20. Manželské spoločenstvo sa vyznačuje nielen svojou jednotou, ale aj svojou nerozlučiteľnosťou. „Toto dôverné spojenie – ako vzájomné sebadarovanie dvoch osôb – i dobro detí vyžadujú úplnú vernosť manželov a nástoja na nerozlučiteľnosti ich jednoty.“49
Povinnosťou Cirkvi je, ako to urobili synodálni Otcovia, stále zdôrazňovať učenie o nerozlučiteľnosti manželstva tým, čo v týchto časoch pokladajú za ťažké alebo priam za nemožné spojiť sa len s jednou osobou na celý život. A tým, ktorých ovládla taká forma kultúry, ktorá odmieta nerozlučiteľnosť manželstva, a ktorí otvorene zosmiešňujú záväzok manželov k vernosti, treba znova zdôrazňovať radostnú zvesť o definitívnom charaktere manželskej lásky, ktorá má svoj základ a silu v Ježišovi Kristovi, Pánovi.50
Manželská nerozlučiteľnosť, zakorenená v osobnom a úplnom odovzdaní sa manželov a požadovaná dobrom detí, nachádza svoju najvyššiu pravdu v pláne, ktorý Boh predostrel vo svojom Zjavení: on chce a dáva nerozlučiteľnosť manželstva ako ovocie, znak a požiadavku absolútne vernej lásky, ktorou Boh miluje človeka a ktorú Kristus Pán má k svojej Cirkvi.
Kristus obnovuje pôvodný plán, ktorý Stvoriteľ vložil do srdca muža a ženy a v slávení sviatosti manželstva dáva „nové srdce“, takže manželia môžu prekonať „tvrdosť srdca“,51
ale – a to hlavne – môžu mať účasť na plnej a definitívnej láske Krista, ktorý je stelesnením novej a večnej Zmluvy. Tak ako je Pán Ježiš „verný svedok“,52
je „áno“ Božích prisľúbení,53
a preto najvyšším prejavom bezvýhradnej vernosti, ktorou Boh miluje svoj ľud, tak aj kresťanskí manželia sú povolaní ku skutočnej účasti na neodvolateľnej nerozlučiteľnosti, ktorá viaže Krista k Cirkvi, jeho Neveste, ktorú miluje až do krajnosti.54
Dar sviatosti je pre kresťanských manželov súčasne povolaním i prikázaním, aby si navždy boli verní, hoci na nich doliehajú isté skúšky a ťažkosti, a aby veľkodušne poslúchli svätú Pánovu vôľu: „Čo Boh spojil, človek nech nerozlučuje!“55
Jednou z najvznešenejších a najnaliehavejších povinností kresťanských manželov v súčasnosti je vydávať svedectvo o neoceniteľnej hodnote manželskej nerozlučiteľnosti a vernosti. Preto spoločne so všetkými bratmi, zídenými na synode, chválime a povzbudzujeme všetky tie početné manželské dvojice, ktoré, hoci narážajú na značné ťažkosti, uchovávajú si a rozvíjajú dar nerozlučiteľnosti. Plnia tak isto pokorne a odvážne im zverenú úlohu, aby boli vo svete „znamením“, malým síce, ale cenným znamením neochvejnej vernosti, ktorou Boh a Ježiš Kristus milujú všetkých ľudí a každého z nás. Treba uznať aj silu svedectva tých manželov, ktorých síce partner opustil, ale vďaka kresťanskej viere a nádeji neuzavreli nové spoločenstvo. Aj títo manželia vydávajú úprimné svedectvo vernosti, ktoré dnešný svet veľmi potrebuje. Preto ich majú duchovní pastieri a veriaci povzbudzovať a pomáhať im.
21. Spoločenstvo manželov je základom, na ktorom sa buduje širšie domáce spoločenstvo, a to spoločenstvo rodičov a detí, bratov a sestier medzi sebou, príbuzných a iných rodinných príslušníkov.
Také spoločenstvo má korene v prirodzených zväzkoch tela a krvi. Rozvíja sa a skutočne ľudsky zdokonaľuje tým, že vytvára a privádza k zrelosti hlbšie a bohatšie duchovné putá. Láska, ktorá pestuje medziosobné vzťahy rôznych členov, je tou vnútornou silou, ktorá vytvára a oživuje domácu jednotu a spoločenstvo.
Okrem toho kresťanská rodina je povolaná, aby okúsila nové a jedinečné spoločenstvo, ktoré potvrdzuje a zdokonaľuje prirodzené a ľudské spoločenstvo. V skutočnosti milosť Ježiša Krista, „prvorodeného medzi mnohými bratmi“,56
je svojou prirodzenosťou a vnútornou dynamikou „milosťou bratstva“, ako hovorí svätý Tomáš Akvinský.57
Duch Svätý, ktorý sa vylieva pri slávení sviatostí, je živým prameňom a nevyčerpateľným pokrmom nadprirodzeného spoločenstva, ktoré veriacich zhromažďuje a spája s Kristom a medzi sebou v jednote Božej Cirkvi. Kresťanská rodina zjavuje a uskutočňuje cirkevné spoločenstvo, preto ju možno a treba nazývať „domácou cirkvou“.58
Všetci členovia rodiny, každý podľa vlastného daru, dostávajú milosť a úlohu, aby deň čo deň budovali spoločenstvo osôb tak, že by sa rodina stala „akousi školou úplnejšej ľudskosti“.59
Takou sa stáva starostlivosťou a láskou k deťom, chorým a starým, ďalej vzájomnou každodennou službou a účasťou na dobrách, radostiach i bolestiach.
Prvoradú úlohu pri budovaní takéhoto spoločenstva má vzájomný výchovný vzťah medzi rodičmi a deťmi,60
v ktorom každý dáva a dostáva. Deti láskou, úctou a poslušnosťou voči rodičom prispievajú opravdu a úprimne k vytváraniu ľudskej a kresťanskej rodiny svojím zvláštnym a nenahraditeľným prínosom.61
Ľahšie sa im to darí, ak rodičia vykonávajú svoju autoritu, ktorej sa nemôžu zriecť, ako skutočnú a osobitnú službu, zameranú na ľudské a kresťanské dobro detí, najmä však na to, aby získali slobodu, ktorá v sebe obsahuje aj zodpovednosť a súčasne aby si rodičia ustavične uvedomovali „dar“, ktorý neprestajne dostávajú od detí.
Rodinné spoločenstvo možno uchovávať a zdokonaľovať iba za cenu sebazaprenia a sebaobety. Od všetkých a od každého jednotlivo vyžaduje pohotovú a veľkodušnú vôľu, ochotnú odpúšťať, znášať, zľutovať sa, zhodnúť sa a zmieriť. Každá rodina dobre vie, ako slepá sebaláska, nesvár, napätie a zvady násilne napádajú a niekedy aj smrteľne zraňujú jej spoločenstvo. Odtiaľto pochádza mnoho rozličných roztržiek v rodinnom spolužití. Zároveň však Boh, pôvodca pokoja, povoláva každú rodinu „k zmiereniu“, aby sa touto radostnou a obrodnou skúsenosťou znovu vybudovalo, podporilo obnovené spoločenstvo a aby sa znovu nastolila jednota. Najmä účasť na sviatosti zmierenia a hostine Kristovho tela poskytuje kresťanskej rodine milosť a zaväzuje povinnosťou prekonávať všetky roztržky a usilovať sa o plné a pravé spoločenstvo, ktoré si Boh praje. Úsilím o to zadosťučiňuje Kristovmu vrúcnemu prianiu „aby všetci boli jedno“.62
22. Rodina, nakoľko je a stále sa má stávať jednotou a spoločenstvom osôb, v láske nachádza zdroj a ustavičný podnet na to, aby prijímala, vážila si a napomáhala rozvoj každého svojho údu v jeho najvyššej hodnosti, v hodnosti osoby, čiže živého Božieho obrazu. Ako správne zdôvodnili synodálni Otcovia, mravné kritérium opravdivosti manželských a rodinných vzťahov spočíva v rozvíjaní dôstojnosti a povolania jednotlivých osôb, ktoré sa plne môžu dosiahnuť iba v úprimnom a vzájomnom odovzdávaní sa.63
Synoda, ktorá sa starostlivo zaoberala touto otázkou, usúdila, že žene a jej právam a povinnostiam tak v rodine, ako aj v spoločnosti treba venovať osobitnú pozornosť. Z rovnakého hľadiska treba posudzovať aj muža ako manžela a otca, deti a staré osoby.
Pokiaľ ide o ženu, treba predovšetkým zdôrazniť, že má takú istú dôstojnosť a je viazaná takou istou zodpovednosťou ako muž. Táto rovnosť sa uskutočňuje osobitným spôsobom v darovaní seba: keď sa navzájom darujú jeden druhému a keď sa obaja darujú deťom, pričom obe darovania sú vlastné manželstvu a rodine. To, čo už ľudský rozum tuší a uznáva, plne zjavuje Božie slovo, pretože dejiny spásy sú trvalým a jasným svedectvom o dôstojnosti ženy.
Keď Boh stvoril človeka „ako muža a ženu“,64
obdaril rovnakou osobnou dôstojnosťou muža i ženu a obohatil ich neodcudziteľnými právami a povinnosťami, ktoré sú ľudskej osobe vlastné. Boh ďalej dal zažiariť dôstojnosti ženy tým, že sám vzal na seba ľudské telo z Panny Márie, ktorú Cirkev uctieva ako Božiu Matku a pod menom novej Evy predkladá ako vzor vykúpenej ženy. Kristova jemnocitná úcta k ženám, ktoré povolal, aby ho nasledovali a požívali jeho priateľstvo, ďalej to, že sa zjavil vo Veľkonočné ráno žene skôr, než by sa bol ako vzkriesený z mŕtvych ukázal ostatným učeníkom, potom poverenie žien, aby zaniesli apoštolom radostnú zvesť Zmŕtvychvstania, to všetko sú znaky, ktoré potvrdzujú, akú vznešenú mienku mal Kristus o žene. A apoštol Pavol hovorí: „Vierou v Ježiša Krista ste všetci Boží synovia… Už niet Žida ani Gréka, niet otroka ani slobodného, niet muža ani ženy, lebo v Kristovi Ježišovi ste všetci jedno.“65
23. Hoci teraz nerozoberáme v celom jej rozsahu zložitú otázku o vzťahoch medzi ženou a spoločnosťou, ale sa obmedzujeme iba na niekoľko dôležitých vecí, ktoré si zasluhujú pozornosť, predsa si nemožno nevšimnúť, že na čisto rodinnom poli rozsiahla a rozšírená spoločenská a kultúrna tradícia spôsobila, že žene zostala iba úloha manželky a matky, a že sa primerane nepripúšťala k verejným úlohám, ktoré sú zvyčajne vyhradené mužom.
Je nepochybné, že rovnaká dôstojnosť a zodpovednosť muža a ženy plne oprávňujú prístup ženy k verejným úlohám. No práve povznesenie ženy vyžaduje aj to, aby sa jasne uznala hodnota jej materskej a rodinnej úlohy vzhľadom na ostatné verejné úlohy a zamestnania. Napokon takéto úlohy a zamestnania sa majú navzájom dopĺňať, ak chceme dosiahnuť, aby spoločenský a kultúrny pokrok bol skutočne a plne ľudský.
Dá sa to ľahko dosiahnuť, ak, podľa želania synody, obnovená „teológia práce“ hlbšie osvetlí a prebáda význam práce v kresťanskom živote a vymedzí základnú spojitosť medzi rodinou a prácou, a tak aj pôvodný a nenahraditeľný význam domácej práce a výchovy detí.66
Preto Cirkev môže a má pomáhať súčasnej spoločnosti tým, že bude neúnavne požadovať, aby všetci uznávali domácu prácu ženy, aby sa jej tak – pre jej nenahraditeľnú hodnotu dostalo spravodlivej úcty. Má to zvlášť veľký význam vo výchovnej činnosti. Tak sa totiž odstráni sám koreň a zdroj akejkoľvek diskriminácie medzi rôznymi prácami a povolaniami a súčasne sa stane zrejmým, že všetci, vo všetkých oblastiach, pracujú s rovnakými právami a s rovnakými povinnosťami. Takto aj v mužovi aj v žene ešte jasnejšie zažiari Boží obraz.
Ak sa má uznať aj ženám, rovnako ako mužom, právo účasti na rozličných verejných úlohách, potom i spoločnosť sa musí usporiadať tak, aby manželky a matky prakticky neboli nútené pracovať mimo domácnosti a aby ich rodiny mohli žiť dôstojne a vzmáhať sa aj vtedy, keď sa budú celkom venovať vlastnej rodine.
Okrem toho treba prekonať mentalitu, podľa ktorej sa žene pripisuje väčšia úcta za prácu vykonanú mimo domácnosti ako za prácu v domácnosti.
To však vyžaduje, aby si muži skutočne vážili a milovali ženu a mali v úcte jej osobnú dôstojnosť a aby spoločnosť vytvárala a rozvíjala podmienky vhodné pre domácu prácu.
Cirkev, ktorá berie patričný ohľad na rozdielne povolania muža a ženy, musí, pokiaľ možno, napomáhať vo svojom vlastnom živote ich rovnaké práva a dôstojnosť, a to pre dobro všetkých, to jest rodiny, spoločnosti a Cirkvi.
Je zrejmé, že toto všetko vonkoncom neznamená, že by sa žena mala zriekať svojej ženskosti alebo napodobňovať mužskú povahu, ale že sa má prejaviť pravá ľudská plnosť ženy, ktorá sa má ukázať tak v činnosti v domácnosti, ako aj v činnosti mimo domácnosti; pričom sa v tejto veci nesmie zanedbávať rozmanitosť zvyklostí a foriem kultúry.
24. Kresťanskému posolstvu o dôstojnosti ženy, žiaľ, odporuje zakorenený názor, ktorý človeka nepovažuje za osobu, ale za vec, za predmet kúpy a predaja, ktorý slúži sebeckým záujmom a číremu pôžitku; a prvou obeťou, ktorú takýto názor postihuje, je práve žena.
Takýto názor prináša aj trpké plody, ako je: pohŕdanie mužom a ženou, otroctvo, utláčanie slabých, pornografia, prostitúcia – tým viac, ak je organizovaná – a všetky tie rôzne druhy diskriminácie, ktoré badať v oblasti výchovy, zamestnania, vyplácania mzdy za prácu a podobne.
Okrem toho aj v súčasnosti vo veľkej časti našej spoločnosti pretrvávajú rozličné formy ponižujúcej diskriminácie, ktoré ťažko postihujú a urážajú osobitné skupiny žien, ako bezdetné manželky, vdovy, ženy odlúčené od manželov, rozvedené, slobodné matky.
Synodálni otcovia sa veľmi postavili proti týmto a ostatným diskrimináciám. Preto žiadame, aby sa všetci podujali na osobitnú primeranú a účinnú pastoračnú činnosť, ktorá by v základoch odstránila spomínané diskriminácie, a tak sa dostalo plnej úcty Božiemu obrazu, ktorý žiari z každého človeka bez výnimky.