30. Učenie Cirkvi je dnes zasadené do takej spoločenskej a kultúrnej situácie, ktorá z jednej strany sťažuje jeho pochopenie, no z druhej strany ho robí ešte naliehavejším a potrebným pre povznesenie opravdivého dobra muža a ženy.
Vedeckotechnický pokrok, ktorým dnešný človek stále rozširuje svoju nadvládu nad prírodou, nielen živí nádej na vybudovanie nového a lepšieho ľudstva, ale plodí aj stále väčší strach z budúcnosti. Mnohí sa pýtajú, či sa vôbec oplatí žiť alebo či je lepšie nenarodiť sa. Pochybujú o tom, či je dovolené privádzať na svet ďalších ľudí, ktorí možno budú preklínať svoj život v krutom svete, ktorého hrôzy ani nemôžu predvídať. Sú aj takí, čo si myslia, že výhody technického pokroku patria iba im a ostatných z nich vylučujú. Týmto potom vnucujú antikoncepčné prostriedky alebo ešte horšie metódy. Iní zasa, čo sa stali obeťou konzumnej mentality a starajú sa len o hromadenie hmotných majetkov, už nechápu duchovné bohatstvo nového ľudského života, a preto ho aj odmietajú. Hlavnou príčinou takejto mentality je neprítomnosť Boha v srdciach ľudí. Iba jeho láska je silnejšia ako všetky obavy sveta a len ona ich môže premôcť.
Takto vznikla istá duchu života nepriateľská mentalita (anti-life mentality), ako sa prejavuje v mnohých súčasných otázkach. Spomeňme napríklad paniku, vyplývajúcu z demografických štúdií ekológov a futurológov. Tí niekedy zveličujú nebezpečenstvo, ktoré hrozí životnej úrovni z preľudnenia.
Cirkev je však pevne presvedčená, že ľudský život, aj keď je slabý a bolestný, predsa zostáva veľkolepým darom Božej dobroty. Proti pesimizmu a slepej sebaláske, ktoré zatemňujú svet, Cirkev sa stavia na stranu života a v každom živote odhaľuje jas toho „Amen“, ktorým je sám Kristus.84
Cirkev takto stavia proti onomu „Nie“, ktoré je vo svete a zmieta ním, toto životné „Áno“, a tak bráni človeka i svet pred všetkými, čo ohrozujú život a ničia ho.
Cirkev je povolaná znovu dať najavo všetkým, a to ešte jasnejším a pevnejším presvedčením, svoju vôľu všetkými silami napomáhať ľudský život a brániť ho proti všetkým úkladom, nech sa nachádza v akýchkoľvek okolnostiach alebo vývojovom štádiu.
Preto Cirkev odsudzuje ako ťažkú urážku ľudskej dôstojnosti a spravodlivosti všetky podujatia vlád a iných verejných autorít, ktoré majú za cieľ akýmkoľvek spôsobom obmedzovať slobodu manželov pri rozhodovaní o potomstve. Preto treba rozhodne odsúdiť a rázne odmietnuť akékoľvek násilie zo strany týchto autorít v prospech antikoncepcie, ba dokonca sterilizácie a umelého potratu. Rovnako ako veľkú nespravodlivosť treba zavrhnúť to, že v medzinárodných vzťahoch hospodárska pomoc rozvojovým národom je podmienená plánmi, ktorých cieľom je napomáhať antikoncepciu, sterilizáciu a umelé potraty.85
31. Cirkev si iste uvedomuje tie mnohé a zložité problémy, ktoré dnes v mnohých krajinách vplývajú na manželov v ich úlohe zodpovedne odovzdávať život. Uznáva i závažnú otázku demografického rozmachu, ako sa prejavuje v rôznych častiach sveta, aj s morálnymi problémami, ktoré prináša.
Cirkev sa však predsa domnieva, že keď sa vec z každej strany dôkladnejšie preskúma, bude sa môcť znova a rozhodnejšie potvrdiť dôležitosť autentického učenia Cirkvi, nedávno predloženého na Druhom vatikánskom koncile a v encyklike Humanae vitae.
Preto spoločne so synodálnymi Otcami považujeme za svoju povinnosť obrátiť sa s naliehavou výzvou na teológov, aby spojili svoje sily a ponúkli pomoc hierarchickému Učiteľskému úradu, aby stále lepšie objasňovali biblické základy, etické zdôvodnenia a personalistické dôvody tohoto učenia. Tak sa na základe takto zostaveného a usporiadaného výkladu umožní skutočne sprístupniť učenie Cirkvi o tejto dôležitej otázke všetkým ľuďom dobrej vôle, tak aby sa jeho chápanie každým dňom stávalo jasnejším a hlbším. Takto sa bude môcť Boží plán stále plnšie uskutočňovať na spásu človeka a slávu Stvoriteľa.
V tomto ohľade svorné úsilie teológov vychádzajúce z vernosti voči Učiteľskému úradu, ktorý ako jediný ukazuje cestu k Božiemu ľudu, je zvlášť naliehavé aj kvôli úzkej súvislosti medzi katolíckym učením v tomto bude a chápaním človeka, ako ho Cirkev hlása. Pochybnosti alebo mylné názory v oblasti manželstva a rodiny, zatemňujú plnú pravdu o človeku, a to v takej kultúrnej situácii, ktorá je už aj tak zmätená a v sebe protirečivá. Práca, ktorá smeruje k objasneniu a k hlbšiemu pochopeniu tejto otázky a ktorú sú teológovia podľa svojho povolania povinní konať, má neporovnateľnú hodnotu a je jedinečnou a veľmi záslužnou službou rodine a ľudstvu.
32. V súvislosti s kultúrou, ktorá ťažko deformuje, ba dokonca stráca so zreteľa pravý význam ľudskej sexuality, nakoľko ju vytrháva z jej podstatného spojenia s človekom ako osobou, Cirkev ešte naliehavejšie cíti, že má nenahraditeľnú úlohu predkladať sexualitu ako hodnotu a dielo celej ľudskej osoby, ktorá je ako muž a žena stvorená na Boží obraz.
V súvislosti s tým Druhý vatikánsky koncil jasne vyhlásil: „Keď sa má dať do súladu manželská láska so zodpovedným odovzdávaním života, mravnosť spôsobu konania nezávisí iba od úprimnosti úmyslu a zhodnotenia pohnútok, ale musí sa učiť podľa objektívnych kritérií, ktoré sa odvodzujú z prirodzenosti človeka a jeho úkonov a rešpektujú zmysel vzájomného sebadarovania a ľudského plodenia v ovzduší skutočnej lásky. A to je nemožné, ak sa úprimným srdcom nepestuje čnosť manželskej čistoty.“86
Pavol VI., najvyšší Veľkňaz, upozorňujúc, že o tom treba uvažovať „predovšetkým vo svetle celkového pohľadu na človeka a jeho povolanie, nielen prirodzené a pozemské, ale i nadprirodzené a večné“,87
zdôraznil, že cirkevné učenie „sa zakladá na nerozlučnom spojení dvojakého významu manželského aktu, ktorý Boh určil a ktorý človek z vlastného podnetu nemôže rozbiť: je to význam spojivý a plodivý“.88
A na záver zdôraznil, že ako už svojou povahou nemravný „treba vylúčiť akýkoľvek zásah, ktorý buď vzhľadom k predvídanému manželskému styku, alebo pri jeho uskutočňovaní, alebo v priebehu jeho prirodzených následkov sleduje ako cieľ alebo ako prostriedok znemožniť splodenie života“.89
Vždy, keď manželia používajú antikoncepčné prostriedky, oddeľujú tie dva významy, ktoré Boh Stvoriteľ vložil do samej prirodzenosti muža a ženy a do dynamického priebehu ich pohlavného spojenia, počínajú si ako „sudcovia“ nad Božím plánom a „manipulujú“ a znevažujú ľudskú sexualitu a s ňou vlastnú osobu, ako aj osobu manželského partnera, a menia tak hodnotu „totálneho“ darovania. Takto prirodzenému „slovu“, ktoré vyjadruje pôvodný zmysel vzájomného darovania sa manželov, prekážanie počatia dáva protikladný zmysel, že totiž darovanie ani jedného nie je úplné. Z toho plynie nielen pozitívne a rozhodné odmietnutie otvorenosti voči životu, ale aj falšovanie vnútornej pravdy o manželskej láske, ktorá smeruje k plnému darovaniu celej osoby.
Keď však manželia používaním obdobia neplodnosti zachovávajú neoddeliteľnú súvislosť dvojitého významu spojivého a plodivého, ktoré sú obsiahnuté v ľudskej sexualite, počínajú si ako „služobníci“ Božieho plánu a používajú sexualitu v duchu pôvodnej dynamiky „totálneho“ darovania sa, bez klamania a pretvarovania.90
Vo svetle skúsenosti toľkých manželských dvojíc a vo svetle údajov rôznych ľudských vied, teologická úvaha môže vystihnúť a prehĺbiť – na čo je napokon povolaná – antropologický a zároveň i morálny rozdiel existujúci medzi antikoncepciou a využívaním obdobia neplodnosti. Ide tu o rozdiel omnoho rozsiahlejší a hlbší, ako sa obyčajne myslí, lebo tu stoja oproti sebe dve nerozlučiteľné chápania ľudskej osobnosti a sexuality. Voľba prirodzených cyklov prináša so sebou aj prijatie času samej osoby, čiže ženy, a tým aj prijatie dialógu, vzájomného rešpektu, spoločnej zodpovednosti a ovládania sa. Prijať tento čas a dialóg znamená to isté, ako uznať súčasne duchovný i telesný ráz manželskej jednoty, znamená aj prežívanie osobnej lásky so svojou požiadavkou vernosti. Takto manželia skusujú, že manželská jednota sa obohacuje o tie hodnoty, nežnosti a citov, ktoré tvoria hlbokú dušu ľudskej sexuality a to aj v jej telesnom prejave. Takto sa sexualita rešpektuje a povznáša vo svojom pravom a plnom ľudskom rozmere a „nepoužíva“ sa ako „predmet“, ktorý rozrušuje osobnú jednotu duše a tela a tým zasahuje samého Božieho tvora v najvnútornejšej spätosti prírody a osoby.
33. Cirkev aj na poli manželskej morálky je prítomná a počína si ako Učiteľka a Matka.
Ako Učiteľka nikdy neprestáva hlásať mravnú zásadu, ktorou sa má riadiť zodpovedné odovzdávanie života. Cirkev nie je ani autorom ani svojvoľným sudcom tejto zásady. Poslušná voči Kristovej pravde, ktorého obraz sa odráža v dôstojnosti a povahe ľudskej osoby, Cirkev vykladá mravnú normu a predkladá ju všetkým ľuďom dobrej vôle bez zamlčovania povinnosti vyhýbať sa polovičatým riešeniam a vyžaduje dokonalosť.
Cirkev ako Matka prichádza na pomoc mnohým manželom, ktorí majú ťažkosti práve v tejto dôležitej otázke mravného života. Pozná dobre ich situáciu, často veľmi tvrdú a niekedy skutočne zmietanú ťažkosťami každého druhu, nielen osobnými, ale i spoločenskými. Vie, že veľa manželov naráža na ťažkosti nielen pri konkrétnom uskutočňovaní, ale aj pri samom chápaní hodnôt, ktoré mravná norma obsahuje.
Ale je to jedna a tá istá Cirkev, ktorá je súčasne Učiteľkou a Matkou. Preto vždy vyzýva a povzbudzuje na to, aby sa prípadné manželské ťažkosti riešili bez falšovania a porušovania pravdy. Cirkev je presvedčená, že nemôže jestvovať skutočný protiklad medzi Božím zákonom o odovzdávaní života a zákonom o pestovaní manželskej lásky.91
Preto konkrétna vychovávateľská starostlivosť Cirkvi musí byť vždy súdržná a nikdy ju neslobodno oddeľovať od jej učenia. S tým istým presvedčením, aké mal náš predchodca, opakujeme jeho slová: „V ničom nezľaviť zo spasiteľného učenia Krista je vynikajúcou formou lásky k dušiam.“92
Z druhej strany však prvá vychovávateľská starostlivosť Cirkvi prejavuje svoj realizmus a múdrosť iba vyvíjaním trvalého a neochvejného úsilia vytvárať skutočne ľudské – psychologické, mravné i duchovné – podmienky, ktoré sú nevyhnutné na pochopenie tejto normálnej normy, jej hodnoty, a pre život podľa nej.
Niet pochybnosti, že do týchto podmienok treba započítať vytrvalosť a trpezlivosť, pokoru a duchovnú silu, synovskú dôveru v Boha a jeho milosť, častú modlitbu a pristupovanie k Oltárnej sviatosti a k sviatosti zmierenia.93
Kresťanskí manželia, takto posilňovaní, budú si môcť zachovať živé vedomie jedinečného vplyvu, ktorý má milosť prameniacu zo sviatosti manželstva na všetky oblasti manželského života, a teda aj na ich pohlavný život. Dar Ducha, ktorý manželia prijímajú a naň odpovedajú, im pomáha, aby prežívali svoj pohlavný život podľa Božieho plánu a ako znak zjednocujúcej a plodnej lásky, ktorou Kristus miluje Cirkev.
Medzi nevyhnutné podmienky patria aj poznatky o telesnej prirodzenosti a o obdobiach plodnosti. V tomto smere treba podniknúť všetko, aby sa tieto poznatky sprístupnili všetkým manželom a predovšetkým všetkým mladým ľudom, a to prostredníctvom jasných, včasných a serióznych informácií a výchovou za pomoci manželských dvojíc, lekárov a odborníkov. Tieto poznatky majú potom vyústiť do výchovy k sebaovládaniu. Z toho vyplýva potreba čnosti čistoty a stálej výchovy k nej. Podľa kresťanského názoru čistota neznamená odmietnutie alebo pohŕdanie ľudskou sexualitou. Znamená skôr duchovnú silu, ktorá dokáže brániť lásku pred nebezpečenstvom sebectva a násilia a viesť ju k jej plnému rozvinutiu.
Pavol VI. so svojím hlbokým zmyslom pre múdrosť a lásku iba tlmočil skúsenosť toľkých manželov, keď napísal vo svojej encyklike: „Ovládanie pudov rozumom a slobodnou vôľou nepochybne vyžaduje askézu, aby citové prejavy manželského života boli v súlade s ustanoveným poriadkom a zvlášť aby sa zachovávala periodická zdržanlivosť. Táto disciplína, ktorá patrí k manželskej čistote, nielenže neškodí manželskej láske, ale naopak, dáva jej vyššiu ľudskú hodnotu. Hoci takáto disciplína vyžaduje neprestajné úsilie, predsa vďaka jej blahodarnému vplyvu sa manželia plne rozvíjajú a obohacujú duchovnými hodnotami. Prináša totiž rodinnému životu ovocie mieru a pokoja a prispieva k rozriešeniu iných problémov. Podporuje starostlivosť o partnera a úctu k nemu, pomáha manželom ovládať sebectvo, ktoré je nepriateľom pravej lásky, a prehlbuje ich zmysel pre zodpovednosť. A napokon rodičom dáva schopnosť hlbšie a účinnejšie vplývať na výchovu detí.“94
34. Je veľmi dôležité mať vždy správny pojem o mravnom poriadku, jeho hodnotách a normách. Táto dôležitosť narastá tým viac, čím početnejšie a ťažšie prekážky sa stavajú do cesty jeho dodržiavaniu.
Práve preto, že mravný poriadok obsahuje a predkladá plán Boha Stvoriteľa, nemôže byť pre človeka niečím, čo ho ubíja a jeho osobu znevažuje. Naopak, tým, že mravný poriadok zodpovedá najhlbším požiadavkám človeka stvoreného Bohom, stavia sa do služieb jeho plného človečenstva jemnocitnou a zaväzujúcou láskou, ktorou sám Boh podnecuje a vedie každé stvorenie k jeho šťastiu.
Človek povolaný na to, aby žil vedome podľa múdreho a láskyplného Božieho plánu, je dejinnou bytosťou a ako taký sa zo dňa na deň buduje svojimi slobodnými rozhodovaniami. Preto poznáva, miluje a koná mravné dobro primerane jednotlivým stupňom svojho rastu.
Aj manželia v rámci svojho mravného života sú povolaní stále kráčať vpred, pričom je im oporou úprimné a činorodé úsilie stále lepšie poznávať hodnoty, ktoré chráni a rozvíja Boží zákon, ako aj úprimné a veľkodušné úsilie včleniť ich do svojich konkrétnych rozhodnutí. Nemôžu sa dívať na zákon len ako na číry ideál, ktoré sa má dosiahnuť v budúcnosti, ale majú ho považovať za príkaz Krista Pána, aby usilovne prekonávali ťažkosti. „Preto takzvaný ‚zákon postupnosti'– čiže postupné napredovanie – nie je to isté ako ‚postupnosť zákona'; akoby v Božom zákone jestvovali rozličné stupne a formy prikázania platného pre rôznych ľudí a rozličné stavy. Všetci manželia sú v manželstve podľa Božieho zákona povolaní na svätosť. Toto vznešené povolanie sa uskutočňuje natoľko, nakoľko je ľudská osoba schopná s duševnou vyrovnanosťou a s dôverou v Božiu milosť a vo vlastnú vôľu odpovedať na Božie prikázania.“95
Práve preto si Cirkev vo svojej vychovávateľskej starostlivosti praje, aby manželia predovšetkým jasne poznali učenie encykliky Humanae vitae ako záväzné pre svoj pohlavný život a aby sa úprimne usilovali vytvárať podmienky nevyhnutné pre zachovávanie tejto normy.
Táto vychovávateľská starostlivosť, ako to už zdôraznila synoda, zahrňuje v sebe celý manželský život. Preto úkon odovzdávania života má byť začlenený do celkového poslania celého kresťanského života, ktorý však nemôže prísť ku vzkrieseniu bez kríža. V tejto súvislosti možno pochopiť, prečo nemožno z rodinného života vylúčiť úsilie o sebazaprenie a sebaobetu, ba zo srdca ho treba prijať, aby sa tak prehlbovala manželská láska a stala sa zdrojom vnútornej radosti.
Táto spoločná cesta si vyžaduje rozvážnosť, výmenu názorov a vhodnú výchovu kňazov, rehoľníkov a laikov, ktorí sa zaoberajú pastoráciou rodín. Oni všetci môžu pomáhať manželom na ich ľudskej a duchovnej ceste, ku ktorej patrí vedomie hriechu, úprimné úsilie zachovávať mravný zákon a služba zmierenia. Treba si uvedomiť, že do dôverného manželského života sú vpletené vôle dvoch ľudí povolaných na jednotu v myslení a v mravoch. A to si vyžaduje veľa dôvery, jemnosti a času. Zvlášť dôležité je, aby na tomto poli mali kňazi jednotný morálny a pastoračný postoj. O túto jednotu sa treba snažne usilovať, aby veriaci netrpeli neistotou vo svedomí.96
Cesta manželov bude teda uľahčená, ak si budú vážiť učenie Cirkvi, dôverovať v Kristovu milosť a ak im budú pomáhať a sprevádzať ich duchovní pastieri a celá cirkevná obec. Tak budú môcť objaviť a okúsiť oslobodzujúcu a povznášajúcu silu pravej lásky, ktorú evanjelium ponúka a Pánovo prikázanie ukladá.