Antropologické a teologické fundovanie

50. Predpokladom pre uznanie prítomnosti ženy v Cirkvi a v spoločnosti je starostlivé a do hĺbky idúce prebádanie antropologického fundovania ženského bytia a mužského bytia. Prostredníctvom toho sa musí sprecízniť osobná totožnosť ženy v jej vzťahu rôznosti a komplementarity k mužovi, a to nielen vzhľadom na roly, ktoré má preberať a na úlohy, ktoré má spĺňať, ale a ešte hlbšie, vzhľadom na jej štruktúru a na jej osobný význam. Otcovia Synody hlboko pociťovali túto potrebnosť, keď tvrdili, že „musia sa prehĺbiť teologické a antropologické základy pre riešenie problémov o skutočnom význame a dôstojnosti oboch pohlaví“.184

Cirkev robí úvahy o antropologických a teologických základných danostiach ženského bytia a tým sa zapája do dejinného procesu rozličných hnutí za pozdvihnutie ženy. Pretože pritom preniká až ku koreňom osobného bytia ženy, Cirkev má poskytnúť cenný prínos. Predovšetkým však chce poslúchať Boha, ktorý stvoril človeka „na svoj obraz“ ako „muža a ženu“ (Gn 1,27). Chce prijímať aj Božie povolanie, poznať jeho plán, obdivovať ho a žiť. Tento plán bol „na začiatku“ nezmazateľne vpísaný do bytia človeka – muža a ženy – a tým aj do jeho najvýznamnejších štruktúr a do jeho najhlbšej dynamiky. Tento múdry plán lásky musí byť sprístupnený s plným bohatstvom jeho obsahu: je to bohatstvo „počiatku“, ktoré sa postupne zjavuje a aktualizuje v dejinách spásy a prišlo ku svojmu vrcholu v „plnosti časov“, keď Boh poslal svojho Syna, „zrodeného zo ženy“. (Gal 4,4)

Táto „plnosť“ pokračuje v dejinách. Vo viere Cirkvi musí byť vysvetľovanie Božieho plánu o žene neustále znázorňované aj životom mnohých kresťanských žien. Pritom nemožno zabúdať na prínos, ktorý môžu vniesť rozličné humanitné vedy a kultúry. Tieto môžu starostlivým rozlišovaním prispieť k tomu, aby sa oddeľovali hodnoty a práva, ktoré patria ku nezmeniteľnej podstate ženy od tých, ktoré sú dané dejinným vývojom kultúr. Druhý vatikánsky koncil nám pripomína, že ako Cirkev verí, „napriek všetkým zmenám sú mnohé veci, ktoré sa nemenia a ktoré majú svoj najhlbší základ v Kristovi a ten je vždy ten istý, včera i dnes i naveky (por. Hebr 13,8).185

Apoštolský list o Dôstojnosti a povolaní ženy pojednáva o antropologických a teologických podkladoch jej osobnej dôstojnosti ako ženy. Dokument preberá tématiku „teológie tela“, o ktorej sa dlhší čas pojednávalo v stredajších katechézach. Tieto úvahy ďalej rozvíja a špecificky ich aplikuje. Tento list by chcel splniť prísľub encykliky Redemptoris Mater186 a súčasne aj prosbu synodálnych otcov.

Štúdium apoštolského listu Mulieris dignitatem môže aj kvôli samotnému svojmu charakteru ako biblicko-teologická meditácia všetkých – mužov a žien, predovšetkým však vedcov humanitných vied a odborníkov teologických disciplín – motivovať k tomu, aby pokračovali vo svojich kritických bádaniach. Vychádzajúc z osobnej dôstojnosti muža a ženy môžu sa títo odborníci pokúsiť lepšie spoznať špecifické dary a hodnoty ženského a mužského bytia, nielen v spoločenskej oblasti, ale aj v oblasti kresťanskej a sociálnej existencie.

Uvažovanie o antropologických a teologických základných danostiach ženského bytia chce osvetliť kresťanskú odpoveď na opakovanú a do určitej miery akútnu otázku po „priestore“, ktorý môže zaujať žena v Cirkvi a v spoločnosti.

Zo slova a správania sa Kristovho, a ktoré sú normou pre Cirkev, jednoznačne vyplýva, že na rovine vzťahu ku Kristovi nejestvuje žiadna diskriminácia. V ňom niet „ani muža, ani ženy; lebo všetci ste „jedným“ v Kristu Ježišovi“ (Gal 3,28). To isté platí na rovine účasti na živote a svätosti Cirkvi, ako to nádherným spôsobom dosvedčuje Joelovo proroctvo splnené na Turíce: „V posledných dňoch vylejem zo svojho Ducha na každé telo: vaši synovia a vaše dcéry budú prorokovať“ (Joel 3,1; por. Sk 2,17). V apoštolskom liste o Dôstojnosti a povolaní ženy možno čítať: „Obaja – žena aj muž –...sú... v rovnakej miere schopní prijať dar Božej pravdy a lásky v Duchu Svätom. Obaja prijímajú jeho spásonosné a posväcujúce „navštívenia“.187

Poslanie v Cirkvi a vo svete

51. Čo sa týka účasti na apoštolskom poslaní Cirkvi, nejestvuje žiadna pochybnosť o tom, že žena tak ako muž – na základe krstu a birmovania – má účasť na trojakom úrade Krista, Kňaza, Proroka a Kráľa, a tak je uschopnená a viazaná ku základnému apoštolátu Cirkvi, ku evanjelizovaniu. Na druhej strane je žena povolaná, aby pri spĺňaní tohto apoštolátu vnášala svoje vlastné dary: ponajprv slovom a svedectvom života dar svojej osobnej dôstojnosti a potom dary, ktoré sú dané s jej ženským povolaním.

V jej účasti na živote a poslaní Cirkvi nemôže žena prijať sviatosť kňazského svätenia a tým nemôže spĺňať funkcie, ktoré sú vyhradené úradnému kňazstvu. Toto určenie vyčítala Cirkev z jednoznačnej slobodnej a suverénnej vôle Ježiša Krista, ktorý povolal iba mužov za svojich apoštolov,188 je to určenie, ktoré chce osvetliť vzťah Krista-Ženícha, ku svojej Cirkvi-Neveste.189 Tuná sa nachádzame na rovine funkcie a nie na rovine dôstojnosti a svätosti.

O Cirkvi platí: „Cirkev má síce „hierarchickú“ štruktúru; avšak táto je celkom určená pre svätosť Kristových údov“.190

Ako povedal už Pavol VI., „nemôžeme zmeniť správanie nášho Pána a povolanie, ktoré dal ženám. Ale musíme spoznať a podporovať úlohu ženy v poslaní evanjelizovania a v živote kresťanského spoločenstva“.191

Je potrebné, aby sme od teoretického poznania aktívnej a zodpovednej prítomnosti ženy v Cirkvi pokročili k praktickému uskutočneniu. Tento dokument, ktorý sa vedome obracia na laikov s opakovaným upresnením „mužovia a ženy“, treba čítať v tomto zmysle. Nové cirkevné právo obsahuje rozličné ustanovenia o účasti ženy na živote a poslaní Cirkvi. Treba, aby sa tieto ustanovenia stali všeobecnejšie známymi a aby sa bezprostrednejšie a dôslednejšie uplatňovali pri zohľadnení rozličných kultúrnych senzibilít ako aj pastorálnych vhodností. Pritom možno myslieť napr. na účasť žien v diecéznych a farských pastorálnych radách ako aj na diecéznych a čiastočných konciloch. V tomto zmysle synodálni Otcovia napísali: „Ženy sa majú zúčastňovať na živote Cirkvi bez akéhokoľvek diskriminovania aj na konzultáciách a pri vypracovaní rozhodnutí“.192 A ďalej: „Ženy, ktorým prislúcha významná úloha pri odovzdávaní viery a pri všetkých druhoch služieb v Cirkvi, musia byť prizvané aj k prípravám pastorálnych dokumentov a misionárskych iniciatív. Majú byť uznané za spolupracovníčky na poslaní Cirkvi v rodine, v zamestnaní a v občianskej spoločnosti“.193

Na špecifických oblastiach evanjelizovania a katechézy sa musí podporovať zvláštna úloha ženy pri ďalšom odovzdávaní viery nielen v rodine, ale aj na rôznych miestach, na ktorých sa uskutočňuje výchova. Ponad to sa musí vyhodnotiť špecifický prínos ženy vo všetkom, čo sa týka prijímania Božieho Slova, jeho chápania a jeho odovzdávania – aj prostredníctvom štúdia, bádania a učenia teológie.

Keď žena spĺňa svoje poslanie v evanjelizovaní, cíti väčšiu potrebu, aby bola evanjelizovaná. S osvietenými „očami srdca“ (por. Ef 1,18) môže spoznať to, čo skutočne zodpovedá jej osobnej dôstojnosti a povolaniu. Je schopná odlišovať to od všetkého toho, čo ju – snáď pod rúškom tejto „dôstojnosti“ a v mene „slobody a „pokroku“ – vedie k tomu, aby sa stala zodpovednou za morálne degradovanie ľudí a spoločenstiev, namiesto toho, aby slúžila podporovaniu autentických hodnôt. Takéto „rozlišovanie“ predstavuje neodkladnú historickú nutnosť. Je súčasne šancou a požiadavkou účasti ženy na prorockom úrade Krista a jeho Cirkvi. „Rozlišovanie“, o ktorom často hovorí apoštol Pavol, nespočíva iba v ohodnotení skutočností a udalostí vo svetle viery; ono obsahuje aj rozhodnutie a povinnosť ku konkrétnemu zaangažovaniu sa v Cirkvi a v spoločnosti.

Dnes možno povedať, že všetky problémy moderného sveta, o ktorých je už reč v druhej časti koncilovej konštitúcie Gaudium et spes a ktoré čas v skutočnosti ani nevyriešil, ani nezmenšil, si vyžadujú prítomnosť a zaangažovanie žien s ich typickým a nenahraditeľným prínosom.

Predovšetkým dve úlohy, zverené žene, si zasluhujú zvláštnu pozornosť všetkých.

Predovšetkým úloha dať plnú dôstojnosť manželskému životu a materstvu. Dnes má žena nové možnosti dosiahnuť hlbšie pochopenie a plnšie realizovanie ľudských a kresťanských hodnôt, ktoré darúvajú manželský život a skúsenosť materstva. Aj muž – manžel a otec – môže upustiť od ďalekosiahleho absentizmu a sporadickej a nedostačujúcej prítomnosti. Práve cielenou láskyplnou a rozhodnou činnosťou ženy môže sa muž zapojiť do nových a veľmi významných vzťahov medziosobného spoločenstva.

Ďalej je to úloha zabezpečovať morálnu dimenziu kultúry, dimenziu takej kultúry, ktorá je hodná človeka, jeho osobného a spoločenského života. Zdá sa, že Druhý vatikánsky koncil spája morálnu dimenziu kultúry s účasťou laikov na kráľovskom poslaní Krista: „Okrem toho laici sa majú pričiňovať aj spojenými silami o ozdravenie ustanovizní a podmienok tohto sveta, ak nejako vedú k mravným pokleskom, aby sa tak všetko usporiadalo podľa zásad spravodlivosti a skôr pomáhalo, ako prekážalo čnostnému životu. Takýmto spôsobom dajú kultúrnej a ostatnej ľudskej činnosti mravnú náplň.“.194

V miere, akou sa žena zúčastňuje aktívne a zodpovedne na úlohách inštitúcií, od ktorých závisí poskytovanie primátu ľudským hodnotám v živote politického spoločenstva, poukazujú výpovede Koncilu na významné pole apoštolátu ženy. Vo všetkých dimenziách života tejto spoločnosti, počínajúc od spoločensko-hospodárskej až po socio-politickú, musí sa rešpektovať a podporovať osobná zodpovednosť ženy a jej špecifické povolanie: na individuálnej a spoločenskej úrovni, nielen vo formách, ktoré sú ponechané na zodpovednú slobodu jednotlivcov, ale aj v zabezpečených formách spravodlivého občianskeho zákonodarstva.

„Nie je dobré, aby človek zostal sám. Urobím mu pomoc, ktorá mu zodpovedá“ (Gn 2,18). Boh-Stvoriteľ zveril človeka žene. Iste, človek je zverený každému človeku, avšak zvláštnym spôsobom žene. Lebo, zdá sa, že ona má na základe zvláštnej skúsenosti materstva špecifickú citlivosť pre človeka a pre všetko, čo vytvára jeho opravdivé dobro, počínajúc od základnej hodnoty života.

Šance a zodpovednosť ženy v tejto oblasti sú veľké práve v dobe, v ktorej sa pokrok vedy a techniky inšpiruje a meria opravdivou múdrosťou. Tento pokrok má v sebe riziko „dehumanizovania“ ľudského života, predovšetkým vtedy, keď by si tento život vyžadoval ešte väčšiu lásku a veľkodušnejšie prijatie.

Účasť ženy s jej darmi na živote Cirkvi a spoločnosti je nutnou cestou k jej osobnému uskutočneniu, na ktorom sa dnes právom trvá. Toto osobné uskutočnenie je súčasne jej originálnym prínosom k obohateniu communia Cirkvi a apoštolskej sily Božieho ľudu.

V tomto zmysle sa musí premyslieť aj prítomnosť muža po boku ženy.

Spolupôsobenie a spoluprítomnosť mužov a žien

52. V synodálnej aule nechýbal hlas tých, ktorí sa obávajú, že priveľké zdôrazňovanie miesta a úlohy ženy by mohlo viesť ku neprijateľnej skutočnosti, že muži by sa zatlačili do zabudnutia. V niektorých určitých situáciách života Cirkvi sa často musí smutne konštatovať slabá prítomnosť mužov. Niektorí z nich rezignujú na vlastnú zodpovednosť v Cirkvi, takže túto preberajú iba ženy; tak napríklad pri účasti na liturgickej modlitbe v kostole, pri výchove a zvlášť pri katechéze vlastných a iných detí, pri účasti na náboženských a kultúrnych podujatiach, pri spolupráci na charitatívnych a misionárskych iniciatívach.

Preto treba, aby sa pastorácia zameriavala na spoločnú prítomnosť mužov a žien, aby účasť laikov na spásnom poslaní Cirkvi sa stala plnšou, harmonickejšou a bohatšou.

Hlavný dôvod, ktorý odporúča spoločnú prítomnosť a spoluprácu mužov a žien, nie je iba, ako sa práve zdôraznilo, väčšia presvedčivá sila a účinnosť pastorálnej činnosti Cirkvi. Ešte menej je týmto hlavným dôvodom sociologická danosť ľudskej vzájomnosti, ktorá v sebe zahŕňa prirodzene mužov a ženy. Hlavný dôvod spočíva oveľa viac v pôvodnom pláne Stvoriteľa, ktorý chcel od „začiatku“ človeka ako „jednotu dvojice“: muža a ženu ako prvé spoločenstvo osôb, ktoré je koreňom všetkých iných spoločenstiev a súčasne znakom toho interpersonálneho spoločenstva lásky, ktorým je tajomný intímny život jedného a Trojjediného Boha.

Preto je bežnou a základnou cestou pre zaistenie koordinovanej a harmonickej prítomnosti mužov a žien v živote a poslaní Cirkvi spĺňanie úloh a zodpovednosti kresťanského manželstva a rodiny. V nej sa stáva viditeľnou a sprostredkovateľnou rôznosť a pestrosť foriem života a lásky: manželská láska, otcovská láska, materinská láska, detinská láska a súrodenecká láska. V apoštolskom liste Familiaris consortio čítame: „Ak je kresťanská rodina spoločenstvom, ktorého vnútorné zväzky Kristus prostredníctvom viery a sviatosti povýšil na rovnú rovinu, musí mať ich účasť na poslaní Cirkvi spoločenský charakter. Teda spoločne manželia ako manželský pár a rodičia s deťmi ako rodina, musia uskutočňovať svoju službu pre Cirkev a svet...

Kresťanská rodina buduje ďalej Božie Kráľovstvo v dejinách prostredníctvom tých istých denných skutočností, ktoré zasahujú a poznamenávajú jej zvláštnu životnú situáciu. Tak je to práve láska v manželstve a v rodine s jej mimoriadnym bohatstvom hodnôt a úloh v znamení celosti a jedinečnosti, vernosti a plodnosti, prostredníctvom ktorej sa vyjadruje a uskutočňuje účasť kresťanskej rodiny na prorockom, kňazskom a kráľovskom poslaní Ježiša Krista a jeho Cirkvi“.195 V tejto perspektíve synodálni otcovia zdôraznili nutnosť, že sa v Cirkvi a spoločnosti musí uznať plný význam sviatosti manželstva, aby sa osvetlili a inšpirovali všetky vzťahy medzi mužom a ženou. V tomto zmysle boli toho názoru, že je naliehavo potrebné, „aby každý kresťan žil a hlásal posolstvo nádeje, ktoré je obsiahnuté vo vzťahu medzi mužom a ženou. Sviatosť manželstva, ktorá tento vzťah v manželskej forme posväcuje a zjavuje ho ako znamenie vzťahu medzi Kristom a Cirkvou, obsahuje významné učenie pre život Cirkvi; prostredníctvom Cirkvi musí toto učenie dosiahnuť dnešný svet; všetky vzťahy medzi mužom a ženou sa musia inšpirovať z tohto Ducha. Cirkev musí do tohto tajomstva ešte hlbšie načrieť“.196 Otcovia právom poznamenali, že „úctu pred materstvom a hodnotenie panenstva treba znovu objaviť“;197 a to nie na poslednom mieste vzhľadom na vzbudenie rozličných komplementárnych povolaní v životnom spoločenstve Cirkvi a v službe jej stáleho rastu.

Chorí a trpiaci

53. Človek je povolaný k radosti. Avšak denne skusuje rozličným spôsobom utrpenie a bolesť. Na všetkých tých mužov a ženy, ktorí nejakým spôsobom sú zasiahnutí utrpením a bolesťou, sa obrátili synodálni Otcovia vo svojom záverečnom posolstve: „Vy, ktorí ste opustení našou konzumnou spoločnosťou a vytlačení na okraj: vy chorí, vysťahovalci, postihnutí, chudobní, hladujúci, okrajové skupiny, utečenci, zajatci, nezamestnaní, starí ľudia, opustené deti a osamelé ženy, vy obete vojny a obete všetkých foriem násilia, ktoré vyprodukovala naša permisívna spoločnosť, Cirkev má účasť na vašom utrpení, ktoré vás vedie k Pánovi a ktoré vás spája s jeho spásonosným utrpením a umožňuje vám žiť vo svetle jeho vykúpenia. Spoliehame sa na vás, že ukážete svetu, čo je láska. Budeme robiť všetko, čo je v našich možnostiach, aby ste mohli zaujať miesto, ktoré vám patrí v Cirkvi a v spoločnosti“.198

V rámci tohto, takmer bezhraničného sveta ľudského utrpenia, obraciame sa zvlášť ku všetkým tým, ktorí sú zasiahnutí rozličnými chorobami. Choroba je najčastejšou a najrozšírenejšou formou ľudského utrpenia.

Pánovo volanie zasahuje všetkých a každého jednotlivo. Aj chorí sú poslaní do jeho vinice ako robotníci. Bremeno, ktoré oslabuje telo a odoberá vnútorný pokoj, im neprekáža v tom, aby pracovali vo vinici. Ono ich vyzýva, aby žili svoje ľudské a kresťanské povolanie a nanovo ešte hodnotnejším spôsobom sa podieľali na raste Kráľovstva. Musia si urobiť svojím programom slová apoštola Pavla, slová, ktoré darúvajú svetlo, aby mohli spoznať milostiplný význam svojej situácie: „Na vlastnom tele dopĺňam to, čo chýba Kristovmu utrpeniu pre Jeho Telo, ktorým je Cirkev“ (Kol 1,24). Tento objav napĺňa apoštola radosťou: „Teraz sa radujem v utrpeniach pre vás“ (Kol 1,24). Podobným spôsobom sa môžu stať mnohí chorí, napriek „veľkému súženiu“ nositeľmi radosti, „ktorú dáva Duch Svätý“ (1Sol 1,6), a svedkami Kristovho zmŕtvychvstania. Toto vyjadril jeden ochrnutý v synodálnej aule: „Treba vyzdvihnúť, že kresťania, ktorých život je poznamenaný chorobou, bolesťou alebo vysokým vekom, sú Bohom vyzvaní nielen k tomu, aby svoju bolesť zjednocovali s Kristovým utrpením, ale sú povolaní aj k tomu, aby už teraz prijímali a druhým odovzdávali obnovujúcu silu a radosť vzkrieseného Krista (por. 2Kor 4,13; Rim 8,18n.)“.199

Cirkev zo svojej strany, ktorá – ako to čítame v apoštolskom liste Salvifici doloris – „sa zrodila z tajomstva vykúpenia v Kristovom kríži, musí hľadať stretnutie s človekom, predovšetkým na ceste jeho utrpenia. Pri tomto stretnutí sa človek stáva „cestou Cirkvi“; a táto cesta patrí k jej najvýznamnejším cestám“.200

Trpiaci človek je cestou Cirkvi, pretože je predovšetkým cestou samotného Krista, milosrdného Samaritána, ktorý „nejde ďalej, ale zo súcitu „šiel ku nemu... obviazal jeho rany“ a staral sa o neho“. (Lk 10, 32-34)

Kresťanské spoločenstvo zo storočia na storočie nanovo písalo podobenstvo o Milosrdnom Samaritánovi z Evanjelia vo veľkých zástupoch chorých a trpiacich. Zjavovalo a ďalej odovzdávalo uzdravujúcu a utešujúcu Kristovu lásku prostredníctvom svedectva Bohu zasväteného života, ktorý sa venuje službe chorým a prostredníctvom neúnavného úsilia všetkých, ktorí pracujú v zdravotníctve. Dnes vykazujú aj v nemocniciach a klinikách laici, mužovia a ženy, stále silnejšiu a niekedy jedinú prítomnosť. Práve oni – lekári, ošetrovatelia, sanitári, dobrovoľní pomocníci – sú povolaní k tomu, aby v láske ku chorým a trpiacim boli živým obrazom Krista a jeho Cirkvi.

Obnovené pastorálne pôsobenie

54. Toto drahocenné dedičstvo, ktoré Cirkev prijala od Krista, „lekára tela a ducha“,201 sa nesmie nikdy stratiť. Treba ho stále prehodnocovať a obohacovať pomocou obnovenia a rozhodného nového začiatku v pastorácii chorých a trpiacich.

Toto úsilie musí prinášať pozornosť, blízkosť, prítomnosť, otvorenosť, dialóg, účasť a konkrétnu pomoc ľuďom, ktorí kvôli svojej chorobe a utrpeniu prekonávajú ťažké skúšky svojej odvahy žiť a samotnej viery v Boha a v jeho otcovskú lásku. Tento pastorálny nový začiatok nachádza svoje najzávažnejšie vyjadrenie v slávení sviatosti s chorými a pre chorých. Toto slávenie darúva silu trpiacim bolesťou a slabosťou, prináša nádej v zúfalstve a je miestom stretnutia v radosti. Jeden z najdôležitejších cieľov tohto obnoveného a intenzívneho pastorálneho úsilia, ktoré si vyžaduje koordinovanú spoluprácu všetkých členov spoločenstva spočíva v tom, aby sme videli v chorých, ochrnutých a trpiacich nielen adresátov lásky a služby v Cirkvi, ale aktívny a zodpovedný subjekt diela evanjelizovania a spásy. V tomto zmysle má Cirkev hlásať spoločenstvám a spoločnostiam i kultúram radostné posolstvo: tieto zabudli na zmysel ľudského utrpenia a znemožňujú akúkoľvek spomienku na túto životnú realitu. Radostné posolstvo v hlásaní, že utrpenie má pre človeka a pre spoločnosť aj pozitívny zmysel. Pretože je určené, aby sa stalo účasťou na Kristovom spásonosnom utrpení a na jeho radosti zmŕtvychvstania, stáva sa pre Cirkev posväcujúcou silou, ktorá slúži jej budovaniu.

Hlásanie tohto radostného posolstva je vtedy vierohodné, keď sa nedeje iba prostredníctvom hovoreného slova, ale prostredníctvom svedectva života, to znamená všetkých tých, ktorí sa starajú o chorých, postihnutých a trpiacich. Toto hlásanie sa stane vierohodným aj pomocou svedectva týchto chorých, ak objavia svoje miesto a svoju úlohu v Cirkvi a pre Cirkev.

K uskutočneniu „civilizácie lásky“ v nesmiernom svete ľudského utrpenia môže rozhodujúco prispieť obnovené uvažovanie o Apoštolskom liste Salvifici doloris. „Preto by sa mali duchovným spôsobom zhromaždiť pod krížom na Kalvárii všetci trpiaci, ktorí veria v Krista, predovšetkým tí, ktorí musia trpieť práve kvôli svojej viere v Ukrižovaného a Zmŕtvychvstalého: obeta ich utrpenia má nás všetkých priblížiť k splneniu modlitby Spasiteľa za jednotu všetkých (por. Jn 17,11; 12-22). Tam majú prísť všetci ľudia dobrej vôle; lebo na kríži visí „Spasiteľ človeka“, Muž bolesti, ktorý na seba vzal telesné a morálne utrpenia ľudí všetkých čias, aby mohli nájsť v láske spásonosný zmysel svojej bolesti a platné odpovede na všetky svoje otázky.

Spolu s Máriou, Kristovou Matkou, ktorá stála pod krížom, (por. Jn 19,25) sa zastavujeme pre všetkých krížoch dnešných ľudí.

A prosíme vás všetkých, ktorí trpíte, aby ste nás podporovali; práve vás, ktorí ste slabí, prosíme, aby ste sa stali prameňom sily pre Cirkev a pre ľudstvo. Kiežby v strašnom boji medzi silami dobra a zla, ktorý sa pred nami v dnešnom svete odohráva, zvíťazili vaše utrpenia v jednote s krížom Kristovým.“202