Víťazná pieseň. –
115,1Vtedy Mojžiš a Izraeliti zaspievali Pánovi túto pieseň:
„Spievať budem Pánovi,
lebo vznešený, slávne vznešený je:
koňa i povoz zmietol do mora.
Moja sila a moja udatnosť je Pán
a stal sa mi spásou.
Toto je môj Boh, budem ho velebiť,
Boh môjho otca, budem ho chváliť.
Pán je bojovník,
Pán je jeho meno.
Faraónove vozy a jeho vojsko zmietol do mora
a jeho vyberaní vodcovia sa potopili v Červenom mori.
Vlny ich pokryli,
klesli sťa kameň do hlbín.
Tvoja pravica, Pane, čo vynikáš mocou,
tvoja pravica, Pane, nepriateľa zasiahla.
Svojou nesmiernou vznešenosťou
zničil si svojich protivníkov,
vyslal si svoj hnev, čo ich strávil sťa plevu.
Dychom tvojho rozhorčenia nahromadili sa vody,
prúdy ako hrádza stáli,
nakopili sa vprostred mora vlny.
Nepriateľ si povedal: »Zaútočím, dochytím,
rozdelím korisť, uhasí sa moje zúrenie.
Vytasím svoj meč,
zmocní sa ich moja ruka.«
Zadul si svojím vetrom: pokrylo ich more,
potopili sa sťa olovo
vo vodách búrlivých.
Kto je rovný tebe medzi bohmi, Pane,
kto je rovný tebe, čo vynikáš svätosťou?
Si hrozný v pochvalných činoch a robíš zázraky.
Vystrel si svoju pravicu
a zem ich prehltla.
Vo svojej priazni si viedol ľud, čo si vykúpil,
svojou silou si ho viedol
k svojmu svätému príbytku.
Dopočuli sa národy a zhrozili sa:
obyvateľov Filištínska pochytila hrôza.
Vtedy sa preľakli kniežatá Edomu,
vojvodcov moabských prenikol strach.
Stŕpli kanaánski obyvatelia všetci,
doľahla na nich úzkosť a strach:
pre silu tvojho ramena
stuhli na kameň.
Tak prechádzal tvoj ľud, Pane,
tak prechádzal ľud, ktorý si si prisvojil.
17Voviedol si ich a osadil si ich
na svojom vlastnom vrchu,
na mieste, ktoré si prichystal za bývanie sebe, Pane,
vo svätyni, ktorej základy kládli tvoje ruky.
Pán bude kraľovať naveky a navždy!“
19Keď teda faraónove kone s vozmi a záprahmi vošli do mora, Pán dal morským vodám privaliť sa na nich, kým Izraeliti prešli stredom mora po suchu.