3. V kontexte kresťanskej viery je „spoločenstvo… Božím životom, ktorý sa nám sprostredkúva v Duchu Svätom skrze Ježiša Krista“.1 Je Božím darom, ktorý si vyžaduje našu slobodu a očakáva našu odpoveď. Práve preto, že je spoločenstvo božského pôvodu, má univerzálny význam. Ak predstavuje nevyhnutnú výzvu pre kresťanov pre ich spoločnú apoštolskú vieru, tak neostáva menej otvorenou pre našich židovských a moslimských bratov, ako aj pre všetkých ľudí, ktorí rovnako – v rozličných formách – patria k Božiemu ľudu. Katolícka cirkev na Blízkom východe si uvedomuje, že nebude môcť plne vyjadriť toto spoločenstvo v ekumenickej a medzináboženskej rovine, pokiaľ nie je najskôr oživovaná sama v sebe a vnútri každej cirkvi medzi všetkými jej členmi – patriarchami, biskupmi, kňazmi, rehoľníkmi, zasvätenými osobami a laikmi. Prehĺbenie osobného života viery a duchovná obnova vnútri Katolíckej cirkvi umožňujú plnosť života v milosti a theosis (zbožštenie).2 Tak nadobudne svedectvo dôveryhodnosť.

4. Príklad prvotnej komunity v Jeruzaleme môže slúžiť ako model na obnovu súčasného kresťanského spoločenstva, aby sa stalo miestom na svedectvo spoločenstva. Skutky apoštolov nám poskytujú prvý jednoduchý a pôsobivý opis tejto komunity, ktorá sa zrodila na Turíce: množstvo veriacich malo jedno srdce a jednu dušu (porov. 4, 32). Od počiatku existuje medzi vierou v Ježiša a kresťanským spoločenstvom základné prepojenie, ktoré je charakterizované dvoma navzájom zameniteľnými pojmami: jedno srdce a jedna duša. Spoločenstvo teda vôbec nie je výsledkom ľudského plánovania. Utvára ho najmä sila Ducha Svätého, ktorý v nás svedčí o viere činnej skrze lásku (porov. Gal 5, 6).