5. Okrem toho myslíme na mnohé urážky, ktorým je dnes človek vystavený. Vždy vtedy, keď nie je človek uznaný a milovaný vo svojej dôstojnosti ako živý obraz Boží (por. Gn 1,26), je vydaný napospas najponižujúcejším a najabsurdnejším formám zneužitia, ktoré ho nemilosrdne robia otrokom silnejšieho. Tento silnejší môže niesť rozličné mená: ideológia, hospodárska moc, neľudské politické systémy, vedecká technokracia, záplava masovokomunikačnými prostriedkami. Tu opäť stojíme pred zástupmi našich bratov a sestier, ktorých základné práva sa porušujú aj následkom prehnanej tolerancie a dokonca zjavnej nespravodlivosti istého občianskeho zákonodarstva: právo na život a jeho nedotknuteľnosť, právo na byt a prácu, právo na založenie rodiny a na zodpovedné rodičovstvo, právo na účasť na verejnom a politickom živote, právo na slobodu svedomia a na slobodné vyznávanie viery.
Kto by mohol menovať počet tých detí, ktoré sa nenarodili, lebo ich zabili v lone ich matiek, mená detí, ktoré sú opustené a týrané svojimi rodičmi, detí, ktoré vyrastajú bez lásky a výchovy? V niektorých krajinách sa musia celé národy zriekať bytu a práce. Nedisponujú ani potrebnými prostriedkami, aby mohli viesť život dôstojný človeka a nepatrí im ani to nevyhnutné a potrebné pre život. V hrozných rozmeroch sa udomácnili na perifériách veľkých metropolí prejavy morálnej biedy a chudoby. A celé skupiny ľudí sú nimi smrteľne zasiahnuté. I keď sa ešte pričasto pohŕda posvätnosťou osoby a uráža sa, zničiť ju nemožno. Jej nezničiteľný základ spočíva v Bohu, Stvoriteľovi a Otcovi, preto sa bude vždy nanovo presádzať sakrálnosť osoby.
Na tomto základe zachytáva stále širšie kruhy väčšia senzibilita pre osobnú dôstojnosť každého človeka. Ako oslobodzujúci prúd preniká teraz vedomie dôstojnosti človeka všetky národy: Človek nie je žiadnou „vecou“ a žiadnym „objektom“, ktorý by bolo možno používať, ale vždy a jedine je „subjektom“, ktorému sú vlastné svedomie a sloboda, ktorý je povolaný k tomu, aby zodpovedne žil v spoločnosti a v dejinách, a aby sa zameriaval na duchovné a náboženské hodnoty.
Zdôraznilo sa, že naša doba je dobou „humanizmov“. Niektoré z nich, ktoré sú ateistického a sekularistického razenia, vedú napokon ku paradoxu poníženia a zničenia človeka; zasa iné humanizmy ho oslavujú až ku skutočnej idolatrii; opäť iné uznávajú napokon, zodpovedajúco pravde, veľkosť a biedu človeka a vyznávajú, podporujú a požadujú jeho plnú dôstojnosť.
Znakom a ovocím týchto humanistických prúdov je rastúca potreba po účasti. Táto je bezpochyby znakom dnešného ľudstva, opravdivým „znamením doby“, ktoré dozrieva v rozličných oblastiach a v rozličných smeroch: predovšetkým medzi ženami a mládežou, a to nielen v smere rodiny a školstva, ale aj v kultúrnej, hospodárskej, sociálnej a politickej oblasti. Tak na individuálnej ako aj na univerzálnej báze možno pozorovať potrebu byť protagonistom a v určitom zmysle tvorcom novej humanistickej kultúry.10
6. Napokon nemožno nespomenúť iný, pre dnešné ľudstvo charakteristický fenomén. Azda tak, ako nikdy predtým vo svojich dejinách, je ľudstvo denne a hlbokosiahlo vynášané z rovnováhy zážitkom konfliktnosti. Jedná sa tu o pluriformný fenomén, ktorý sa odlišuje od legitímneho pluralizmu mentalít a iniciatív a nadobúda svoj výraz v osudných protikladoch medzi ľuďmi, skupinami, kategóriami, národmi a národnými blokmi. Tieto protiklady sa prejavujú v násilí, terorizme a vojnách. Opäť raz, tentokrát však v oveľa väčších rozmeroch, opakujú celé časti dnešného ľudstva šialený pokus vybudovať „babylonskú vežu“ (por. Gn 11,1-9), pretože chcú dať najavo svoju všemocnosť. Výsledkom tohto experimentu však zostáva zmätok, boj, uvoľnenosť a utláčanie. Ľudská rodina je až do samého vnútra dramaticky otrasená a rozorvaná.
Úsilie po nesmiernom dobre mieru v spravodlivosti sa predsa nedá vykoreniť zo sŕdc jednotlivcov a národov. Blahoslavenstvo Evanjelia: „Blahoslavení, ktorí šíria pokoj“ (Mt 5,9) nachádza medzi súčasnými ľuďmi nový a veľavýznamný ohlas: celé národy dnes žijú, trpia a pracujú pre mier a spravodlivosť.
Účasť stále väčšieho počtu ľudí na živote spoločnosti je dnes najschodnejšou cestou k tomu, aby mier nezostal púhym želaním, ale aby sa stal skutočnosťou. Na tejto ceste sa stretáme s mnohými laikmi, ktorí sa veľkodušne angažujú v sociálnej a politickej oblasti, inštitucionálne alebo dobrovoľne, v rozmanitých formách služby najbiednejším.
7. Tak vyzerá rozsiahle a kamenisté pole, ktoré sa otvára robotníkom, ktorých „Hospodár“ posiela do svojej vinice. Cirkev: my všetci, pastieri a veriaci, kňazi, rehoľníci a laici, pracujeme na tomto poli. Situácie, ktoré sa práve pripomenuli, rozhodujúcim spôsobom zasahujú Cirkev, lebo ona je týmto v istom zmysle obmedzovaná, ale nie rozdrvená a ani nie premožená, lebo Svätý Duch, jej životný princíp, ju podporuje pri spĺňaní jej poslania.
Cirkev vie, že všetko úsilie ľudstva o jednotu a účasť, napriek všetkým ťažkostiam, odďaľovaniam a protirečeniam, ktoré zapríčiňuje ľudská slabosť, hriech a zlo, nájde odpoveď v spásnom diele Ježiša Krista, Vykupiteľa človeka a sveta.
Cirkev si je vedomá, že Ním je poslaná ako: „Znamenie a prostriedok dôverného spojenia s Bohom a jednoty celého ľudského pokolenia.“11
Preto môže ľudstvo napriek tomu dúfať, ba dokonca musí dúfať: zosobnené a živé Evanjelium, sám Ježiš Kristus, je tým „novým Posolstvom“, ktoré prináša radosť, a ktoré Cirkev hlása a dosvedčuje každý deň všetkým ľuďom.
V tomto ohlasovaní a v tomto svedectve pripadá laikom špecifický a nenahraditeľný podiel: ich prostredníctvom sa Kristova Cirkev stáva prítomnou v najrozličnejších oblastiach sveta, ako znamenie a prameň nádeje a lásky.
8. Obraz viniča sa v Biblii používa mnohorakým spôsobom a v rozmanitom zmysle. Slúži predovšetkým tomu, aby vyjadril tajomstvo Božiemu ľudu. V tomto hlbšom význame laici nie sú iba robotníkmi, ktorí pracujú vo vinici, ale sú súčasťou samotnej vinice. Ježiš hovorí: „ja som vinič, vy ste ratolesti“ (Jn 15,5).
Už v Starom Zákone siahajú proroci po obraze vinice, aby označili Boží ľud. Izrael je Božou vinicou, Pánovým dielom, radosťou jeho srdca: „Ja však som ťa zasadil ako ušľachtilú ratolesť, ako dobrý a ušľachtilý ker“ (Jer 2,21); „Tvoja matka bola ako vinič v záhrade, zasadený vo vode. Bol plný plodov a výhonkov od bohatstva vody“ (Ez 19,10); Môj priateľ má vinicu na úrodnej výšine. Prekopal ju a odstránil kamene, a vysadil ju najušľachtilejšími prútmi“ (Iz 5,1-2).
Ježiš preberá symbol vinice a používa ho, aby zjavil niektoré základné vlastnosti Božieho Kráľovstva: „Istý človek si vysadil vinicu. Obohnal ju plotom, vykopal lis a postavil vežu. Potom ju prenajal vinohradníkom a odcestoval do druhej krajiny“ (Mk 12,1; Mt 21,28n).
Evanjelista Ján nás pozýva ísť hlbšie a objaviť tajomstvo vinice: vinica nesymbolizuje a nestelesňuje iba Boží ľud, ale samého Ježiša. On je viničným koreňom a my, jeho učeníci, sme ratolesti; On je „opravdivý vinič“, v ktorom sú ratolesti životne nevyhnutne zakorenené (por. Jn 15,1n).
Druhý vatikánsky koncil uvádza rozličné biblické obrazy, ktoré objasňujú tajomstvo Cirkvi a znova ponúka obraz viniča a ratolesti: „Pravý vinič je Kristus: On dáva život a plodnosť ratolestiam, totiž, nám ktorí skrze Cirkev zostávame v ňom a bez ktorého nič nemôžeme vykonať (Jn 15,1-5)“.12
Samotná Cirkev je teda vinič v Evanjeliu, ona je tajomstvom, pretože láska a život Otca, Syna a Ducha Svätého sú úplne nezaslúženými darmi pre všetkých, ktorí sa zrodili z vody a z Ducha, (por. Jn 3,5), ktorí sú poslaní žiť a dosvedčovať spoločenstvo (communio) s Bohom samým a v dejinách ho iným sprostredkovávať (poslanie): „V ten deň spoznáte, že ja som v svojom Otcovi, vy vo mne a ja vo vás“ (Jn 14,20).
Tak sa môže odhaliť „identita“ laikov, im vlastná dôstojnosť, iba z tajomstva Cirkvi, ktoré je tajomstvom spoločenstva (communio). A iba z tejto dôstojnosti možno definovať ich poslanie a postavenie vo svete.
9. Synodálni otcovia právom poukázali na nutnosť formulovať a poskytnúť pozitívne opísanie povolania a poslania laikov na základe prehĺbeného štúdia učenia Druhého vatikánskeho koncilu vo svetle tak najnovších dokumentov Učiteľského úradu, ako aj skúsenosti, ktoré uskutočňuje Cirkev sama vo svojom živote pod vedením Ducha Svätého.13
Aby zodpovedal otázku: „Kto sú laici“, Koncil rezignoval na predchádzajúce, prevažne negatívne interpretácie a postavil sa na rozhodujúco pozitívnu platformu. Jeho základný úmysel dokazuje výpoveď o plnej príslušnosti laikov k Cirkvi a o ich plnej účasti na jej tajomstve ako aj o špecifickom charaktere ich povolania, ktoré zvláštnym spôsobom obsahuje úlohu „hľadať Božie Kráľovstvo tým, že sa zapodievajú časnými záležitosťami a usporadujú ich podľa Boha“.14
„Pod menom laikov“ – tak ho opisuje Konštitúcia Lumen Gentium – sa tuná rozumejú všetci veriaci okrem členov duchovenstva a Cirkvou schváleného rehoľnému stavu; teda tí veriaci, ktorí boli krstom privtelení ku Kristovi a stali sa ľudom Božím, majú svojím spôsobom účasť na kňazskom, prorockom a kráľovskom úrade Kristovom, a tak majú svoj podiel na poslaní všetkého kresťanského ľudu v Cirkvi a vo svete“.15
Už Pius XII. povedal: „Veriaci, a ešte presnejšie laici, stoja v prvých líniách života Cirkvi; Cirkev je pre nich životným princípom ľudskej spoločnosti. Preto musia oni – a práve oni – nadobúdať stále hlbšie vedomie, že nielen patria k Cirkvi, ale že sú Cirkvou, to znamená spoločenstvom veriacich na zemi pod vedením Pápeža ako spoločnej hlavy, a biskupov, ktorí sú s ním zjednotení. Oni sú Cirkvou...“.16
Podľa biblického obrazu viničného koreňa sú laici tak, ako všetci ostatní členovia Cirkvi, ratolesťami, ktoré sú zakorenené v Kristovi, opravdivom viničnom koreni, ktorý ich oživuje a robí ich schopnými dávať život.
Začlenenie do Krista prostredníctvom viery a sviatostí kresťanskej iniciácie je najhlbším základom pre nové miesto kresťana v tajomstve Cirkvi, ktoré určuje jeho vlastnú „fyzionómiu“ a je predpokladom každého povolania a dynamiky v kresťanskom živote laikov: „V Ježišovi Kristovi, ktorý zomrel a vstal zmŕtvych, sa pokrstený stáva novým človekom“ (Gal 6,15; Kor 5,17), človekom očisteným od hriechu a oživený milosťou.
Preto možno opísať „podobu“ laika iba na pozadí tajomného bohatstva, ktoré Boh darúva kresťanom v krste.