Problém jazyka

2. Božia láska k nám je základnou podmienkou života a kladie rozhodujúce otázky o tom, kto je Boh a kto sme my. Prekážkou v tomto ohľade je problém jazyka. Slovo láska sa stalo najpoužívanejším i najzneužívanejším slovom, s ktorým dnes spájame celkom odlišné významy. Aj keď sa téma tejto encykliky sústreďuje na otázku chápania a praxe lásky vo Svätom písme a v tradícii Cirkvi, nemôžeme nevziať do úvahy význam, ktorý toto slovo nadobúda v rôznych kultúrach a v súčasnom jazykovom prejave.

Na prvom mieste pripomíname širokú významovú rozmanitosť slova láska: hovorí sa o láske k vlasti, láske k svojmu povolaniu, o láske medzi priateľmi, o láske k práci, láske medzi rodičmi a deťmi, medzi súrodencami a príbuznými, o láske k blížnemu a o láske k Bohu. V tomto množstve významov však láska medzi mužom a ženou, v ktorej sa telo a duša nerozlučne spájajú a pred ľudským bytím sa otvára prísľub, akéhosi neodolateľného šťastia, vyniká ako archetyp lásky par excellence, a v porovnaní s ňou už na prvý pohľad blednú všetky ostatné formy lásky. Rodí sa teda otázka: Spájajú sa v konečnom dôsledku všetky formy lásky dovedna a je láska – napriek rôznorodosti svojich prejavov – napokon jediná, alebo naopak používame to isté slovo na pomenovanie úplne rozdielnych skutočností?

Eros a agapé – rozdielnosť a jednota

3. Láske medzi mužom a ženou, ktorá sa nerodí z myslenia a vôle, ale istým spôsobom je človeku daná a presahuje ho, dalo antické Grécko názov eros. Hneď na úvod treba povedať, že grécky preklad Starého zákona použil slovo eros len dvakrát, kým Nový zákon ho nepoužíva ani raz. Z troch gréckych slov označujúcich lásku – eros, philia (priateľská láska) a agapé – uprednostňujú novozákonné knihy posledné, ktoré sa v gréčtine používalo len okrajovo. Pojem priateľstvo (philia) preberá a prehlbuje Evanjelium podľa Jána, aby ním vyjadrilo vzťah medzi Ježišom a jeho učeníkmi. Zanechanie slova eros spolu s novou víziou lásky, ktorá sa vyjadruje slovom agapé, nepochybne označuje niečo podstatné v novosti kresťanstva, a to práve v chápaní lásky. V kritike kresťanstva, ktorá sa, počínajúc osvietenstvom, rozvíjala so vzrastajúcou radikálnosťou, bola táto novosť označená za absolútne negatívnu. Podľa Friedricha Nietzscheho dalo kresťanstvo erosu vypiť jed, a hoci eros naň nezomrel, zdegeneroval na neresť.1 Týmito slovami vyjadril nemecký filozof veľmi rozšírené chápanie: Nestrpčuje nám azda Cirkev svojimi prikázaniami a zákazmi práve najkrajšiu vec v živote? Nedvíha tabule so zákazmi práve tam, kde nám radosť, daná Stvoriteľom, ponúka šťastie, ktoré nám umožňuje zakúšať niečo božské?

4. No je to skutočne tak? Je naozaj pravda, že kresťanstvo zničilo eros? Pozrime sa na predkresťanský svet. Gréci – iste spriaznení s inými kultúrami – videli v erose predovšetkým opojenie, potlačenie rozumu „božskou bláznivosťou“, ktorá človeka vytrháva z obmedzenosti jeho existencie a v tomto bytí, premoženom božskou mocou, mu dáva zakúšať najvyššiu blaženosť. Všetky ostatné mocnosti medzi nebom a zemou sa tak stávajú druhoradými. „Omnia vincit amor,“ láska víťazí nad všetkým tvrdí Vergílius vo svojich Bukolikách a dodáva: „et nos cedamus amori – ustúpme aj my láske“.2 V náboženstvách sa tento postoj vyjadril v kultoch plodnosti, ku ktorým patrí „posvätná“ prostitúcia, ktorá prekvitala v mnohých chrámoch. Eros sa teda oslavoval ako božská moc, ako spoločenstvo s božským.

Proti takejto forme náboženstva, ktorá vystupuje ako veľmi silné pokušenie pre vieru v jediného Boha, sa Starý zákon postavil s najväčšou rozhodnosťou, bojujúc proti nej ako proti perverzii náboženskosti. Tým však vôbec neodmietol eros ako taký. Vyhlásil len vojnu ničivému prekrúteniu, pretože falošné zbožšťovanie erosu, ktoré tu nastáva, ho zbavuje dôstojnosti a odľudšťuje ho. Preto chrámové prostitútky, ktoré majú ponúknuť božské opojenie, nie sú považované za ľudí, ale iba za nástroje, ktoré slúžia na vyvolanie „božskej bláznivosti“, v skutočnosti nie sú bohyňami, ale zneužívanými ľudskými bytosťami. Preto takýto opitý, neovládaný eros nie je „extázou“, výstupom k božskému, ale pádom, degradáciou človeka. Z toho vidno, že eros potrebuje disciplínu a očistenie, aby nedával človeku len chvíľkovú potechu, ale istú predchuť vrcholu existencie, toho šťastia, po ktorom túžime celým svojím bytím.

5. Z tohto stručného pohľadu na chápanie erosu v minulosti a dnes jasne vyplývajú dve veci. Predovšetkým, že medzi láskou a božským existuje nejaký vzťah: láska sľubuje nekonečnosť, večnosť – skutočnosť, ktorá je väčšia a úplne odlišná od každodennosti našej existencie. No zároveň sa ukázalo, že cesta na dosiahnutie takého cieľa nespočíva v tom, že sa človek nechá premôcť inštinktom. Potrebné je očisťovanie a dozrievanie, ktoré prechádza aj cestou odriekania. Tu však nejde o odmietanie erosu ani o jeho „otrávenie“; naopak, je to uzdravenie jeho skutočnej veľkosti.

Vyplýva to predovšetkým z usporiadania ľudského bytia, ktoré sa skladá z tela a z duše. Človek sa stáva skutočne sám sebou, keď sa duša a telo stretnú v intímnej jednote. Keď sa toto zjednotenie dosiahne, poslanie erosu možno nazvať prekonaným. Keby človek chcel byť len duch, a chcel by odmietať telo ako živočíšne dedičstvo, vtedy by duch i telo stratili svoju dôstojnosť. A keby na druhej strane popieral ducha a uznával hmotu a telo ako jedinú skutočnosť, rovnako by strácal svoju veľkosť. Epikurovec Gassendi sa obracal na Descarta so žartovným pozdravom „Ó, Duša!“ A Descartes mu nezostal dlžný repliku: „Ó, Telo!“3 Avšak nie je to ani duch, ani telo, ktoré miluje: je to človek, osoba, ktorá miluje ako jediná bytosť, pozostávajúca z tela a duše. Len ak sú obe zložky zakotvené v jednote, človek sa stáva plne sám sebou. Len takýmto spôsobom môže láska – eros – dozrieť do svojej pravej veľkosti.

Dnes sa nezriedka vyčíta kresťanstvu minulosti, že bolo neprajníkom toho, čo je telesné; a naozaj tendencie v tomto zmysle tu vždy boli. No spôsob, akým je dnes zvelebované telo, čoho sme svedkami, je plný klamu. Eros, degradovaný len na sex, sa stáva tovarom, obyčajnou vecou, ktorú možno kúpiť a predať, ba čo viac, sám človek sa stáva tovarom. Naopak svoje telo a pohlavnosť tým považuje len za materiálnu časť seba samého, ktorú možno používať a využívať na základe úžitku. Je to oblasť, ktorú človek nepokladá za priestor svojej slobody, ale za niečo, čo sa svojím spôsobom snaží urobiť príjemným i neškodným zároveň. V skutočnosti sa tak stretáme s degradáciou ľudského tela, ktoré nie je začlenené do celkového priestoru slobody našej existencie, nepovažuje sa za živé vyjadrenie úplnosti nášho bytia a je odsunuté do čiste biologickej oblasti. Ostentatívne zvelebovanie tela sa môže veľmi rýchlo zmeniť na nenávisť voči telesnosti. Kresťanská viera, naopak, človeka vždy považovala za dvojjediné bytie, v ktorom sa duch a hmota navzájom prenikajú, vďaka čomu obe nadobúdajú novú vznešenosť. Áno, eros nás chce povzniesť k Bohu, previesť nás ponad nás samých, no práve preto si vyžaduje, aby sme nastúpili cestu askézy, odriekania, očisťovania a uzdravení.

6. Ako sa máme konkrétne vydať na túto cestu askézy a očistenia? Ako treba žiť lásku, aby sa plne uskutočnili jej ľudské a božské prisľúbenia? Prvé dôležité usmernenie môžeme nájsť v Piesni piesní, jednej zo starozákonných kníh, dobre známej mystikom. Podľa dnes prevládajúceho presvedčenia sú básne, ktoré tvoria túto knihu, pôvodne ľúbostné spevy, možno pripravené na židovskú svadbu, pri ktorej mali ospevovať manželskú lásku. V takom kontexte je veľmi poučnou skutočnosť, že v deji knihy sa nachádzajú na označenie lásky dve rôzne slová. Ponajprv je to dodim – slovo v množnom čísle, ktoré vyjadruje ešte neistú lásku v situácii nejasného hľadania. Neskôr ho vystrieda slovo ahabá, ktoré je v gréckom preklade Starého zákona nahradené slovom agapé, ktoré sa – ako sme videli – stalo charakteristickým na vyjadrenie biblického chápania lásky. V protiklade s neurčitou láskou, ktorú človek ešte len hľadá, toto slovo vyjadruje skúsenosť lásky, ktorá sa teraz skutočne stáva objavením toho druhého, prekonávajúc tak egoistický charakter, ktorý spočiatku jasne prevládal. Teraz sa láska stáva starosťou o druhého a pre druhého. Nehľadá viac seba, ponorenie sa do opojenia šťastím. Naopak, hľadá šťastie milovaného: stáva sa zriekaním, je pripravená na obetu, ba dokonca ju vyhľadáva.

Je súčasťou vývoja lásky do vyšších stupňov, do jej hlbšej očisty, že hľadá niečo definitívne, a to v dvojakom význame: v zmysle výlučnosti – „len tento jediný človek“ –, a v zmysle „navždy“. Láska zahŕňa plnosť existencie vo všetkých jej rozmeroch, aj v rozmere času. Nemôže to byť inak, veď jej prísľub smeruje k niečomu definitívnemu: láska je zameraná na večnosť. Áno, láska je extázou, ale nie extázou v zmysle okamihu opojenia, ale extázou v zmysle cesty ako neustáleho exodu z „ja“, uzatvoreného do seba samého, k jeho oslobodeniu v darovaní sa a práve tým aj v znovunájdení sa, ba až k objaveniu Boha: „Kto sa bude usilovať zachrániť si život, stratí ho, a kto ho stratí, získa ho“ (Lk 17, 33), hovorí Ježiš v jednom zo svojich výrokov, ktorý sa v evanjeliách nachádza vo viacerých podobách (porov. Mt 10, 39; 16, 25; Mk 8, 35; Lk 9, 24; Jn 12, 25). Ježiš tak opisuje svoju osobnú cestu, ktorá ho cez kríž privádza k vzkrieseniu: je to cesta pšeničného zrna, ktoré keď padne do zeme a odumrie, prinesie veľkú úrodu. Hovoriac o jadre svojej obety a o láske, ktorá v nej nachádza naplnenie, opisuje týmito slovami aj podstatu lásky a ľudského života vo všeobecnosti.

7. Naše spočiatku skôr filozofické úvahy o podstate lásky nás teraz svojou vnútornou dynamikou priviedli až k biblickej viere. Na začiatku sme si položili otázku, či rozličné, ba protichodné významy slova láska skrývajú istú hlbokú jednotu, alebo naopak, či musia stáť oddelene, jeden vedľa druhého. Predovšetkým sa však vynorila otázka, či posolstvo o láske, ktoré nám oznamuje Biblia a Tradícia Cirkvi, má niečo spoločné so všeobecnou ľudskou skúsenosťou lásky, alebo či nie je skôr proti nej. Hľadajúc odpoveď, sme skúmali dve základné slová: eros ako výraz označujúci svetskú lásku a agapé ako vyjadrenie pre lásku založenú na viere a ňou formovanú. Tieto dve ponímania bývajú často stavané do protikladu ako láska „vystupujúca“ a „zostupujúca“. Jestvujú aj iné detailné klasifikácie, ako napríklad rozlišovanie medzi privlastňujúcou a darujúcou láskou (amor concupiscentiae – amor benevolentiae), ku ktorej sa často pripája aj láska, hľadiaca len na vlastné výhody.

Vo filozofickej i v teologickej diskusii boli tieto výrazy radikalizované až do tej miery, že ich označovali za protikladné: ako typická pre kresťanstvo bola predstavovaná zostupujúca, nezištná láska – agapé; a naopak, za typickú pre nekresťanskú kultúru, predovšetkým grécku, bola označovaná vystupujúca láska, túžobná a žiadostivá – eros. Ak by sme takéto stavanie do protikladu priviedli do extrémnych dôsledkov, kresťanstvo by bolo vo svojej podstate odtrhnuté od základných životných vzťahov ľudskej existencie a vytváralo by samostatný svet, možno obdivuhodný, ale zásadne vytrhnutý z komplexu ľudskej existencie. V skutočnosti eros a agapé – vystupujúcu i zostupujúcu lásku – nemožno nikdy úplne od seba oddeliť. O čo viac obe – i keď v rozličných dimenziách – nachádzajú správnu jednotu v jedinej skutočnosti lásky, o to viac sa uskutočňuje pravá povaha lásky ako takej. Aj keď je eros spočiatku predovšetkým žiadostivý, vystupujúci – fascinácia veľkým prísľubom lásky –, keď sa potom približuje k druhému, kladie si čoraz menej otázok o sebe, hľadá čoraz viac šťastie druhého, stará sa oňho stále viac a viac, dáva sa a túži „byť tu pre druhého“. Tak sa doň včleňuje moment agapé; v opačnom prípade eros vedie k úpadku a stráca aj svoju vlastnú identitu. Na druhej strane človek nemôže žiť ani výlučne v darujúcej sa, zostupujúcej láske. Nemôže stále iba dávať, musí aj prijímať. Kto chce dávať lásku, sám ju musí prijať ako dar. Iste, človek sa môže – ako nám hovorí Pán – stať prameňom, z ktorého tečú prúdy živej vody (porov. Jn 7, 37 – 38). Ale aby sa stal takým prameňom, on sám musí piť, stále znova, z toho prvotného, pôvodného prameňa, ktorým je Ježiš Kristus, z ktorého prebodnutého srdca prúdi Božia láska (porov. Jn 19, 34).

Toto nerozdeliteľné spojivo medzi askézou – výstupom a zostupom –, medzi erosom, ktorý hľadá Boha, a agapé, ktorá odovzdáva prijatý dar, videli cirkevní otcovia symbolicky znázornené rôznym spôsobom v rozprávaní o Jakubovom rebríku. V uvedenom biblickom texte sa hovorí, že patriarcha Jakub uvidel vo sne nad kameňom, ktorý mu slúžil ako podhlavník, rebrík siahajúci až do neba, po ktorom zostupovali a vystupovali Boží anjeli (porov. Gn 28, 12; Jn 1, 51). Mimoriadne dojemná je interpretácia, ktorú tejto vízii dal pápež Gregor Veľký vo svojich Pastoračných pravidlách. „Dobrý pastier,“ napísal, „musí byť zakotvený v kontemplácii. Len týmto spôsobom totiž môže prijať do svojho vnútra potreby druhých tak, aby sa stali jeho: „per pietatis viscera in se infirmitatem caeterorum transferat.“4 Svätý Gregor sa v tomto kontexte odvoláva na svätého Pavla, ktorý bol unesený do výšok, až do najväčších tajomstiev Boha, a len tak, že z nich zostúpil, bol schopný stať sa pre všetkých všetkým. (porov. 2 Kor 12, 2 – 4; 1 Kor 9, 22). Okrem toho poukazuje na príklad Mojžiša, ktorý stále znova vstupoval do posvätného Božieho stánku, kde zostával v rozhovore s Bohom, aby potom, odchádzajúc od Boha, mohol byť k dispozícii svojmu ľudu. „Vnútri (stánku), kontempláciou unesený do výšok, necháva sa mimo (stánku) prenasledovať ťarchou trpiacich – intus in contemplationem rapitur, foris infirmantium negotiis urgetur.“5

8. Takto sme našli prvú, zatiaľ všeobecnú odpoveď na dve položené otázky: láska je vo svojej podstate jediná skutočnosť, i keď má rôzne dimenzie, z ktorých môže raz vyniknúť jedna, inokedy druhá. Avšak tam, kde sa dve dimenzie úplne oddelia jedna od druhej, vzniká karikatúra, alebo prinajmenej zúžená, zredukovaná podoba lásky. Taktiež sme synteticky videli, že biblická viera nevytvára paralelný či protichodný svet voči láske ako pôvodne ľudskému fenoménu, ale prijíma celého človeka a vstupuje do hľadania lásky, aby ju očisťovala a tak pred ňou zároveň otvárala nové dimenzie. Táto novosť biblickej viery sa prejavuje predovšetkým v dvoch bodoch, ktoré si zaslúžia, aby sme ich zdôraznili: obraz o Bohu a obraz o človeku.

Novosť biblickej viery

9. Prvou novosťou biblickej viery je nový obraz o Bohu. V kultúrach, ktoré obklopujú biblický svet, zostáva obraz o Bohu či božstvách v konečnom dôsledku nejasný a protirečivý. Na ceste biblickej viery sa naproti tomu stáva čoraz jasnejšie a jednoznačnejšie to, čo základná modlitba Izraela, šém, zhŕňa v slovách: „Počuj, Izrael, Pán je náš Boh, Pán jediný!“ (Dt 6, 4). Existuje len jeden Boh, ktorý je Stvoriteľ neba i zeme, a preto je aj Bohom všetkých ľudí. Z tohto spresnenia vyplývajú najmä dve skutočnosti: že iní bohovia naozaj nie sú Boh a že celá realita, v ktorej žijeme, má vzťah k Bohu, ktorý ju stvoril. Iste, idea stvorenia sa nachádza aj inde, no len tu vyznieva absolútne jasne, že nie nejaký boh, ale jediný, pravý Boh, on sám je pôvodcom všetkého, čo jestvuje; všetko pochádza z moci jeho stvoriteľského Slova. To znamená, že jeho stvorenie mu je drahé, pretože on sám ho chcel mať, on ho „urobil“. Z toho nám teraz vyplýva aj druhý fakt: Boh miluje človeka. Božská moc, ktorú sa Aristoteles na vrchole gréckej filozofie snažil zachytiť prostredníctvom uvažovania, je iste pre každé bytie objektom túžby a lásky – ako milovaná skutočnosť toto božstvo hýbe svet6, no ono samo nepotrebuje nič a nemiluje, je len milované. Jediný Boh, v ktorého verí Izrael, naopak, miluje osobne. Okrem toho je jeho láska láskou, ktorá si vyberá: medzi všetkými národmi si vybrala Izrael a miluje ho – s cieľom uzdraviť takto celé ľudstvo. Boh miluje a túto jeho lásku možno celkom isto kvalifikovať ako eros, ktorý je však zároveň plne agapé.7

Predovšetkým proroci Ozeáš a Ezechiel opísali toto zanietenie Boha pre svoj ľud vášnivými erotickými obrazmi. Vzťah Boha s Izraelom vyjadrujú prostredníctvom metafor zasnúbenia a manželstva; v dôsledku toho je potom modloslužba cudzoložstvom a prostitúciou. Tým sa, ako sme videli, naráža na kulty plodnosti s ich zneužívaním erosu, ale zároveň sa opisuje vzťah vernosti medzi Izraelom a jeho Bohom. Dejiny lásky Boha k Izraelu sú založené na skutočnosti, že Boh daroval Izraelitom Tóru, teda otvoril im oči, aby videli pravú podstatu človeka, a ukázal im cestu pravej ľudskej existencie. Tieto dejiny spočívajú v tom, že človek žijúci vo vernosti jedinému Bohu vníma seba samého ako toho, kto je milovaný Bohom, a objavuje radosť v pravde a spravodlivosti – radosť v Bohu, ktorá sa stáva jeho bytostným šťastím: „Veď kohože mám na nebi? A keď som pri tebe, nič pozemské ma neteší … Pre mňa je slasťou byť v Božej blízkosti“ (Ž 73, 25. 28).