Štvrtá kapitola
Robotníci v Pánovej vinici

Dobrí správcovia mnohorakej Božej milosti

Mnohorakosť povolaní

45. Podľa evanjeliového podobenstva hospodár volá robotníkov v rozličných denných dobách do svojej vinice, jedných pri brieždení, iných okolo deviatej hodiny, iných ešte okolo poludnia, okolo tretej a okolo piatej hodiny (por. Mt 20,1n.). V komentári v tejto perikope Evanjelia interpretuje Gregor Veľký rozličné časové body povolania vzhľadom na vek: „Rozličnosť hodiny – tak píše – sa môže aplikovať na rozličný vek človeka. V tejto našej interpretácii môže ráno predstavovať detstvo. Tretia hodina (deviata) sa môže chápať ako raná mladosť: slnko vystupuje na nebo, to znamená narastá žiara veku. Šiesta hodina (poludnie) je mladosť: slnko stojí akoby v strede oblohy, to znamená, že vo veku plnosti sa upevňuje sila. Vysoký vek sa znázorňuje deviatou hodinou (treťou popoludní), pretože slnko zostupuje z výšav, tak ako tento vek stráca žiaru mladosti. Jedenásta hodina (piata popoludní) je vek tých, ktorí už pokročili rokmi... Robotníci sú volaní do vinice v rozličných hodinách, aby sa naznačilo, že jeden je vedený k životu svätosti už v detstve, iný v mladosti, ďalší vo vysokom veku“.167

Komentár sv. Gregora môžeme rozšíriť a aplikovať na mimoriadnu pestrosť foriem a ich prítomnosti v Cirkvi, z ktorých všetky a každá jedna sú povolané podľa rozličných povolaní a situácií chariziem a služieb pracovať na príchode Božieho Kráľovstva. Táto rozličnosť je daná vekom, ale aj rozličnosťou pohlaví a mnohorakosťou darov, povolaní a životných situácií a umožňuje, aby sa bohatstvo Cirkvi stalo konkrétnejším a životnejším.

Mladí, deti a starí ľudia
Mládež – nádej Cirkvi

46. Synoda chcela oprávnene venovať zvláštnu pozornosť mládeži. Lebo v mnohých krajinách sveta predstavujú mladí polovicu celého obyvateľstva a často aj polovicu božieho ľudu, ktorý v tých krajinách žije. Už z tohoto hľadiska sú mladí mimoriadnou silou a veľkou výzvou pre budúcnosť Cirkvi. Cirkev sa učí od mladých ich kráčaniu do budúcnosti, ktorá ich očakáva; v nich nachádza obraz a spomienku na oblažujúcu mladosť, ktorou Kristov Duch Cirkev stále obohacuje. V tomto zmysle koncil definoval mládež ako „nádej Cirkvi“.168

V liste Mládeži sveta z 31. 3. 1985 čítame: „Cirkev pozerá na mládež; ešte viac: Cirkev vidí seba samu zvláštnym spôsobom v mládeži – vo vás všetkých a v každom jednom z vás. Tak tomu bolo od začiatku, od čias apoštolov. Slová v prvom Jánovom liste sú toho zvláštnym svedectvom: „Mládenci, vám píšem: premohli ste zlého. Napísal som vám deti: poznali ste Otca... Napísal som vám, mládenci: ste silní. Božie Slovo ostáva vo vás a premohli ste zlého.“ (1Jn 2,13n.). Tieto Apoštolove slová sa pripájajú k rozhovoru Krista a mladíka v Evanjeliu a zaznievajú mocným echom z generácie na generáciu.

Aj v našej generácii na konci 2. tisícročia po Kristu Cirkev vidí seba samu v mládeži“.169

Mládež sa nesmie chápať iba ako predmet pastorálnej starostlivosti Cirkvi. Mladí ľudia sú vskutku, a musia byť v tom povzbudzovaní, aktívnymi subjektami, protagonistami evanjelizovania a budovateľmi sociálnej obnovy.170 Mladosť je časom zvlášť intenzívneho objavovania vlastného „ja“ a vlastného „životného projektu“, je časom rastu, narastania v „múdrosti a v obľube u Boha a u ľudí“ (Lk 2,52).

Synodálni otcovia povedali k tomu: „Mladí ľudia sú zvlášť citliví pre hodnoty spravodlivosti, nenásilia a mieru. Ich srdce je otvorené pre bratskosť priateľstvo a solidaritu. Sú nanajvýš motivovaní pre záležitosť kvality života a zachovania prírody. Sú však naplnení aj otázkami, sklamaniami, biedami a úzkosťami pred svetom, ako aj pokušeniami, ktoré sú pre nich typické“.171

Cirkev musí znovu oživiť Ježišovu záľubu pre mladíka v Evanjeliu: „Ježiš naňho pozrel s láskou“ (Mk 10,21). Preto Cirkev neúnavne hlása Ježiša Krista a jeho Evanjelium ako jedinú a prebohatú odpoveď na najhlbšie túžby mládeže, ako jednoznačnú a príťažlivú výzvu k osobnému nasledovaniu (Príď a nasleduj ma“. Mk 10,21), ktoré je účasťou na Ježišovej synovskej láske k Otcovi a účasťou na jeho spásnom poslaní pre ľudí.

Cirkev má veľa čo povedať mládeži a mládež má veľa čo povedať Cirkvi. Tento obojstranný dialóg musí byť úprimný, jasný a odvážny. Podporuje stretnutie a výmenu medzi generáciami a pre Cirkev a spoločnosť sa stáva prameňom bohatstva a mladosti. Vo svojom Posolstve mládeži hovorí Koncil: „Cirkev sa pozerá na vás s dôverou a s láskou... Ona je opravdivou mladosťou sveta... Hľaďte na ňu a nájdete v nej Kristovu tvár“.172

Deti a Božie Kráľovstvo

47. Deti sú s istotou predmetom nežnej a vrúcnej lásky Pána Ježiša: ubezpečuje ich o svojom požehnaní a prisľubuje im Božie Kráľovstvo (por. Mt 19,13.15; Mk 10,14). Ježiš vyzdvihuje aktívnu účasť malých na Božom Kráľovstve. Sú výrečným symbolom a nádherným vzorom morálneho a duchovného postoja, ktorý je predpokladom dosiahnutia nebeského Kráľovstva a života v logike úplnej oddanosti Pánovi: „Veru, hovorím vám: ak sa neobrátite a nebudete ako deti, nevojdete do nebeského Kráľovstva. Kto sa teda poníži ako toto dieťa, ten je najväčší v nebeskom Kráľovstve. A kto príjme jedno takéto dieťa v mojom mene, mňa prijíma“ (Mt 18,3-5; por. Lk 9,48).

Deti nám stále pripomínajú, že misionárska plodnosť Cirkvi nemá svoje životné korene v ľudských prostriedkoch a zásluhách, ale v absolútne slobodnom Božom dare. Život detí v nevinnosti a v milosti, ako aj utrpenia a utláčanie, ktoré sa im nespravodlivo spôsobujú, prinášajú na základe Kristovho kríža, im samým a celej Cirkvi duchovné obohatenie. My všetci si musíme byť vďačnejšie vedomí tejto skutočnosti.

Musíme zvážiť aj to, že detstvo a mladosť poskytujú cenné možnosti pre budovanie Cirkvi a pre humanizovanie spoločnosti. V blahodárnej a pozitívnej prítomnosti detí v „domácej Cirkvi“ rodiny, hovorí Koncil: „Deti ako živé údy rodiny prispievajú svojím spôsobom k posväteniu rodičov“.173 Túto pravdu treba zopakovať pri aplikácii na čiastkové cirkvi a na univerzálnu Cirkev. Na túto skutočnosť upozornil už Jean Gerson, teológ a vychovávateľ z XV. storočia, pre ktorého „deti a mládež celkom iste nepredstavujú žiadnu zanedbateľnú časť Cirkvi“.174

Starí ľudia a dar múdrosti

48. Starých ľudí, ktorí sú často považovaní za neužitočných, alebo dokonca za neznesiteľnú ťarchu, by som chcel upamätovať na to, že Cirkev od nich prosí a očakáva, aby pokračovali vo svojom misionárskom a apoštolskom poslaní. Spĺňanie tohto poslania v tomto veku je nielen možné a záväzné, ale jeho prostredníctvom nadobúda určitým spôsobom špecifickú a originálnu vlastnosť.

Biblia rada označuje starých ľudí ako symbol človeka naplneného múdrosťou a bázňou voči Bohu (por. Sir 25,4-6). V tomto zmysle by sa „dar“ starého človeka mohol vidieť v tom, že je v Cirkvi a v spoločnosti svedkom tradície viery (por. Ž 44,2; Ex 12,26-27), učiteľom života (por. Sir 6,34; 8,11-12) a nositeľom lásky.

Rastúci počet starých ľudí a ich predčasný odchod zo zamestnania a práce otvárajú ich apoštolskej úlohe nové možnosti. Túto úlohu treba s rozhodnosťou vziať na seba. Treba prekonať pokušenie chcieť sa stiahnuť do minulosti, ktorá sa nevracia, aby sa kvôli ťažkostiam, ktoré znamená svet stálych novostí, vyhlo povinnostiam prítomnosti. Starí ľudia sa musia neustále sprítomňovať, aby ich úlohy v Cirkvi a v spoločnosti na základe veku nezakusovali žiadne prerušenia, ale musia nachádzať iba nové výrazové formy. Žalmista k tomu hovorí: „Ovocie prinášajú ešte aj v starobe a zostávajú plní sily a sviežosti; ohlasujú: spravodlivý je Pán“. (Ž 92,15-16). Opakujem tu, čo som povedal z príležitosti jubilejnej slávnosti pre starých ľudí: „Dosiahnutie tretieho veku sa musí považovať za privilégium: nielen preto, že nie všetci majú to šťastie dosiahnuť túto etapu, ale aj a predovšetkým preto, že táto doba poskytuje konkrétne možnosti lepšie preskúmať minulosť, hlbšie spoznať a prežívať Veľkonočné tajomstvo a stať sa v Cirkvi pre celý ľud Božím vzorom... Napriek zložitosti vašich problémov, ktoré ešte nenašli žiadne riešenie, pomalému rozpadu síl, nedostatočných sociálnych organizácií, preťahovania v oficiálnom zákonodarstve, nepochopenie egoistickej spoločnosti, nie ste na okraji života Cirkvi a nemusíte sa nazdávať, že by ste boli pasívnym prvkom vo svete, ktorý sa vyznačuje prílišným pohybom. Ste skôr aktívnymi subjektami ľudsky a duchovne plodného času vašej existencie. Ešte máte splniť jednu úlohu a byť prínosom. Podľa Božieho plánu je každý človek od prvého okamihu svojej existencie po svoj posledný výdych rastúcim životom.“175

Ženy a muži

49. Otcovia Synody venovali postaveniu a úlohe ženy zvláštnu pozornosť v dvojakom ohľade: požiadavka na všetkých, aby uznali nezrieknuteľný prínos ženy pre výstavbu Cirkvi a pre rozvoj v spoločnosti; podnet k špecifickej analýze účasti ženy na živte a na poslaní Cirkvi.

Pozerajúc spätne na Jána XXIII., ktorý spoznal ako znamenie našej doby vedomie ženy o jej vlastnej dôstojnosti a nastúpenie žien do verejného života,176 synodálni Otcovia opakovane a rozhodne vyzdvihovali naliehavosť pozdvihnúť osobnú dôstojnosť ženy a tým jej rovnosť s mužom vzhľadom na rozličné formy diskriminovania a vytláčania na okraj, ktorým je žena vystavená kvôli svojmu ženskému bytiu.

Táto úloha prislúcha v Cirkvi a v spoločnosti všetkým, zvlášť však ženám. V mnohých častiach sveta na mnohých miestach sa musí ešte prekonávať nespravodlivá a škodlivá mentalita, ktorá chápe človeka ako vec, ako objekt, ako nástroj egoistického záujmu alebo pôžitku, ktorý si možno kúpiť, alebo predávať. Táto mentalita je tým škodlivejšia, že žena je prvou obeťou takéhoto myslenia. Výslovné uznanie osobnej dôstojnosti ženy je prvým krokom k tomu, aby sa dosahovala jej plná účasť na živote Cirkvi a na verejnom a spoločenskom živote. Výzva vo Familiaris consortio vzhľadom na mnohé diskriminovania, ktorých obeťou sa stáva žena, musí nájsť ešte obsiahlejšiu a rozhodnejšiu odpoveď: „Prosím preto všetkých, aby prostredníctvom silnejšieho a cielenejšieho špecifického pastorálneho zasadenia sa v tomto smere pôsobili na úplné odstránenie diskriminácie ženy, aby tak Boží obraz, ktorý sa odzrkadľuje bez výnimky vo všetkých ľuďoch, našiel svoje plné uznanie“.177 V tej istej línii tvrdili synodálni Otcovia: „Ako výraz svojho poslania musí sa Cirkev s rozhodnosťou postaviť proti všetkým formám diskriminovania a zneužívania ženy“.178 A ďalej: Dôstojnosť ženy, ktorá je vo verejnej mienke ťažko porušovaná, musí sa znovu obnoviť pomocou opravdivej úcty voči ľudským právam a prostredníctvom aplikácie sociálneho učenia Cirkvi“.179

Už Druhý vatikánsky koncil výslovne odporúčal aktívnu a zodpovednú účasť ženy na živote a poslaní Cirkvi: „Keďže však v našich časoch majú ženy čím ďalej tým aktívnejší podiel na celom spoločenskom živote, je veľmi dôležité, aby mali širšiu účasť aj na rozličných poliach apoštolskej činnosti Cirkvi“.180

Vedomie, že žena so svojimi vlastnými darmi a úlohami má zvláštne povolanie, sa v pokoncilovom období prehĺbilo a rozšírilo. Ono našlo svoj pôvodný prameň inšpirácie v Evanjeliu a v dejinách Cirkvi. Pre veriacich zostáva Evanjelium, to znamená slovo a príklad Ježiša Krista, nutným a rozhodujúcim kritériom, ktoré je plodné a pôsobí obnovujúco aj v momentálnej historickej chvíli.

Aj keď neboli ženy povolané ku apoštolátu Dvanástich a tým ku kňazstvu, sprevádzajú mnohé ženy Ježiša v jeho službe a pomáhajú skupine apoštolov (por. Lk 8,2-3); sú prítomné pod krížom (por. Lk 23,49); zúčastňujú sa Ježišovho pochovania (por. Lk 23,55); a prijímajú a hlásajú vo veľkonočné ráno Posolstvo o zmŕtvychvstaní (por. Lk 24,1-10); vo večeradle sa modlia s apoštolmi v očakávaní Turíc (por. Sk 14,1).

Po stopách Evanjelia prvotná Cirkev sa oddeľuje od kultúry svojej doby a povoláva ženu k určitým úlohám, ktoré sú dané evanjelizovaním. Apoštol Pavol menuje vo svojich listoch aj menami mnohé ženy a spomína ich rozličné úlohy v rámci spoločenstiev a v službe prvým spoločenstvám (por. Rim 16,1-15; Flp 4,2-3; Kol 4,151Kor 11,5; 1Tim 5,16). „Ak svedectvo apoštolov zakladá Cirkev“ – povedal Pavol VI. – „svedectvo žien prispieva rozhodujúco k tomu, že sýti vieru kresťanských spoločenstiev“.181

Podobne ako vo svojich počiatkoch – aj keď rozličnými spôsobmi a inými dôrazmi – Cirkev poznala aj vo svojom neskoršom vývoji ženy, ktoré neraz hrali rozhodujúcu rolu a spĺňali pre Cirkev nanajvýš významné úlohy. Toto sú dejiny nesmierneho úsilia, ktoré sa často dialo v skrytosti, avšak bolo pre rast a svätosť Cirkvi nie menej rozhodujúce. Tieto dejiny musia pokračovať, treba ich rozšíriť a zhutniť, vzhľadom na rastúce a univerzálne rozšírené vedomie o osobnej dôstojnosti ženy a o jej povolaní, ako aj vzhľadom na naliehavosť „novej evanjelizácie“ o väčšej „humanizácie“ sociálnych vzťahov.

Synodálni otcovia znovu prebrali poverenie Druhého vatikánskeho koncilu, ktoré odzrkadľuje posolstvo Evanjelia a Cirkevných dejín, a medzi iným formulovali toto výslovné odporúčanie: „Cirkev vo svojom živote a vo svojom poslaní musí uznať všetky dary žien i mužov a uviesť ich do praxe“.182 A ďalej: „Táto Synoda hlása, že Cirkev, aby mohla lepšie spĺňať svoje poslanie, požaduje uznanie a aplikovanie všetkých týchto darov, skúsenosti a postojov mužov a žien. (por. Kongregácia pre učenie viery, Instructio de libertate christiana et liberatione, 72)“.183