
V poslednej dobe fenoménom pôsobenia laikov poznamenáva zvláštna rozličnosť, živosť a mnohorakosť. Avšak vždy predstavovalo zoskupenie sa laikov kontinuitnú líniu v dejinách Cirkvi. Dôkazom toho je až dodnes existencia rozličných bratstiev, tretích rádov a početných združení. V našich dňoch však podnecujú zvláštne impulzy rozvoj tohto fenoménu. Súčasná doba pozná výskyt a rozšírenie mnohorakých foriem zoskupení laikov: Združenia, skupiny, spoločenstvá, hnutia, takže môže byť reč o novej dobe zoskupení laikov. naozaj, „povstali povedľa tradičných spolkov a takrečeno z ich koreňov nové hnutia a združenia, ktoré majú špecifický profil a špecifické zameranie. Také veľké je bohatstvo a mnohorakosť darov, ktoré Duch v Cirkvi živí. Taká je aj vôľa k iniciatíve a veľkodušnosť našich laikov.“105
Tieto zoskupenia laikov vykazujú medzi sebou veľké rozdiely z mnohých hľadísk, ako vo vonkajšom prejave, v pedagogických procesoch a metódach, v oblastiach činnosti. Vo svojich zameraniach však prichádzajú ku hlbokej konvergencii: zodpovedná účasť na poslaní Cirkvi, hlásanie Kristovho Evanjelia ako prameňa nádeje pre ľudí a obnovenia pre spoločnosť.
Zoskupenie laikov z duchovných apoštolských motívov má rozličné príčiny a chce odpovedať na mnohoraké potreby. Vyjadruje sociálnu prirodzenosť človeka a odpovedá na nutnosť väčšej a obsiahlejšie zameranej pôsobnosti. „Kultúrny“ vplyv, ktorý je pôvodom a motiváciou, ale aj ovocím a znamením iných sociálnych zmien, sa nemôže totiž diať činnosťou jednotlivca, ale prostredníctvom „sociálneho subjektu“, to znamená prostredníctvom skupiny, spoločenstva, združenia, hnutia. Toto zvláštnym spôsobom zapadá do kontextu pluralistickej a rozloženej spoločnosti – ako sa ona dnes prejavuje v toľkých častiach sveta – a do problémov, ktoré sa stali komplexnejšími a ťažšími. Na druhej strane predovšetkým v sekularizovanom svete môžu rozličné formy zoskupení predstavovať cennú službu pre mnohých, aby žili kresťanský – a s požiadavkami Evanjelia koherentný život, a aby sa zapojili do misionárskeho a apoštolského úsilia.
Ponad to je to hlboká teologická danosť, ktorá ospravedlňuje a požaduje zoskupenie laikov: ide o ekleziologický princíp, ktorý Druhý vatikánsky koncil výslovne uznáva, keď v spoločnom apoštoláte vidí „znamenia spoločenstva a jednoty Cirkvi v Kristovi“.106
Toto „znamenie“ sa musí vyjadrovať tak v rámci jednotlivých foriem zoskupení, ako aj v iných vzťahoch navonok, teda v širokom rámci kresťanských spoločenstiev, spoločných vzťahov. uvedený ekleziologický princíp objasňuje z jednej strany „právo“ laikov združovať sa a z druhej strany nutnosť „kritérií“ pre rozlišovanie pravej cirkevnosti ich združení.
Ponajprv sa musí uznať slobodné združovacie právo laikov v Cirkvi. Táto sloboda je skutočným a vlastným právom, ktoré sa neodvodzuje z nejakého „dovolenia“ autority, ale vyrastá z krstu ako sviatosti, ktorou boli laici povolaní, aby aktívne spolupôsobili v communiu a v poslaní Cirkvi. Koncil k tomu zujíma jednoznačné stanovisko: „Pri zachovaní potrebného spojenia s autoritou Cirkvi majú laici právo zakladať spolky, viesť ich a zapísať sa do už jestvujúcich“.107
A nový kódex hovorí doslova:
„Laici majú slobodu zakladať a viesť spolky za účelom charity alebo zbožnosti, alebo pre podporovanie kresťanského povolania vo svete a môžu sa schádzať, aby tieto ciele spoločne sledovali.“108
Jedná sa o slobodu uznanú a poskytovanú cirkevnou autoritou, ktorá sa však má vykonávať vždy a iba v communiu Cirkvi. Právo laikov združovať sa je teda podstatne dané životom communia s poslaním Cirkvi.