Kritériá cirkevnosti pre zoskupenia laikov

30. V tejto perspektíve communia a poslania Cirkvi a preto nie v protiklade k slobodnému právu vytvárať spolky, musí sa chápať aj potreba jasných a precíznych kritérií pre rozlišovanie a uznanie zoskupení laikov, nazvaných aj „kritériami cirkevnosti“.

Nasledujúce kritériá môžu platiť ako zásadné pre rozlišovanie každého jedného zoskupenia:

  • Primát povolania každého jedného kresťana ku svätosti, ktorá sa vyjadruje „v plodoch milosti, ktoré Svätý Duch vytvára vo veriacich“,109 ako rast v plnosti kresťanského života a v dokonalosti lásky.110
    Všetky zoskupenia laikov a každé jednotlivé z nich sú povolané k tomu, aby sa stali stále profilovanejším spôsobom nástrojom svätosti v Cirkvi tým, že budú podporovať a pestovať vnútornejšiu jednotu medzi praktickým životom svojich členov a ich vierou.111
  • Zodpovednosť za vyznávanie katolíckej viery, ktorá prijíma a hlása pravdu o Kristovi, o Cirkvi a o človeku, v poslušnosti voči Učiteľskému úradu, ktorý ju autenticky interpretuje. Každé zoskupenie laikov musí byť miestom hlásania a odovzdávania viery ako aj výchovy vo viere, ktorá má úplnosť obsahov viery.
  • Svedectvo hlbokého a presvedčeného communia v detinskej závislosti na pápežovi, trvalom a viditeľnom princípe jednoty univerzálnej Cirkvi112 a na biskupovi, „viditeľnom princípe a základe jednoty“113 v čiastkovej Cirkvi ako aj vo vzájomnom „oceňovaní všetkých foriem apoštolátu v Cirkvi.“114 Spoločenstvo s pápežom a s biskupom sa musí vyjadrovať v úprimnej ochote prijímať ich učiteľský úrad a ich pastoračné smernice. Spoločenstvo s Cirkvou si vyžaduje uznanie legitímneho pluralizmu laických zoskupení a súčasne ochotu k spolupráci so všetkými.
  • Zosúladenie s apoštolským zameraním Cirkvi, na ktorom sa podieľajú, totiž „evanjelizovanie a posvätenie ľudí..., kresťanské formovanie ich svedomia ako aj prenikanie rozličných spoločenstiev a prostredí Duchom Evanjelia“115.
    V tomto zmysle sa musí od všetkých foriem laických zoskupení a od každého jedného z nich požadovať misionársky elán, ktorý z nich robí stále viac subjekty novej evanjelizácie.
  • Povinnosť angažovanej prítomnosti v ľudskej spoločnosti, ktorá sa vo svetle sociálneho učenia Cirkvi stavia do služby človeka a jeho plnej dôstojnosti. Zoskupenia laikov musia vyvolávať živé vloženie sa do účasti a do solidarity, aby vytvárali v spoločnosti spravodlivejšie a bratskejšie životné podmienky. Vyvodené základné kritériá sa môžu merať na konkrétnych plodoch, ktoré prináša život a pôsobenie rozličných združení, ako sú: obnovená radosť z modlitby a kontemplácie, z liturgického a sviatostného života, plody povolaní ku kresťanským manželstvám, kňazské povolania a povolania pre Bohu zasvätený život; ochota vložiť sa do programov a iniciatív Cirkvi na miestnej úrovni, na národnej a medzinárodnej úrovni; zaangažovanie sa do katechézy a do pedagogickej schopnosti formovať kresťanov; motivácia ku kresťanskej prítomnosti v rozličných oblastiach spoločenského života a tvorby a vedenie charitatívnych, kultúrnych a duchovných diel; duch chudoby v zmysle Evanjelia pre veľkodušnú lásku voči všetkým; obrátenie sa ku kresťanskému životu a návrat tých, „čo stoja obďaleč“ od spoločenstva pokrstených.
Služba pastierov communiu

31. Dokonca ani voči možným a pochopiteľným ťažkostiam s niektorými formami zoskupení a mohutnému rastu nových foriem, nesmú pastieri Cirkvi pre dobro Cirkvi ako aj pre dobro zoskupení laikov, rezignovať na službu vykonávania svojej autority. Tak musí byť proces rozlišovania sprevádzaný vedením a predovšetkým posilňovaním pri vrastaní zoskupení laikov do communia a do poslania Cirkvi.

Je celkom správne, aby niektoré nové združenia a hnutia na základe svojho často národného alebo dokonoca medzinárodného rozšírenia dostali špeciálne uznanie, výslovnú aprobáciu, prostredníctvom príslušnej cirkevnej autority. V tomto zmysle tvrdil už Koncil: „Pravda, apoštolát laikov pripúšťa rozličné vzťahy k hierarchii podľa svojich rozmanitých foriem a cieľov... Niektoré formy laického apoštolátu hierarchia výslovne odobruje, hoci rozličným spôsobom. Okrem toho cirkevná vrchnosť môže v záujme všeobecného dobra Cirkvi vyvoliť a obzvlášť napomáhať niektoré apoštolské organizácie a podujatia, ktoré bezprostredne sledujú duchovný cieľ. Za ne preberá osobitnú zodpovednosť.“116

Z rozličných foriem laického apoštolátu, ktoré sú v osobitnom vzťahu k hierarchii, pripomínajú synodálni otcovia výslovne rozličné hnutia združenia Katolíckej akcie, v ktorých sa „laici organizujú a trvalým spôsobom združujú pod vedením Ducha Svätého v spoločenstve s biskupom a s kňazmi, aby zodpovedajúco svojmu povolaniu a na základe špecifickej metódy prispievali k upevneniu celého kresťanského spoločenstva, verne a efektívne spoluúčinkovali na pastoračných projektoch a na preniknutí všetkých životných oblastí duchom Evanjelia“.117

Pápežská rada pre laikov dostala úlohu vypracovať zoznam združení, ktorým sa dostane oficiálne uznanie Svätou Stolicou a súčasne spolu so Sekretariátom pre jednotu kresťanov má vypracovať podmienky pre uznanie ekumenických združení s katolíckou väčšinou a nekatolíckou menšinou, pričom má byť stanovené, v ktorých prípadoch nie je možné pozitívne rozhodnutie.118

My všetci, pastieri a veriaci, sme zaviazaní k tomu, aby sme vo vzájomnej úcte, dobroprajnosti a ochote k spolupráci medzi rozličnými formami združení laikov podporovali a živili trvalé zväzky a bratské vzťahy. Iba tak môže bohatstvo darov a chariziem, ktoré nám Pán ponúka, poskytnúť svoj plodný a usporiadaný prínos k vybudovaniu spoločného domu: „Kvôli solidárnemu budovaniu spoločného domu sa musí odložiť aj duch antagonizmu a rozporu a skôr sa treba pretekať vo vzájomnom povzbudzovaní (por. Rim 12,10), v láskyplnom vychádzaní si v ústrety a vo vôli ku spolupráci, trpezlivosti, v ochote k obeti, ktorá sa s tým niekedy môže spájať“.119

Vráťme sa ešte raz k Ježišovým slovám: „Ja som vinič, vy ste ratolesti“ (Jn 15,5). Aby sme ďakovali Bohu za veľký dar communia Cirkvi, ktoré v čase odzrkadľuje večné a nevýslovné spoločenstvo lásky jedného a trojosobného Boha. Vedomie tohto daru musí byť sprevádzané hlbokým vedomím zodpovednosti: Podobne ako talenty v Evanjeliu, musí byť takýto dar rozmnožovaný v živote stále sa prehlbujúceho spoločenstva. Niesť zodpovednosť za dar communia znamená predovšetkým sa namáhať o prekonanie každého pokušenia k roztriešteniu a k protirečeniu, ktoré ohrozujú život a apoštolské zaangažovanie laikov. Stále ešte zaznieva bolestná a otriasajúca výzva apoštola Pavla ako výčitka za rany spôsobované Kristovmu Telu: „Myslím na to, že každý z vás hovorí: Ja som Pavlov – ja Apollov – ja zasa Kéfasov – a ja Kristov. Je Kristus rozdelený?“ (1Kor 1,12-13) Namiesto toho by mali znovu zaznieť ako presvedčujúce pozvanie iné Apoštolove slová: „Prosím vás, bratia, pre meno nášho Pána Ježiša Krista, všetci hovorte to isté. Aby neboli medzi vami roztržky, ale aby ste boli dokonalí v rovnakom zmýšľaní a v rovnakom úsudku“ (1Kor 1,10).

Tak bude život v communiu Cirkvi znamením pre svet, príťažlivou silou, ktorá vedie k viere v Krista: „Aby všetci boli jedno, ako ty, Otče, vo mne a ja v tebe, aby aj oni boli v nás, aby svet uveril, že si ma Ty poslal“ (Jn 17,21). Communio sa rozširuje smerom k poslaniu, ono samo sa stáva poslaním.

Tretia kapitola
Ustanovil som vás, aby ste šli a prinášali ovocie

Spoluzodpovednosť laikov za Cirkev v jej poslaní

Misionárske communio

32. Znovu sa vraciame k biblickému obrazu viniča a ratolestí. Tento obraz nás akoby sám od seba bezprostredne vedie k uvažovaniu o plodnosti a o živote. Ratolesti zakorenené do viniča a ním oživované sú povolané k tomu, aby prinášali ovocie: „Ja som vinič, vy ste ratolesti. Kto ostáva vo mne a ja v ňom, prináša veľa ovocia“ (Jn 15,5). Prinášať ovocie je podstatnou požiadavkou kresťanského a cirkevného života. Kto neprináša ovocie, (môj Otec) odrezáva“ (Jn 15,2).

Spoločenstvo s Ježišom, z ktorého sa odvodzuje vzájomné spoločenstvo kresťanov, je nezrieknuteľným predpokladom k prinášaniu ovocia: „Lebo bezo mňa nemôžete nič urobiť“ (Jn 15,5). Najkrajšie ovocie, ktoré môžu ratolesti prinášať, je spoločenstvo s inými, ktoré je darom Krista a Jeho Ducha.

Communio vytvára communio. A predstavuje sa podstatne ako misionárske communio. Ježiš hovorí svojím učeníkom: „Nie vy ste si vyvolili mňa, ale ja som si vyvolil vás. A ustanovil som vás, aby ste išli a prinášali ovocie, a aby vaše ovocie zostalo“ (Jn 15,16).

Communio a poslanie sú čo najhlbšie vzájomne spojené, navzájom sa prenikajú a podmieňujú, takže communio je súčasne prameňom a ovocím poslania; communio je misionárske a poslanie je adresované communiu. Je to ten istý Duch, ktorý zhromažďuje a zjednocuje Cirkev a ktorý ju posiela, aby hlásala Evanjelium „až po hranice zeme“ (Sk 1,8). Cirkev vie, že communio, ktoré prijala ako dar, má univerzálne zameranie. Vie o svojej povinnosti odovzdávať všetkým ľuďom a každému človeku ten dar, ktorý prijala od Ducha, ktorý vylial do sŕdc veriacich Kristovu lásku ako dynamickú silu vnútornej jednoty a súčasne rastu do šírky. Poslanie Cirkvi vyrastá z jej podstaty, ktorú chcel mať Kristus takouto: „Sviatosťou, čiže znakom... jednoty celého ľudského pokolenia“.120

V rámci poslania Cirkvi zveruje Pán laikom, v spoločenstve so všetkými ostatnými členmi Božieho ľudu, veľký podiel na zodpovednosti. Otcovia Druhého vatikánskeho koncilu si boli plne vedomí tejto skutočnosti. „Duchovní pastieri si totiž dobre uvedomujú na aký veľký osoh sú laici pre celú Cirkev. Veď duchovní pastieri vedia, že Kristus ich neustanovil na to, aby jedine oni vzali na seba celé spasiteľné poslanie Cirkvi na svete, ale že ich vznešenou úlohou je tak viesť veriacich a tak brať do úvahy ich služby a charizmy, aby všetci svorne svojím spôsobom spolupracovali na spoločnom diele.“121 Toto vedomie sa opäť prejavilo s novou jasnosťou a s väčšou výraznosťou v celej práci Synody.

Hlásať Evanjelium

33. Pretože sú členmi Cirkvi, majú laici povolanie a poslanie hlásať Evanjelium. Na základe sviatostí kresťanskej iniciácie a darov Ducha Svätého sú k tomu povolaní a zaviazaní.

V hutnom a jednoznačnom texte Druhého vatikánskeho koncilu čítame: „Keďže sú laici účastní na kňazskom, prorockom a kráľovskom poslaní Kristovom, majú svoj aktívny podiel na živote a činnosti Cirkvi... Udržovaní činnou účasťou na liturgickom živote svojej pospolitosti, starostlivo sa zúčastňujú i na jej apoštolských podujatiach. Privádzajú do Cirkvi ľudí, ktorí sú azda od nej vzdialení. Obetavo spolupracujú na hlásaní Slova Božieho, najmä na vyučovaní katechizmu. Poskytnutím svojich skúseností sa pričiňujú o väčšiu účinnosť dušpastierskej činnosti, ako aj správy cirkevných majetkov.“122

Poslanie Cirkvi sa kryštalizuje a rozvíja v Evanjelizácii, ktorej dejiny sa začínajú s milosťou a príkazom Ježiša Krista: „Choďte do celého sveta a hlásajte Evanjelium všetkému stvoreniu“... (Mk 16,15). „Evanjelizovanie“ – tak píše Pavol VI. – „je vskutku milosťou a vlastným povolaním Cirkvi, jej najhlbšou identitou“.123

Evanjelizovaním sa Cirkev buduje a upevňuje ako spoločenstvo viery: precíznejšie povedané ako spoločenstvo viery dosvedčovanej prijímaním Božieho Slova, slávenej vo sviatostiach a žitej v láske, ktorá je dušou kresťanskej morálnej existencie. „Radostné posolstvo“ spôsobuje v srdciach a v živote ľudí obrátenie a osobné rozhodnutie pre Ježiša Krista, Pána a Vykupiteľa. Otvára ich pre krst a Eucharistiu. Konkretizuje sa v prijatí a uskutočňovaní nového života podľa Ducha.

Ježišov imperatív: „Iďte... a hlásajte Evanjelium!“ si zachováva svoj význam a svoju neodkladnú naliehavosť. Nielen situácia vo svete, ale aj v mnohých častiach Cirkvi si dnes absolútne vyžaduje ešte bezprostrednejšie a veľkodušnejšie nasledovanie tohto Kristovho slova. Každý učeník je bezprostredne osobne povolaný; nikto sa nemôže vyhnúť tomu, aby nedal osobnú odpoveď: „Beda mi, keby som nehlásal Evanjelium!“ (1Kor 9,16).

Prítomná chvíľa si vyžaduje novú evanjelizáciu

34. Celé krajiny a národy, v ktorých kedysi prekvitalo náboženstvo a kresťanský život a dokázali vytvárať živé veriace spoločenstvá, prekonávajú teraz tvrdé skúšky a sú dokonca výrazne poznamenané postupujúcim šírením sa indiferentizmu, sekularizmu a ateizmu. Jedná sa pritom predovšetkým o krajiny a národy tzv. prvého sveta, v ktorých blahobyt a konzumizmus, aj keď sprevádzaný situáciami strašnej chudoby a biedy, inšpiruje a podmieňuje taký život, „ako keby nebolo Boha“. Náboženská indiferencia a takmer neexistujúca, náboženská prax aj zoči-voči ťažkým problémom ľudskej existencie vzbudzuje nie menšie starosti a úpadok, než výslovný ateizmus. Aj keď sa kresťanská viera ešte udržala v niektorých jej tradičných a rituálnych výrazových formách, stále viac sa vylučuje z významných okamihov života ako je narodenie, utrpenie a smrť. Z toho vyplývajú veľké záhady a otázky, ktoré zostávajú nezodpovedané a stavajú moderného človeka pred bezútešné sklamania, alebo ho vedú k pokušeniu zničiť ľudský život, ktorý také otázky kladie.

Oproti tomu v iných oblastiach a krajinách sa až dodnes udržala živá kresťanská ľudová zbožnosť a nábožnosť; avšak tomuto morálnemu a duchovnému dedičstvu hrozí zánik v konfrontácii s komplexnými procesmi predovšetkým sekularizácie a šírenia siekt. Iba nová evanjelizácia môže poskytnúť prehĺbenie čistej a pevnej viery, ktorá môže z týchto tradícií urobiť silu opravdivého oslobodenia.

S istotou je nutné všade obnoviť kresťanskú podstatu ľudskej spoločnosti. Predpokladom toho je však obnovenie kresťanskej podstaty spoločenstiev, ktoré žijú v týchto krajinách a národoch.

Na základe svojej účasti na Kristovom prorockom úrade sú laici zapojení do tejto úlohy Cirkvi. Im prislúcha zvláštnym spôsobom vydávať svedectvo o kresťanskej viere ako jedinej a pravej odpovedi – ktorú všetci viac alebo menej vedome spoznávajú a pomenovávajú – na problémy a nádeje, ktoré obsahuje v sebe dnešný život pre každého človeka a pre každú spoločnosť. Toto svedectvo sa stane možným, keď sa laikom podarí prekonať protiklad medzi Evanjeliom a vlastným životom a dosiahnuť vo svojej každodennej činnosti, v rodine, v práci a v spoločnosti takú životnú jednotu, ktorá nachádza v Evanjeliu svoju inšpiráciu a silu k plnému uskutočneniu.

Znova by som chcel všetkým moderným ľuďom privolať naliehavú výzvu, s ktorou som začal svoj pastiersky úrad: „Nemajte strach! Otvorte, áno, otvorte doširoka dvere Kristovi! Otvorte jeho spásonosnej moci hranice štátov, hospodárskych a politických systémov, oblasti kultúry, civilizácie, rozvoja. Nemajte strach. Kristus vie, čo je v človeku. On jediný to vie! Človek dnes často nevie, čo nosí v sebe, v najhlbších hĺbkach svojej duše a svojho srdca. Preto sa často cíti neistý ohľadom zmyslu svojho života na tejto zemi. Napĺňa ho pochybnosť, ktorá sa mení v zúfalstvo. Umožnite preto Kristovi – prosím vás o to, a pokorne s dôverou nalieham – umožnite mu hovoriť ľuďom.

On jediný má slová Života, áno, „večného života.“124

Otvoriť Kristovi doširoka dvere, prijať ho do priestoru vlastnej ľudskosti, nie je pre človeka žiadnym ohrozením, ale jedinou cestou, ktorá vedie k poznaniu človeka v celej jeho pravde a k uznaniu jeho hodnôt.

Úlohou laikov je vytvárať životnú syntézu medzi Evanjeliom a každodennými povinnosťami ich života. Toto sa stane najžiarivejším a najpresvedčivejším svedectvom toho, že nie strach, ale hľadanie Krista a pripojenie sa ku Nemu, je rozhodujúce pre život a rast človeka, ako aj pre vznik nových životných modelov, ktoré zodpovedajú jeho dôstojnosti.

Boh miluje ľudí! Toto jednoduché a vzrušujúce hlásanie dlhuje Cirkev človeku. Slovo a život každého jedného kresťana môže a musí dať tomuto Posolstvu zvuk: Boh ťa miluje, Kristus pre teba prišiel, Kristus je pre teba „cesta, pravda a život“ (Jn 14,6)!

Táto nová evanjelizácia, ktorá sa zameriava nielen na jednotlivcov, ale na celé časti obyvateľstva v ich rozličných situáciách, prostrediach a kultúrach, má za cieľ uskutočňovanie zrelých spoločenstiev. V nich môže viera vyjadriť a uskutočniť svoj plný pôvodný význam ako osobné odovzdanie sa Kristovi a jeho Evanjeliu, ako sviatostné stretnutie a spoločenstvo s Ním, ako v láske a v službe uskutočnená existencia.

Laici musia vniesť svoj prínos pri vznikaní takýchto spoločenstiev. Robia to nielen prostredníctvom svojej aktívnej a zodpovednej účasti na živote spoločenstva, ale aj svojou misionárskou horlivosťou a angažovaním sa voči tým, ktorí ešte neveria, alebo ktorí už nežijú vieru, ktorú prijali v krste.

Mladším generáciám majú laici dávať systematickú katechézu ako veľmi hodnotnú a stále potrebnejšiu pomoc. Otcovia Synody hľadeli s veľkou vďačnosťou na prácu katechétov a uznali, že im prislúcha „veľmi významná úloha pri vedení spoločenstiev“.125 Zaiste, prvými a nenahraditeľnými katechétmi svojich detí sú kresťanskí rodičia, pretože ich k tomu uschopňuje sviatosť manželstva. Musíme si však byť vedomí toho, že každý pokrstený má právo, aby bol vzdelávaný, vychovávaný a vedený v kresťanskej viere a v kresťanskom živote.