20. Okrem štyroch evanjelií kánon Nového zákona obsahuje aj listy sv. Pavla a iné apoštolské spisy napísané z vnuknutia Ducha Svätého, ktorými sa podľa múdreho Božieho ustanovenia potvrdzuje všetko, čo sa týka Krista Pána, čoraz hlbšie sa vykladá jeho pravé učenie, ohlasujú sa spasiteľné účinky Kristovho božského diela, opisujú sa počiatky Cirkvi a jej obdivuhodné šírenie a predpovedá sa jej slávne zavŕšenie.
Pán Ježiš totiž zostal pri svojich apoštoloch, ako im to bol prisľúbil (porov. Mt 28, 20), a poslal im Ducha pravdy, aby ich viedol do plnosti pravdy (porov. Jn 16, 13).
21. Cirkev vždy mala v úcte Božie Písma tak, ako samo Pánovo telo – najmä v posvätnej liturgii. Neprestáva prijímať chlieb života zo stola Božieho slova a zo stola Kristovho tela, a podávať ho veriacim. Sväté písmo spolu s posvätnou Tradíciou Cirkev ustavične pokladala a pokladá za najvyššie pravidlo viery. Ono totiž ako Bohom vnuknuté, raz navždy napísané, nemenne podáva slovo samého Boha a v slovách prorokov a apoštolov dáva zaznieť hlasu Ducha Svätého. Preto sa všetka kazateľská činnosť Cirkvi, ako aj sama kresťanská zbožnosť má živiť a dať sa viesť Svätým písmom. Veď v posvätných knihách Otec, ktorý je na nebesiach, ide s veľkou láskou v ústrety svojim deťom a prihovára sa im. A v Božom slove je taká sila a účinnosť, že ono je pre Cirkev oporou a životnou silou a pre deti Cirkvi posilou vo viere, pokrmom duše, čistým a nevysychajúcim prameňom duchovného života. Preto obzvlášť o Svätom písme platí: „živé a účinné je Božie slovo“ (porov. Hebr 4, 12), „ono má moc budovať a dať dedičstvo medzi všetkými posvätenými“ (Sk 20, 32; porov. 1 Sol 2, 13).
22. Sväté písmo má byť veriacim čo najprístupnejšie. Z tohto dôvodu Cirkev od počiatku prijala za svoj starobylý grécky preklad Starého zákona – Septuagintu, a vždy má v úcte aj iné východné preklady, ale i preklady latinské, zvlášť Vulgatu. Keďže však Božie slovo má byť prístupné v každom čase, Cirkev s materinskou starostlivosťou dbá o to, aby sa zhotovovali vhodné a správne preklady do rozličných jazykov, najmä z pôvodných textov posvätných kníh. Ak sa naskytne príležitosť pripraviť tieto texty so súhlasom cirkevnej autority v spolupráci s oddelenými bratmi, môžu ich používať všetci kresťania.
23. Nevesta vteleného Slova, Cirkev, poučovaná Duchom Svätým, sa usiluje pochopiť Sväté písmo čoraz dôkladnejšie, aby mohla neprestajne sýtiť svoje deti Božím slovom. Preto aj náležite podporuje štúdium východných a západných svätých otcov a posvätných liturgií. Katolícki exegéti a ostatní znalci posvätnej teológie sa teda majú pod dozorom posvätného učiteľského úradu v horlivej spolupráci usilovať, aby primeranými prostriedkami skúmali a vysvetľovali Sväté písmo takým spôsobom, aby čo najviac služobníkov Božieho slova mohlo s úžitkom podávať pokrm Svätého písma Božiemu ľudu, ktorý by osvecoval mysle, posilňoval vôľu a zapaľoval ľudské srdcia láskou k Bohu.35
Posvätný koncil povzbudzuje synov Cirkvi, odborníkov biblických vied, aby v duchu Cirkvi so stále obnovovanou silou a s veľkou horlivosťou pokračovali v diele, na ktoré sa šťastne podujali.36
24. Posvätná teológia sa opiera o písané Božie slovo a zároveň o posvätnú tradíciu ako o trvalý základ. Skúmaním každej pravdy skrytej v Kristovom tajomstve vo svetle viery sa ním neobyčajne posilňuje a ustavične omladzuje. Keďže však Sväté písma obsahujú Božie slovo, a pretože sú inšpirované, sú naozaj Božím slovom. Preto štúdium Svätého písma nech je akoby dušou posvätnej teológie.37
Ale to isté slovo Písma je zdravým pokrmom a svätou posilou aj pre službu slova – čiže pre pastoračnú kazateľskú činnosť, pre katechézu a pre každé kresťanské poučovanie –, a tu má mať prvoradé miesto liturgická homília.
25. Preto je potrebné, aby sa všetci klerici, najmä však Kristovi kňazi, ako aj ostatní, ktorí sa ako diakoni a katechéti legitímnevenujú službe slova, venovali vytrvalému čítaniu a dôkladnému štúdiu Svätého písma, aby sa nik z nich nestal „márnym hlásateľom Božieho slova navonok, keďže ho nepočúva vo svojom vnútri“,38
zatiaľ čo má sebe zvereným veriacim sprostredkovať prehojné bohatstvá Božieho slova, najmä v posvätej liturgii. Posvätný koncil veľmi naliehavo a osobitným spôsobom vyzýva všetkých veriacich v Krista, najmä rehoľníkov, aby častým čítaním Svätého písma nadobudli „vznešené poznanie Krista Ježiša“ (Flp 3, 8). Lebo „nepoznať Písmo znamená nepoznať Krista“.39
Preto nech sa ochotne a s radosťou oboznamujú s posvätným textom buď prostredníctvom posvätnej liturgie, ktorá oplýva Božími výrokmi, alebo nábožným čítaním, prípadne pomocou iných na to vhodných prostriedkov a podujatí, ktoré sa dnes všade chválitebne šíria so schválením a pod vedením duchovných pastierov. Nech však pamätajú, že čítanie Svätého písma má sprevádzať modlitba, aby sa nadviazal rozhovor medzi Bohom a človekom. Lebo „keď sa modlíme, jemu sa prihovárame, a keď čítame Božie výroky, jeho počúvame“.40
Je však úlohou arcipastierov, „ktorí sú nositeľmi apoštolskej náuky“,41
naučiť veriacich, ktorí im boli zverení, dobre používať Sväté písmo, zvlášť Nový zákon, a najmä evanjeliá, pomocou prekladov posvätných textov vybavených potrebnými a naozaj dostačujúcimi vysvetlivkami, aby sa tak synovia a dcéry Cirkvi bezpečne a osožne oboznámili so Svätým písmom a dali sa preniknúť jeho duchom.
Okrem toho nech sa pripravia vydania Svätého písma s poznámkovým aparátom vhodným aj pre nekresťanov; tieto vydania nech sú prispôsobené ich podmienkam a duchovní pastieri, ako aj kresťania každého postavenia nech sa ich snažia horlivo a múdro rozširovať.
26. Nech sa teda čítaním a štúdiom Svätého písma Pánovo slovo rýchle šíri a oslávi (porov. 2 Sol 3, 1) a Cirkvi zverený poklad Božieho zjavenia nech čoraz viac prenikne do ľudských sŕdc. Ako častá účasť na eucharistickom tajomstve zveľaďuje život Cirkvi, tak isto možno očakávať nové oživenie duchovného života zo zvýšenej úcty k Božiemu slovu, ktoré „trvá naveky“ (Iz 40, 8; 1 Pt 1, 23 – 25).