60. Mnohé a vzájomne sa podmieňujúce aspekty obsiahlej výchovy a vzdelávania laikov treba zaradiť do tejto syntézy života.
Bez pochyby sa musí dať privilegované postavenie duchovnej výchove v živote každého jedného. Lebo každý je povolaný stále rásť v intimite s Ježišom Kristom, v prijímaní vôle Otca, v oddanosti voči bratom v láske a spravodlivosti. Koncil píše: „Tento život najvnútornejšieho spojenia s Kristom v Cirkvi živia tie isté duchovné prostriedky, ktoré sú k dispozícii všetkým veriacim, predovšetkým činná účasť na svätej liturgii. Týmito prostriedkami si majú laici tak poslúžiť, že by pri správnom plnení ich svetských povinností vo zvyčajných životných podmienkach neoddeľovali zjednotenie s Kristom od svojho života, ale skôr aby v tomto zjednotení ešte vzrastali tým, že vykonávajú svoju prácu podľa Božej vôle“.214
Teologické školenie laikov sa dnes javí stále potrebnejším nielen na základe dynamiky ich prehlbovania vo viere, ale aj na základe požiadavky „dosvedčovať nádej, ktorá je v nich“ pred svetom a jeho ťažkými a komplexnými problémami. Absolútne sa vyžaduje systematická katechéza, prispôsobená veku a rozličným životným situáciám. Tak isto naliehavý je vyslovene kresťanský vplyv na kultúru, ako odpoveď na večné otázky, ktoré aj dnes znepokojujú ľudí a spoločnosti.
Predovšetkým pre laikov, ktorí sa rozličným spôsobom angažujú v politike a v sociálnej oblasti, je nevyhnutné hlbšie poznanie sociálneho učenia Cirkvi. Túto prosbu opätovne vyjadrovali synodálni Otcovia vo svojich intervenciách. Na tému spolupôsobenia laikov na politiku sa vyjadrili: „Aby mohli laici uskutočniť tento ušľachtilý cieľ (uznanie a rešpektovanie ľudských a kresťanských hodnôt), nestačia napomenutia. Treba im pomôcť k formovaniu sociálneho svedomia, predovšetkým v oblasti sociálneho učenia Cirkvi. Ono obsahuje princípy pre teoretické úvahy, kritériá pre rozhodnutia a praktické smernice (por. Kongregácia pre učenie viery, Inštrukcia o kresťanskej slobode a oslobodení)“. Toto sociálne učenie treba učiť v rámci všeobecného katechetického vzdelávania, na špeciálnych školeniach, v školách a na univerzitách.
Sociálne učenie Cirkvi je dynamické, to znamená, prispôsobené určitým časom a miestam. Je právom a povinnosťou pastierov, aby hlásali aj morálne princípy spoločenského poriadku. Je povinnosťou všetkých kresťanov, aby sa angažovali v obrane ľudských práv; avšak aktívna spolupráca v politických stranách je vyhradená laikom.215
V rámci obsiahlej, jednotnej výchovy a vzdelávania laikov nadobúda napokon zvláštny význam pre ich misionársku a apoštolskú činnosť ich osobný rast v ľudských hodnotách. V tomto zmysle napísal Koncil: „Nech si (laici) vysoko vážia aj odborné vedomosti, zmysel pre rodinu a občianske spolužitie a všetky tie čnostné postoje, ktoré sa vzťahujú na medziľudské kontakty, ako čestnosť, zmysel pre spravodlivosť, úprimnosť, ľudskosť, pevnosť, bez ktorých nemôže obstáť ani opravdivý kresťanský život“.216
Duch Svätý, Duch jednoty a plnosti života, bude pomáhať laikom pri vyzrievaní organickej životnej syntézy, ktorá vyjadruje jednotu ich bytia a je podmienkou pre spĺňanie ich poslania.
61. Ktoré sú miesta a prostriedky výchovy a vzdelávania laikov? Ktorí sú to ľudia a spoločenstvá, čo sú povolané prevziať úlohu obsiahlej, vlastnej výchovy a vzdelávania laikov?
Tak, ako je dielo ľudskej výchovy čo najhlbšie spojené s otcovstvom a materstvom, tak má kresťanská výchova a vzdelávanie svoju silu a koreň v Bohu, Otcovi, ktorý svoje deti miluje a vychováva. Boh je prvý a veľký vychovávateľ svojho ľudu, ako to obdivuhodne vyjadruje táto pasáž z Mojžišovej piesne: „Našiel ho v stepi, v púšti, kde zavýjala divá zver. Zahalil ho, dával na neho pozor a chránil ho ako zreničku svojho oka, ako orol, ktorý ochraňuje svoje hniezdo a vznáša sa nad svojimi mláďatami, ktorý rozprestiera svoje krídla, uchopuje mláďa a mávajúc krídlami ho odnáša. Pán jediný viedol Jakuba a žiaden cudzí boh mu nepomáhal“ (Dt 32,10-12; por. 8,5).
Božia vychovávateľská činnosť nachádza svoje zjavenie a naplnenie v Ježišovi, veľkom Majstrovi. Dynamickou prítomnosťou Ducha vniká až do najvnútornejšieho vnútra, srdca každého človeka. Matka Cirkev ako taká, ako aj v jej rozličných vyjadreniach a formách prejavuje, je povolaná k tomu, aby v tejto Božej výchove spolupracovala. Tak sú laici Cirkvou a v Cirkvi vychovávaní vo vzájomnom spoločenstve a spolupráci všetkých jej členov: kňazov, rehoľníkov a laikov. Celé spoločenstvo Cirkvi prijíma vo svojich rozličných členoch plodnosť Ducha a aktívne ku nej prispieva. V tomto zmysle napísal Metod z Olympu: „Nedokonalých... nesú dokonalí ako v materskom lone a formujú ich, aby boli splodení a zrodení pre veľkosť a krásu čnosti“.217
Tak sa to stalo s Pavlom, ktorého uviedli do Cirkvi starší (v osobe Ananiáša), aby sa sám stal dokonalý a plodný v toľkých deťoch.
Vychovávateľkou je predovšetkým univerzálna Cirkev, v ktorej je prvou úlohou pápeža, aby bol vychovávateľom laikov. On, nástupca Petrov, má za úlohu „posilňovať bratov vo viere“, a učiť všetkých veriacich podstatným obsahom kresťanského a cirkevného povolania a poslania. Predmetom ochotného a láskyplného poslúchania laikov musí byť nielen jeho bezprostredné slovo, ale aj to, čo sa odovzdáva v rozličných dokumentoch dikastérií Svätej Stolice.
Jedna univerzálna Cirkev je prítomná v rozličných častiach sveta v miestnych cirkvách. V každej z nich má biskup zvláštnu zodpovednosť za laikov. Musí ich vychovávať hlásaním slova, slávením Eucharistie a sviatostí, vedením a inšpirovaním ich kresťanského života.
V rámci čiastkovej cirkvi – alebo diecézy – jestvuje a pôsobí farnosť, ktorá nesie zvláštnu zodpovednosť za bezprostrednú osobnú výchovu a vzdelávanie laikov. Pretože farnosť sa ľahšie dostáva do bezprostredného vzťahu k jednotlivcom a skupinám, je povolaná k tomu, aby viedla svojich členov k počúvaniu Slova, k dialógu s Bohom na liturgii a v osobnej modlitbe a tým má konkrétnym a bezprostredným spôsobom umožniť zážitok zmyslu spoločenstva Cirkvi a jej misionárskej zodpovednosti.
V rámci farnosti, zvlášť keď tvorí veľkú a rozľahlú oblasť, môžu poskytovať významnú pomoc pri výchove a vzdelávaní kresťanov malé cirkevné spoločenstvá. Sú schopné rukolapným a kapilárnym spôsobom sprostredkovať vedomie a skúsenosť communia a poslania Cirkvi. Ako to povedali synodálni Otcovia, môže byť pomocou aj katechéza po krste, na spôsob katechumenátu. Má vybrať niektoré podstatné prvky z obradu kresťanského uvedenia pre dospelých, a tak prispieť k pochopeniu a uskutočňovaniu nesmierne mimoriadnych bohatstiev a zodpovednosti krstu.218
V rámci výchovy a vzdelávania, ktoré sa poskytuje laikom v diecéze a vo farnosti, má zvláštny význam vzájomná pomoc medzi rozličnými členmi Cirkvi, zvlášť pre vzbudzovania zmyslu pre communiou a pre poslanie. Vzájomná pomoc odhaľuje a súčasne uskutočňuje tajomstvo Cirkvi ako Matky a Vychovávateľky. Kňazi a rehoľníci musia pomáhať laikom pri ich výchove a vzdelávaní. V tomto zmysle Otcovia synody vyzvali kňazov a kandidátov na kňazstvo, „aby sa starostlivo pripravovali na to, že by podporovali povolanie a poslanie laikov“.219
Laici musia z ich strany pomáhať kňazom a rehoľníkom na ich duchovnej a pastoračnej ceste.
62. Kresťanská rodina ako „domáca cirkev“, predstavuje prirodzenú, základnú školu výchovy vo viere; otec a matka dostávajú vo sviatosti manželstva milosť a poverenie, aby sa venovali kresťanskej výchove svojich detí, ktorým dosvedčujú a ďalej odovzdávajú kresťanské a ľudské hodnoty. Keď ich učia hovoriť prvé slová, učia deti aj chváliť Boha, ktorého blízkosť ako milujúceho a starostlivého Otca cítia. Keď ich učia prvým gestám lásky, učia ich otvoriť sa voči druhým a nachádzať zmysel ľudského života v oddaní seba samých.
Každodenný život opravdivo kresťanskej rodiny je prvou „skúsenosťou o Cirkvi“. Táto skúsenosť nachádza potvrdenie a rozvinutie v aktívnej a zodpovednej účasti detí na širšom spoločenstve Cirkvi a spoločnosti. Čím viac majú manželia a kresťanskí rodičia vedomie, že ako „domáca cirkev“ sa podieľajú na živote a poslaní univerzálnej Cirkvi, tým viac sú deti vedené ku „sentire cum Ecclesia“ (cítenie s Cirkvou) a zakusujú krásu oddania svojich síl pre službu Božiemu Kráľovstvu.
Dôležitými miestami výchovy a vzdelávania sú katolícke školy a univerzity, ako aj centrá duchovnej obnovy, ktoré sa dnes stále viac šíria. Ako to zdôraznili synodálni Otcovia, v dnešnom socio-kultúrnom kontexte poznamenanom hlbokým kultúrnym prevratom nestačí, že sa rodičia zúčastňujú na živote školy – čo je však vždy potrebné a nenahraditeľné. Laici musia byť pripravení k tomu, aby sa venovali dielu výchovy ako opravdivému cirkevnému poslaniu. Musia sa vytvárať a podporovať „výchovné spoločenstvá“ z rodičov, učiteľov, kňazov, rehoľníkov a zástupcov mládeže. Aby mohla škola uskutočňovať správnym spôsobom svoju výchovnú úlohu, mali by sa laici zaväzovať k tomu, aby aj na základe príslušného občianskeho zákonodarstva žiadali od všetkých slobodu výchovy a aby ju požadovali pre všetkých.220
Synodálni Otcovia adresovali slová uznania a povzbudenia všetkým laikom, mužom i ženám, ktorí zo sociálneho a kresťanského postoja spĺňajú v škole a vo výchovných zariadeniach výchovné úlohy.
Poukázali aj na to, že všetci laici, ktorí učia a prednášajú na rozličných katolíckych alebo nekatolíckych školách, musia byť svedkami evanjelia: príkladom svojho života, svojou odbornou kompetenciou a čestnosťou, kresťanskou orientáciou svojho vyučovania bez ujmy autonómie rozličných vied a disciplín. Je rozhodujúce, aby sa laikmi prevádzaný vedecký a technický výskum určoval kritériom služby človeku, v úplnosti jeho hodnôt a jeho práv. Týmto laikom Cirkev zveruje úlohu, aby všetkým otvárali hlboký vzťah medzi vierou a vedou, medzi evanjeliom a ľudskou kultúrou.221
„Táto synoda“ – tak čítame v jednej predlohe – „apeluje na prorockú úlohu katolíckych škôl a univerzít a vyzdvihuje oddanosť učiteľov a profesorov, zvlášť mnohých laikov, ktorí sa namáhajú o to, aby formovali v katolíckych výchovných zariadeniach mužov a ženy, ktorí by stelesňovali „nové prikázanie“. Spoločná prítomnosť kňazov, laikov a rehoľníkov poskytuje žiakom živý obraz Cirkvi a poznanie jej bohatstiev (por. Kongregácia pre kresťanskú výchovu, Laik ako vychovávateľ, svedok viery v škole)“.222
Aj skupiny, spolky a hnutia majú spĺňať úlohu pre výchovu a vzdelávanie laikov. Zodpovedajúco príslušným metódam, môžu poskytnúť svojim členom výchovu a vzdelanie, ktoré sú zakotvené v ich vlastnej apoštolskej skúsenosti. Napokon dostávajú šancu aby integrovali, konkretizovali a špecificky uplatňovali výchovu a vzdelávanie, ktoré ich členovia prijímajú od iných ľudí a spoločenstiev.
63. Výchova a vzdelávanie nie sú žiadnym privilégiom jednotlivcov, ale sú povinnosťou a právom všetkých.
Synodálni Otcovia k tomu povedali: „Všetkým sa má poskytnúť možnosť výchovy a vzdelávania, predovšetkým chudobným, ktorí sa sami môžu stať pre všetkých ostatných prameňom výchovy a vzdelávania“. A pokračovali: „Pre výchovu a vzdelávanie sa majú použiť vhodné prostriedky, ktoré každému pomáhajú spĺňať jeho plne ľudské a kresťanské povolanie“.223
Pre opravdivo vplyvnú a efektívnu pastoráciu sa musí ďalej rozvíjať výchova a vzdelávanie vychovávateľov aj pomocou vhodných kurzov a škôl. Formovať takých, ktorí sa zo svojej strany budú angažovať vo výchove a vzdelávaní laikov je základným predpokladom, aby sa poskytla všeobecná kapilárna výchova a vzdelávanie laikov.
Pri výchove a vzdelávaní podľa explicitnej výzvy synodálnych Otcov je treba venovať príslušnej kultúre zvláštnu pozornosť: „Výchova a vzdelávanie laikov musia ďalekosiahle zohľadňovať ľudskú kultúru toho-ktorého miesta. Táto kultúra totiž prispieva ku výchove a vzdelávaniu a poskytuje pomoc pre usudzovanie o hodnote tradičnej a modernej kultúry. Musia sa zohľadniť aj rozličné kultúry, ktoré koexistujú v tom istom národe a v tej istej krajine. Cirkev, ktorá je Matkou a Učiteľkou národov, musí sa v danom prípade snažiť o to, aby chránila kultúru menšín žijúcich vo veľkých krajinách“.224
Určité presvedčenia sú zvlášť nutné a osožné, predovšetkým to, že opravdivá efektívna výchova a vzdelávanie sa môže sprostredkovať iba vtedy, keď každý sám preberá a prehlbuje za to zodpovednosť. Lebo výchova je v podstate „seba-výchova“.
Ďalej je dôležité presvedčenie, že každý jeden z nás je súčasne cieľom a začiatkom výchovy a vzdelávania. Čím viac budeme vychovaní, tým viac pociťujeme nutnosť pokračovať v tejto výchove a prehlbovať ju. A čím viac sme vychovávaní a formovaní, tým viac sa stávame schopnými formovať iných.
Zvlášť významné je vedomie, že dielo výchovy a vzdelávania, aj keď rozumným spôsobom siaha po metódach a prostriedkoch humánnych vied, meria svoju účinnosť podľa svojej disponovanosti pre Božie pôsobenie: iba tá ratolesť, ktorá sa nebojí, že ju vinohradník oreže, prináša pre seba samu a pre druhých viac ovocia.
64. Na záver tohto posynodálneho dokumentu pripomínam ešte raz „pozvanie Hospodára“, o ktorom hovorí Evanjelium: „Iďte aj vy do mojej vinice!“ Možno povedať, že význam Synody o povolaní a poslaní laikov spočíva práve v tejto výzve k všetkým, zvlášť k laikom, mužom a ženám.
Práce Synody boli pre všetkých účastníkov hlbokou duchovnou skúsenosťou: skúsenosťou Cirkvi, ktorá vo svetle a v sile ducha je schopná otvorene počúvať a rozlišovať. Cirkvi, ktorá prijíma obnovenú výzvu svojho Pána, aby dnešnému svetu dávala poznať tajomstvo communia a pritom zvlášť špecifické cirkevné miesto a špecifickú úlohu laikov. Ovocie tejto Synody, ktoré by chcel tento Apoštolský list čo najživším spôsobom podporiť vo všetkých cirkvách na šírom svete, bude určované efektívnym prijatím, ktoré nájde Pánova výzva v celom Božom ľude a v ňom u laikov. Preto čo najvrúcnejšie vyzývam všetkých a každého jednotlivca, pastierov a veriacich, aby sa nikdy neunavili pri udržovaní bdelého vedomia svojej príslušnosti k Cirkvi, ba aby toto vedomie stále hlbšie zakoreňovali vo svojom duchu, vo svojom srdci, vo svojom živote. Je to vedomie, že sme členmi Cirkvi Ježiša Krista, že máme účasť na tajomstve jeho communia a na jeho apoštolskej a misionárskej sile.
Nesmierne veľký význam má to, aby všetci kresťania si boli vedomí mimoriadnej dôstojnosti, ktorej sa im dostalo prostredníctvom svätého krstu: prostredníctvom milosti sme povolaní k tomu, aby sme sa stali milovanými deťmi Otca, aby sme boli začlenení do Krista a jeho Cirkvi, aby sme sa stali živými a svätými chrámami Ducha. Znovu počúvajme vďakou uchvátení slová evanjelistu Jána: „Hľa, akú veľkú lásku nám daroval Otec: voláme sa Božími deťmi a nimi aj sme“ (1Jn 3,1).
Táto „novosť kresťanského“, ktorá je daná členom Cirkvi, predstavuje pre všetkých koreň ich účasti na kňazskom, prorockom a kráľovskom úrade Krista, ako aj ich povolania ku svätosti a láske. Pre laikov sa táto novosť príslušne vyjadruje a uskutočňuje vo „svetskom charaktere“, ktorý im je „vlastný“.
Vedomie príslušnosti k Cirkvi zahŕňa v sebe vedomie spoločnej kresťanskej dôstojnosti a vedomie príslušnosti ku tajomstvu Cirkvi ako communia. Toto je podstatný rozhodujúci aspekt pre život a poslanie Cirkvi.
Ježišova modlitba pri Poslednej večeri platí pre všetkých a pre každého jednotlivca: „Ut unum sint!“ Musí sa stať denne nezrieknuteľným programom života a konania.
Živý zmysel pre communio Cirkvi, pre dar Ducha, ktorý si vyžaduje našu spoločnú odpoveď, bude prinášať cenné plody, v oceňovaní bohatej pestrosti povolaní a životných situácií, chariziem, služieb, úloh a zodpovednosti. Okrem toho bude prinášať ovocie v presvedčivej a ochotnej spolupráci medzi skupinami, združeniami a hnutiami laikov v spoluzodpovednom uskutočňovaní spoločného spásneho poslania Cirkvi. Toto communio ako také je už prvým a veľkým znamením prítomnosti Krista Vykupiteľa vo svete: súčasne podporuje a inšpiruje bezprostrednú apoštolskú a misionársku účinnosť Cirkvi.
Na prahu tretieho tisícročia by mala celá Cirkev, pastieri a veriaci hlbšie cítiť svoju zodpovednosť za poslúchanie Kristovho príkazu: „Iďte do celého sveta a hlásajte Evanjelium všetkým stvoreniam“. (Mk 16,15). Cirkev musí obnoviť svoju misionársku silu. Jej je zverená náročná a nádherná úloha, totiž úloha novej evanjelizácie, ktorú dnešný svet naliehavo potrebuje. Laici majú na tejto úlohe živú a zodpovednú účasť, pretože sú povolaní, aby hlásali a uskutočňovali Evanjelium svojou službou, ktorá je zameraná na hodnoty a práva človeka, ako aj spoločnosti.
Biskupská Synoda, ktorá sa konala v mesiaci októbri Mariánskeho roku, zverila svoje práce zvláštnym spôsobom príhovoru Márie, Matky Vykupiteľa. Jej príhovoru zverujem duchovnú plodnosť výsledkov Synody. Na konci tohto posynodálneho dokumentu vzývam spoločne s Otcami Synody a s laikmi, ktorí sa na Synode zúčastnili a so všetkými ostatnými členmi Božieho ľudu Pannu Máriu. Vzývanie sa stáva modlitbou.
Ó, Ty preblahoslavená Panna, Matka Krista a Matka Cirkvi, s radosťou a obdivom sa zapájame do Tvojho Magnifikatu, do piesne vďačnej lásky.
S Tebou ďakujeme Bohu, „ktorého milosrdenstvo prechádza z pokolenia na pokolenie“ za obdivuhodné povolanie a mnohoraké poslanie laikov.
On ich povolal, aby žili v spoločenstve lásky a svätosti s Ním, a aby boli zjednotení ako súrodenci vo veľkej rodine Božích detí. Sú poslaní vyžarovať Kristovo svetlo a do celého sveta šíriť oheň Ducha prostredníctvom svojho života v Duchu Evanjelia.
Panna Magnifikatu, naplň ich srdcia vďačnosťou a oduševnením za toto povolanie a poslanie. Ty, ktorá si sa v pokore a veľkodušnosti stala „služobnicou Pánovou“, daruj nám tvoju oddanosť pre službu Bohu a pre spásu sveta. Otvor naše srdcia pre bezhraničné diaľky Božieho Kráľovstva a pre hlásanie Evanjelia všetkým stvoreniam.
Tvoje materinské srdce vie o mnohorakých nebezpečenstvách a početných zlách, ktoré ohrozujú mužov a ženy našej doby. Ale vie súčasne aj o mnohých iniciatívach dobra, o veľkých túžbach po hodnotách, o pokroku na ceste ku spáse.
Odvážna Panna, daruj nám duševnú silu a dôveru v Boha, aby sme prekonali všetky prekážky, ktoré sa stavajú do cesty uskutočňovaniu nášho poslania. Nauč nás zaobchádzať s realitami sveta v hlbokom kresťanskom vedomí zodpovednosti, v radostnej nádeji na príchod Božieho Kráľovstva, nového neba a novej zeme.
Ty, ktorá si v modlitbe s apoštolmi bola spolu vo Večeradle, aby si čakala na príchod turíčneho Ducha, vypros, aby sa znovu vylial na všetkých laikov, aby plne zodpovedali svojmu povolaniu a poslaniu ratolestí na pravom viniči, ktoré sú ustanovené, aby prinášali bohaté ovocie pre život sveta.
Svätá Panna a Matka, veď nás a buď nám oporou, aby sme vždy žili ako opravdiví synovia a dcéry Cirkvi Tvojho Syna a tak prispievali k tomu, že by sa na zemi vybudovala civilizácia pravdy a lásky podľa želania Boha a na jeho slávu. Amen.