20. Láska k blížnemu zakotvená v láske k Bohu je úlohou predovšetkým každého jednotlivého veriaceho, ale aj celého cirkevného spoločenstva, a to na všetkých úrovniach: od miestneho spoločenstva cez partikulárnu cirkev až po univerzálnu Cirkev v jej globalite. Aj Cirkev, keďže je spoločenstvom, musí uskutočňovať lásku. Dôsledkom toho je, že aj láska potrebuje organizáciu ako predpoklad usporiadanej služby spoločenstva. Takáto úloha sa považovala za základnú úlohu Cirkvi už od jej začiatkov: „Všetci, čo uverili, boli pospolu a všetko mali spoločné. Predávali pozemky a majetky a rozdeľovali ich všetkým, podľa toho, ako kto potreboval“ (Sk 2, 44 – 45). Lukáš nám to hovorí v súvise s istým druhom definície Cirkvi, v ktorej medzi ustanovujúce prvky zahŕňa účasť na „učení apoštolov“, na „bratskom spoločenstve“ (koinonia), na „lámaní chleba“ a na „modlitbách“ (porov. Sk 2, 42). Prvok spoločenstva (koinonie), ktorý spočiatku nie je špecifikovaný, sa konkretizuje v citovaných veršoch: spočíva v tom, že veriaci majú všetko spoločné a že medzi nimi už niet rozdielov v bohatstve či chudobe (porov. aj Sk 4, 32 – 37). Táto radikálna forma materiálneho spoločenstva sa v rozrastajúcej Cirkvi právom nemohla udržať. Základné jadro, o ktoré ide, však zostalo: vo vnútri spoločenstva veriacich nesmie byť taká forma chudoby, aby niekto nemal prístup k prostriedkom potrebným na dôstojný život.
21. Rozhodný krok v ťažkom hľadaní riešenia, ako realizovať tento základný cirkevný princíp môžeme vidieť vo voľbe siedmich mužov, ktorá dala základ diakonskej službe (porov. Sk 6, 5 – 6). V prvotnej Cirkvi sa totiž vytvorila nerovnosť v každodennej starostlivosti o vdovy medzi Helenistami a Hebrejmi. Apoštoli, ktorým bola zverená predovšetkým modlitba (Eucharistia a liturgia) a „služba slova“, sa cítili neúnosne preťažení „obsluhovaním pri stoloch“, preto sa rozhodli ponechať si základnú službu a vytvoriť na ďalšie úlohy, taktiež dôležité pre Cirkev, skupinu siedmich mužov. Ani táto skupina však nemala konať čiste technickú službu rozdeľovania: mali to byť mužovia „plní Ducha a múdrosti“ (porov. Sk 6, 1 – 6). Znamená to, že hoci sociálna služba, ktorú mali vykonávať, bola úplne konkrétna, určite bola zároveň duchovná, a preto aj ich úrad bol duchovný a uskutočňoval základnú úlohu Cirkvi, totiž organizovanú lásku k blížnemu. Vytvorením tejto skupiny siedmich, bola diakonia – služba lásky k blížnemu vykonávaná v spoločenstve a organizovaným spôsobom – čoskoro včlenená do základnej štruktúry samotnej Cirkvi.
22. S postupom rokov a stálym rozširovaním sa Cirkvi sa služba lásky, charita, ustálila ako jedna z jej základných oblastí spolu s vysluhovaním sviatostí a s ohlasovaním Božieho slova. Prejavovať lásku vdovám a sirotám, väzňom, chorým a biednym každého druhu patrí k jej podstate tak isto ako služba sviatostí a ohlasovanie evanjelia. Cirkev nemôže zanedbávať službu lásky podobne ako nemôže zanechať sviatosti a Božie slovo. Ako dôkaz stačí niekoľko príkladov. Svätý Justín mučeník (+ okolo roku 155), v kontexte nedeľnej liturgie kresťanov opisuje aj ich charitatívnu aktivitu zviazanú s Eucharistiou. Zámožní dávajú ako obetu podľa miery svojich možností, kto koľko chce; z výťažku potom biskup podporuje siroty, vdovy a tých, ktorí sa z dôvodu choroby alebo z iných príčin nachádzajú v núdzi, rovnako ako väzňov a cudzincov.12
Veľký kresťanský spisovateľ Tertulián (+ po roku 220) rozpráva o tom, ako starosť kresťanov o všetky druhy biednych vyvoláva obdiv pohanov.13
A keď Ignác Antiochijský (+ približne roku 117) hodnotí rímsku Cirkev ako tú, ktorá „predsedá v láske (agapé)“,14
možno predpokladať, že touto definíciou chcel istým spôsobom vyjadriť aj konkrétnu charitatívnu činnosť.
23. V tomto kontexte môže byť užitočné poukázať na prvotné právne štruktúry týkajúce sa služby lásky v Cirkvi. Asi v polovici 4. storočia sa v Egypte ustálila forma takzvanej diakonie. V jednotlivých kláštoroch je to inštitúcia zodpovedná za komplex rôznych služieb práve kvôli službe lásky. Z týchto počiatkov sa v Egypte až do 6. storočia vyvíjala korporácia s plnou právnou mocou, ktorej svetské autority dokonca zverovali časť obilia, aby ho rozdeľovala verejnosti. V Egypte mal nielen každý kláštor, ale postupne aj každá diecéza svoju diakoniu – inštitúciu, ktorá sa neskôr rozvíjala tak na Východe, ako aj na Západe. Pápež Gregor Veľký (+ 604) hovoril o diakonii v Neapole. V Ríme sú diakonie doložené od 7. a 8. storočia, ale už skôr, od prvých počiatkov bola služba chudobným a trpiacim podľa princípov kresťanského života predložených v Skutkoch apoštolov podstatnou zložkou Cirkvi v Ríme. Táto služba našla svoje živé vyjadrenie v osobe diakona Vavrinca (+ 258). Dramatický opis jeho mučeníctva bol známy už svätému Ambrózovi (+ 397) a vo svojom jadre nám ukazuje autentickú osobnosť tohto svätca. Jemu ako zodpovednému za starostlivosť o chudobných Ríma bol po zajatí spolubratov a pápeža udelený čas, aby zhromaždil poklady Cirkvi a odovzdal ich svetskej autorite. Vavrinec rozdelil dostupné peniaze chudobným a tých potom predstavil vrchnosti ako pravý poklad Cirkvi.15
Akokoľvek sa hodnotí historická spoľahlivosť týchto podrobností, Vavrinec zostal prítomný v pamäti Cirkvi ako veľký aktivista cirkevnej charity.
24. Krátka zmienka o cisárovi Juliánovi Apostatovi (+ 363) nám môže ešte raz ukázať, aká podstatná bola pre Cirkev prvých storočí organizovaná a praktizovaná charita. Ako šesťročné dieťa zažil Julián zavraždenie svojho otca, brata a ďalších príbuzných strážami cisárskeho paláca. Túto brutálnosť pripísal – neprávom alebo odôvodnene – cisárovi Konštantínovi, ktorý sa vydával za veľkého kresťana. Tým sa pre neho kresťanská viera stala raz navždy zdiskreditovaná. Keď sa stal cisárom, rozhodol sa obnoviť staré rímske pohanské náboženstvo a zároveň ho zreformovať tak, aby sa skutočne mohlo stať ťažnou silou impéria. V tejto perspektíve sa v mnohom inšpiroval kresťanstvom. Z metropolitov a kňazov ustanovil hierarchiu. Kňazi sa mali starať o lásku k Bohu a k blížnemu. V jednom zo svojich listov16
napísal, že jediný aspekt kresťanstva, ktorý ho dojímal, bola charitatívna činnosť Cirkvi. Bol to teda rozhodujúci bod pre jeho nové pohanstvo – postaviť popri charite Cirkvi rovnakú činnosť jeho náboženstva. Ako hovorieval, Galilejského ľudia sa týmto spôsobom stali populárnymi. V tom chcel s nimi súperiť a prekonať ich. Cisár tým tak potvrdil, že charita bola rozhodujúcou charakteristikou kresťanskej komunity, Cirkvi.
25. V tomto bode vyberme z našich úvah dva základné fakty:
a) Najhlbšou podstatou Cirkvi sú jej tri úlohy: ohlasovanie Božieho slova (kerygma-martyria), vysluhovanie sviatostí (leiturgia), služba lásky (diakonia). Tieto úlohy sa navzájom podmieňujú a nemôžu byť od seba oddelené. Charita je pre Cirkev nielen istým druhom dobročinnej aktivity, ktorá by sa prípadne mohla nechať na iných, ale patrí aj k jej prirodzenosti, je nepopierateľným prejavom jej podstaty.17
b) Cirkev je Božia rodina vo svete. V tejto rodine nesmie byť nikto, kto trpí nedostatkom toho, čo nutne potrebuje. Caritas – agapé však súčasne prekračuje hranice Cirkvi. Podobenstvo o milosrdnom Samaritánovi zostáva meradlom a nariaďuje univerzalitu lásky, obracajúcej sa na človeka v núdzi, ktorého sme stretli „náhodou“ (porov. Lk 10, 31), nech je to ktokoľvek. Popri tejto univerzalite prikázania lásky je tu aj požiadavka špecificky cirkevná – že totiž ani v samotnej Cirkvi ako rodine nesmie nijaký člen trpieť núdzu. V tomto zmysle platia slová z Listu Galaťanom: „Kým teda máme čas, robme dobre všetkým, ale najmä členom rodiny veriacich“ (6, 10).
26. Od 19. storočia bola proti charitatívnej činnosti Cirkvi vznášaná námietka, ktorú potom aktuálne rozvinulo marxistické učenie. Chudobní, hovorí, nepotrebujú natoľko charitatívne diela, ako skôr spravodlivosť. Charitatívne diela – almužny – vlastne môžu byť pre bohatých spôsobom, ako sa vyhnúť zavedeniu spravodlivosti a upokojiť si svedomie, ponechajúc si svoje pozície, klamúc chudobných v ich právach. Namiesto toho, aby sa prostredníctvom charitatívnych diel prispievalo na udržiavanie jestvujúcich podmienok, bolo by potrebné vytvoriť spravodlivý poriadok, v ktorom by všetci dostávali svoj podiel svetských dobier a tak by nepotrebovali charitatívne diela. V tejto argumentácii je časť pravdy, ale aj veľa omylov. Je pravda, že základnou úlohou štátu je zachovávanie spravodlivosti a že cieľom spravodlivého spoločenského poriadku je zabezpečiť každému – rešpektujúc princíp subsidiarity – jeho účasť na spoločných dobrách. Vždy to zdôrazňovala aj kresťanská náuka o štáte a sociálna náuka Cirkvi. Otázka spravodlivého poriadku spoločnosti vstúpila z historického pohľadu do novej situácie vznikom industriálnej spoločnosti v 19. storočí. Rozvoj moderného priemyslu zrušil staré sociálne štruktúry a masami nádenníkov vyvolal radikálnu zmenu v zložení spoločnosti, vnútri ktorej sa vzťah medzi kapitálom a prácou stal určujúcou otázkou – otázkou, ktorá dovtedy v takejto podobe neexistovala. Výrobné štruktúry a kapitál boli teraz novou mocou, ktorá tým, že sa ocitla v rukách niekoľkých ľudí spôsobila, že robotnícke masy boli pozbavené práv, proti čomu sa bolo treba búriť.
27. Treba priznať, že predstavitelia Cirkvi len postupne pochopili, že problém spravodlivej sociálnej štruktúry sa nastoľoval novým spôsobom. Nechýbali však priekopníci: jedným z nich bol napríklad biskup Ketteler z Mainzu (+ 1877). Ako odpoveď na konkrétne potreby vznikali krúžky, asociácie, jednoty, federácie a predovšetkým nové rehoľné kongregácie, ktoré v 19. storočí nastúpili do boja proti chudobe, chorobám a nevzdelanosti. V roku 1891 sa objavilo na scéne pápežské Magistérium s encyklikou Leva XIII. Rerum novarum. Na ňu roku 1931 nadviazala encyklika Pia XI. Quadragesimo anno. Blahoslavený pápež Ján XXIII. uverejnil roku 1961 encykliku Mater et magistra, kým Pavol VI. v encyklike Populorum progressio (1967) a v apoštolskom liste Octogesima adveniens (1971) naliehavo čelil sociálnej problematike, ktorá sa medzičasom stala akútnou najmä v Latinskej Amerike. Môj veľký predchodca Ján Pavol II. nám zanechal trilógiu sociálnych encyklík: Laborem exercens (1981), Sollicitudo rei socialis (1987) a napokon Centesimus annus (1991). Tak sa v konfrontácii so stále novými situáciami a otázkami rozvíjala katolícka sociálna náuka, ktorá bola v roku 2004 prezentovaná organickým spôsobom v Kompendiu sociálnej náuky Cirkvi, zostaveným Pápežskou radou Iustitia et pax. Marxizmus predstavil svetovú revolúciu a jej prípravu ako všeliek na sociálne problémy. Prostredníctvom revolúcie a následnej kolektivizácie výrobných prostriedkov malo podľa tohto učenia ísť všetko zrazu iným a lepším spôsobom. Tento sen sa rozplynul. V zložitej situácii, v ktorej sa dnes nachádzame aj v dôsledku globalizácie ekonomiky, sa sociálna náuka Cirkvi stala základným ukazovateľom, ponúkajúcim hodnotné orientácie aj mimo vlastných hraníc. Zoči-voči napredujúcemu rozvoju je potrebné tieto orientácie brať do úvahy v dialógu s tými, ktorí majú vážnu starosť o človeka a jeho svet.
28. Aby sme podrobnejšie definovali vzťah medzi nevyhnutným zápasom o spravodlivosť a charitatívnou službou, je potrebné vziať do úvahy dva základné fakty:
a) Hlavnou úlohou politiky je správne usporiadanie spoločnosti a štátu. Štát, ktorý by nebol organizovaný na základe spravodlivosti, by sa zmenil na „veľkú bandu zlodejov“, ako raz povedal Augustín: „Remota itaque iustitia quid sunt regna nisi magna latrocinia?“18
K základnej štruktúre kresťanstva patrí aj rozlišovanie medzi tým, čo je cisárovo, a tým, čo je Božie (porov. Mt 22, 21), teda rozlišovanie medzi štátom a Cirkvou alebo, ako hovorí Druhý vatikánsky koncil, autonómiou časných skutočností.19
Štát nemôže predpisovať náboženstvo, ale musí zaručiť jeho slobodu a pokoj medzi príslušníkmi rozličných náboženstiev. Cirkev ako sociálny prejav kresťanskej viery je sama osebe nezávislá a prežíva svoju vieru vo forme spoločenstiev, ktorú má štát rešpektovať. Tieto dve sféry sú odlíšené, ale vždy vo vzájomnom vzťahu.
Spravodlivosť je cieľom, a teda aj vnútornou mierou každej politiky. Politika je viac než iba technikou tvorby verejných usmernení: jej pôvod i jej cieľ sú ukotvené v spravodlivosti a tá má etickú povahu. Tak štát nevyhnutne stojí pred otázkou, ako tu a teraz realizovať spravodlivosť. Tá však predpokladá inú, ešte radikálnejšiu otázku, čo je spravodlivosť. To je otázka praktického rozumu; ale aby náš rozum mohol správne pracovať, treba ho neustále očisťovať, pretože jeho etické oslepnutie, spôsobené prevahou vlastného záujmu a moci, ktoré ho zaslepujú, je nebezpečenstvom, ktoré nikdy nemožno úplne odstrániť.
V tomto bode sa viera a politika navzájom dotýkajú. Iste, viera má svoju osobitnú povahu stretnutia so živým Bohom – stretnutia, ktoré nám otvára nové horizonty, ďaleko presahujúce hranice rozumu. Zároveň je však viera očistnou silou samotného rozumu. Vychádzajúc z Božej perspektívy, oslobodzuje rozum od jeho slepoty a pomáha mu byť viac sebou samým. Viera pomáha rozumu lepšie spĺňať jeho úlohu a jasnejšie vidieť to, čo mu je vlastné. Práve sem sa radí aj sociálna náuka Cirkvi: nechce pripísať Cirkvi moc nad štátom ani vnútiť tým, ktorí nemajú účasť na viere, perspektívy a spôsoby správania patriace viere. Chce jednoducho prispieť k očiste rozumu a pomôcť, aby to, čo je spravodlivé, sa mohlo tu a teraz aj uskutočniť.
Sociálna náuka Cirkvi používa argumenty vychádzajúce z rozumu a z prirodzeného práva, teda z toho, čo je potvrdením prirodzenosti každého človeka. Okrem toho vie, že nie je úlohou Cirkvi, aby politicky presadila túto náuku: chce len poslúžiť formácii svedomia v politike a prispieť, aby vzrastala jasnosť pravých požiadaviek spravodlivosti a zároveň ochota riadiť sa podľa nich aj vtedy, keby to protirečilo osobným záujmom. To znamená, že vytvorenie spravodlivého štátneho a spoločenského poriadku, prostredníctvom ktorého je každému dané to, čo mu patrí, je základná úloha, ktorej musí znova čeliť každá generácia. Keďže ide o politickú úlohu, nemôže byť bezprostrednou úlohou Cirkvi. Ale pretože zároveň ide o prvoradú úlohu človeka, Cirkev má povinnosť ponúknuť prostredníctvom očisty rozumu a prostredníctvom etickej formácie svoj osobitný vklad, aby sa požiadavky spravodlivosti stali pochopiteľné a politicky realizovateľné.
Cirkev nemôže a nesmie vziať do svojich rúk politický boj, s cieľom vytvoriť čo možno najspravodlivejšiu spoločnosť. Nemôže a nesmie sa stavať do pozície štátu. Ale takisto nemôže a nesmie zostať na okraji v boji za spravodlivosť. Musí sa doň začleniť cestou rozumných argumentácií a musí prebúdzať duchovné sily, bez ktorých sa spravodlivosť, ktorá si vždy vyžaduje aj odriekanie, nemôže ustáliť ani prosperovať. Spravodlivá spoločnosť nemôže byť dielom Cirkvi, ale musí sa uskutočniť politikou. Napriek tomu angažovať sa za spravodlivosť ponúknutím svojich vedomostí a svojej vôle, v službe dobra, to sa jej hlboko týka.
b) Láska caritas bude vždy potrebná aj v najspravodlivejšej spoločnosti. Neexistuje nijaké spravodlivé štátne usporiadanie, ktoré by urobilo službu lásky zbytočnou. Kto sa chce zbaviť lásky, zbavuje sa sám seba ako človeka. Vždy tu budú utrpenia, ktoré si vyžadujú útechu a pomoc. Vždy tu bude samota. Vždy tu budú aj situácie materiálnej núdze, v ktorých je nevyhnutná pomoc formou konkrétnej lásky k blížnemu.20
Štát, ktorý chce všetko zabezpečiť, ktorý všetko vzťahuje na seba, sa v konečnom dôsledku stáva byrokratickou inštanciou, ktorá nemôže zabezpečiť to najpodstatnejšie, čo trpiaci – a každý človek – potrebuje: láskyplnú osobnú starostlivosť. Nepotrebujeme štát, ktorý všetko riadi, ale štát, ktorý v línii princípu subsidiarity veľkodušne uznáva a napomáha iniciatívy povstávajúce z rôznych sociálnych síl, spojené spontánnosťou a blízkosťou ľuďom, ktorí potrebujú pomoc. Cirkev je jednou z týchto živých síl: pulzuje v nej dynamika lásky podnecovanej Kristovým Duchom. Cirkev neponúka ľuďom len materiálnu pomoc, ale aj duchovnú posilu a uzdravenie. Táto pomoc je neraz dôležitejšia než materiálna podpora. Tvrdenie, že spravodlivé štruktúry by spravili zbytočnými diela charitatívnej lásky, v sebe skrýva materialistické chápanie človeka: poveru, že človek vraj žije „len z chleba“ (Mt 4, 4; porov. Dt 8, 3) – presvedčenie, ktoré ponižuje človeka a neuznáva práve to, čo je najvlastnejším spôsobom ľudské.
29. Takto môžeme v živote Cirkvi teraz presnejšie ujasniť vzťah medzi úsilím o spravodlivý štátny a spoločenský poriadok na jednej strane a organizovanými charitatívnymi aktivitami na strane druhej. Videli sme, že vytváranie spravodlivých štruktúr nie je bezprostrednou úlohou Cirkvi, ale patrí do sféry politiky, teda do oblasti rozumu zodpovedného za seba samého. Tu má Cirkev poslanie sprostredkovateľa, nakoľko je na nej, aby prispela k očisťovaniu rozumu a k prebudeniu morálnych síl, bez ktorých nie je možné vytvoriť spravodlivé štruktúry ani tieto nemôžu byť dlhodobo účinné.
Bezprostredná úloha pracovať na spravodlivom spoločenskom poriadku je vlastná veriacim laikom. Ako občania štátu sú povolaní zúčastňovať sa na verejnom živote. Nemôžu sa teda zrieknuť účasti na „mnohostrannej a rôznorodej ekonomickej, sociálnej, legislatívnej, administratívnej a kultúrnej činnosti, určenej organicky a inštitucionálne napomáhať spoločné dobro“.21
Poslaním veriacich laikov je teda správne usporadúvať život spoločnosti, rešpektujúc jeho legitímnu autonómiu a spolupracujúc s inými občanmi podľa náležitých kompetencií a na vlastnú zodpovednosť.22
Aj keď špecifické prejavy cirkevnej charitatívnej lásky nikdy nemožno zamieňať s aktivitami štátu, zostáva pravdou, že charitatívna láska musí podnecovať celý život veriacich laikov, a teda aj ich politickú aktivitu, prežívanú ako „sociálna charita“.23
Charitatívne organizácie Cirkvi vytvárajú vlastný opus proprium, úlohu, ktorá je jej najvlastnejšia, v ktorej nespolupracuje okrajovo, ale pôsobí ako priamo zodpovedný subjekt, robiac to, čo zodpovedá jej prirodzenosti. Cirkev nikdy nemôže byť oslobodená od charitatívnej činnosti ako organizovanej aktivity veriacich a na druhej strane nikdy nenastane situácia, v ktorej nebude potrebná služba lásky každého jednotlivého kresťana, pretože človek napriek všetkej spravodlivosti potrebuje a vždy bude potrebovať lásku.