Rodina, prvý priestor pre sociálne angažovanie

40. Človek pozná sociálnu dimenziu, ktorá mu je vrodená, vložená do jeho štruktúry. Zvnútra je povolaný ku spoločenstvu s inými a k plnej oddanosti voči nim: „Boh, ktorý sa otcovsky stará o všetkých, chce, aby všetci ľudia tvorili jedinú rodinu a správali sa jeden k druhému ako bratia“.144 Spoločnosť, ktorá je plodom a znakom sociability človeka, dosahuje svoju plnú pravdu, keď sa stáva spoločenstvom osôb.

Medzi človekom a spoločnosťou jestvuje interpendencia (vzájomná závislosť) a reciprocita (vzájomnosť): čo sa urobí pre osobu, to je službou spoločnosti, a čo sa urobí pre spoločnosť, to je v prospech osoby. Preto je apoštolské zaangažovanie laikov v časovom poriadku vždy a neoddeliteľne súčasne službou človeku v jeho jedinečnosti a neopakovateľnosti, aj službou všetkým ľuďom.

Sociálna dimenzia človeka nachádza svoje prvé a pôvodné vyjadrenie v manželskom páre a v rodine: „Boh nestvoril človeka samotného: od počiatku „ich stvoril ako muža a ženu“ (Gn 1,27). Ich zväzok je prvotnou formou ľudského spoločenstva.“145 Ježiš chcel vrátiť manželskému páru jeho plnú dôstojnosť a rodine jej vnútornú pevnosť, (por. Mt 19,3-9); sv. Pavol poukázal na hlboký vzťah medzi manželstvom a tajomstvom Krista a Cirkvi (por. Ef 5,22-26, 4; Kol 3,18-21; 1Pt 3,1-7).

Manželský pár a rodina sú primárnym miestom sociálneho angažovania sa laikov. Možno ku nim správne pristupovať iba s presvedčením o ich nenahraditeľnej hodnote pre rozvoj spoločnosti a Cirkvi.

Ako kolíska života a lásky, v ktorej sa človek „rodí“ a „rastie“, predstavuje rodina základnú bunku spoločnosti.

Keď egoizmus, propaganda proti pôrodnosti, totalitárne politiky, morálna chudoba, fyzická a kultúrna bieda, hedonistické a konzumistické mentality chcú uškrtiť prameň života a ideologické systémy sa spájajú s mnohorakým nedostatkom záujmu a lásky, aby pozbavili rodinu výchovnej úlohy, musí sa vychádza v ústrety tomuto spoločenstvu so zvláštnou starostlivosťou.

Vyžaduje sa obsiahle, do hĺbky siahajúce a systematické zasadenie sa, ktoré bude podporované nielen kultúrou, ale aj materiálnymi prostriedkami a zákonodarnými orgánmi k tomu, aby rodina mohla spĺňať svoju úlohu ako prvé miesto „humanizovania“ osoby a spoločnosti.

Apoštolské angažovanie sa laikov smeruje ponajprv k tomu, aby vzbudzovalo v rodine vedomie jej identity ako prvej bunky spoločnosti a jej pôvodnej úlohy. Prostredníctvom toho sa má rodina stále viac stávať aktívnym a zodpovedným protagonistom svojho rastu a svojej účasti na živote spoločnosti. Rodina môže a musí požadovať od všetkých, predovšetkým od verejných autorít, úctu voči právam, ktoré môžu zachrániť spoločnosť, pretože zachraňujú rodinu.

To, čo sa uvádza v apoštolskom liste Familiaris Consortio o účasti na živote spoločnosti,146 a čo formulovala sv. Stolica na prosby biskupskej Synody 1980 ako „Chartu práv rodiny“, to obsahuje dokonalý a organický program pre všetkých laikov, ktorí sa zasadzujú rozličným spôsobom za podporovanie hodnôt a práv rodiny. Uskutočnenie tohto programu musí byť tým naliehavejšie a rozhodnejšie, čím hlbší a systematickejší charakter nadobúdajú útoky proti stabilite a plodnosti rodiny, ako aj pokusy vytlačiť ju na okraj spoločnosti a umenšiť jej sociálnu závažnosť.

Skúsenosť ukazuje, že civilizácia a pevnosť národov sú určované predovšetkým ľudskou kvalitou ich rodín. Preto nadobúda apoštolská činnosť v službe rodine neporovnateľný sociálny význam. Cirkev je o tom veľmi hlboko presvedčená. Vie, že: „Budúcnosť ľudstva ide cez rodinu“.147

Láska, duša a základ solidarity

41. Služba spoločnosti sa môže vyjadriť a uskutočniť rozličným spôsobom: Od voľných a neformálnych modalít až po inštitucionálne, od pomoci jednotlivcom až po pomoc rozličným skupinám a spoločenstvám.

Celá Cirkev je ako taká povolaná k službe lásky: „Avšak, ako Svätá Cirkev vo svojich začiatkoch spájala eucharistickú večeru s hodmi lásky (agapami), a tým sa ukázala celá zjednotená zväzkom lásky okolo Krista, priam tak v každom čase láska bola jej rozpoznávacím znakom. A hoci sa teší z podujatí iných, dobročinnú lásku si obhajuje ako svoju povinnosť a neodňateľné právo. Cirkev má teda v nevšednej úcte milosrdenstvo voči chudobným a chorým, ako aj charitatívne a svojpomocné diela na úľavu ľudských tiesní každého druhu“.148

Bezprostredným a všeobecným obsahom kresťanského inšpirovania časného poriadku, ktorý je špecifickou úlohou laikov, zostáva láska k blížnemu v jej tradičných a vždy nových formách telesných a duchovných skutkov milosrdenstva.

Prostredníctvom lásky k blížnemu laici žijú a dosvedčujú svoju účasť na moci Syna človeka, ktorý „neprišiel, aby sa dal obsluhovať, ale aby slúžil“. (Mk 10,45) Laici žijú a dosvedčujú túto kráľovskú funkciu najjednoduchším, všetkým vždy prístupným, avšak súčasne aj najvznešenejším spôsobom, pretože láska je najväčším darom, ktorý darúva Duch pre výstavbu Cirkvi (por. 1Kor 13,13) a pre dobro ľudstva. Je to láska, ktorá oduševňuje a odôvodňuje účinnú a pre všetky potreby ľudí otvorenú solidaritu.

Nielen jednotlivci, ale aj skupiny a spoločenstvá musia uskutočňovať túto lásku, lebo je potrebná a bude stále potrebnejšia. Nič a nikto ju nemôže nahradiť a nanahradí ju, ani mnohé inštitúcie a iniciatívy verejných orgánov, keď sa tieto pokúšajú zohľadniť neraz ťažké a veľmi rozšírené potreby nejakého národa. Paradoxným spôsobom je láska tým nutnejšia, čím sa stávajú inštitúcie komplexnejšími vo svojej organizácii a chcú spravovať každý možný priestor. Napokon sú vyprázdňované neosobným funkcionalizmom, prehnanou byrokraciou, nespravodlivými súkromnými záujmami, ľahkomyseľným a rozšíreným nedostatkom záujmu.

Práve v tomto kontexte vznikajú a rastú, predovšetkým v organizovaných spoločnostiach, rozličné formy dobrovoľnej aktivity, ktoré sa aktualizujú v pestrosti služieb a diel. Ak sa má naozaj uskutočňovať ako nezištná služba dobru ľudí, predovšetkým najnúdznejších a tých, na ktorých zabúdajú sociálne služby, môže sa dobrovoľná aktivita chápať ako významná forma apoštolátu, v ktorej pripadá prednostná úloha laikom, mužom a ženám.

Všetci sú adresátmi a protagonistami politiky

42. Láska, ktorá slúži človeku a miluje ho, nemôže byť odtrhnutá od spravodlivosti: jedna ako aj druhá vyžadujú, každá svojím spôsobom, plné uznanie práv osoby, ktorým je spoločnosť so všetkými svojimi štruktúrami a inštitúciami priradená.149

Aby kresťansky inšpiroval časný poriadok v spomenutom zmysle služby človeku, nemôžu sa laici zrieknuť zapojenia sa do „politiky“, to znamená, do rozličných a mnohorakých iniciatív, na hospodárskej, sociálnej, zákonodárnej, správnej a kultúrnej úrovni, ktoré slúžia organickému a systematickému podporovaniu všeobecného dobra. Ako synodálni otcovia opätovne konštatovali, majú všetci a každý jednotlivo, povinnosť a právo zúčastňovať sa na politike, aj keď rozličným a komplementárnym spôsobom i úrovňou a na základe rozličných a komplementárnych úloh i zodpovednosti. Obžaloby arrivizmu, modloslužby moci, egoizmu a korupcie, ktoré sa neraz vznášajú proti členom vlády, poslancom parlamentov, vládnucim triedam a politickým stranám, ako aj rozšírená mienka, že politika je oblasťou nevyhnutného morálneho ohrozenia, žiadnym spôsobom neospravedlňuje skepticizmus, alebo odvrátenie sa kresťanov od verejných záležitostí. Ale skôr na tomto pozadí nadobúdajú plný význam slová Druhého vatikánskeho koncilu: „Cirkev pokladá za chválitebnú a úctyhodnú činnosť tých, čo sa v službe ľudí venujú verejným záujmom a berú na seba zodpovednosť za tieto záležitosti“.150

Politika, ktorá je zameraná na osobu a spoločnosť, nachádza svoje základné kritérium v úsilí o všeobecné dobro, ako o dobro všetkých ľudí a celého človeka, dobro, ktoré sa ponúka slobodnému a zodpovednému prijatiu jednotlivcom a skupinám. „Politické spoločenstvo“ – tak čítame v konštitúcii Gaudium et spes – „jestuje teda v záujme verejného blaha, v ňom má plné opodstatnenie a svoj zmysel, z neho odvodzuje aj svoje pôvodné a vlastné právo. Verejné blaho však spočíva v súhrne spoločenských podmienok, v ktorých by mohli jednotlivci, rodiny a organizácie plnšie a ľahšie dosiahnuť svoju vlastnú dokonalosť“.151

Politika zameraná na človeka a spoločnosť, nachádza ponad to svoje kontinuitné smernice v obrane a podporovaní spravodlivosti, ktorú chápe ako „čnosť“, ku ktorej sa všetci musia vychovávať, a ako „morálnu silu“, ktorá nesie úsilie o uznanie práv a povinností všetkých a každého jedného na základe osobnej dôstojnosti človeka.

Pri vykonávaní verejnej moci je rozhodujúci duch služby. Iba tento môže udržať činnosť politikov, povedľa nutnej kompetencie a schopnosti, „priehľadnou“ a „čistou“, ako to ľud oprávnene žiada. Predpokladom toho je odmietanie a rozhodné premáhanie určitých pokušení, ako je nečestnosť a lož, premárnenie verejných prostriedkov v prospech niekoľkých a so ziskuchtivými záujmami, používanie dvojznačných a nedovolených spôsobov, aby sa v každom prípade moc získala, udržala a zväčšila.

Ako vyzdvihuje konštitúcia Gaudium et spes, laici, ktorí sa angažujú v politike, majú rešpektovať autonómiu pozemských skutočností: „Je veľmi dôležité, najmä v spoločnosti pluralistického typu, mať správny názor na vzťahy medzi politickým spoločenstvom a Cirkvou, a robiť jasný rozdiel medzi tým, čo jednotliví alebo organizovaní veriaci podnikajú vo svojom mene ako občania, dajúc sa viesť svojím kresťanským svedomím, a čo konajú v mene Cirkvi vedno so svojimi duchovnými pastiermi.

Cirkev vzhľadom na svoje poslanie a pole pôsobnosti nijakým činom nesplýva s politickým spoločenstvom, ani sa neviaže na žiaden politický systém, takže je symbolom a zároveň záštitou transcendentnosti ľudskej osobnosti.“152

Súčasne musia laici – tak sa to dnes pociťuje ako naliehavá nutnosť a zodpovednosť – vydávať svedectvo o tých ľudských hodnotách evanjelia, ktoré sú hlboko spojené s politickou činnosťou: sloboda a spravodlivosť, solidarita, vernosť a nezištná oddanosť dobru všetkých, jednoduchý spôsob života, prednostná láska voči chudobným a posledným. Predpokladom toho je, že sú nesení svojou účasťou na živote Cirkvi a osvietení jej sociálnym učením. Pritom im môže byť veľkou pomocou blízkosť ich spoločenstiev a ich pastierov.153

Štýl a prostriedky na uskutočňovanie politiky, ktorá chce mať za cieľ opravdivý rozvoj ľudí, sú dané v solidarite. Táto vzbudzuje aktívnu a zodpovednú účasť všetkých na politickom živote, počínajúc pri jednotlivých občanoch až po rozličné skupiny, od odborov až po strany: spoločne a jednotlivo sme všetci adresátmi a protagonistami politiky. Ako som napísal v encyklike Sollicitudo Rei socialis, solidarita v tomto zmysle „nie je pocitom prázdneho súcitu alebo povrchného dotknutia utrpenia toľkých ľudí – blízkych, alebo vzdialených. Naopak, ona je pevnou a stálou rozhodnosťou zasadiť sa za „spoločné dobro“, to znamená za dobro všetkých a každého jedného, pretože sme všetci zodpovední za všetkých“.154

Politická solidarita sa chce dnes uskutočňovať v takej šírke, ktorá presahuje jednotlivý národ alebo jednotlivý blok národov a predstavuje sa ako kontinuitálna alebo univerzálna.

Ovocím solidárnej politickej činnosti, ale žiaľ ešte nedozretým, ktoré si všetci želajú, je mier. Vzhľadom na všetky fenomény, ktoré popierajú alebo ohrozujú mier, nemôžu zostať laici indiferentnými, dištancovanými alebo nedotknutými: násilie a vojna, mučenie a terorizmus, koncentračné tábory, militarizovanie politiky, zbrojenie, ohrozenie nukleárnymi zbraňami. Ako učeníci Ježiša, ktorý je „Kniežaťom pokoja“ (Iz 9,5) a „naším Pokojom“ (Ef 2,14), musia laici „budovať mier“ (Mt 5,9) obrátením „srdca“, ako aj angažovaním sa za pravdu, slobodu, spravodlivosť a lásku, ktoré sú nevyhnutnými základmi mieru155.

Laici musia spolupracovať so všetkými, ktorí opravdivo hľadajú mier a požívať špecifické národné a medzinárodné organizmy, aby dali do pohybu od základu proces formovania vedomia, ktorý by prekonával prevládajúcu kultúru egoizmu, násilia, pomsty i nepriateľstva a podporoval by na všetkých úrovniach kultúru solidarity. Táto kultúra je „cestou“ k mieru a súčasne k „rozvoju“.156 Synodálni otcovia vyzvali kresťanov, aby odmietli neprijateľné formy násilia, aby pestovali ochotu k dialógu a k mieru a zasadzovali sa na zriadenie spravodlivého sociálneho a medzinárodného poriadku.157

Postaviť človeka do stredu hospodársko-sociálneho života

43. Hospodársko-sociálna otázka, ktorej kľúč je daný v organizácii práce, predstavuje podstatný moment služby laikov v spoločnosti.

Aktuálna živosť tejto otázky, ktorá je zjavná z rozličných vývojových stupňov a na ktorú sa pokúša dať odpoveď sociálne učenie Cirkvi, bola pripomenutá nedávno v encyklike Sollicitudo Rei Socialis. Preto by som ju veľmi odporúčal všetkým, zvlášť laikom.

Medzi základné piliere sociálneho učenia Cirkvi patrí princíp všeobecného určenia dobier: podľa Božieho plánu sú dobrá zeme k dispozícii všetkým ľuďom a každému jednotlivému človeku ako prostriedok pre rozvoj opravdivo ľudskej existencie. Súkromné vlastníctvo stojí v službe tohto princípu a má práve z tohto dôvodu podstatne sociálny rozmer. Práca muža a ženy je konkrétne najbežnejšou a najbezprostrednejšou cestou pre rozvoj hospodárskeho života, cestou, ktorá je súčasne právom a povinnosťou každého jedného človeka.

Všetky tieto hľadiská sú zvláštnym spôsobom obsiahnuté v poslaní laikov. Cieľ a kritérium ich prítomnosti a pôsobenia všeobecne formuloval Druhý vatikánsky koncil: „Aj v hospodársko-sociálnom živote treba mať v úcte a napomáhať dôstojnosť a celkové povolanie ľudskej osoby, ako aj dobro celej spoločnosti. Lebo tvorcom, stredobodom a cieľom hospodársko-spoločenského života je človek.“158

Otriasajúce prevraty vo svete hospodárstva a vo svete práce si vyžadujú, aby sa laici angažovali v prvých líniách za riešenie týchto veľmi ťažkých problémov: boj proti rastúcej nezamestnanosti, prekonanie početných nespravodlivostí, vyplývajúcich zo zlej organizácie práce, podporovanie vzniku osobných spoločenstiev na pracovisku, ktoré rešpektujú subjektivitu a právo na účasť jednotlivca, vyvíjanie nových foriem solidarity medzi tými, ktorí sa zúčastňujú na spoločnej práci, vytváranie nových modalít podnikania, preverenie obchodných systémov, finančníctva a technologického transferu.

K tomu sa od laikov vyžaduje odborná schopnosť, ľudská čestnosť a kresťanský duch pri uskutočňovaní ich práce ako cesta ku sebaposväteniu.159 Koncil vyjadruje výslovne túto požiadavku: „Prácou si človek normálne zaobstaráva živobytie pre seba a pre svojich, dáva sa do spojenia so svojimi bratmi a preukazuje im službu, má možnosť uplatňovať naozajstnú lásku a spolupracovať na zvŕšení Božieho stvorenstva. Ba vieme, že človek, obetujúc svoju prácu Bohu, spája sa priam s vykupiteľským dielom Ježiša Krista, ktorý udelil práci neobyčajnú dôstojnosť tým, že On sám pracoval v Nazarete vlastnými rukami.“160

Vzhľadom na hospodársko-sociálny život a na prácu sa stáva dnes stále aktuálnejšou tzv. „ekologická“ otázka. Človek dostal od samého Boha poverenie, aby „vládol“ nad vecami a „obrábal záhradu sveta“; túto úlohu musí spĺňať v úcte voči podobnosti s Bohom, ktorú prijal, to znamená s rozumom a láskou. Musí sa považovať za zodpovedného za dary, ktoré mu Boh daroval a neprestajne dáva. Dar, ktorý má v rukách, musí – podľa možnosti dokonca zdokonalený – odovzdať budúcim generáciám, lebo aj tie sú prijímateľom Pánových darov: „Vláda, odovzdaná človeku Stvoriteľom, nie je žiadnou absolútnou mocou, ani nemožno hovoriť o slobode „používať ju alebo zneužívať“, alebo disponovať vecami podľa ľubovôle. Ohraničenie, ktoré sám Stvoriteľ od začiatku uložil, je symbolicky obsiahnuté v zákaze „nejesť ovocie stromu“ (por. Gn 2,16-17). Tento zákaz ukazuje s dostatočnou jasnosťou, že vzhľadom na viditeľnú prírodu sme podriadení, nielen biologickým, ale aj morálnym zákonom, ktoré neslobodno beztrestne prestupovať. Správna predstava o rozvoji nemôže odhliadnuť od takýchto úvah ohľadom používania prirodzených vecí – od možného obnovenia pomocných zdrojov a následkov neusporiadanej industrializácie – ktoré znova usmerňujú naše svedomie k morálnej dimenzii rozvoja“.161

Evanjelizovať kultúru a kultúry človeka

44. Služba človeku a ľudskej spoločnosti sa vyjadruje a uskutočňuje v tvorení a odovzdávaní kultúry. Predovšetkým v našich dňoch predstavuje toto jednu z najhlavnejších úloh ľudského spolužitia a sociálneho pokroku. Vo svetle Koncilu pod kultúrou rozumieme „všetko to, čím človek cibrí a rozvíja svoje mnohoraké duševné a telesné vlohy; čím robí ľudskejším spoločenský život, tak v rodine, ako aj v celom občianskom spoločenstve, zdokonaľovanie mravov a ustanovizní; a napokon, čím v priebehu vekov svojimi dielami prejavuje, vyjadruje a uchováva veľké duchovné zážitky a snahy, aby mohli slúžiť na úžitok mnohých, ba celému ľudskému pokoleniu.“162 V tomto zmysle sa musí kultúra chápať ako spoločné vlastníctvo každého jedného národa, ako výraz jeho dôstojnosti, slobody a kreativity, ako znamenie jeho cesty do dejín. Predovšetkým kresťanská viera sa môže stať dejinnou a dejinne tvorivou iba z kultúry a prostredníctvom nej.

Vzhľadom na rozvoj takej kultúry, ktorá odmieta nielen kresťanskú vieru, ale aj ľudské hodnoty,163 a vzhľadom na vedecky a technologicky poznamenanú kultúru, ktorá nie je schopná odpovedať na pálčivé hľadanie pravdy a dobra, ktoré dnes horí v srdciach ľudí, si Cirkev uvedomuje naliehavú pastorálnu nutnosť venovať zvláštnu pozornosť kultúre.

Preto vyzýva laikov, aby sa odvážne a kreatívne stali prítomnými na privilegovaných miestach kultúry, akými sú svet škôl a univerzít, prostredia vedeckého a technického výskumu, miesta umeleckej tvorby a humanistického myslenia. Táto prítomnosť má nielen spoznávať, kriticky posudzovať a prípadne očisťovať prvky súčasnej kultúry, ale s pomocou pôvodného bohatstva evanjelia a kresťanskej viery ich má dvíhať na vyššiu rovinu. To, čo Druhý vatikánsky koncil píše o vzťahu medzi evanjeliom a kultúrou, je trvalou historickou danosťou a súčasne nanajvýš aktuálnym a nutným cieľom; tento náročný program je zverený pastorálnej zodpovednosti celej Cirkvi a tým špecifickej zodpovednosti všetkých laikov: „Blahozvesť Kristova neprestajne obnovuje život a kultúru padlého človeka. Bojuje proti bludom a neduhom, vyplývajúcim z ustavične hroziacich zvodov hriechu a odstraňuje ich. Stále očisťuje a povznáša mravnosť národov. Nadprirodzenými bohatstvami, akoby zvnútra, zúrodňuje, upevňuje, zdokonaľuje a v Kristu obrodzuje pekné vlastnosti a vlohy každého národa a každej doby. A tak Cirkev, plniac svoje poslanie, už tým samým podnecuje a napomáha dielo civilizácie a svojou činnosťou – a to aj liturgickou činnosťou – vychováva človeka k vnútornej slobode.“164

Niektoré zvlášť obsažné pasáže listu Pavla VI. Evangelii Nuntiandi si zaslúžia, aby sme ich tuná spomenuli: „Cirkev evanjelizuje vtedy, ak sa snaží obrátiť osobné i kolektívne ľudské svedomie jedine silou a Božskou mocou posolstva, ktoré hlása. A tak sa usiluje premeniť aj všetku činnosť, ktorú ľudia vykonávajú spolu s ich životom a prostredím, v ktorom žijú.“

Hovoríme o spoločenských vrstvách a triedach, ktoré sa majú pretvárať. Cirkvi nejde len o hlásanie Evanjelia v širších zemepisných oblastiach, alebo stále rastúcemu počtu obyvateľstva, ale ide jej aj o to, aby slová Evanjelia pretvárali zásady, podľa ktorých ľudia posudzujú rozhodujúce hodnoty, predmety, na ktoré sústreďujú všeobecný záujem, spôsob myslenia, pramene, z ktorých čerpajú podnety a vzory ľudského života, a ktoré sú v rozpore s Božím slovom a plánom spásy.

Toto všetko sa dá vyjadriť takto: nemá sa evanjelizovať len nejakým okrasným spôsobom, nemá to byť len nejaký povrchný náter, ale treba evanjelizovať do hĺbky a takým spôsobom, aby evanjelizácia presiahla celý život. Treba evanjelizovať predovšetkým kultúru. Aj jednotlivé kultúry, ktoré ľudia vytvorili. Rozchod Evanjelia s kultúrou je nesporne dráma našej doby, ako to bolo aj v iných obdobiach. Preto je potrebné vyvinúť čo najlepšie úsilie o veľkorysú evanjelizáciu ľudskej kultúry, alebo presnejšie, kultúry vôbec.165

Komunikatívne prostriedky sa dnes ponúkajú ako privilegovaná cesta na vytváranie a odovzdávanie kultúr.166 Na základe rýchleho a prevratného rozvoja a obnovy a ich svetošíreho, až ku základom siahajúceho vplyvu, sa aj svet médií stáva novou hraničnou oblasťou poslania Cirkvi. Odborná zodpovednosť laikov v tejto oblasti, či jednotlivcov alebo spoločných inštitúcií a iniciatív, sa musí uznávať v celom jej význame a musí byť viac podporovaná materiálnymi, intelektuálnymi a pastorálnymi prostriedkami.

Používanie a prijímanie komunikatívnych prostriedkov si vyžaduje výchovu ku kritickému, láskou k pravde nesenému zmyslu a obsiahlu obranu slobody, úctu pred osobnou dôstojnosťou a upevnenie opravdivej kultúry národov prostredníctvom rozhodného a odvážneho odmietnutia každej formy monopolizovania a manipulovania.

Pastorálna zodpovednosť laikov sa však neohraničuje na túto obranu: spásonosné Evanjelium sa musí hlásať na všetkých cestách sveta, aj na cestách tlače, kín, rádiových vysielačov, televízie a divadla.