30. Prv než sa pokúsim definovať špecifický profil cirkevných aktivít v službe človeka, chcel by som sa teraz zamerať na všeobecnú situáciu angažovanosti za spravodlivosť a lásku v súčasnom svete.
a) Prostriedky spoločenskej komunikácie dnes akoby zmenšili našu planétu rýchlym priblížením najrozličnejších ľudí a kultúr. Tento „spoločný život“ niekedy vyvoláva nedorozumenia a napätia, ale keďže umožňuje oveľa bezprostrednejšie spoznať naliehavé potreby ľudí, stáva sa predovšetkým výzvou mať účasť na ich situácii a ťažkostiach. Dennodenne si uvedomujeme, ako veľa je vo svete utrpenia zapríčineného rôznymi formami biedy, tak hmotnej, ako aj duchovnej a to napriek veľkému pokroku v oblasti vedy a techniky. Dnešná situácia si teda vyžaduje novú ochotu pomôcť blížnemu, ktorý je v núdzi. Už Druhý vatikánsky koncil jasnými slovami zdôraznil: „Dnes, keď sa komunimkačné prostriedky stali pohotovejšími, vzdialenosti medzi ľuďmi sa vo veľkej miere prekonali…, charitatívna činnosť dnes už môže a má zahrnúť naozaj všetkých ľudí a všetky ich potreby.“24
Na druhej strane – a to je provokujúci a zároveň povzbudzujúci aspekt procesu globalizácie – prítomnosť nám dáva k dispozícii nespočetné prostriedky, aby sme mohli poskytnúť humanitárnu pomoc bratom v núdzi, v neposlednej miere moderné systémy na rozdeľovanie potravín a šiat, ako aj na ponuku pohostinnosti a ubytovania. Prekonávajúc hranice národných spoločenstiev, môže starosť o blížneho rozšíriť svoje horizonty na celý svet. Druhý vatikánsky koncil právom zdôraznil: „Medzi znameniami dnešných čias si zaslúži osobitnú zmienku nezadržateľný rast zmyslu pre solidaritu medzi všetkými národmi.“25
Štátne ustanovizne a humanitárne asociácie podporujú iniciatívy zamerané na tento cieľ prostredníctvom podpôr, daňových úľav alebo tým, aby jedny sprístupnili druhým značné finančné prostriedky. Týmto spôsobom solidarita vyjadrená občianskou spoločnosťou výrazne presahuje možnosti jednotlivcov.
b) V tejto situácii sa medzi štátnymi a cirkevnými ustanovizňami zrodili a rozrástli mnohé formy spolupráce, ktoré sa ukázali ako veľmi plodné. Cirkevné ustanovizne transparentnosťou svojej činnosti a vernosťou úlohe vydávať svedectvo o láske môžu kresťansky obohatiť aj svetské ustanovizne, podporujúc tak vzájomnú koordináciu, ktorá určite napomôže účinnosť charitatívnej služby.26
V tomto súvise vznikli mnohé organizácie s charitatívnymi alebo dobročinnými cieľmi, ktoré sa v kontexte jestvujúcich sociálnych a politických problémov snažia dosiahnuť uspokojivé humanitárne riešenie. Dôležitým fenoménom našich čias je vznik a šírenie sa rôznych foriem dobrovoľníctva starajúceho sa o mnohé služby.27
Chcel by som tu vyjadriť osobitné ocenenie a vďaku všetkým, ktorí sa rozličným spôsobom podieľajú na dobrovoľných aktivitách. Táto rozšírená činnosť sa pre mladých stáva školou života, ktorá vychováva k solidarite a k ochote dávať nielen nejakú vec, ale samých seba. Voči kultúre smrti, ktorej znakom je napríklad drogová závislosť, sa stavia láska, ktorá nehľadá seba, ale práve ochotou stratiť svoj život pre druhých (porov. Lk 17, 33) sa prejavuje ako kultúra života.
Aj v Katolíckej cirkvi a v iných cirkvách a náboženských spoločenstvách vznikli nové formy charitatívnych aktivít, pričom staršie sa v nich prejavujú s obnoveným entuziazmom. Sú to formy, v ktorých sa často darí vytvoriť šťastné spojenie medzi evanjelizáciou a charitatívnymi dielami. Chcel by som tu výslovne potvrdiť, čo môj veľký predchodca Ján Pavol II. napísal vo svojej encyklike Sollicitudo rei socialis,28
keď vyhlásil pripravenosť Katolíckej cirkvi spolupracovať s charitatívnymi organizáciami týchto cirkví a spoločenstiev, pretože všetci sme podnecovaní tou istou základnou motiváciou a máme pred sebou ten istý cieľ: pravý humanizmus, ktorý v človeku uznáva Boží obraz a chce mu pomôcť žiť životom zodpovedajúcim jeho dôstojnosti. Encyklika Ut unum sint potom ešte raz zdôraznila, že pre rozvoj sveta smerom k lepšiemu je nevyhnutný spoločný hlas všetkých kresťanov a ich zasadzovanie sa „za rešpektovanie práv a potrieb všetkých, najmä chudobných, ponižovaných a bezbranných“.29
Chcel by som vyjadriť radosť, že táto túžba našla v celom svete široký ohlas v mnohých iniciatívach.
31. Nárast rozmanitých organizácií, ktoré sa starajú o človeka v jeho rôznych potrebách, vlastne vysvetľuje skutočnosť, že prikázanie lásky k blížnemu je Stvoriteľom vpísané do samotnej prirodzenosti človeka. Takýto rast je však aj prejavom prítomnosti kresťanstva vo svete, ktorá toto prikázanie, v priebehu dejín často hlboko zanedbávané, vždy znova oživuje a robí ho účinným. Reforma pohanstva, o ktorú sa snažil cisár Julián Apostata, je len počiatočným príkladom podobnej účinnosti. V tomto zmysle sa sila kresťanstva šíri aj ďaleko za hranice kresťanskej viery. Je preto veľmi dôležité, aby si charitatívna činnosť Cirkvi udržala svoju žiaru a nerozplynula sa vo všeobecne organizovaných formách pomoci, nestala sa len jedným z ich variantov. Ktoré sú teda konštitutívne prvky tvoriace podstatu kresťanskej a cirkevnej charitatívnej lásky?
a) Podľa vzoru, ktorý nám ponúka podobenstvo o milosrdnom Samaritánovi, východiskom je jednoducho odpoveď na to, čo je v danej situácii bezprostredná potreba: hladných treba nasýtiť, nahých obliecť, chorých ošetriť a liečiť, uväznených navštíviť. Charitatívne organizácie Cirkvi, počínajúc diecéznou, národnou a medzinárodnou Charitou, musia robiť, čo je v ich silách, aby boli k dispozícii náležité prostriedky a najmä ľudia, ktorí zoberú na seba tieto úlohy. Čo sa týka služby, ktorú títo ľudia robia pre trpiacich, je potrebná najmä profesionálna kompetencia: pomáhajúci musia byť formovaní tak, aby vedeli v správnej chvíli konať správnym spôsobom, berúc na seba úlohu v zverenej službe pokračovať. Profesionálna pripravenosť je prvou a základnou požiadavkou, ale sama osebe nestačí. Ide totiž o ľudské bytosti a ľudia potrebujú vždy aj niečo viac, než len technicky správne zaobchádzanie. Potrebujú ľudskosť. Potrebujú pozornosť srdca. Tých, ktorí pracujú v charitatívnych organizáciách Cirkvi, musí charakterizovať skutočnosť, že sa neobmedzujú len na to, aby správnym spôsobom urobili, čo si prítomná situácia vyžaduje, ale aby sa druhému venovali s pozornosťou, ktorá pramení zo srdca, a to takým spôsobom, aby druhí zakúšali bohatstvo ich ľudskosti. Preto popri profesionálnej príprave je pre týchto pracovníkov nevyhnutná predovšetkým formácia srdca: je potrebné priviesť ich k takému stretnutiu sa s Bohom v Kristovi, ktoré prebudí v nich lásku a otvorí ich srdcia pre druhých, aby láska k blížnemu nebola pre nich prikázaním, daným zvonku, ale dôsledkom ich viery, ktorá sa stáva činnou skrz lásku (porov. Gal 5, 6).
b) Kresťanská charitatívna činnosť musí byť nezávislá od strán a ideológií. Nie je nástrojom na zmenu sveta ideologickou cestou a nepracuje v službách svetských stratégií, ale je aktuálnou realizáciou lásky, akú človek vždy potrebuje. Novovek ovládajú, najmä od 19. storočia, rôzne druhy filozofie pokroku, ktorej najradikálnejšiu formu predstavuje marxizmus. Súčasťou marxistickej stratégie je teória schudobnenia. Marxisti tvrdia, že kto v situácii nespravodlivej moci pomáha človeku charitatívnymi iniciatívami, v podstate slúži danému nespravodlivému systému a dodáva mu zdanie, že je aspoň do určitého bodu znesiteľný. Tým sa brzdí revolučný potenciál, a teda znemožňuje obrat k lepšiemu svetu. Charita je preto odmietaná a napádaná ako spôsob zachovávania status quo. V skutočnosti je takáto filozofia neľudská. Človek žijúci v prítomnosti je obetovaný molochovi budúcnosti – budúcnosti, ktorú dosiahnuť zostáva prinajmenej neisté. V skutočnosti sa humanizácia sveta nemôže dosahovať tým, že sa zrazu prestaneme správať ako ľudia. K dosiahnutiu lepšieho sveta prispievame len tým, že konáme dobro teraz a v prvej osobe, so zanietením a všade tam, kde je na to možnosť, nezávisle od straníckych programov a stratégií. Programom kresťana – programom milosrdného Samaritána, programom Ježiša – je srdce, ktoré vidí. Také srdce vidí, kde je potreba lásky a podľa toho koná. Iste, k spontánnosti jednotlivca treba pridať aj plánovanie, predvídanie, spoluprácu s inými inštitúciami, lebo charitatívnu činnosť považuje Cirkev za iniciatívu cirkevného spoločenstva.
c) Okrem toho sa charita nesmie stať nástrojom v službe toho, čo sa dnes označuje za prozelytizmus. Láska je zadarmo – nekoná sa na dosiahnutie iných cieľov.30
To však neznamená, že by charitatívna činnosť mala takpovediac nechať bokom Boha a Krista. V hre je vždy celý človek. Často je práve neprítomnosť Boha najhlbším dôvodom utrpenia. Kto koná charitu v mene Cirkvi, nikdy sa nebude snažiť vnucovať iným vieru Cirkvi. Vie, že láska vo svojej čistote a v sebadarovaní je najlepším svedectvom o Bohu, v ktorého veríme a ktorý nás podnecuje do lásky. Kresťan vie rozoznať, kedy je čas hovoriť o Bohu a kedy je lepšie o ňom mlčať a nechať hovoriť len lásku. Vie, že Boh je láska (porov. 1 Jn 4, 8) a sprítomňuje sa práve vo chvíľach, keď sa nerobí nič iné, len miluje. Kresťan vie – aby sme sa vrátili k pôvodnej otázke –, že hanobenie lásky je hanobením Boha i človeka, je pokusom odstrániť Boha. V dôsledku toho najlepšia obrana Boha i človeka spočíva práve v láske. Úlohou charitatívnych organizácií Cirkvi je posilňovať toto vedomie vo svojich členoch, aby sa prostredníctvom ich konania – prostredníctvom svojho hovorenia, mlčania, príkladu – stali dôveryhodnými svedkami Krista.
32. Našu pozornosť musíme napokon obrátiť aj na už spomínaných zodpovedných za charitatívnu činnosť Cirkvi. Z predchádzajúcich úvah už jasne vyplynulo, že skutočným subjektom rôznych katolíckych organizácií vykonávajúcich charitatívnu službu je samotná Cirkev – a to na všetkých úrovniach, počínajúc farnosťami cez partikulárne cirkvi až po univerzálnu Cirkev. Preto bolo viac než vhodné, že môj ctihodný predchodca Pavol VI. ustanovil Pápežskú radu Cor unum ako ustanovizeň Svätej stolice zodpovednú za orientáciu a koordináciu medzi organizáciami a charitatívnymi aktivitami podnecovanými Katolíckou cirkvou. Biskupskej štruktúre Cirkvi zase zodpovedá skutočnosť, že biskupi ako nástupcovia apoštolov nesú hlavnú zodpovednosť za to, aby sa aj v súčasnosti uskutočňoval program naznačený v Skutkoch apoštolov (porov. 2, 42 – 44): Cirkev ako Božia rodina musí byť dnes tak ako včera miestom vzájomnej pomoci a zároveň miestom ochoty slúžiť všetkým, ktorí potrebujú pomoc v núdzi, aj keď nepatria do Cirkvi. Počas obradu biskupskej vysviacky predchádza samotnému aktu vysviacky niekoľko otázok kandidátovi, v ktorých sú vyjadrené základné prvky jeho úradu a predstavujú úlohy jeho budúcej služby. V tejto súvislosti výslovne sľubuje, že bude v „Pánovom mene otvorený a milosrdný voči chudobným a voči všetkým núdznym posilou a pomocou“.31
Kódex kánonického práva v kánonoch týkajúcich sa biskupskej služby neuvažuje o charite ako o výslovne špecifickom poli biskupskej činnosti, ale vo všeobecnosti hovorí o úlohe biskupa koordinovať rozličné apoštolské aktivity, rešpektujúc ich vlastnú povahu.32
Nedávno vydané Direktórium pre pastoračnú službu biskupov konkrétnejšie prehĺbilo úlohu charity ako najvlastnejšiu úlohu celej Cirkvi a biskupa v jeho diecéze33
a zdôraznilo, že vykonávanie charitatívnej služby je aktom Cirkvi ako takej a že tak ako služba slova a vysluhovanie sviatostí, aj charita je súčasťou pôvodnej podstaty a poslania Cirkvi.34
33. Čo sa týka spolupracovníkov, ktorí uskutočňujú charitatívnu službu Cirkvi v praxi, to podstatné už bolo povedané: nemôžu sa riadiť ideológiami na zlepšenie sveta, ale nechať sa viesť vierou, ktorá sa skrz lásku stáva činnou v službe (porov. Gal 5, 6). Musia to byť predovšetkým ľudia, ktorých sa dotkla Kristova láska, ktorých srdcia si Kristus získal svojou láskou, prebudiac v nich lásku k blížnemu. Ich mottom by malo byť tvrdenie z Druhého listu Korinťanom: „Lebo nás ženie Kristova láska“ (5, 14). Poznanie, že v Kristovi sa nám daroval Boh sám až na smrť, nás musí viesť k tomu, aby sme už nežili sami pre seba, ale pre neho a spolu s ním pre druhých. Kto miluje Krista, miluje Cirkev a chce, aby bola čoraz viac vyjadrením a nástrojom jeho lásky. Spolupracovník každej katolíckej charitatívnej organizácie chce pracovať s Cirkvou, a teda s biskupom na tom, aby sa vo svete šírila Božia láska. Svojou účasťou na uskutočňovaní lásky Cirkvi chce byť svedkom Boha a Krista, a práve preto chce robiť dobre druhým ľuďom veľkodušne a bezodplatne.
34. Vnútorná otvorenosť katolíckej dimenzii Cirkvi však nemôže viesť spolupracovníka k tomu, aby sa nespájal s inými organizáciami v službe rôznym formám potrieb; to sa má uskutočňovať pri rešpektovaní špecifického profilu služby, ktorý Kristus požaduje od svojich učeníkov. Svätý Pavol nás vo svojom Hymne na lásku (1 Kor 13) učí, že charita je vždy niečo viac než jednoducho činnosť: „A keby som rozdal celý svoj majetok ako almužnu a keby som obetoval svoje telo, aby som bol slávny, a lásky by som nemal, nič by mi to neosožilo“ (verš 3). Tento hymnus musí byť magnou chartou celej cirkevnej služby; v ňom sú zhrnuté všetky úvahy, ktoré som v tejto encyklike rozvinul o láske. Praktická činnosť nie je, ak v nej necítiť lásku k človeku, lásku, ktorá sa živí zo stretnutia s Kristom. Hlboká osobná účasť na potrebách a utrpeniach druhého znamená dať mu účasť na mne samom: druhému musím dať nielen niečo zo seba, ale seba samého; aby ho dar neponížil, musím byť v ňom prítomný ako osoba.
35. Tento správny spôsob služby robí slúžiaceho pokorným: nezaujíma voči druhému postoj nadradenosti, akákoľvek biedna by momentálne bola jeho situácia. Kristus zaujal na svete posledné miesto – na kríži – a práve touto radikálnou pokorou nás vykúpil a stále nám pomáha. Kto je ochotný pomáhať, uznáva, že takto sa pomáha aj jemu. Schopnosť pomáhať nie je jeho zásluhou ani dôvodom chváliť sa. Táto úloha je milosťou. Čím viac sa niekto namáha pre druhých, tým lepšie pochopí a osvojí si Kristove slová: „Sme neužitoční sluhovia“ (Lk 17, 10). Uznáva, že nekoná na základe nadradenosti ani väčšieho osobného výkonu, ale že je to dar od Pána. Neraz veľkosť potrieb a limity vlastných síl môžu človeka viesť k pokušeniu znechutenia. No práve vtedy mu bude na pomoci vedomie, že v konečnom dôsledku je len nástrojom v Pánových rukách; oslobodí sa od pýchy, že on sám musí uskutočniť nevyhnutné zlepšenie sveta. V pokore spraví to, čo je možné, a v pokore odovzdá všetko ostatné Pánovi. Veď svet riadi Boh, nie my. My mu ponúkame našu službu len natoľko, nakoľko môžeme, a preto, lebo on nám na to dáva silu. Avšak robiť všetko, čo je možné, s tou silou, ktorú máme, to je úloha, ktorá udržiava dobrého služobníka Ježiša Krista stále v aktivite: „Lebo nás ženie Kristova láska“ (2 Kor 5, 14).
36. Zakúšanie nekonečnosti potrieb nás na druhej strane môže priviesť k ideológii, ktorá si trúfa dosiahnuť to, čo zdanlivo momentálne nedosahuje ani Božia vláda nad svetom: všeobecné vyriešenie všetkých problémov. Na druhej strane to môže byť pokušenie upadnúť do nečinnosti na základe dojmu, že aj tak sa nedá nič robiť. V takejto situácii je živý vzťah s Kristom zásadnou pomocou, aby sme zostali na správnej ceste: aby sme ani neupadli do pýchy, ktorá pohŕda človekom a v skutočnosti nič nevytvára, ba skôr ničí, ani sa nenechali pohltiť znechutením, ktoré by znemožnilo dať sa viesť láskou a tak slúžiť človeku. Modlitba ako prostriedok vždy nového načerpania síl od Krista sa tak stáva celkom konkrétnou naliehavou potrebou. Kto sa modlí, nemrhá časom, aj keď sa zdá, že situácia je z každej stránky naliehavá a žiada sa iba konať. Zbožnosť nezoslabuje boj proti chudobe, či dokonca biede blížneho. Blahoslavená Matka Terézia z Kalkaty je veľmi jasným dôkazom toho, že čas venovaný Bohu v modlitbe nielenže neškodí opravdivej účinnosti lásky k blížnemu, ale v skutočnosti je jej nevyčerpateľným zdrojom. Vo svojom liste na pôstne obdobie 1996 napísala svojim laickým spolupracovníkom: „V našom každodennom živote potrebujeme hlboký vzťah s Bohom. A ako ho môžeme dosiahnuť? Prostredníctvom modlitby.“
37. Prišiel okamih, aby sme potvrdili dôležitosť modlitby vzhľadom na aktivizmus a hroziaci sekularizmus mnohých kresťanov zaangažovaných do charitatívnych prác. Iste, kresťan, ktorý sa modlí, si nemyslí, že tým zmení Božie plány alebo napraví, čo Boh predvídal. Skôr hľadá stretnutie s Otcom Ježiša Krista, prosiac ho, aby on bol vďaka posile svojho Ducha prítomný v ňom a v jeho činnosti. Dôverný vzťah s osobným Bohom a odovzdanosť do jeho vôle zamedzujú degradácii človeka, vyslobodzujú ho z väzenia fanatických a teroristických doktrín. Skutočne náboženský postoj zabraňuje človeku nárokovať si súdiť Boha a obviňovať ho, že dopúšťa biedu bez toho, aby zakúšal súcit so svojimi stvoreniami. No kto si myslí, že môže bojovať s Bohom, aby napomohol záujmy človeka, na koho sa spoľahne, keď sa ľudská činnosť ukáže bezmocná?
38. Jób sa iste môže pred Bohom sťažovať na nepochopiteľné a zjavne nespravodlivé bolesti prítomné vo svete. Vo svojej bolesti takto hovorí: „Bár by som vedel, kde by som ho našiel, zašiel by som k jeho trónu až. By som zvedel slová, čo mi vtedy povie, a dal si pozor, čo mi odvetí. Či s plnou silou bude so mnou priečiť sa? Hľa, kvôli nemu prečo predesený som: To uvážil som, hrôzu pred ním mám. Veď môjmu srdcu iste Boh dal zoslabnúť a Všemohúci ma tak predesil“ (Jób 23, 3. 5 – 6. 15 – 16). Často nám nie je dané poznať dôvod, prečo Boh zadrží svoje rameno a nezasiahne. Napokon, nezakazuje i nám volať ako Ježiš na kríži: „Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?“ (Mt 27, 46). S touto otázkou musíme zostať pred jeho tvárou v modlitbovom dialógu: „Dokedy, Pane, svätý a pravdivý, nebudeš súdiť a pomstiť našu krv…?“ (Zjv 6, 10). Na túto našu bolesť dáva odpoveď viery svätý Augustín: „Si comprehendis, non est Deus – Ak ho chápeš, tak to nie je Boh.“35
Náš protest nechce vyjadriť nedôveru v Boha ani mu vyčítať omyl, slabosť alebo ľahostajnosť. Pre veriaceho nie je možné myslieť si, žeby Boh nebol všemohúci alebo azda „spí“ (porov. 1 Kr 18, 27). Skôr je pravda, že dokonca aj naše volanie, podobne ako Ježišovo volanie na kríži, je extrémnym a najhlbším potvrdením našej viery v jeho najvyššiu moc. Kresťania napriek všetkým nepochopeniam a zmätkom sveta, ktoré ich obklopujú,, veria v „dobrotu Boha“ a v jeho „lásku k ľuďom“ (Tít 3, 4). Aj keď sú, podobne ako ostatní ľudia, ponorení do dramatickej zložitosti historického diania, zostávajú pevní v nádeji, že Boh je Otec a miluje nás, i keď jeho mlčanie zostáva pre nás nepochopiteľné.
39. Viera, nádej a láska patria spolu. Nádej sa prejavuje zvlášť v čnosti trpezlivosti, ktorá neprestáva konať dobro ani zoči-voči zjavným neúspechom, a v čnosti pokory, ktorá prijíma Božie tajomstvo a dôveruje mu aj v temnotách. Viera nám ukazuje Boha, ktorý nám dal svojho Syna a tak v nás vyvoláva víťaznú istotu, že je naozaj pravda: Boh je láska! Takto premieňa našu netrpezlivosť a naše pochybnosti v presvedčivú nádej, že Boh drží svet vo svojich rukách a že napriek každej temnote víťazí, ako to jasne ukazujú úchvatné obrazy na konci Apokalypsy. Viera, vedomá si Božej lásky, ktorá sa nám ukazuje na kríži v Ježišovom prebodnutom srdci, vyvoláva aj v nás lásku. Ona je svetlom – napokon jediným –, ktoré stále novým spôsobom prežaruje temný svet a dáva nám odvahu žiť a pracovať. Láska je možná a my sme schopní prežívať ju, lebo sme stvorení na Boží obraz. Uskutočňovať lásku a tak umožniť Božiemu svetlu, aby prenikalo do sveta –, k tomu by som chcel všetkých pozvať touto encyklikou.