Životné stavy a povolania

55. Všetci členovia Božieho ľudu, kňazi, rehoľníci a laici sú pracovníci vo vinici: všetci sú súčasne adresátmi a subjektami communia Cirkvi a účasti na jej spásnom poslaní. Všetci a každý jednotlivo pracujú s rozličnými komplementárnymi charizmami a službami v jednej spoločnej vinici.

Ešte viac než na rovine činnosti, sú kresťania už na rovine bytia ratolesťami jedného plodného viniča, ktorým je Kristus. Sú živými členmi jedného Pánovho Tela, ktoré sa buduje v sile Ducha. Táto bytostná rovina zahŕňa nielen život milosti a svätosti, ktorý je prvým a najbohatším prameňom apoštolskej a misionárskej plodnosti svätej Matky Cirkvi. Ona obsahuje aj životný stav kňazov a diakonov, rehoľníkov, členov sekulárnych inštitútov a laikov.

V Cirkvi ako v communiu sú životné stavy v takom vzájomnom vzťahu, že sú navzájom na seba zamerané.

Najbohatší zmysel rozličných stavov je iba jeden a všetkým spoločný: im všetkým je dané, aby predstavovali modalitu, podľa ktorej sa bude žiť rovnaká kresťanská dôstojnosť a povolanie ku svätosti v dokonalosti lásky. Tieto modality sú súčasne rozlične komplementárne. Tak má každý z nich vlastné a nezameniteľné črty a predsa stojí vo vzťahu ku iným a k ich službe.

Stav laikov má svoju špecifičnosť vo svetskom charaktere. Slúži Cirkvi tým, že kňazom a rehoľníkom dosvedčuje a sprítomňuje miesto pozemských skutočností v Božom pláne spásy. Úradné kňazstvo reprezentuje trvalú generáciu sviatostnej prítomnosti Krista-Spasiteľa vo všetkých dobách a na všetkých miestach. Rehoľný stav vydáva svedectvo o eschatologickom charaktere Cirkvi, to znamená o jej zameraní na Božie Kráľovstvo, ktoré sa určitým spôsobom stáva vopred prítomným a vopred sa zakusuje prostredníctvom sľubov panenstva, chudoby a poslušnosti.

Všetky životné stavy, vzaté spolu alebo jednotlivo, a uvažované v ich vzájomnom vzťahu, stoja v službe rastu Cirkvi a predstavujú rozličné modality, ktoré nachádzajú svoju jednotu najhlbšie „v tajomstve communia“ Cirkvi. Preto musia harmonicky a dynamicky spolupôsobiť pri uskutočňovaní jedného poslania.

V rôznosti životných stavov a v pestrosti povolaní odhaľuje a prežíva jediné a trvalé tajomstvo Cirkvi nanovo nekonečné bohatstvo tajomstva Ježiša Krista. Ako to Otcovia radi opakujú, Cirkev je polom, na ktorom rastie fascinujúca a obdivuhodná pestrosť rastlín, sadeníc, kvetov a plodov. Sv. Augustín píše: „Pole vie poskytnúť mnohé plody, avšak pole bohaté na plody a kvety je bohatšie. Pole sv. Cirkvi je bohaté na jedno ako aj na druhé. Tu môžeš vidieť, ako kvitnú drahokamy panenskosti, tam sebaovládanie vdov, prísne ako lesy na rovinách; opäť ďalej bohatú žatvu manželstiev, ktoré Cirkev požehnala a ktoré napĺňajú sýpky sveta bohatou žatvou a umožňujú, aby pretekal lis Pána Ježiša akoby naplnený plodmi životodárneho viniča, plodmi, ktorými sú bohato požehnané kresťanské manželstvá“.203

Rozličné povolania laikov

56. Bohatá pestrosť v Cirkvi sa ešte raz vyjadruje v rámci každého jedného životného stavu. Laický stav pozná „rozličné povolania“, to znamená rozličné duchovné a apoštolské cesty, ktoré sa ponúkajú jednotlivým laikom. Z prúdu spoločného „povolania“ laikov vyrastajú „zvláštne“ povolania laikov. V tejto oblasti môžeme pripomenúť duchovnú skúsenosť, ktorá vyzrela najnovšie v Cirkvi v súvislosti so vznikom rozličných foriem sekulárnych inštitútov. Laikom a kňazom sa dala možnosť nasledovať evanjeliové rady chudoby, panenstva a poslušnosti pomocou sľubov alebo dočasných sľubov bez toho, že by opúšťali svoj kňazský alebo laický stav.204 Ako vyzdvihli synodálni Otcovia, „Duch vzbudzuje iné formy sebaobetovania, ktoré môžu uskutočňovať ľudia bez toho, že by opúšťali svoj laický stav“.205

Na záver tejto úvahy by sme mohli pripojiť krásnu pasáž sv. Františka Saleského, ktorý tak veľmi podporoval špiritualitu laikov.206 V rámci svojich výpovedí o „zbožnosti“, to znamená o kresťanskej dokonalosti, alebo o „živote podľa Ducha“, predstavuje jednoduchým a obdivuhodným spôsobom svätosť a spôsob i druh, ktorým ju jednotliví kresťania uskutočňujú: „Pri stvorení Boh rozkázal rastlinám, aby každá prinášala plody podľa svojho druhu (por. Gn 1,11). Túto istú výzvu adresuje kresťanom, živým rastlinám svojej Cirkvi, aby prinášali plody zbožnosti, každý jeden podľa svojho stavu a podľa svojej situácie. Šľachtic musí inak uskutočňovať zbožnosť než robotník, sluha, princ, vdova, nevydatá žena a vydatá žena. To však nestačí. Uskutočňovanie zbožnosti musí byť primerané aj silám, povinnostiam a záväzkom každého jedného. Je to chyba, ba heréza, chcieť vylúčiť zbožnosť z prostredia vojakov, dielní, kráľovských dvorov, rodín. Je to pravda, Filotea, že čisto kontemplatívne, mníšske a rehoľné povolanie možno uskutočňovať iba v tých niektorých stavoch. Avšak okrem týchto troch foriem zbožnosti jestvujú mnohé iné, ktoré môžu pomôcť ku dokonalosti tým, čo žijú laici. Preto sa musíme a môžeme, kdekoľvek sa nachádzame, snažiť o dokonalosť života“.207

V rovnakom zmysle píše Druhý vatikánsky koncil: „Tento duchovný život laikov si má nadobudnúť osobitné charakteristické vlastnosti v manželskom stave alebo v rodine, v bezženstve alebo vo vdovstve, v chorobe, v zmestnaní a v spoločenskej činnosti. Preto nech neprestajne zdokonaľujú vlastnosti a vlohy, ktorých sa im dostalo, súhlasne s týmito podmienkami a nech uplatňujú dary, ktoré majú od Ducha Svätého.“208

To, čo platí o duchovných povolaniach, platí aj – a v tom istom zmysle ešte výstižnejším spôsobom – o nekonečných a rozličných modalitách, podľa ktorých všetci a jednotliví členovia Cirkvi pracujú ako robotníci v Pánovej vinici a budujú Kristovo mystické Telo. Každý je skutočne povolaný svojím menom, v jedinečnosti a v neopakovateľnosti svojich osobných dejín prispieť vlastným prínosom pre príchod Božieho Kráľovstva. Žiaden talent, ani najmenší, nemôže sa ukryť a zostať nepoužitým (por. Mt 25,24-27).

Apoštol Peter nás napomínal: „Podľa toho, kto aký dar dostal, slúžte si navzájom ako dobrí správcovia mnohotvárnej Božej milosti“ (1Pt 4,10).

Piata kapitola
Aby ste prinášali viac ovocia

Výchova a vzdelávanie laikov

Stále dozrievanie

57. Biblický obraz viniča a ratolestí nám odhaľuje ešte iný podstatný aspekt života a poslania laikov: povolanie rásť a stále dozrievať, prinášať stále viac ovocia.

Otec sa stará o svoju vinicu ako bdelý vinohradník. Izrael vrúcne prosí o starostlivú prítomnosť Božiu, keď sa modlí: „Pane, Bože zástupov, vráť sa, zhliadni z neba, podívaj sa a navštív túto vinicu, veď ju vysadila tvoja pravica“ (Ž 79,15-16). Sám Ježiš hovorí o Otcovom diele: „Ja som pravý vinič a môj Otec je vinohradník. Každú ratolesť na mne, ktorá neprináša ovocie, odrezáva a každú ratolesť, ktorá prináša ovocie čistí, aby prinášala ešte viac ovocia“ (Jn 15,1-2).

Životaschopnosť ratolestí je daná v ich zakorenení vo viniči, ktorým je Ježiš Kristus: „Kto zostáva vo mne a v kom ja zostávam, ten prináša hojnosť ovocia; lebo bezo mňa nemôžete nič urobiť“ (Jn 15,5).

Človek je vo svojej slobode zasiahnutý Božím volaním, aby rástol, aby dozrieval, aby prinášal ovocie. Nemôže sa vyhnúť odpovedi a prebratiu svojej osobnej zodpovednosti. Je to ťažká a fascinujúca zodpovednosť, na ktorú sa vzťahujú vážne slová Ježišove: „Kto nezostáva vo mne, bude vyhodený ako neplodná ratolesť a uschne. Tie pozbierajú, hodia na oheň a spália“ (Jn 15,6).

Z tohto dialógu medzi Bohom, ktorý volá a človekom, ktorý je povolaný, vyplýva možnosť, ba nutnosť obsiahlej stálej výchovy a vzdelávanie laikov. Táto záležitosť oprávnene tvorila podstatnú časť práce synodálnych Otcov.

Keď opísali kresťanskú výchovu a vzdelávanie ako „stály osobný proces vyzrievania vo viere a v pripodobňovaní sa Kristovi podľa vôle Otca a pod vedením Svätého Ducha“, synodálni Otcovia výslovne vyhlásili, že „výchova a vzdelávanie laikov musí stále vzrastať pod prioritami diecézy a pastorálnych programov, takže všetky úsilia spoločenstva (kňazov, laikov a rehoľníkov) konvergujú smerom k tomuto cieľu“.209

Objaviť a žiť vlastné povolanie a poslanie

58. Základným cieľom výchovy a vzdelávania laikov je stále jednoznačnejšie objavenie vlastného povolania, ako aj rastúca ochota žiť toto povolanie v spĺňaní vlastného poslania.

Boh ma volá a posiela ma ako robotníka do svojej vinice. Povoláva ma a posiela ma, aby som pracoval na príchode jeho Kráľovstva do dejín. Toto osobné povolanie a poslanie vytvárajú dôstojnosť a zodpovednosť každého laika a sú kryštalickým bodom celej výchovy a vzdelávania. Tieto sú opäť zamerané na radostné spoznanie dôstojnosti a na vernú, veľkodušnú odpoveď na túto zodpovednosť.

Boh na nás myslel od večnosti a miloval nás ako neopakovateľných, jedinečných ľudí. Každého jedného z nás zavolal po mene, ako dobrý Pastier, ktorý „volá svoje ovce po mene“ (Jn 10,3). Avšak, večný Boží plán sa každému jednému z nás odvíja až v dejinnom priebehu nášho života a jeho udalostí iba postupne, v určitom zmysle deň za dňom.

Poznanie konkrétnej Pánovej vôle o našom živote si vyžaduje pozorné, poslušné a ochotné počúvanie slova Božieho a Cirkvi, detinskú a stálu modlitbu, oporu v múdrom a láskavom duchovnom vedení, veriace vysvetľovanie si prijatých darov a talentov a súčasne rozličných sociálnych a historických situácií, v ktorých sa človek nachádza.

V živote každého jedného laika jestvujú zvlášť významné a rozhodujúce momenty, ktoré sú príležitosťou pre spoznanie Božieho volania a pre prijatie poslania, ktoré On zveruje. Medzi také patrí ranná mladosť a mladosť. Neslobodno však zabúdať, že Pán, tak ako Hospodár, volá robotníkov vo všetkých hodinách života, to znamená, že svoju svätú vôľu oznamuje presným konkrétnym spôsobom. Preto základný postoj učeníka musí vždy poznamenávať bedlivosť ako v ústrety idúca pozornosť pre Boží hlas.

Ide však nielen o to, aby sme vedeli, čo chce Boh od nás, od každého jedného z nás, v rozličných situáciách života, ide o to, aby sme to, čo Boh chce robili. To nám pripomínajú slová Márie, Ježišovej Matky, povedané sluhom v Káne: „Urobte všetko, čo vám povie“ (Jn 2,5). Musíme sa stávať schopnými a stále schopnejšími konať podľa Božej vôle. K tomu je iste potrebná pomoc Božej milosti, ktorá nikdy nechýba, ako tvrdí Lev Veľký: „Ten, ktorý udelil hodnosť, udelí aj silu“.210 Nutná je však aj slobodná a zodpovedná spolupráca každého jedného z nás.

Táto úžasná a súčasne náročná úloha očakáva všetkých laikov bez výnimky, všetkých kresťanov. Majú stále viac poznávať bohatstvá viery a krstu a vo vzrastajúcej plnosti ich majú žiť. Apoštol Peter nám to približuje, keď hovorí o zrodení a raste ako o dvoch etapách kresťanského života: „Ako novonarodené deti túžte po nefalšovanom duchovnom mlieku, aby ste ním rástli pre spásu“ (1Pt 2,2).

Obsiahla výchova a vzdelávanie zamerané na jednotu života

59. Pri objavovaní a uskutočňovaní vlastného povolania a poslania musia byť laici vedení k tej jednote, ktorá zodpovedá ich bytiu ako členov Cirkvi a ako občanov ľudskej spoločnosti.

Nemôžu viesť žiadnu paralelnú existenciu: na jednej strane tzv. „duchovný“ život s jeho hodnotami a požiadavkami, na druhej strane tzv. „svetský“ život, to znamená rodinný život, život v práci, v sociálnych vzťahoch, v politickom angažovaní a v kultúre.

Ratolesť, ktorá je zakorenená v Kristovom viniči, prináša ovocie vo všetkých oblastiach svojho pôsobenia a života. Všetky rozličné životné oblasti laikov sú zahrnuté v Božom pláne. On chce, aby sa stali „historickým miestom“ zjavenia a uskutočnenia lásky Ježiša Krista na slávu Otca a v službe bratom a sestrám. Každá činnosť, každá situácia, každá konkrétna povinnosť – ako napríklad kompetentnosť a solidarita v práci, láska a oddanosť v rodine a vo výchove detí, sociálna a politická služba, hlásanie pravdy na poli kultúry, sú privilegovanými príležitosťami pre „neustále uskutočňovanie viery, nádeje a lásky“.211

Druhý vatikánsky koncil vyzval všetkých veriacich k tejto jednote života a rozhodne odsúdil závažnosť oddelenia medzi vierou a životom, medzi evanjeliom a kultúrou: „Koncil vyzýva kresťanov, občanov oboch spoločností, aby sa snažili o verné plnenie svojich pozemských povinností a to v duchu evanjelia. Nemajú pravdu tí, čo vo vedomí, že tu nemáme žiadne trvalé miesto, ale hľadáme budúce, sú preto toho názoru, že môžu zanedbávať svoje pozemské povinnosti, a tým popierajú, že podľa miery povolania, akého sa každému dostalo, práve prostredníctvom samotnej viery, sú tým viac viazaní k plneniu týchto povinností... Toto rozštiepenie u mnohých medzi vierou, ktorú vyznávajú a každodenným životom, patrí k najťažším bludom našej doby“.212 Z tohto dôvodu som tvrdil, že viera, ktorá sa nestáva kultúrou, je vierou, ktorá „nie je plne prijatá, nie je celkom premyslená a nie je verne žitá“.213