Záver

40. Napokon sa pozrime na svätých, na tých, ktorí slúžiacu lásku uskutočňovali príkladným spôsobom. Spomeňme si osobitne na Martina z Tours (+ 397), vojaka, ktorý sa neskôr stal mníchom a biskupom: takmer ako ikona nám ukazuje nenahraditeľnú hodnotu individuálneho svedectva lásky. Pri bránach Amiensu dal polovicu svojho plášťa chudobnému. V nasledujúcu noc sa mu zjavil vo sne sám Ježiš oblečený do tohto plášťa, aby potvrdil stálu platnosť evanjeliových slov: „Bol som nahý a priodeli ste ma… Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste urobili“ (Mt 25, 36. 40).36 Avšak koľko iných svedectiev lásky by sme z dejín Cirkvi mohli citovať! Osobitne celé mníšske hnutie už od svojich počiatkov so svätým Antonom, pustovníkom (+ 356), vyjadruje príklad služby lásky k blížnemu. V stretnutí sa z tváre do tváre s Bohom, ktorý je láska, pociťuje mních naliehavú potrebu premeniť celý svoj život na službu Bohu a blížnemu. Tak si možno vysvetliť vznik mnohých útulkov pre pocestných, nemocníc a domov pre chudobných, ktoré vznikli pri kláštoroch. Tak si možno vysvetliť aj ohromné iniciatívy na ľudský rozvoj a kresťanskú formáciu, určené predovšetkým tým najchudobnejším, o ktoré sa starali najskôr mníšske a žobravé rády a neskôr rôzne mužské i ženské rehoľné inštitúty v priebehu celých dejín Cirkvi. Osobnosti svätých ako František Assiský, Ignác z Loyoly, Ján z Boha, Camillo de Lellis, Vincent de Paul, Luisa de Marillac, Jozef Cottolengo, Ján Bosco, Luigi Orione, Matka Terézia z Kalkaty – aby som spomenul aspoň niektoré mená – zostávajú vznešenými vzormi sociálnej lásky pre všetkých ľudí dobrej vôle. Svätci sú v priebehu celých dejín pravými nositeľmi svetla, lebo sú mužmi a ženami viery, nádeje a lásky.

41. Medzi svätými vyniká Mária, Ježišova matka a zrkadlo každej svätosti. V Lukášovom evanjeliu ju vidíme v službe lásky voči príbuznej Alžbete, u ktorej zostala „asi tri mesiace“ (Lk 1, 56), aby jej pomáhala v poslednom období tehotenstva. „Magnificat anima mea Dominum – Velebí moja duša pána“, (Lk 1, 46) a vyjadruje tak program svojho života: neklásť do stredu seba, ale vytvárať priestor pre Boha, ktorého stretla v modlitbe a v službe blížnemu – len tak sa svet stáva lepším. Mária je veľká práve preto, lebo nerobí veľkou seba, ale Boha. Je pokorná: nechce byť ničím iným, len Pánovou služobnicou (porov. Lk 1, 38. 48). Vie, že k spáse sveta neprispieva konaním svojho diela, ale iba tým, že sa plne dáva k dispozícii Božím iniciatívam. Je ženou nádeje: len preto, lebo verí v Božie prisľúbenia a očakáva spásu Izraela, môže k nej prísť anjel a pozvať ju do služby, ktorá rozhodujúco prispeje splneniu týchto prisľúbení. Mária je ženou viery: „Blahoslavená je tá, ktorá uverila“ (Lk 1, 45), hovorí jej Alžbeta. Magnifikat – takpovediac portrét jej duše – je celý popretkávaný niťami Svätého písma, myšlienkami z Božieho slova. Tak sa nám odhaľuje, že Mária je v Božom slove skutočne doma, prirodzene z neho vychádza a vstupuje doň. Hovorí a myslí s Božím slovom; Božie slovo sa stáva jej slovom a jej slová sa rodia z Božieho slova. Tak je zrejmé, že jej myšlienky sú v súlade s Božími myšlienkami a že jej chcenie je v súlade s Božou vôľou. Tým, že bola hlboko preniknutá Božím slovom, mohla sa stať matkou vteleného Slova. A napokon, Mária je ženou, ktorá miluje. Ako by to mohlo byť inak? Keďže vo viere myslí Božími myšlienkami, chce Božou vôľou, nemôže byť inou než milujúcou ženou. Vycítime to z tichých gest, o ktorých nám hovoria opisy Ježišovho detstva. Vidíme to v jemnocite, s akým v Káne Galilejskej rieši problém, v ktorom sa ocitli novomanželia, a upozorňuje naň Ježiša. Pozorujeme to v pokore, s akou prijíma, že je zabudnutá počas Ježišovho verejného pôsobenia, vediac, že Syn musí založiť novú rodinu a že hodina matky príde až vo chvíli kríža, ktorá bude Ježišovou pravou hodinou (porov. Jn 2, 4; 13, 1). Potom, keď sa učeníci rozutekajú, ona zostane pod krížom (porov. Jn 19, 25-27) a neskôr, v deň Turíc, budú opäť zhromaždení okolo nej, očakávajúc Ducha Svätého (porov. Sk 1, 14).

42. K životu svätých patrí nielen ich pozemská biografia, ale aj ich život a pôsobenie v Bohu po smrti. Na svätých sa to stáva jasným: kto kráča k Bohu, nevzďaľuje sa od ľudí, naopak, stáva sa im skutočne blízkym. Na nikom inom to nevidíme lepšie ako na Márii. Slová Ukrižovaného učeníkom, Jánovi a prostredníctvom neho všetkým Ježišovým učeníkom: „Hľa, tvoja matka!“ (Jn 19, 27) sa stávajú v priebehu generácií vždy nanovo pravdivé. Mária sa skutočne stala matkou všetkých veriacich. K jej materinskej dobrote, ako aj k panenskej čistote a kráse sa obracajú ľudia všetkých čias a zo všetkých častí sveta vo svojich potrebách a nádejach, v radostiach i bolestiach, v samote i radostnom spoločenstve. A vždy zakúšajú dar jej dobroty, a nevyčerpateľnú lásku, šíriacu sa z hĺbky jej srdca. Svedectvá vďaky, ktoré sú jej adresované na všetkých kontinentoch a vo všetkých kultúrach, sú uznaním čistej lásky, ktorá nehľadá seba, ale jednoducho chce dobro. Úcta veriacich zároveň vyjadruje neomylnú intuíciu, ako je taká láska možná: stáva sa najvnútornejším spojením s Bohom, vďaka ktorému sme ním úplne preniknutí. To je podmienka, ktorá umožňuje každému, kto pil z prameňa Božej lásky, aby sa aj on stal prameňom, a „z jeho vnútra potečú prúdy živej vody“ (Jn 7, 38). Mária, Panna a Matka, nám ukazuje, čo je láska a kde má svoj pôvod a svoju vždy novú silu. Jej zverujeme Cirkev s jej poslaním slúžiť láske:

Svätá Mária, Matka Božia,
ty si dala svetu
pravé svetlo,
Ježiša, svojho Syna i Božieho Syna.
Plne si sa odovzdala
Božiemu volaniu
a tak si sa stala prameňom dobroty,
ktorá z neho prúdi.
Ukáž nám Ježiša. Veď nás k nemu.
Nauč nás poznať ho a milovať,
aby sme sa aj my mohli stať
schopní pravej lásky
a byť prameňmi živej vody
uprostred smädného sveta.