Iďte do celého sveta

35. Cirkev spoznáva a prežíva momentálnu naliehavosť novej evanjelizácie. Nemôže sa však odtiahnuť od trvalej úlohy hlásať Evanjelium všetkým tým – miliónom mužov a žien – ktorí ešte nepoznajú Krista – Vykupiteľa človeka. Túto vyslovene misionársku úlohu zveril Ježiš svojej Cirkvi a kladie jej ju denne znovu ako úlohu.

Spolupôsobenie laikov na tejto oblasti nikdy nechýbalo. Dnes sa však ono stáva stále nutnejším a cennejším. Pánova výzva: „Iďte do celého sveta“ zasahuje dnes ešte mnoho veľkodušných laikov, ktorí sú ochotní opustiť svoje životné prostredie, svoju prácu, svoju krajinu alebo vlasť, aby aspoň na určitý čas išli do misijnej oblasti. Aj kresťanskí manželia vydávajú až dodnes podľa príkladu Akvilu a Priscily (por. Sk 18; Rim 16,3n.) svojou prítomnosťou a účinnosťou v misijných oblastiach povzbudivé svedectvo ich plamennej lásky ku Kristovi a k Cirkvi. Opravdivou misionárskou prítomnosťou je aj život tých, ktorí sa z rozličných dôvodov zdržujú v oblastiach, v ktorých Cirkev ešte nezapustila korene a tam dosvedčujú svoju vieru.

Misionársky problém sa dnes však v Cirkvi stavia s takou veľkou šírkou a prenikavosťou, že iba opravdivo solidárna spoluzodpovednosť všetkých členov Cirkvi – jednotlivcov a spoločenstiev – môže mať nádej na účinnú odpoveď.

Výzva Druhého vatikánskeho koncilu čiastkovým (partikulárnym) cirkvám si zachováva svoju celú aktuálnosť, ba musí byť prijímaná ešte obsiahlejšie a rozhodnejšie. „Keďže miestna cirkev má byť čo najdokonalejším obrazom všeobecnej Cirkvi, nech si je plne vedomá toho, že je poslaná aj k tým, čo neveria v Krista a žijú spolu s ňou na tom istom území“.126

Cirkev musí dnes v oblasti evanjelizovania urobiť veľký krok dopredu a nastúpiť do novej historickej etapy svojej misionárskej dynamiky. Vo svete, ktorý sa odstránením vzdialenosti stáva stále menším, musia spoločenstvá hľadať vzájomné spojenie, vymieňať si sily a prostriedky a vzájomne sa angažovať v jednom a spoločnom poslaní: hlásať a žiť Evanjelium. „Takzvané mladé cirkvi“ – mienili synodálni otcovia – „potrebujú sily starších cirkví. Staršie cirkvi však potrebujú svedectvo a elán mladších, aby tak jednotlivé cirkvi čerpali z bohatstva druhých“.127

V tejto novej etape predstavuje výchova a vzdelávanie nielen miestneho kléru, ale aj zrelých a zodpovedných laikov v mladých cirkvách podstatný a nezrieknuteľný moment „plantatio Ecclesiae“ („sadenie Cirkvi“).128 Tak samé evanjelizované spoločenstvá vstupujú do iných častí sveta, aby realizovali poslanie hlásať Kristovo Evanjelium.

Svojim životným príkladom môžu laici prispievať k tomu, aby zlepšovali kvalitu vzťahov medzi ľuďmi rozličných náboženstiev. Synodálni otcovia k tomuto poznamenali: „Cirkev dnes všade žije uprostred ľudí rozličných náboženstiev... Všetci veriaci a predovšetkým laici, ktorí či už vo svojej vlasti alebo v krajinách, do ktorých sa vysťahovali, žijú medzi ľuďmi iných náboženstiev, musia byť pre nich znamením Pána a jeho Cirkvi, tak ako to zodpovedá životnej situácii každého jedného miesta. Dialóg medzi náboženstvami má dnes prvoradý význam, pretože privádza k láske a ku vzájomnej úcte, odstraňuje predsudky medzi veriacimi rozličných náboženstiev, alebo ich prinajmenšom oslabuje a podporuje jednotu a priateľstvo medzi národmi“.129

Pre evanjelizovanie sveta potrebujeme predovšetkým evanjelizátorov. Preto sa musíme všetci cítiť zodpovední, zvlášť kresťanské rodiny, za vzbudenie a vyzrievanie vyslovene misionárskych povolaní – ako kňazov, rehoľníkov, alebo v laickom stave. Musíme ich podporovať všetkými prostriedkami a predovšetkým nesmieme nikdy zanedbávať Ježišom uprednostňovaný prostriedok modlitby, zodpovedajúco jeho slovám: „Žatva je veľká, ale robotníkov málo. Preto proste Pána žatvy, aby poslal robotníkov na svoju žatvu.“ (Mt 9,37-38).

Žiť Evanjelium v službe ľuďom a spoločnosti

36. Pretože Cirkev v sile Ducha prijíma a hlása Evanjelium, stáva sa evanjelizovaným a evanjelizujúcim spoločenstvom. Z tohto dôvodu sa stáva služobnicou ľudí. V nej prijímajú laici účasť na poslaní slúžiť ľuďom a spoločnosti. Prvým cieľom Cirkvi je celkom iste Božie Kráľovstvo, „ktorého zárodok a začiatok... na zemi“ predstavuje ona.130 Preto je úplne zasvätená osláveniu Otca. Kráľovstvo je však prameňom úplného oslobodenia a celej spásy pre ľudí: Cirkev s nimi žije a kráča v hlbokej a opravdivej solidarite s dejinami ľudstva.

Cirkev má poverenie, aby odhaľovala svetu Božie tajomstvo, ktoré sa zjavilo v Ježišovi Kristovi. Cirkev súčasne zvestuje človeku človeka, objasňuje mu zmysel jeho existencie a otvára ho pre plnú pravdu o ňom samom a o jeho cieli.131 Silou svojho vlastného misionárskeho poslania je Cirkev povolaná k tomu, aby slúžila človeku. Táto služba predovšetkým tkvie v nevysvetliteľnej a otriasajúcej skutočnosti, že „Boží Syn... sa vo svojom vtelení určitým spôsobom zjednotil s každým človekom“.132

Preto je človek „prvou cestou, ktorú musí nastúpiť Cirkev pri plnení svojho poslania: človek je prvou a základnou cestou Cirkvi, cestou, ktorú predznačil sám Kristus a ktorá vedie nezmeniteľne cez tajomstvo vtelenia a vykúpenia“.133

Niečo podobného opakovane vyslovil Druhý vatikánsky koncil vo svojich rozličných dokumentoch s veľkou určitosťou a jasnosťou. V jednom zvlášť významnom texte z konštitúcie Gaudium et spes, čítame: „Avšak Cirkev, sledujúc svoj vlastný cieľ, sprostredkúva človeku nielen život Boží, ale určitým spôsobom šíri po celom svete odblesk jeho svetla najmä tým, že ozdravuje a pozdvihuje dôstojnosť ľudskej osobnosti, že upevňuje súdržnosť ľudskej spoločnosti a že dáva každodennej ľudskej činnosti hlbší zmysel a význam. Cirkev verí, že prostredníctvom svojich jednotlivých členov a celého svojho spoločenstva môže takto značne prispieť k tomu, aby sa ľudstvo a jeho dejiny stali ľudskejšími.“134

Celá Cirkev je zodpovedná za túto službu ľudskej rodine. Na základe svojho „svetského charakteru“, ktorý ich zaväzuje vlastným a nenahraditeľným spôsobom ku kresťanskej inšpirácii časného poriadku, prislúcha laikom v tomto rámci zvláštna úloha.

Podporovať dôstojnosť človeka

37. Znovu objaviť pre seba i pre iných neporušiteľnú dôstojnosť každého jedného človeka je podstatnou úlohou, ba v istom zmysle centrálnou a všetky ostatné obsahujúcou úlohou v kontexte služby ľudskej rodine, ku ktorej je povolaná Cirkev a v nej laici.

Uprostred všetkých pozemských stvorení je iba človek „osobou“, vedomým a slobodným subjektom a preto aj „stredom a vrcholom“ všetkého toho, čo je na zemi.135

Osobná dôstojnosť je najcennejším bohatstvom, ktoré človek vlastní a na základe ktorého trascenduje, čo sa hodnoty týka, celý materiálny svet.

Ježišove slová „veď čo osoží človekovi, keby aj celý svet získal a svojej duši by uškodil?“ (Mk 8,36), obsahujú usmerňujúcu a povzbudzujúcu antropologickú výpoveď: hodnota človeka nespočíva v tom, čo on „má“ – keby aj celý svet získal – ale v tom, „čím on je“: nie tak veľmi sa rátajú bohatstvá sveta, ale bohatstvo človeka, to bohatstvo, ktorým je človek sám.

Krása dôstojnosti človeka sa plne prejavuje, keď uvážime pôvod a jeho cieľové zameranie: stvorený Bohom na Boží obraz a podobu, vykúpený drahocennou Krvou Kristovou je človek povolaný, aby bol „Božím dieťaťom v Synovi“ a živým chrámom Svätého Ducha. Je povolaný k večnému životu v oblažujúcom spoločenstve s Bohom. Preto každé urazenie dôstojnosti človeka kričí, volá pred Božou tvárou po pomste a je urážkou Stvoriteľa človeka.

Na základe svojej osobnej dôstojnosti je človek sám osebe a sám pre seba vždy hodnotou a ako taký sa musí chápať a s ako takým sa s ním musí zaobchádzať. Nesmie sa chápať a nesmie sa s ním zaobchádzať ako s použiteľným predmetom, ako s nástrojom, ako s nejakou vecou.

Osobná dôstojnosť je základom rovnosti všetkých ľudí. Z tejto dôstojnosti sa odvodzuje absolútna neprípustnosť rozličných foriem diskriminácie, ktorá žiaľ, neustále triešti a ponižuje ľudskú rodinu, podmienená rasovými, hospodárskymi, sociálnymi, politickými, zemepisnými alebo inými rozdielmi. Každá diskriminácia predstavuje neznesiteľnú nespravodlivosť, nie tak kvôli napätiam a konfliktom, ktoré môže v spoločnosti vyvolávať, ale kvôli porušeniu ľudskej dôstojnosti. Diskriminácia je nielen urážkou dôstojnosti obete nespravodlivosti, ale ešte viac, je urážkou dôstojnosti toho, ktorý sa nespravodlivosti dopúšťa.

Osobná dôstojnosť je základom rovnosti všetkých ľudí a aj základom účasti a solidarity ľudí navzájom. Dialóg a spoločenstvo sú veľmi hlboko zakorenené v tom, čím ľudia „sú“. Toto zakorenenie v bytí je hlbšie a pôvodnejšie, než zakotvenie v tom, čo ľudia „majú“.

Osobná dôstojnosť je nezničiteľným majetkom každého jedného človeka. Treba pochopiť nesmiernu silu tohto tvrdenia, ktoré sa odvodzuje z jednorázovosti a neopakovateľnosti každého jedného človeka. Z toho sa odvodzuje, že jednotlivec sa nemôže nivelizovať všetkým tým, čo ho chce rozdrviť a zničiť v anonymite: kolektívu, inštitúcie, štruktúry a systému. Osoba nie je pre svoju jedinečnosť ani číslom, ani článkom reťaze, ani časťou systému. Najradikálnešie a najvznešenejšie dosvedčenie hodnoty každého jedného človeka dal Syn Boží, keď sa stal človekom v lone ženy. O tom nám ešte dnes rozprávajú kresťanské Vianoce.136

Úcta pred nedotknuteľným právom na život

38. Efektívne uznávanie osobnej dôstojnosti každého jedného človeka si vyžaduje obranu a podporovanie ľudských práv, ako aj úctu pred nimi. Tieto práva sú prirodzenými právami, univerzálnymi právami, nedotknuteľnými právami: nikto, ani jednotlivec, ani skupina, ani autorita, ani štát nemôže ich meniť alebo zrušiť, pretože pochádzajú od samého Boha.

Nedotknuteľnosť osoby, ktorá je odrazom absolútnej nedotknuteľnosti samého Boha, nachádza svoje prvé a najzákladnejšie vyjadrenie v nedotknuteľnosti ľudského života. Keď sa právo na život, ako prvé a základné právo neobraňuje s veľkou rozhodnosťou, ako podmienka pre všetky ostatné práva osoby, zostáva aj oprávnene opakované poukazovanie na ľudské práva, na právo na zdravie, byt, prácu, založenie rodiny, kultúru atď. – falošným a iluzórnym.

Cirkev nikdy nerezignovala pred všetkými porušeniami práva na život, ktoré má každý človek, nech sa to deje od jednotlivcov, alebo samotnou autoritou. Každý človek je vo všetkých fázach svojho rozvoja nositeľom tohto práva: od počatia až po prirodzenú smrť; zostáva ním v každej situácii: v zdraví alebo v chorobe, v dokonalosti alebo v narušení, v bohatstve alebo v chudobe. Druhý vatikánsky koncil výslovne vyhlasuje: „Ďalej všetko, čo je proti samému životu, teda vraždy každého druhu, genocídiá, potraty, eutanázia ako aj samovraždy; všetko, čo uráža ľudskú dôstojnosť, ako sú neľudské životné podmienky, svojvoľné zatvárania, deportácie, otroctvo, prostitúcia, kupčenie so ženami a mladistvými; taktiež nečestné pracovné podmienky, v ktorých sa zaobchádza s pracujúcimi ako s obyčajnými nástrojmi ziskuchtivosti a nie ako so slobodnými a zodpovednými osobami: všetky tieto a im podobné veci sú naozaj nehanebné a poškvrňujú civilizáciu, pričom sú viac na potupu tým, čo ich páchajú, než tým, čo podstupujú bezprávie, a konečne, sú ťažkou urážkou Stvoriteľa“.137

Každému je dané poslanie a zodpovednosť za uznanie osobnej dôstojnosti každého človeka a za obranu práva na život. Niektorí laici sú však k tomu povolaní zvláštnym spôsobom: rodičia, vychovávatelia, pracujúci v zdravotníctve a nositelia hospodárskej i politickej moci.

V láskyplnom a veľkodušnom prijatí každého ľudského života, predovšetkým slabého alebo chorého, prežíva dnes Cirkev zvlášť rozhodujúci okamih svojho poslania, ktoré je o to nutnejšie, že sa stále viac šíri „kultúra smrti“. „Avšak Cirkev je pevne presvedčená, že ľudský život, aj slabý a trpiaci, je vždy nádherným darom Božej dobroty. Proti pesimizmu a egoizmu, ktoré zatemňujú svet, stojí Cirkev na strane života; v každom ľudskom živote je schopná objaviť jas onoho „Áno“, onoho „Amen“, ktorým je sám Kristus (por. Zjv 3,14). Oproti „nie“, ktoré vniká do sveta a pôsobí v ňom, stavia Cirkev toto živé „Áno“ a tak obraňuje človeka a svet pred tými, ktorí bojujú proti životu a udúšajú ho“.138 Laikom, ktorí sú na základe svojho povolania alebo zamestnania bezprostredne konfrontovaní s kladným postojom k životu prislúcha, aby robili konkrétnym a účinným to „Áno“ Cirkvi k ľudskému životu.

Nové možnosti a zodpovednosti, ktoré siahajú až po hranice ľudského života, sa dnes otvorili prostredníctvom enormného vývoja biologických a medicínskych vied a prostredníctvom prekvapujúcich možností: človek je aj dnes v stave nielen „pozorovať“, ale aj „manipulovať“ ľudský život v jeho začiatku a v prvých štádiách vývoja.

Morálne svedomie ľudstva nemôže zostať ani indiferentným, ani nedotknutým pred obrovskými krokmi technickej moci, ktorá nadobúda stále obsiahlejšiu a prenikavejšiu nadvládu nad procesmi plodenia a nad prvými fázami ľudského života. Azda práve v tejto oblasti viac, než ktorejkoľvek inej, sa javí múdrosť ako jediná zachraňujúca kotva, ktorá pobáda človeka vo vedeckom a experimentálnom bádaní k tomu, aby konal s inteligenciou a láskou, to znamená s úctou, ba ešte lepšie, s uctievaním nedotknuteľnej dôstojnosti každého jedného človeka už od prvého okamihu jeho existencie. Tomu je tak vtedy, keď veda a technika legitímnymi prostriedkami sa zasadzujú za obranu života a za uzdravenie choroby od prvého okamihu a – na základe dôstojnosti samotného bádania – odmietajú zásahy, ktoré menia genetický stav jednotlivca a ľudského rodu.139

Laici, ktorí pracujú rozličným spôsobom a na rozličných úrovniach vo vede a technike, ako aj v medicínskej, sociálnej, zákonnej a hospodárskej oblasti, musia sa odvážne postaviť voči „výzvam“, ktoré vyplývajú z nových problémov bioetiky. Ako povedali synodálni otcovia, „kresťania musia vykonávať svoju zodpovednosť ako páni vedy a technológie a nie ako ich otroci... V perspektíve morálnych „výziev“, ktoré vyplývajú z novej a nesmiernej technologickej moci, ktorá ohrozuje nielen základné práva človeka, ale aj biologickú existenciu ľudského rodu, je nanajvýš dôležité, aby kresťanskí laici – s pomocou celej Cirkvi – sa považovali za zodpovedných za to, aby priviedli kultúru späť ku princípom opravdivého humanizmu, aby podporovanie a obrana ľudských práv v ich vlastnej podstate našli istejší a dynamickejší základ v tej podstate, ktorú zjavilo ľuďom hlásanie evanjelia.“140

Dnes je naliehavo nutná bedlivosť všetkých vzhľadom na kumulovanie moci, zvlášť technologickej moci. Lebo táto smeruje k tomu, aby manipulovala nielen biologickú prirodzenosť, ale aj obsahy samotného ľudského svedomia a životné projekty ľudí a tak zväčšovala diskrimináciu a vytláčanie na okraj celých národov.

Sloboda vzývať Božie meno

39. Úcta pred osobnou dôstojnosťou, ktorá zahŕňa obranu a podporovanie ľudských práv, si vyžaduje uznanie náboženskej dimenzie človeka. Toto nie je iba „konfesionálna“ požiadavka, ale je to nutnosť, ktorá má svoje nezničiteľné korene v realite človeka samého. Vzťah k Bohu je v skutočnosti súčasťou „bytia“ a „existencie“ človeka: v Bohu „žijeme, hýbeme sa a sme“ (Sk 17,28). Aj keď nie všetci veria v túto pravdu, predsa tí, čo sú o nej presvedčení, majú právo na úctu voči svojej viere a svojim životným rozhodnutiam, ktoré z toho vyplývajú na individuálnej a spoločenskej rovine. Toto je právo na slobodu svedomia a na náboženskú slobodu, ktorých efektívne uznanie sa počíta ku najvyšším dobrám a k najťažším povinnostiam každého jedného národa, ktorý chce poskytnúť skutočné dobro človeku a spoločnosti: „Náboženská sloboda je nezrieknuteľnou požiadavkou osobnej dôstojnosti každého jedného človeka. Predstavuje základný kameň v budove ľudských práv a je preto nenahraditeľným faktorom blaha ľudí a celej spoločnosti, ako aj osobného uskutočnenia každého jedného. Z toho vyplýva, že sloboda jednotlivcov a spoločenstiev smieť dosvedčovať a praktizovať vlastné náboženstvo je podstatnou súčasťou mierového spolužitia medzi ľuďmi...

Občianske a spoločenské právo na náboženskú slobodu sa dotýka najintímnejšej sféry svedomia. Preto sa môže stať smerodatným kritériom a v istom zmysle mierou iných základných práv“.141

Synoda nezabudla na mnohých bratov a sestry, ktorí sa tomuto právu ešte netešia. Kvôli vyznávaniu svojej viery musia brať na seba nepríjemnosti, vytláčanie na okraj, utrpenie, prenasledovanie a dokonca smrť. Väčšina týchto bratov a sestier sú kresťanskí laici. Hlásanie evanjelia a kresťanské svedectvo života v utrpení a v mučeníctve predstavujú najvyššiu formu apoštolátu Kristových učeníkov, tak ako láska k Pánu Ježišovi až po oddanie života predstavuje mimoriadny prameň plodnosti pre výstavbu Cirkvi. Takto ukazuje svoju životnú silu mystický viničný koreň, ako to vyzdvihuje svätý Augustín: „Ako to bolo predpovedané od prorokov a od samého Pána, stáva sa tento vinič, ktorého plodné ratolesti sa rozprestierajú do celého sveta, životaschopnejším, keď je skropený mnohou krvou mučeníkov.“142

Celá Cirkev je vďačná za tento príklad a za tento dar: v týchto svojich synoch a dcérach nachádza základ k obnoveniu dynamiky svojho svätého a apoštolského života. V tomto zmysle považovali otcovia synody za svoju zvláštnu povinnosť „ďakovať tým laikom, ktorí ako neúnavní svedkovia viery, napriek obmedzeniam slobody a zrieknutia sa vysvätených nositeľov úradu, stoja vo vernosti ku Apoštolskej Stolici.

Obetujú všetko, dokonca vlastný život. Týmto spôsobom vydávajú laici svedectvo o podstatnej vlastnosti Cirkvi: Božia Cirkev žije z božej milosti, a táto pravda sa výrazným spôsobom vyjadruje v mučeníctve.“143

Čo sme doteraz povedali o úcte voči osobnej dôstojnosti a o uznaní ľudských práv, to je zodpovednosťou každého jedného kresťana, každého jedného človeka. Musíme však poukázať na to, že tento problém pozná dnes univerzálnu dimenziu: ide naozaj o otázku, ktorá zasahuje celé skupiny ľudí, ba celé národy, ktorých základné práva sa násilne šliapu. Z toho vyplývajú vo vývoji nerovnosti medzi rozličnými svetmi, ktoré sa otvorene pranierovali v nedávno vydanej encyklike Sollicitudo Rei Socialis.

Úcta voči človeku presahuje požiadavky individuálnej morálky, predstavuje sa ako základné kritérium, ba ako najdôležitejší základný pilier štruktúry samotnej spoločnosti, pretože táto je celá zameraná na osobu.

Tak ku zodpovednosti slúžiť ľuďom pristupuje ďalšia, slúžiť spoločnosti; obe ako všeobecný cieľ kresťanského inšpirovania sekulárnej oblasti, ku ktorému sú laici povolaní v im vlastnej a špecifickej modalite.